ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Elena Stráňavská sa zamyslela, odkladajúc do zásuvky písacieho stola list, v peknej jasnomodrej obálke. Bola ho už prečítala opätovne. Chvíľami sa jej až zakrútila hlava, keď si pomyslela, že šťastie, ktoré tak dlho čakala, je už tak blízko.

Izbou šírilo sa príjemné teplo, sálajúce z krbu. Statkárka sa zahľadela von do zimnej krajinky, ktorú príroda prikúzlila za jedinú noc. Snehom obťažené vetve vysokých riedkych agátov a hustých nižších gaštanov na dvore a ovocných stromov v zahrade sa až prehýbaly pod ťarchou. Stranou belely sa chalúpky, učupené ako kuriatka pod plotom. Belosť rušily iba černejúce sa v diaľke hory a havran, ktorý letel ponad polia krákajúc.

Elena Stráňavská počala sniť. Je tu ako zakliata princezná, odrezaná od ostatného sveta, čakajúca na vysloboditeľa. A osloboditeľ sa blíži. O niekoľko týždňov, alebo mesiacov bude tu.

Bolo to skutočne ako v povesti, čo prežívala. Skoro každý týždeň dostáva ľúbostný list. Čítava ho deň po deň, až príde ďalší. Viackráť do dňa zadíva sa na fotografiu, čo jej je tak drahá, často snije aj pri práci. Veď to tak blaží. Pani Elena privrela oči, ako by chcela ešte nerušenejšie ssať do seba vôňu intímnej nálady, opojnosť svojho nastávajúceho blaha.

II

Dušou tiahly rozpomienky. Ako sa soznámila s Vladom. Bola to láska na vzdialenosť, ale predsa opojná, hlboká. Vídavala ho pred rokmi ako kupeckého pomocníka v Rohove za dievčaťa. Bola mladšou dcérou váženého zámožného miestneho lekára. Kupecký pomocník Máčalka nemal k nej v tie časy vlastne skoro ani prístupu. Pozdravoval ju ako zákaznicu firmy. Bol to vysoký, pekný, počerný mladý človek, teplých hnedých očí, s havranými vlasmi, vyčesanými do hora. Keď dával spevácky spolok bál, vykrútil Máčalka i slečny lekárove. Zostal jej trocha v mysli, veď dobre tančil i takticky rozprával, ale zabudla naň skoro. Až po rokoch počula o ňom, že je v Rusku a že dobre obchoduje. I oženil sa vraj s voľakým šefranníčaťom. Od tých čias už i ovdovel. Zomrela mu žena pri pôrode. Zostalo mu po nej iba dievčatko, čo stálo matku život. Po čase sa dal na bankárstvo vo Varšave. Zbohatol. Šefranníci rozprávali o ňom, že si žije ako barón. Je vraj veľmi dobrý otec, na dieťati lpí celým svojim životom. Ktorýsi rok priniesol i jedon našský kalendár jeho podobizeň s krátkym článkom. Bol dávaný za príklad dorastajúcemu pokoleniu. Keď videla obraz v kalendári Elena Stráňavská, pocítila niečo z toho príjemného dojmu, ako pred rokmi na bále v jeho rukách. Ale to bolo i všetko.

Potom doľahol na ňu osud hrúzou. Skoro zanevrela na dedinku, v ktorej prežila svoje prvé manželské a materské šťastie. Chcelo sa jej preč, čo najďalej preč od miesta, kde zažila dojmy tak otriasajúce. Utiekla i s deťmi k matke do Rohova. Otca už nebolo. Dobre tak. Aspoň sa nemusel dožiť sklamania svojho najmilšieho dieťaťa, svojej pýchy.

Matka sa dívala na dcérino nešťastie trochu chladnokrvnejšie. Potešila ju, poláskala sa s ňou i s vnúčatmi. Ale o pár dní ju zaviezla nazad do Jamného. Bolo sa treba ujať gazdovstva. Cudzí ľudia by všetko porozkrádali. Lebo veď hospodára už nebolo.

