ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odkedy utíchli výboje kurucov,^[56] časy sa premenili a s časmi sa zmenili i ľudia. Vodca kurucov, Rákóci, meškal v Poľsku a Pálffy, ktorý ešte stále bol hlavným veliteľom, výborne sprostredkoval medzi cisársko-kráľovským dvorom a odbojným zemianstvom. Za tým cieľom po panských kúriách rozposielal písomné priateľské vyzvania, aby páni bratia kvôli pokoju vlasti prestali buntovať proti najjasnejšiemu dvoru a vernosťou i pilnou prácou napravili to, čo neblahé roky vojny pokazili. On sám neváhal sa vydať ani na priateľské návštevy k tomu alebo onému veľmožovi, aby si takto i priateľským slovom získal ich priazeň. A skoro všade jeho účinkovanie bolo korunované úspechom. Zemani, čo i mali v srdci jed, niesli mu na jazyku v ústrety med a naoko sa stali cisárskejšími než sami cisárski.

To sa celkom dalo rozumieť, lebo sa báli zhabania svojich statkov a na všeobecný a úspešný odpor proti cisárovi už beztak ani pomýšľať nemohli. Na daktorých miestach už i skutočne, zo srdca si priali pokoj. Medzi takýchto patril i pán Lonovský, ktorý jakživ nebojoval za nejaké zásady, šlo mu vždy len o vlastný osoh, a nikdy nie o vlasť. Tiahol bol do boja, lebo sa bál, že zemianske výhody budú uštrbené. No teraz, keď kráľ prisahal, že ich bude uctievať, načo ďalej pokračovať v búrach? Jemu bolo jedno, či pod slncom a či pod mesiačikom pokvitne mu pšenica; jedno, či mu cisár a či Rákóci zabezpečí právo ďalej zdierať — podľa šable a praslice jemu poddaných — otrokov. A keď chceme drať, tak musíme mať čo. A ten ľud je vojnou celkom odratý. Škoda — pánova. Teda pokoj, aby vlna zasa narástla!

Pálffy bol teda Lonovským vítaný ani pravý mesiáš. Starý sa zasa i so svojimi deťmi vedel zohrievať na dvore v slnci cisárskej milosti. Bol celý prešťastný a vzdor svojej skúposti robil hostiny, akých stolica málo videla. K tej radostnej nálade nemálo prispela i tajná nádej, že jeho starší syn, Ondrej, vezme si za ženu jedinú dcéru prešporského veľmoža, prítomnú krásnu Margitu, a potom až zajasajú sa Lonovskovci v úplnom skvoste a bohatstve svojho vznešeného rodu!

Jeho radosť nekalilo ani to, že možno neďaleko od jeho kaštieľa sa zdržuje a panuje Jánošík, ktorý je všade so strachom spomínaný. On sa ho nebál, lebo mal čisté svedomie. Pravda, nebola to jeho zásluha, ale — ľud nemal nič, nuž nemohol mu nič ani brať, a tak si v posledných časoch z nutnosti zahrával na láskavého otca svojich poddaných. Ba ešte — zabúdajúc na svoje vlastné prechmaty a ukrutníctva — opovážil sa i verejne karhať tých pánov bratov, ktorí siedmu kožu drali z úbohých ľudí.

„Vieš, pán brat,“ hovoril k Pálffymu, „v niečom má ten Jánošík i pravdu. Uznajme si, zabudli sme na to božie prikázanie ,Miluj blížneho svojho…‘ atď. Ovšem on nemá práva nás upozorňovať na to, — ale uňho je sila, nevídaná, neskrotiteľná. On je postavou starých šľachetných rytierov-zbojníkov, lenže ešte čistejšou. Na jeho rukách neľpie ani kvapka nevinnej krvi, on neozbíja kvôli sebe, ale rozdá medzi tých, čo biedia. I mňa odanil, nuž nech, dostali to moji poddaní a ja — dostanem to od nich zasa nazad.“

Pálffy sa mimovoľne usmial na túto sebeckú veľkodušnosť.

„A čo by ste urobili s ním, strýčko, keby vám tak do rúk prišiel?“ šelmovsky sa ho pýtala prítomná Margita. Lonovský nevedel narýchlo odpovedať. Akoby sa bál, že i steny majú uši.

