ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Darmo si milenci, Jánošík a Milka, sľúbili, že sa každú nedeľu zídu v rumoch kaplnky sv. Cyrila a Metoda. Jánošíka povinnosť odvolala ďaleko od Zámku. Po úbohom slovenskom kraji bolo všade mnoho biedy a psoty, pochádzajúcej z panskej a židovskej svojvôle. Nuž bolo treba odpomáhať.

Jánošíkova čata akoby z neba bola spadla, zavše sa nečakane zjavila na miestach, kde kalich utrpenia už pretekal. Alebo pyšne, v trojrohom lístku, kapitán horských chlapcov odkázal, že vtedy a vtedy príde, aby bolo prichystané toľko a toľko peňazí, zbožia atď. A potom mohol sa patričný pán na hlavu postaviť, mohol sa obklopiť celým regimentom, aby sa od „zbojníckej porcie“^[34] zachránil, všetko bolo márne: Jánošík na minútu a do punktíka^[35] dodržal svoj sľub.

Jeho odvážlivosť nepoznala hraníc. Keď videl, že i krajinská vláda nadŕža zemanom a tiež nemálo prispieva k tomu, aby sa z ľudu zodral i ten kúsok kože, čo katovia ešte nechali na ňom, útočil i na štátne majetky, zvlášť na pokladnice.

Takto sa odrazu zjavil v Španej doline, skadiaľ z dolov vozili striebro do Bystrice a odoberúc celý náklad kovu, poslal voz i so strážcami nazad. Hneď nato zjavil sa v Harmaneckej doline a za Motyčkami pred Šturcom prepadol fúry zlata, ktoré z Kremnice viezli do Bystrice. Všetky tieto poklady uschoval vo svojej jaskyni, ktorá sa nachádzala medzi Ulmankou a Jakubom.

Pritom nezabudli ani na pánov zemanov. Istému Zámojskému, rodenému Poliakovi, čo si na Slovensku zakúpil statky, dal vylepiť päťdesiat palíc a ozbil ho o všetko, čo mal v hotovosti. Tento oplan totiž trpel na tú pasiu,^[36] že každé poobedie akoby na záchuťku dal niekoho zo svojich poddaných vytiahnuť na dereš a dal ho ťať, kým úbožiak nereval ako divý zver. Alebo, cvičiac sa v strieľaní z kuše, vzal si za terč o strom priviazaných poddaných.

V celej veci však najkrajšie bolo to, keď zvolenskí páni počali sa hýbať proti Jánošíkovi, že on sám osobne sa dostavil na stoličnú kongregáciu. Prišiel so skvostom, aký nik z pánov bratov nepreukázal. Jeho zlatom a striebrom krášlený a baršúnom vykladaný kočiar, ohnivá štvorka, bohatý kroj zbrojnošskej čaty, všetko to ukazovalo kráľovskú bohatosť. On sám, veľkolepá postava, v drahocenných a veľmožských šatách, jasal sa pýchou. Každý sa zadivene pýtal, kto je to, no nik nevedel dať odpoveď. Až potom sa rozšírilo, že je to — Zámojský, prebohatý poľsko-slovenský šľachtic. Zhromaždení páni bratia s úctivosťou a srdečne prijali pána „bratanka“, ktorý sa dosial ešte nebol ukázal na stoličných schôdzkach. Jánošík blahosklonne prijímal ich hold, pil s nimi, zabával sa celé noci a na nasledujúcom zasadnutí sám najostrejšie brojil proti bezočivému zbojníkovi Jánošíkovi. Zvonivým hlasom, v reči poľsko-slovenskej, poučoval pánov bratov, aká je to hanba, keď jeden jediný zbojníček so zopár trhanmi natisne sa za sudcu nad celým zemianstvom, i bije a ubíja ho. A aká škoda vyplýva z toho! Veď, hľa, zemianstvo už tratí „reputáciu“^[37] pred poddanými. K tomu stolica musí vláde zaplatiť všetky škody, ktoré táto utrpela tým, že Jánošík ozbil všetky kremnické žltáky^[38] i španské striebro. Nuž akože sa má zemianstvo chrániť proti tomu? Falošný Zámojský potom dopodrobna podal plán — a páni, jasajúc v duchu, že už ulapia zbojníkov — jeho poverili, aby sám prevzal stráž nad dopravou najbližšieho nákladu dukátov. Zámojský sa len ťažko dal nahovoriť, no konečne prijal, lebo vraj, Jánošík má uňho veľký rováš, nuž mu teraz zato odplatí. Po kongregácii zase nasledovali zábavy, pohuľanky a potom sa mámorní^[39][40] zemani rozišli, vychvaľujúc všade do neba pána brata Zámojského. Na svojich cestách do kúrií^[41] boli z nich asi tridsiati ozbití o všetko, čo im z pohuľaniek ostalo.