Kráčala po izbách, chodila po dvore i zahrade ako v snách. Až keď odišla o pár dní matka a každú chvíľu behala k nej s niečim čeľaď, sluhovia, počala si jasnejšie uvedomovať svoju opustenosť, smierovať sa s tým, čo sa stalo.

A čas, starosti, materinské povinnosti hojily ranu srdca rýchlejšie, než by sa jej bolo zdalo možným. O pár týždňov odvážila sa isť už aj haditým chodníkom, vedúcim bujnou lúčinou do mladého brezového hájika, kde sa odohrala tragédia jej nešťastného muža. Lebo z jej srdca vymizla už posledná stopa nenávisti k tomu, v ktorom sa tak sklamala. Rozpomínala sa na neho súcitne, s hlbokou ľútosťou v duši.

Berco Stráňavský, jej nebohý muž, bol jediný syn váženého zemanského statkára. Otec bol typom starého zemana, zakladajúcom si na stoličnom úrade skoro väčšmi než na rozsiahlom gazdovstve. Každý deň vozieval sa na vlastných koňoch do mesta do úradu. Lepšiu polovicu duše dával úradu, druhú gazdovstvu. Ale trpely obe povolania. Majetok sa načínal. Keď bola súra o groš, odfeľalo sa židovi hocičo odpoly zdarma.

Syn Berco bol už z iného cesta. Netúžil za patriarchálnym životom predkov. Vyštudoval v meste gymnázium, potom šiel na práva do Pešti. Bol to fešák, báječný tanečník, chýrny duelant, hral vynikajúcu úlohu v študentských spolkoch. Šlo to hodne do groša. Rodičia sa neraz navzdychali, keď prišiel od syna telegram: „Pošlite 60 zlatých, súrne potrebujem“, ale neodoprely mu ich nikdy.

Do toho mladého elegána, doktoranda Berca Stráňavského zaľúbila sa Elena, dcéra lekára Poruba. To bol princ, ktorého si vykúzlila jej dievčenská fantázia. Za ním zahorelo prvým mocným plápolom túžby panenské srdce. Vídavala ho jazdiť na koni mestom v letných prázdninách. Niesol sa svižne popri ich zahrade — a za každým odnášal so sebou kus srdca peknej dcéry lekárovej.

Čosi-kamsi bolo jej dopriané mať ho po svojom boku. Vydávala sa jej najlepšia kamarátka, ktorá jej ho dopriala za družku. Bol k Elene veľmi pozorný a predsa až priveľmi zdržanlivý. Vari, aby tým väčšmi roznietil jej túžbu.

Čosi-kamsi však počal si jej všímať viac. Zomrel otec, sám vrátil sa zo štúdií — bez zkúšok — domov gazdovať, a tu sa ukázalo, že majetok je veru už hodne zadĺžený. Bolo treba mladuchy s obnôžkou. Mladý elegán neváhal, ale pýtal Elenu, ktorej náklonnosť nemohol nepozorovať. Tak splnil sa sen dcéry lekárovej. Starý zemanský majetok očistilo jej veno od dlžôb a mladý statkár učil sa v objatí peknej ženy zabúdať na svody veľkého mesta.

Do gazdovstva sa oba napodiv chytro vpravili a to tým ľahšie, že po otcovi zostal na majetku starý kasnár, ktorý znal na deďovizni každú brázdu. V kaštieli uprostred drevených dedinských chalúpok rozkvitlo manželské šťastie. Keď sa kaštieľ rozliehal po nejakom čase detským krikom a o pár rokov kričalo hrdiel už troje — krikľúňmi boli dvaja synia a dcéra, — cítila mladá matka, ako prirastá k tichej dedinke, ako ťažko by sa jej s ňou lúčilo.

A prišla tragédia. Bol krásny slnečný letný deň, na moruši na dvore nalievaly sa jahody, ona práve odstredila so slúžkou maslo a vrátila sa do izby k deťom. Boly neobyčajne zabrané do hry, skoro celá podlaha bola zakladená ich lepenkovými domami a drevenými kravami, keď zaklopal kasnár. Bol bledý, prešedivelá brada sa mu triasla, hlas mu solhával. Zlou predtuchou jatá, vyšla za ním na chodbu.