„Nuž čo, dcéra moja?“ habkal a kýval sa. „Pustiť by som ho nesmel — ale, vieš dušička, najradšej by som bol, keby mi vôbec do rúk neprišiel…“

„Ja by som ho dal naskutku v kolesách polámať,“ riekol Ondrej Lonovský spupne a vystrel svoje slabé, vychudnuté telo. „Taká zberba, taký mizerný zbojník, taký…“

„Nevrav, Ondrej! Prestaň, — ty si takého chlapa ešte nevidel,“ a Lonovský sa triasol na celom tele už pri rozpomienke naňho. „To ti je muž, krásavec a dobrák od kosti, kým nemusí súdiť.“

Spoločnosť premenila predmet rozhovoru. Ale Margita vyzvala svoju priateľku Elenu Lonovskú k prechádzke do dediny a tu si dala ukázať rozvaliny jánošíkovského domu. Jej romantická povaha našla záľubu v krásnej postave zbojníka, ktorý nevraždí, a zbíja len preto, aby pomohol biednym.

Jánošíkova obstarná krstná mať, Anka Mikušová, čo býva v blízkosti „zbojníckych rozvalín“, smelo oslovila panské slečny otázkou, čo ich asi viedlo k podivnej návšteve. Margita jej to bez okolkov povedala, takže Anka, celá oduševnená, bozkala ruku krásneho dievčaťa a pyšne sa predstavila ako krstná matka toho bezbožného zbojníka. V dôsledku toho slečny vošli do Mikušovho domu a už sa zmrkávať začínalo, keď ho opustili. Margita bola celá vo vytržení a v duchu si priala čím skôr sa zísť s tým postrachom pánov…

Ani nevedela, ako sa to chytro stane! V snivých svojich myšlienkach bola obliekala Sokola do Jánošíkových šiat a Jánošíka do Sokolových… A hľa, uzrela Jánošíka-Sokola, putami obťaženého…

„Preboha, čo sa ti stalo, Margita?!“ nastrašene zvolala Elena, keď zazrela svoju družku padnúť bez seba.

„Môj, môj, ubolený, krivdený…“ šeptali osinené devine pery.

Elena si nevedela rady. Krásnu klesnutú Margitinu hlavu chytila do rúk a vrelo ju bozkávala. Táto prišla k sebe, matne sa obzerala vôkol a potom upadla do hlbokého žiaľu.

„Poď na lôžko, oddýchni si, poď!“ láskavo jej hovorila Elenka a ťahala ju k posteli.

Margita sa zdvihla a náruživo objala priateľku. „Hej, hej, poď!“ riekla ticho, „niečo ti budem rozprávať.“

Panny vkĺzli do nádhernej mäkkuškej postieľky. Margita objala jemnú priateľkinu hlavu a šeptom, rovno do ucha sa jej spovedala: o Sokolovi — Jánošíkovi… Jej šeptavý hlas tu i tu zamieral nepremožiteľným bôľom a plná hruď sa jej dvíhala na puknutie a z očí jej tiekli slzy. Elenka sa bojazlivo a so súcitom túlila k nej. Ona ešte nepoznala silu ohnivej, dusivej lásky…

Za ten čas celkom svitlo. V kaštieli už nik nespal a na každých ústach nieslo sa Jánošíkovo meno. Drábi pyšne vykračovali, veď tej noci vykonali kus práce! Každý z nich chcel mať prvenstvo pri chytení Jánošíka a pre seba si nárokoval celú odmenu. Najpyšnejší z nich boli tí dvaja, čo s puškou na ramene strážili väzňove dvere.

Bolo to dolu v takzvanej „hadovej temnici“. Po schodoch sa schádzalo k hrubým dverám, ktoré keď otvorili, v svetle fakieľ bolo vidno malý desný priestor s mokrými skalnými stenami bez akéhokoľvek otvoru, z ktorého by mohlo vniknúť dnu trochu svetla lebo vzduchu. Tu boli len hady a potkany, žaby, i všelijaký hmyz mal tu svoj hnusný stan.

