ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Na hraniciach —anskej a —avskej stolice leží vysoko pod horami malá dedinka K. Leží — ako sa hovorí — „Pánu Bohu za chrbtom“. Ale nemyslite si, že sa Otec nebeský preto o ňu menej stará. Ba práve naopak, stará sa o ňu ozaj obzvláštne. Tie malé chalúpky pod hoľami nemajú núdzu o „rozum, zdravie, hojné božské požehnanie“. Dedinka tá patrí medzi najzdravšie kúty Slovenska. Dobre ešte, že je len filiou, keby bol pán farár iba na ňu odkázaný a nepočúval svoje kňazské svedomie, veru by neraz prišiel do pokušenia vzdychnúť si: „Ach, či už nevie čert voľakoho vziať, takto nemá človek ani len na ten dohán.“

Trebárs naša dedinka nemá svojho vlastného farára, predsa statoční jej občania napredujú a prospievajú každým dňom „moudrostí u Boha i u lidí“, k čomu už od dávna nemálo prispieva čistý prameň dedinskej múdrosti — škola, drevená síce, ale za to tým milšia školákom pre svoju milú smrekovú vôňu.

Ale ozaj prirástla k srdcu nielen malým školákom, ale i dospelým občanom. A to nielen pre svoju vôňu, ale i pre toho, kto v nej už tretie pokolenie vyučoval — staručkého, v službách osvety a v trápení sa s malými dedinčanmi zošedivého učiteľa.

Dobre sa to v tej dedinke žije. Tie malebné, voňavé, pod hoľou učupené drevené chalúpky, stúlené k sebe, ako tie ovečky, neznajú sváru, neznajú rozbroja. Milujú sa navzájom, ale nadovšetko ctia si „našeho dobrého pána učiteľa“. — A prečože by sme ho radi nemali? — počuť často statočných dedinčanov — veď je náš! „Veď je náš!“ Koľko úcty, i lásky, detinskej oddanosti je v tých slovách, koľko potechy, zadosťučinenia pre svedomitého, povolaniu svojmu celou dušou oddaného učiteľa!

II

Bola treskúca zima, chujavica, cesta do mesta beztak vzdialeného úplne zaviata, keď rozniesla sa po tichých, Otcom nebeským v tento čas tak krásne rovnako obielených chalúpkach smutná, srdce rozrývajúca zvesť.

Pán učiteľ zomrel! Náš pán učiteľ zomrel! Náš milý, dobrý starý pán učiteľ zomrel!

Dedinkou rozliehal sa tichý, usedavý plač. Plakalo bez rozdielu všetko, staré, mladé, chlapi, ženy, starci, deti. Veď zomrel ten, ku ktorému väčšina dediny chodila do školy, zomrel radca, dôverník, ochrana a keď bolo treba utešiteľ všetkých bez rozdielu.

Áno, staručký učiteľ zomrel, odsťahoval sa zrazu a na vždy z tej milej, tichej dedinky, kde sa síce nemusel báť, že napadá naň primnoho tej „hriešnej kovovej zemskej hrudy“, kde by nebol, ani keby bol ako chcel, nashromaždil „pokladov, ktoré ničí moľ a hrdza, a ktoré zlodeji zo zeme vykopávajú“, ale kde si ho predsa tak ctili, tak ho radi mali, s takou láskou, sebavedomím, ba pýchou o ňom hovorievali: „Veď je náš!“

— Pán učiteľ zomrel! Pána učiteľa už nieto viacej medzi nami!

A zomrel sám, opustený, osamelý, ako ten stĺpik no chotáre, ktorý sa v poslednom vichre ztrúchnatelý vyvrátil. Nášmu pánu učiteľovi nemal kto ani oči zatlačiť.

Veď nieto, ale to vychladlé telo ešte leží tam v tej malej, skromnej izbičke a neuspokojí sa s plačom, nariekanám, ani lojovými sviečkami, to telo chce viacej, chce, aby ste ho po kresťansky uložili do lona matky zeme, chce, aby ste ho pochovali.