Za ten čas pravý Zámojský sedel v jaskyni medzi Ulmankou a Jakubom, strážený, ale ináč Hrajnohom a Ilčíkom i dobre hostený.

Nuž a keď prišla nová súprava štátneho pokladu — ten sa síce odpravil, ale nie do Bystrice! Sem prišli len prázdne vozy s poviazaným opravdivým Zámojským.

Nastal ohromný poplach, hrôza pojala ešte i tých najsmelších pánov. Veď skoro nik z nich nemal čisté svedomie a tak vždy mohol očakávať Jánošíkovu návštevu. Vinu za celé nešťastie uvaľovali na poddanstvo, lebo vraj keby ono nebolo neverné a nedržalo s Jánošíkom, už by ho dávno boli dostali do svojich rúk. Napriek tomu žiaden sa neopovážil trýzniť poddaných; desivé príklady ich už naučili byť povoľnými. Radšej chceli pekným spôsobom vplývať na ľud. Z chrámov sa ozval výstražný hlas kazateľov, aby sa ľud nespolčoval so zbojníkmi, ale aby ich hľadel oddať do rúk spravodlivosti. Zvlášť bystrický biskup rázne vystúpil proti bezbožným zbojníkom. Všetko to, pravda, veľmi málo pomáhalo, ľud nijak nenahliadol,^[42] že by Jánošíkove činy boli bezbožné.

Ale malo to i iný zábavný výsledok. V jeden krásny zimný deň bystrickou bránou vjazdili dvaja hrdí zbrojnoši a uháňali rovno k biskupskému palácu. Tu na jeho dôstojnosť oddali pergamentový^[43] list, v ktorom biskup z Košíc, ktorý sa nachádza na ceste a teraz v Šubianských Tepliciach oddychuje, pozdravuje svojho brata v Kristu a pýta sa ho, či by ho na pár hodín neprijal. Biskup sa návšteve zaradoval a hneď dal svojmu bratovi láskavú odpoveď. O pár hodín do biskupskej rezidencie^[44] vtiahol nádherný sprievod košického arcipastiera. Sám košický biskup bol človek krásny, vysoký, s hladkou tvárou a dlhými šedivými vlasmi. Pred skvostným portálom^[45] pobozkali sa arcikňazi a obaja v živom zhovore vstúpili do kniežacích teremov biskupského paláca.

A tu, keď ostali sami, nasledovalo pre pána hostiteľa prekvapenie. Z vážneho, starého košického biskupa odrazu sa stal mladý junák — Jánošík, ktorý zlú-nedobrú kázeň držal dôstojnému pánovi.

Biskup sa nezľakol, veď jeho svedomie bolo čisté od každého hriechu. Pokojne sedel na mäkkej stolici a pozorne počúval slová divného zbojníka. Keď tento bol pri konci, biskup vstal a usmievavo riekol:

„Výborne, syn môj, hovoríš po latinsky ani Cicero^[46] a uznám ti mnoho. Ale povedz, aký poplatok si na mňa vyhodil? Lebo ty však nerobievaš návštevy zadarmo!“

Jánošík sa usmial.

„V čomsi máte pravdu, svätý otče; každý môj krok musí byť zaplatený — ľudu. A čím odvážnejší — tým je drahší. No vás som neprišiel odaniť. Chcel som vám len vysvetliť, kto som a čo som.“

Biskup otváral oči, keď sa Jánošík zohol, vrúcne mu bozkal ruku a chcel odísť.