Sem doviedli Jánošíka. Zo skaly vyčnievala silná železná karika a o tú ho prikovali. Sprvu sa postavili k nemu, no hnusilo sa im to, tak vyšli von a zavreli dvere za sebou. Tam vonku sa prechodili v chodbe a keď len myš alebo potkan zašušťal, už naťahovali kohútik s kremeňom na puške. Tam dolu bola i zima, taká vlhká; no chvála buď milostivej slečne, že poslala im k posilneniu ducha rujného vínca i tej čertovice. Ale im bolo ľúto, keď večer museli svoje miesta prepustiť novej stráži! Nová stráž by im zase rada bola prepustila svoje miesto. No i tejto dar slečien dodal ducha, a to až nadmieru…

Utrmácaný, ubitý Jánošík sedel v hnusnom zajatí. Sprvu sa hlásil život, túha po slobode žiadala si svoje právo; no márna snaha, daromné nádeje, v tme nesvietila žiadna hviezda lepšej budúcnosti. Privyknúc na tmu, videl, že ho samá pevná skala okružuje, len naproti stáli silné dubové dvere, no ani k tým sa nemohol priblížiť, lebo reťaz, na ktorú bol privretý, bola krátka. A keby sa k nim i dostal, čože z toho? Na najmenší huk by sa dnu vrútila ozbrojená stráž. Tými dvermi ho azda odvedú — na poslednú cestu… Ťažko si vydýchol a zadumal sa, až znechcelo sa mu i rozmýšľať. Sklonil hlavu a už usínal, keď sa zvonku ozval chrapot opitých strážnikov. „Tak, tak, spať — na večnosť,“ šepol a oprel hlavu o mokrú stenu so zaumienením, že zaspí. No v ťažkých položeniach sen obchádza človeka. Mladá silná duša i telesná sústava celou svojou silou piští po slobode a živote, a to nedá usnúť. „Eh, škoda sa zblázniť, koniec všetkému!“ zašomral si okovaný junák a začal sa siliť k spánku. Podľa starých spôsobov začal si predstavovať, ako vietor ticho veje po doline a robí vlny v zrelých klasoch; potom, keď to nepomohlo, predstavil si huk mlynského kolesa; konečne, aby zahnal všetky myšlienky, počal počítať od jeden po tisíc a naspäť. Bral si všetko také jednotvárne zamestnávania mysle, že človek musí usnúť. No i pomedzi tie číslice drali sa mu city a myšlienky… Zrazu ho ovial akýsi prievan, a to nie od strany stráže, ale rovno z protivnej. „Akiste už spíš a snívaš,“ pomyslel si väzeň a ešte lepšie stisol viečka na oči. No napriek tomu počul i akýsi ľahunký krok. To nemohol byť potkan, ani plazenie hada. V druhom okamihu mäkké rameno mu ovilo hlavu.

„Ticho, ani slova, ja som Margita,“ šepol mu nežný ženský hlas do ucha.

Jánošík si nesmel otvoriť oči, lebo sa bál, že je hračkou preludu vlastnej rozohnenej obrazotvornosti. Neveril, že je to skutočnosť.

„Nespi!“ šepol mu zase ten hlas a vonné pery sa mu pritisli na vyschnuté ústa.

Jánošík otvoril oči a vrátil bozk. „Nespím, vďaka ti!“ a už chcel rozšíriť ramená, aby objal anjelsku bytosť devy, no len reťaze zarinčali.

„Teraz do práce,“ šepla Margita a zdvihla v pravici neveľký pilník. „Stráž je opitá, mohli by sme i delami strieľať.“

A pilník už hvízdal.

„Môj Sokole, ty tu hniť nebudeš! Pamätáš na bájku, v ktorej malá myš pomohla slonovi?“

Stráž skutočne spala ani mŕtva; hádam mala čosi i zamiešané do nápoja.

Za dobrú polhodinu stál Jánošík slobodný a jeho osloboditeľka mu s blaženým úsmevom podávala jeho valašku.

„Boh ti zaplať, šľachetná deva!“

Ona celá žiarila od slasti, no zato tisla ho von dvermi, ktorými bola prišla a pozorne ich za sebou zavrela. Tam ich čakala domáca slečna a trasúc sa celá na tele, podala ruku oslobodenému.