— Zomrel, ale akože ho pochovať?! — prišli sami dedinčania na tú otázku, ale nebárs vedeli na ňu odpoveď. — Ktože ho teraz v takej chujavici do mesta zanesie? Sňah vyše pása, cesta zasypaná! To ešte, aby vari pre jednoho mŕtveho dvaja živí o život prišli!

Počkali, radili sa deň, radili sa dva. A učiteľ len ležal na doskách vo svojej útulnej izbičke. Nikto ho nepreobliekol, nikto neumyl, nikto mu u stolára truhlu neobjednal. Prádlo by sa už len bolo našlo čisté, ale šaty ktovie. I tým, ktorí pána učiteľa bližšie znali, sa zdalo, že v tých istých chodil.

- Načože ho cifrovať, či nám je nie dosť pekný?! A pre koho, pre nás, ktorí sme ho všetci znali?! Aký bol za živa, taký môže zostať aj po smrti. Nám je i tak milý! Veď je náš! —

Tak hovoril richtár, ktorý predsa pánu učiteľovi vždycky prial, a celá dedina za ním opakovala.

— Veď je náš! Veď je náš!

Už ležal na márach tretí deň, a predsa i ti najstarší občania hovorili.

— A čože by ešte nebol medzi nami, čože mu chybí?! Veď je medzi svojimi! Veď je náš!

Až keď už tak ležal vyše týždňa a telo už povážlive počínalo brať porušenie, nahliadli poniektorí rozvážnejší občania, že je už svrchovaný čas postarať sa konečne o pána učiteľa, že treba sa nielen radiť, ale i rozhodnúť.

Sišli sa, radili sa. — Matej Vrgľo hovorí: „Nuž čože, akože s ním?“

Rychtár: „Veď hľa! už len voľačo musíme s ním urobiť, hoc je i náš. Ako ty myslíš, vicerychtár?“

Vicerychtár Omáčka podvihol svoju sňahom pokrytú ruku, otriasol ju na dlážku a povedá: „Veď by to nebola toľká starosť, keby sa bol odobral o Turícach, a čo hneď i o Jakube, ale teraz. Ja bych dal dosky, čo by sme dáku truhlu sbili. Ale kdeže; tam sú v záčine založené pod ovsom.“

— Čo len truhla — dokladá hájnik Stehlo. — Ale kto by teraz v tej zamrznutej zemi jamu vykopal? Veď je zem ako oceľ. Na žive zhynieš, ak máš za dedinou so dve hodiny stáť. Či pre jedného mŕtveho zkántrite so dvoch živých? —

To nechcel nikto.

Bolo mnoho reči, mnoho mienok, naposledy ozval sa starý Ďuro Haluška:

— Nuž čože už budeme robiť? Dosť sme sa naradili a predsa nič nevymudrovali. Ja by som myslel, že nech už len zostane medzi nami. Mohli by sme ho zahrabať ta povyše dediny, ako sa tam pri tej skale skrúca cesta do hory. Bude aspoň líškam na újezť. Keď po celý život bol dedine užitočný, nechže jej bude aj po smrti na osoh! Veď je náš!

Ostatní prisvedčili.

— Nech že bude tak! Veď je náš!

A na druhý deň ráno niesli pána učiteľa dvaja chlapi vo vreci hore dedinou na večný odpočinok „pod tú veľkú skalu, ako sa skrúca tá cesta do hory“. Pán rychtár sedel práve pri obloku, keď šli chlapi s vrecom popri váženom príbytku.

— Už ho nesú! ozval sa cez otvorené dvere k svojej polovičke do kuchyne. Ale veď je náš!

A pani rychtárka pribehnúc s varečkou v ruke do izby ku obloku, prisvedčila: — Veď je náš!

A leží starý dobrý pán učiteľ na újezde hneď povyše dediny pod tou veľkou cestou, ako sa ide do hory, a spí sladko svoj večný sen „medzi svojimi“. — — —