— Ach, Bože, pani urodzená, čo sa to s nami robí! — zastenal a po slabikách, skoro zajakavo vyrážal zo seba hrúzy, od ktorých jej mrzla krv v žilách. Jej muža našli zastreleného v blízkom brezovom hájičku. Zotmelo sa jej v očiach. Nevie ani, ako sa dostala na miesto hrúzy. Akiste viedol ju kasnár za rameno. Keď zazrela bezduché mužovo telo a podlomily sa jej kolená, zašušťalo niečo v tráve. Kamenela úžasom. V tráve pod brezou svíjala sa postrelená ženská.

Z nasledujúcich pár dní nezostalo v Eleninej pamäti ani stopy. Snáď dobre tak. Byť v tie časy čulejšou, kto vie, či by bola prežila tú hrúzu, čo sa na ňu tak znenazdajky privalila.

Až kedysi po týždňoch uvedomovala si jasnejšie neveru muža, zastreleného pohrdnutou milenkou. A ľahostajne prezerala zásuvky jeho písacieho stola, korešpondenciu, z ktorej vychádzalo na javo, že bola vlastne klamaná už od rokov, že muž jej nebol oddaný ani v týždňoch, keď jej láska dosahovala vrcholu, keď sa cítila ani v siedmom nebi.

V tomto čase smútku, otrávenosti našiel ju list bankára Máčalku. Vyslovoval jej obšírne sústrasť a pridal pár jemných poklôn. Ďakovala mu až o mesiac, ale nezatajila, že sa na neho veľmi mile rozpomína. Nie čudo, že zo sústrastného listu sa vyvinula ľúbostná korešpondencia.

III

Deň Vladimírovho príchodu konečne svitol. Elena Stráňavská bola naň náležite pripravená. Nielen skvelým poriadkom v domácnosti, ale i portrétom polovičatej sirôtky Vierky, ktorej prichodilo jej byť onedlho matkou. Portrét dcéry, maľovaný akademickým maliarom Záhonom, mal byť darom pre otca.

Chlapci a dcérka Ruža boli na príchod nastávajúceho otca už pripravení. Budú ho volať otcom, akože, Ivan a Berco nevedeli si to ani inak predstaviť. Iba malá Ruža rozumovala:

— Akože to bude, mama, prosím ťa, to si s oteckom potykám, však? — A mám ho bozkať ja prvá a či on mňa?

A ešte niečo očakávalo Vladimíra v Jamnom.

Už asi od pol roka mala zaľúbená vdova svoje skryté či zamilované miestečko, kam odbehla i dva-tri razy v týždni zabudnúť na chvíľu na denné trampoty a oddávať sa svojim sladkým snom. Bola to malá dolinka či jamka pod vŕškom, zatienená s jednej strany výbežkom svrčinového hája. Bolo to všetko na ich majetku. Roztúžená vdova dala sviesť najprv vodu s vŕšku do pekného vodotrysku. O nejaký čas bol vodotrysk na široko zúkol-vúkol ohradený neobvykle vysokým plotom, ba ktorýsi týždeň zjavil sa okolo vodotrysku úhľadný cementový bassín. Žily na sluchách zakrytých prešedivelými vlasmi bily pani Elene prudko, ba celá sa zachvievala blahým vzrušením, keď si predstavila, že by sa mohla jednoho krásneho dňa najsť v bassine so svojím vyvoleným a hrať si tam s ním na nymfu a vodníka. To by bolo miestečko pre chvíle, keď ruka jakoby elektrickou iskrou šľahnutá zmocňuje sa v divokom roztúžení ruky, druhá ovíja sa okolo šije, rty prissávajú sa nerozlúčne ku rtom a oči, vpíjajúce sa do očú druha, jásajú nad okamžikom.