„Cítim sa šťastná, že som i ja niečím prispela k oslobodeniu slávneho Sokola,“ riekla chvejúcim sa hlasom.

Viedla ich nahor. Podľa jej mienky Jánošíkovi by bolo najlepšie cez daktorý oblok spustiť sa von z hradu.

„A do pracovnej izby vášho pána otca by som nemohol ísť?“ pýtal sa jej on.

Ona sa zamyslela. „Počkajte, pozriem, či je otec nie v nej,“ riekla a odbehla.

O chvíľu prišla celá natešená, otec bol vraj práve opustil izbu. Vykradnúc sa na chodbu tri osoby zimničnou rýchlosťou ponáhľali do veľkého teremu. Tu sa Jánošík citne odobral od svojich dobrodiniek. Margite tiekli slzy tvárou, keď ju pustil z ramien kapitán horských chlapcov…

Potom vstúpil do pracovne, zavrel dvere za sebou a bolo po ňom. O polhodinu vošli devy do izby a Margita vykríkla a objala priateľku od radosti, keď tam Jánošíka nebolo. Nezažmúrila potom oči k spánku, bola vo vytržení nad zdarom svojho podujatia. Ráno, ešte len svitalo, na prvý hlas zvona ponáhľala sa do kaplnky, aby chválu vzdala Bohu. No tu bolo ťažko dostať sa do kostolíka. Celý bol obsadený akýmisi pútnikmi. Ženy, deti, muži v miešanine obstali kostol a tlačili sa doňho. Darmo ich drábi chceli rozohnať; ten nábožný národ vraj počul, že tu, v tomto kostole, zjavila sa blahoslavená matka božia, tak je hotový dať sa roztrhať na márne kusy, ale sa odtiaľto nepohne. Sama Margita sa za nich prihovorila a tak potom i drábi slušnejšie s nimi zaobchádzali.

Za ten čas nočná stráž vyspávala svoju opicu, ani zďaleka netušiac, že vtáčik už uvrzol. Pred obedom sa strážni zobudili a zadivene sa pozerali sem i tam. Zo škuliny nad hlavou dralo sa k nim svetlo dňa. „Ale sme si pospali!“ riekol jeden z nich. „Čert vie, čo to bol za nápoj! Mám hlavu ani okovnák!“^[57]

„Aj ja,“ vraví druhý, naťahujúc si údy. „Ale náš väzeň mohol od smädu a hladu i zahynúť!“

S tým vzal prichystaný džbán a pecúch chleba a otvoriac dvere, vošiel do väzenia…

„Tak akože sa ti spalo, Jánošík, nebolo bárs mäkko — čo?“ hovorí surovo v tme; no odrazu počne sa na celom tele triasť. Tam, na skale, visela reťaz, i na zemi bolo ich pár pohádzaných, ale väzňa — nebolo.

„Hej, Machnáč!“ zreval strážca na svojho kamaráta a oprel sa o skalu, aby od ľaku naskutku k zemi neklesol.

Machnáč sa lenivo ozval. „No čože tak vrieskaš?“ Potom pristúpil i on k dverám a keď sa v tme rozhľadel, vlasy sa mu dupkom počali stavať. Prežehnal sa, ako keď niekto stojí pred zlým duchom. Jeho kamarát trhal si vlasy od zúfania a blízo bol plaču.

„Ale sme to vystrážili!“ riekol tlmene. „Teraz nás polámu do tých kolies.“

Machnáč bol rozumnejší, vytiahol kamaráta von a zavrel dvere za sebou.

„Nevieme ani, koľko je hodín,“ riekol mu ticho. „V každej chvíli môže prísť stráž, a tá by nás ešte tamdnu našla. Treba sa nám poradiť.“

„Poradiť sa!“ zvolal Melich. „Čože si poradíš — Jánošíka niet, obesia ťa — punktum.“

„Obesia, ak sa dáme,“ vraví Machnáč. „Svet je i hore i dolu; ujdeme, len nech sa zmrkne.“

„A ako dovtedy zatajíš, že Jánošík uvrzol?“

Machnáč si tlačil ruku o čelo.