„Počkaj, synku!“ riekol starec dojato a trasľavé svoje ruky mu položil na hlavu. „Boh ťa žehnaj!“ Na pamiatku tvojej návštevy päťtisíc dukátov rozdelím chudobným.

Potom po kráľovský počastoval Jánošíka a obdarovaného ho vyprevadil až k saniam. Sprievod sa zasa pohol a bez prekážky vyšiel bránou mesta.

Udalosť neostala tajnosťou; biskup sa sám pochválil, akého mal hosťa, aký je Jánošík milý a šľachetný človek. Páni sa triasli a ľud si spieval:

Ale Jánošíkovým výdobytkom tešil sa nielen ľud, i medzi zemanmi sa našli dobré duše, ktoré sa — pravda potajomky — tešili z jeho činov. Tak istý liptovský zeman Burian, ktorého kúria bola neďaleko Ružomberku, z celého srdca si prial, aby ho Jánošík navštívil. Bol to človek ešte mladý, chýrny silák a mal srdce ani maslo. Oplýval bohatstvom, nadobudnutým nie zbojom, ale poctivou prácou. Jeho sedliaci žili tiež v blahobyte a boli láskou oddaní k svojmu pánovi.

Burian sa často zdržiaval v Ružomberku, v hostinci „U čierneho drozda“. Takto sedel i raz poobede v neveľkej miestnosti a silne si popíjal z rujného vínka. Izba bola prázdna, len pri druhom stole oproti sedel silný, bradatý a fúzatý mladý muž, v zemianskych šatách.

„Pán brat!“ osloví ho Burian, ktorému sa cnelo osamote. „Či by ste ma nepoctili svojou spoločnosťou?

Sedíme tu obaja ako palce, vyzivujeme a nemusí to byť.“

„Prečo nie, pán brat!“ vetil cudzinec s úsmevom a zdvihol sa.

„Hej, doparoma!“ zvolal Burian, s úľubou pozerajúc na obrovskú postavu neznámeho.

„Musel sa tam hodný dážď liať — kde ste vyrástli, pán brat!“

„Ani u vás nebolo suchoty,“ vracal poklonu, lebo i Burian bol hodný chlap.

„Ale by nás Jánošík oboch zmrvil,“ preriekol Burian.

„Ktovie? Možno by sme sa mu nedali,“ mienil cudzinec a potom sa predstavil.

„Ja som Michal Lonovský mladší, z Terchovej. Idem na návštevu do Hýb.“

Burian sa náramne zaradoval, veď i Jánošík pochádzal z Terchovej, teraz aspoň počuje o ňom obšírne. A Lonovský skutočne vyhovel jeho žiadosti, po celé hodiny mu vyprával o chýrnom kapitánovi a o jeho horských chlapcoch.

Burianovi čiastočne od vína a čiastočne od radosti svietili sa oči.

„Ej, stonoha zbojnícka!“ zvolal nadšene. „Pochodí po všetkých loptošoch, ale poriadnych ľudí nevie navštíviť! Veď nie je každý zeman — kat a otrokár! Ja by som ho za týždeň nepustil od seba!“

Lonovský sa usmial.

„A či je, pán brat, vaše seno v poriadku, keď si ho tak žiadate?“ pýtal sa potichu.

Pán vzbĺkol.

„Že či je v poriadku?“ zvolal. „To sa nazdám! Ja pán, ty sedliak. Ty rob, ale ja ti tvoju prácu vynahradím. Ja ťa neoderiem, my obaja môžeme pekne žiť. Tak ja robím a príďte sa trebárs pozrieť ku mne, pán brat. Tam niet biedy, hladovania, derešov.“

Cudzincove pekné modré oči radosťou svietili.

„No, no odpusťte, pán brat,“ chlácholil rozhnevaného. „Nechcel som vám do poctivosti stúpať, ale viete, ten Jánošík, to vám je čertov chlapík, i tam vzíde, kde ho nezasiahli, i tam žne, kde neoral — ale nie pre seba. On i môjho otca fajn vymuštroval; starý je teraz ani kus chleba a predtým — dereš za derešom a udri!“

Vstúpil krčmár, Lonovský dal naliať.