Posledné dni išly pani Elene jakosi priveľmi na nervy. Počínala si uvedomovať dosah okamžiku, ktorý jej nastáva. A s nepokojom v srdci myslela na to, že veď vlastne ani nevidela sa s tým, od ktorého očakávala splnenie svojich najkrajších snov. Či ho okúzli tak svojím zjavom ako listami? Či nenosí o nej, o jej zovňajšku predstavu priskvelú, ktorá náleží vlastne už dosť dávnej minulosti? Teraz, keď už bola tak blízko cieľa, bola si svojím úspechom menej istá než predtým.

Pred odchodom k vlaku, obzerala sa ešte raz skúmave vo veľkom zrkadle. Prvá mladosť je preč, stvorička! — priznávala si rezignovane — ale veď Vladimír je už predsa tiež nie nijaký mladík. Škoda, že s masírovaním pleti začala až posledné týždne. Robiť to aspoň polroka, mohla vyzerať sviežejšia. Vyzerá trocha nevyspatá, i nervózna červeň zabarvuje jej tvár na nebárs vhodných miestach. Oči pohladily jej melancholicky pletence šedivých vlasov, ktoré dodávaly jakýsi bolestný nádych obrazu mladuchy v zrkadle. Pred časom prelietla jej hlavou myšlienka, či by si ich nemala dať zabarviť? Zapudila ju ľahko. Zdalo sa jej to neúprimnosťou, ba skoro klamom. Nech ich vidí prešedivelé. Ten srieň, to sú stopy jej životného utrpenia, stopy, ktoré môžu iba stupňovať lásku, úctu.

IV

Priviedla si ho s triumfom zo Žiliny, kde mu bola naproti. Bol dosť zmenený proti rokom mladosti. Figúra skoro bonvivána, nechybelo ani bruško, i postava jakoby sa bola skrátila. Ale oči veselé, milé, prívetivé. Z bujných havraných vlasov boly už iba skromné pozostatky, ale i tak mu pristaly, hoci boly prešedivelé. Hja, život uteká.

Pozerala na neho hrde, jakoby sa chcela s ním pýšiť, uvádzala si ho do svojej rezidencie ako panovníka, ktorý sa vracia domov po dlhoročnom pobyte v cudzine.

Svítanie s deťmi vypálilo tiež znamenite. Páčil sa im. Vinuly sa k nemu s láskou, ako by sa im instinktívne žiadalo pritúlenia, pohladenia otcovskou rukou. Najmä malá Ruža nevedela sa od neho odtrhnúť.

Ubytoval sa v dedinskej krčme. Škoda dávať príčinu ku klebetám zlým ľudským jazykom. Jedával u Stráňavských. Trávil u nich celé dni, prechádzajúc sa raz s Elenou, raz s deťmi.

Po pár dňoch zunovala ho sladká nečinnosť. Na prechádzke po olovrante posadil sa s Elenou do besiedky v ovocnom sade. Slnce skláňalo sa k obzoru, na chvíľu zavládlo posvätné ticho, prerušované chvíľkami iba doliehajúcim z dvora moriakovým „udri“, „udri“! Vladimír oblapil Elenu nežne okolo pásu, niečo jej zašeptal do ucha. Sklonila sa k nemu dôverne. V tom nežný, snivý výraz zaplašil s jeho tváre jakýsi ľahký mráčik. Spúšťajúc so snúbenice ruky ozval sa vážnym, ustarosteným hlasom:

— Ako si to vlastne predstavuješ, duša s deťmi?

— Ako? Hm, Berco, vieš, skončil piatu na gymnáziu. Doštuduje a potom na medicínu, má vraj na ňu chuť, ak ho to do matúrky neprejde, alebo na práva. A Ivan, ach Ivan je rodený statkár. Dať ho vyštudovať hospodársku akadémiu… Ruža je ešte decko. Ale dá Boh, bude i väčšia. Mojím ideálom je dať ju na 2-3 roky do solídneho francúzskeho penzionátu do Švajčiarska alebo do Nemecka, rozumie sa, až po meštianke. Inak o tom potom, má času dosť.

Rozosmial sa trpko, skoro výsmešne, pošmyknúc sa na drevenej lavičke trocha ďalej od snúbenice:

— Elena, Elena, ty voľáko vysoko rúbeš!