„Veď to, to dáko vymyslieť…“ šomral. Naraz počal volať mačku: „Ci-ci, ci-ci!“

Mačka, veľké a pekné zviera, pribehla a Machnáč ju ihneď chytil a zaniesol do väzenia. Tu silne obviazal okolo nej jednu z neveľkých reťazí tak, aby sa konce za ňou ťahali a potom pozorne vyjdúc, zavrel ju za sebou. Tamdnu nastal neslýchaný štabarc.^[58] Mačka lietala sem i tam, chcejúc sa zbaviť nepohodlného puta.

Machnáč sa smial.

„Vidíš, mudrc Melich, teraz Jánošík hrkoce putami; no či nie?“ riekol veselo. „Treba nám len novú stráž odstrašiť, aby dnu nešla a potom fujas^[59] matias.^[60] Zajtra nech s Jánošíkom hľadajú i nás.“

I Melich dostal farbu do líc. Tamdnu skutočne hrkotala reťaz, ani čoby ju dáky obor bol hádzal. Len či stráž nepôjde dnu?

No Machnáč vedel i tomu spôsob; zahryzol si do ruky, až mu krv tiekla, ale len z malého miesta, a potom povedal: „Vidíš, toto ma uštipol had, keď som väzňovi dával jesť.“

Keď prišla nová stráž, Machnáč ju skutočne vedel odstrašiť, aby si nepchala nos do väzenia. Veď jesť má väzeň dosť do zajtra obeda, načo sa má kto vystavovať nebezpečiu?

Najväčšiu starosť mal Lonovský. Vedel, že stolica, ktorej ulapenie Jánošíka oznámil, bude požadovať, aby ho dopravil do Trenčína. No to by urážalo jeho pýchu, on sa nechcel vzdať svojho falošného a teraz i štatariálneho práva, hoci uznal, že pri odsúdení takého zbojníka mala by sa vyvinúť istási verejná pompa, aby to ešte viac odstrašilo poddaných od podobných chúťok. Chvíľami mu i napadla myšlienka, že keby Jánošík ušiel, koľko by to hanby donieslo na jeho hlavu, a potom už by mu bola beda i zo strany zemianstva, i zo strany Jánošíka. Pod týmto dojmom už sa chcel dať na cestu, že sa pôjde presvedčiť, či je väzeň ešte tu: no nešiel, bál sa ešte i sputnaného Jánošíka.

A veď, to sa rozumie, ten neušiel, ani ujsť nemôže! Veď je to číra skala a tam sú i strážnici! Tak sa Lonovský uspokojil a odhodlal sa, že on sám, a to už zajtra, prevedie súd nad Jánošíkom a dá ho v kolese polámať.

Jeho úmysel podporoval i Pálffy. Veľmož nech si nedá naštrbovať práva ani od veľmoža, ani od stolice! Jánošík sa tu narodil, nech tu i smrťou odpyká za svoje hriechy!

Jánošíkov osud bol už teda zapečatený…

Ale keby niekto pozorne bol sprevádzal tých pobožných pútnikov, čo ešte vždy obliehali kostol, bol by sa presvedčil, že ešte nie je koniec všetkému; totiž ani v tom prípade, keby Pálffyho dcéra nebola už vyslobodila toho na smrť odsúdeného. Títo ľudia, naoko krčiaci sa od pokánia, i zimnične preberajúci pátričky a chodiaci na holých kolenách okolo kostola, — mali všade oči. Podvečer vytiahli ženy i deti, vraj do dediny, k dobrým ľuďom na noc a chlapi si len tam políhali. A ženy len prešli dedinou a potom sa stratili v horách a muži sa tiež nedali na spánok, ale sa — ležiac tesne vedľa seba — šeptom vyprávali.

Keď kohúty v dedine prvýkrát zaspievali, tí pútnici sa opatrne zdvihli a už o chvíľu boli tam dolu pri dverách Jánošíkovho väzenia. Stráž bola v okamihu poviazaná a s horiacim kahancom vrútili sa širokoplecí muž do temnice. No aké zdesenie! Muž, čo uzrel, že Jánošíka už tam niet, sa zatackal a vydal hlas ako ranený lev.