„Aké to tu máte fašiangy, keď ani len hudby niet?“ pýtal sa hostinského.

„Ej, čoby nie, prosím ponížene pána veľkomožného,“ odvetil úctivo. „Len ak ráčite rozkázať, hneď sú tu Cigáni.“

„Tak sem s nimi a vína za plný stôl!“ rozkázal cudzinec.

O chvíľu už dohrnula sa čierna rota, pod pazuchou husle, v ruke klobúk a tváre usmiate ani slnečník.

„Tak akúže rozkážeš, pán brat?“ pýtal sa hosť Buriana, s ktorým sa už bol pokamarátil.

„Jánošíkove, ak ich vieš, brat Michal,“ vravel Burian prosebne.

„Že či viem, ktože by ich vedel, ak ja nie!“ riekol Lonovský a počal.

Cigán, ktorý už bol naladil husle, zastal a s otvorenými ústami sa díval na speváka. Taký hlas on ešte jakživ nepočul. Celá izba hučala krásnym mužským hlasom.

Burian si oprel hlavu o lakeť a celý zamilovaný sa díval na svojho nového priateľa. Tento spieval, mnoho pil a dukátmi platil Cigánov.

„Ale či je Jánošík vyšší od teba, brat Michal?“ pýtal sa ho Burian.

„Nie je, práve je taký ako ja, lenže, vieš, on ti je hrozný silák.“ vravel mu Lonovský usmievavo. Krčmár mu práve vydal dvojtoliarnik z dukáta. „On ti, vieš, brat Jožko, v prstoch zohne takéto ledačo,“ dodal k tomu a — v druhej chvíli už toliar bol zohnutý v jeho pravici.

Burian vyskočil z miesta.

„Brat môj, ty si…“

Lonovský ho pretrhol. „Mlč, radšej ti zaspievam!“ zvolal rýchlo a už nôtil:

Burian si prisadol tesne k spevákovi a do ucha mu riekol:

„Brat môj, ty si opravdivý Jánošík.“

„Uhádol si, ja som.“

Cigán za chrbtom sa čosi trhol. Jánošík to spozoroval podľa tónu jeho husieľ.

„Čože, more?“^[47] okríkol ho. „Či sú ti Jánošíkove peniaze nie dosť dobré?“

Primáš sa triasol ako osika a hľadel kade ľahšie, no Jánošík mu nedal uvrznúť. Namiesto toho zavolal krčmára a dal si dnu poslať svojich sluhov. Týmto — bol to Ilčík a Gajdošík — čosi pošepol a potom sa zabával ďalej. Víno tieklo potokmi a dukáty sa sypali hrsťou.

„Nuž, krčmár, ako sa vám páči táto naša zábavka?“ pýtal sa Jánošík hostinského.

Tento sa krčil, klaňal a sladko sa usmieval.

„Výborne, veľkomožný pane! Vidieť, že páni nie sú žobráci.“

„Čerta páni!“ odvrkol Jánošík. „Zbojníci. Či nás nepoznáte? Toto, hľa, je Hrajnoha a ja, no ktože asi ja môžem byť?“

Krčmárovi sa počali kolená triasť a zuby mu sekali od zimy.

„Vaša milosť, preboha, hádam len — nie — Jánošík?“ habkal.

„Ten, ten, vo vlastnej koži,“ so smiechom vravel mu Jánošík. „Ale teraz prines vína!“

V tom okamihu zacvendžalo sklo na okne. Jánošík sa obrátil a videl, že prvý Cigán vyskočil von oknom.

„Vidíte, toho svrbí dlaň za dukátmi, čo na mňa vypísali,“ riekol trpko. „Išiel ma oznámiť, o chvíľu už tu budú pandúri.“^[48]

Najviac sa naľakal Burian, ale nie preto, že ho Jánošík vydal za Hrajnohu. On sa len bál za kapitána. Preto naskutku dal priahať a núkal Jánošíka, aby šiel s ním. No Jánošík neprivolil, on, vraj, utekať nebude, a čo ho hneď obesia. Dal doniesť vína a pokojne pil ďalej.