Zadívala sa na neho celá prekvapená:

— Prečo?! Potomci starej zemanskej statkárskej rodiny, vnúčatá váženého lekára predsa len nepôjdu zemiaky kopať alebo skaly tĺcť.

— To nemusia. Ale toľké štúdia, a ešte k tomu i švajčiarsky penzionát pre dcéru!… to ide do groša a ja ho nemám.

— Ako? Nemáš! — hľadela naň skoro vyjavene. — Ako môžeš tak hovoriť, Vlado, veď si bankár, veď peniaze máš. Ak nemáš ešte toľký majetok, máš dôchodky.

— Dôchodky? Daj pokoj, Elena! Kto ťa to len nabaláchal?! Bol som obchodvedúcim v železnom oddelení obchodného domu. Pár groší, čo som si usporil, som počal požičiavať kupcom na zmenky. Od siedmich rokov som spoločníkom v maličkej smenárni, mám asi päťnásťtisíc zlatých úspor, ale tými si chcem zaistiť starobu, nie pchať ich do švajčiarskych penzionátov. Radšej by si mi ty mohla prispeť pár tisíckami do podniku.

— Ale, odkiaľ?

— Predal by sa majetok.

— Dedictvo po slávnych predkoch svojich detí?

— Trebárs.

— Radšej by som predala poslednú košeľu! — zvolala náružive. — Zostaň tu gazdovať.

— Čo vynáša majetok ročne?

— Ani sama neviem. Moc je toho nie. Deti chodia do školy, úradník, čeľaď… každý k sebe hrabe, človeka klame.

— Vklad nemáš žiadon?

— Horkýže vklad! Osemnásťtisíc je intabulované na majetku vo dvoch hypotékach…

*

Ten večer odchodil Máčalka z kaštieľa do svojej izby u krčmára zamyslený, ustarostený. O dva dni šiel navštíviť starú tetku do Rohova. Vrátil sa od nej do Stráňavských až v nedeľu. To bola jeho posledná návšteva u statkárskej vdovy.

O mesiac mal zasnúbenie s voľákym mladým dievčaťom z rodiny. V zime vrátil sa pre ňu, aby ju odviezol s sebou do Ruska ako ženu. Hovorilo sa, že je to tetkino maslo. Tá mu naprávala hlavu: „Či si už taký starý, aby si musel vdovu brať?! A ešte sa ti ho na troch maznákov podoberá, tento blázon! Na takú panskú pýchu! Neľutoval by si svojich mozoľov?!

Zastával sa Eleny. Skoro sa pohádal s tetkou. A po týždňoch — dal sa jej predsa prehovoriť, tým skôr, že bol ustaranou tvárou a prešedivelými vlasmi vdovy nemilo sklamaný.

*

Elena Stráňavská sa nevydala. Žije svojim dospievajúcim deťom. V tých skladá jedinú svoju životnú nádej, nerobiac si z toho mnoho, že dlžôb pribúda. Od pár rokov prerušila skoro i posledné styky so spoločnosťou. Až keď bude uvádzať do nej dcéru. Sedáva najviac doma. Bez toho ju v zime súžieva v nohách reuma. Gazdovstvo si obzreť, prejsť sa po lúke, lesíku, — i toho sa jej posledne časy málo dostáva, ba ani sama o to nestojí. Iba keď sa chýlieva každoročne leto ku koncu a miesto nádhery lúčneho kvieťa a bujnej zelene počínajú sa na obzore zjavovať suché zamlklé stŕniská, zamýšľa sa trochu väčšmi na svoj rozplašený sen o láske, o šťastí. Zájde podvečer i do dolinky pod svrčinový háj a zahľadí sa, oprená o plot, na bassin. Vodotrysk je už dávnejšie zkazený. I v bassine už plno smetí, ihličia, piesku. I rúry popráskaly, bassin by sa už nedal naplniť vodou. Veď už ani netreba. Keby nebolo toho cementu, plotu, skoro by sa jej už chcelo pochybovať, že jej luzný sen bol kedysi tak, ach, tak blízky splnenia.