„Ukradli nám ho! Odniesli do Ilavy!“ zvolal zúfalo a oboma rukami trel si napuchnuté sluchy, na ktorých mu tepny puknúť chceli.

Pútnici stáli ako skamenení. Jeden z nich zo strážcových úst vytrhol šatku a nútil ho hovoriť.

„Kde je Jánošík? Kam ho odniesli? Načo tu strážite prázdne väzenie?“

Strážnik, už i tak naľakaný, počal sa ešte väčšmi triasť. Veď jemu sa ani len nesnívalo, že stráži prázdne hniezdo.

„Ne-viem!“ vytisol.

No pútnik sa nechcel dať odbiť. V ruke sa mu zaligotala dvojostrá dýka, ktorú položil na strážnikove prsia.

„Naskutku ťa prekolem, ak nepovieš, kam ste dali Jánošíka!“ riekol strašne hrozivým hlasom.

Strážnikovi sa studený pot staval na čele. Čo povieš, hriešna duša, keď nič nevieš? A ak nepovieš nič, tak je po tebe! Chytil sa tej myšlienky, čo ju už bol vyslovil prvý pútnik, keď bol zbadal, že väzňa niet.

„Odniesli ho do Ilavy,“ riekol sekajúcimi zubmi. „Súd bude vraj v Trenčíne.“

Z úst pútnikov sa ozvali strašné kliatby a z očí im slzy tiekli po ohorených tvárach.

„Poďme, chlapci!“ ozval sa konečne širokoplecí muž. „Možno, že ich ešte dohoníme.“ Potom sa obrátil k strážcom. „Vedzte, kto sme my. My sme horskí chlapci, ktorí svoje životy nasadili, aby si svojho kapitána vyslobodili. Bohdá, že sa nám to ešte podarí. Ale ak nie, tak povedzte svojmu pánovi, i celému svetu, že beda im. Od týchto čias nebudeme sa hrať na dereš! Guľka, dýka a valaška — to bude panovať. To odkazujem ja, Hrajnoha.“

Chlapci sa vykradli z kaštieľa. Tam vonku stál biedny voz bez koní. Na ňom ležali rôzne háby a kapsele s chlebom, ako to už býva na pútnických vozoch. No spod tých handier chlapci vybrali pušky.

„Dájme im jednu salvu rovno do okna, nech vedia o návšteve!“ riekol Hrajnoha.

Chlapci zdvihli ručnice^[61] k lícu, výstrel zarachotil a hneď cvendžali rozbité panské okná.

„Teraz za mnou!“ velil Hrajnoha a pustil sa do tmavých hôr.

Zmätok, ktorý nastal v zámku, nedá sa opísať. Streľbou zo sna vytrhnutí ľudia načisto stratili rozum. Behali ako blázni sem i tam a nevedeli ani, čo chcú a čo sa stalo. Prešla hodná chvíľa, kým prišli k sebe. Prvou vecou im bolo ísť sa pozrieť, či je Jánošík vo väzení. Poviazaná stráž potom dala im vysvetlenie. Zo strachu pred pokutou strážnici zatajili, že Jánošíka už tam nebolo, keď zbojníci prišli, ale klamúc ako z knihy, dopodrobna rozprávali, ako ich zbojníci prepadli, poviazali a potom prepílili väzňove okovy a reťaze a odviedli ho preč. Ba vedeli rozprávať i o tom, ako vraj oni štyroch zbojníkov poranili a len presilou boli premožení.

Takto šľachetný skutok panny Pálffyovej ostal pred svetom na veky tajnosťou.

Lonovský bol celý zničený. Sčiastky z hanby a z väčšej čiastky zo strachu pred Jánošíkovou pomstou v svojej šialenosti už-už sám si chcel siahnuť na život. Len jeho dcéra a Margita Pálffyová ho uchlácholili, keď sväto-sväte tvrdili, že Jánošíkovi ani len nenapadne, aby sa mu pomstil.

Tieto vznešené devy sa v duchu smiali, keď od hlavného župana prišla štafeta,^[62] v ktorej sa žiada okamžité zaslanie Jánošíka do Trenčína.

„Môžete ho chytať! Malá myš prehrýzla povrazy poviazaného slona! Junák slobody zasa tam lieta po voľných lesoch!“…