Vonku — bolo už podvečer — skutočne sa muselo niečo rozšíriť, lebo ľudia sa hrnuli k hostincu a čo smelší i nakúkali dnu oknami. Každý ho chcel vidieť a každý si zo srdca želal „žeby ho len nechytili!“

Ale ho predsa chytili. Ôsmi po zuby ozbrojení pandúri rýchlym krokom stúpali k „čiernemu drozdovi“ a prebrodiac sa cez zástupy ľudu, vošli do krčmy. Muzika prestala, i Jánošíkov hlas umĺkol.

„V mene vlády a slávnej stolice“ zviazali pandúri i Jánošíka i Hrajnohu a mali ich odviezť do Mikuláša. Lebo vraj boli to stoliční pandúri, ktorí zrovna, z Mikuláša boli poslaní na lapanie Jánošíka.

„A teraz si náš!“ riekol pyšne svalnatý, širokoplecí strážmajster. „Krčmár, daj vína. Zaslúžili sme. Cigán, zahraj zbojníkom, ktorú si žiadajú — bude im istotne posledná.“

Cigán vystúpil napred.

„Ale tých sto dukátov nezabudnite?“ riekol. „Bezo mňa by ste neboli vedeli, kto to rozhadzuje dukáty „U drozda“.

Strážmajster uspokojil zradcu a potom sa zasa ozvala hudba a spev.

Potom sa šlo napred. Darmo sa Burian bránil, darmo svedčil i hostinský, že je to nie Hrajnoha; pandúri oboch poviazaných vyložili na Lonovského (to jest Jánošíkov) koč, štyria si prisadli k nim a ostatní štyria i s Cigánom si sadli na Burianov koč a hnali sa von.

„Zbohom, holúbok, Jánošík náš!“ ozvali sa hlasy zo zástupu ľudu.

„Kliatba na pánov, prelom okovy, sokole náš!“ volali druhí.

Burianovi sa zarosili oči.

„Vidíš, či to bolo treba?“ riekol s výčitkou.

Jánošík sa zasmial. „Hádam si len nemyslíš, že by som sa dal ôsmim mužom premôcť?“ riekol pyšne. „Len buď ticho.“

Pred mestským domom — radnicou koče zastali, a tu ešte na zadný koč vyskočili štyria pandúri. Potom Burian počul, ako dakoho mlátia, nato padlo akési telo na zem a počuť bolo smrteľný krik — Cigána-primáša. Koče sa zasa pohli, teraz už rýchlym klusom. Jánošík trhol pravým plecom, vyslobodil si ruku a potom to isté urobil Burianovi.

„Už teraz rozumieš?“ pýtal sa ho.

„Nie,“ vravel tento tíško.

„Hovor nahlas, to sú všetko moji chlapci,“ odvetil Jánošík so smiechom. „A namiesto do Mikuláša ideme k tebe, veď si nás čakal.“

Burian ešte nechápal.

„Pozri! Vtedy, keď si ma ty poznal, poznal ma i Cigán, i na ulici už krútili hlavami. Ako si videl, Cigán i ušiel, aby ma oznámil. Nuž aby som predišiel zavretiu, dal som svojim rozkaz, aby na mestskom dome poviazali stráž a aby ma potom zajali. Tak sa i stalo. Cigána som nepustil, kým som nevedel, že je môj rozkaz vyplnený, takže on na radnici našiel už „našich“ mikulášskych pandúrov. Štyria ostali tam a ôsmi nás poviazali. Teraz sme tu všetci a Cigán dostal odmenu na chrbát.“

Jánošík potom siahol do kapsy a vybral za celú hrsť dukátov. „Aby aj chudoba mala niečo,“ riekol s úsmevom a po jednom spúšťal dukáty na zem.

Na druhý deň našli ich ľudia, čo šli do hory na drevo. A nebolo im treba vysvetľovať, kto ich stratil, všetci vedeli, že je to od Jánošíka, blahorečeného kapitána horských chlapcov…

A v Burianovej kúrii strhla sa a za týždeň trvala taká zábava, akej Liptov ešte jakživ nevidel…