ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ujček Škutina podíval sa znovu uprene na mňa, tvár sa mu svraštila, husté, chlpaté obočie naježilo ešte väčšmi, drobné, jako trnky oči zasršaly zlostným, sebavedomým ohňom. Pohnieždil sa na stoličke, odkašľal, utrel si ústa veľkou červenou šatkou, potom pokračoval vážne, zdĺhave:

— Ani nie zle! To by bol pekný poriadok! Veď to mám preca čierné na bielom. Písmo nepustí.

Ujček počal žmoliť v prstoch kúsok zamasteného papieru, patrne, aby dodal váhy svojim slovám. Ale ja som si toho počal všímať až neskoršie. Do týchto čias počúval som ujčeka veľmi málo. Neviem, či zo strachu, že mu nebudem vedeť pomôcť, či tušiac, že bude hovoriť ešte dlho, hodne dlho. Vyrozumel som iba toľko, že ujčekovi zdochol kanec. Mne to bolo ostatne celkom prirodzené. Každý boží ďeň umiera preca na celom svete toľko ľudí, prečo by teda nemohol raz za čas zdochnúť nejaký ten kanec, a čo by to bol hneď ujčekov.

— Ale ty, syn môj, tak sa mi vidí, veru skoro dogazduješ, ak sa budeš svojho tak domáhať, ako dosiaľ. Ja nechcem nič, iba čo mi patrí. Ale čo mi patrí, chcem aj dostať. Veď som sa preca nelopotil toľko rokov, aby som teraz o všetko prišiel na staré kolená. Ale takí ste vy mladí. Všetko si dopriať, nič nezgazdovať, dobre žiť, dobre jesť, dobre piť, a keby to zo svojho, ale keď to všetko ide z otcovského. A potom sa vám nepáči, keď starší človek, skúsenejší chce zachrániť, čo sa dá. Pre vás, to verím, by mohol všetko parom pobrať.

Ujček prestal a zamyslel sa. Bol to bohatý gazda v blízkej dedinke Móťovej. V gazdovstve bolo vždy plné ruky práce, starostí. Voľáky čas bol ujček aj rychtárom a tak chodieval v úradnej povinnosti do nášho mesta. Prežil mnoho, vychoval pätoro detí, pochoval dve ženy. Často prichádzal k nám celý ustarostený, ale som ho nikdy nevidel takého utrápeného jako teraz. Chcel som ujčekovi niečo poradiť, ale nevedel som. Cítil som, že ujček chce už raz počuť aj moju mienku, nuž som aspoň začal, trebárs nesmelo, ale preca s vážnou tvárou:

— Kedy sa vám to stalo s tým kancom, ujček?

Ujček si zavzdychol zhlboka, boľastne. Nechcem mu krivdiť, ale nedal by som na to krk, že za svojimi nebožkami ženami — Pán Boh ich tam osláv! — žialil väčšmi.

— Taký krásny kanec! Prezimuješ ho, peľcháš, a teraz, keď by to malo doniesť užitok, ti zdochne. Neviem, ký čert to naň prišiel. Veď teraz ani nepočuť o dákej nákaze.

— Už len muselo naň niečo prísť — hľadel som ujčeka uspokojiť.

Ujček sa podíval na mňa skúmave, jakosi neiste, jako by sa mu zdalo, že som uhádol nejaké jeho tajomstvo. Ale mne sa ozaj počalo o tom kancovi niečo mariť. Sesternica, ujčekova nevesta, keď bola u nás, hovorila, tak sa aspoň pamätám, o tom kancovi. Že mu vraj ujček nechce dopriať ani len poriadnych pomýj, že kanec, chudáčisko vyschol na triesku, lebo ho vraj i červy žraly. Nesmie sa mu ani postlať, a k tomu všetkému má chliev deravý. — No, reku, ty si, chudák, nepotreboval ani nákazy. — Len mi nijak nešlo do hlavy, že by bol ujček tak zanedbával práve kanca. Keby to človeka, nedivil by som sa, ale o statku som preca vedel, že sa mal u ujčeka vždy dobre.

— Do takej škody prísť a to všetko pre tú nešťastnú obec! To mi vari sám čert zatemnil rozum, aby som to vzal na seba! — neprestával ujček božekať.

— Tak to bol teda obecný, nie váš, ujček? — zvolal som prekvapený.

— Obecný, syn môj, obecný, od ministerstva,… vysvetľoval ujček — ale obci som ho iba ja vybehal. Sedem rokov som ho choval.

— Nuž, keď je tak, či by vám obec nemohla dať zaň nejakú náhradu? — vyrukoval som teraz už so svojím nápadom.

— Ale mohla, mohla, beztak mi platila od neho na posmech málo: dvacať zlatých na rok — odpovedal ujček, jako by nebárs dúfal v tú náhradu od obce.

— Len ste to mali, ujček, prv oznámiť a zverolekára zavolať.

— Veď som ho zavolal, ako by som ho nezavolal — ponáhľal sa ujček ospravedlniť, akoby urazený, že predpokladám o ňom takú nedbalosť. — Aj asekuráciu mám tu. Hneď, keď sa kúpil, dala si to obec skrze mňa vykonať — podával mi ujček kartičku, ktorú bol mädlil v prstoch. — Ale je to po maďarsky. Neviem, čo mám s tým robiť, nuž mi to syn môj, vysvetli.

Roztvoril som kartičku a prekladal ujčekovi, ktorý pokojne očakával výrok, vlastne svedectvo svojej opatrnosti.

— „Jozef Škutina,“ — čítal som slávnostne — „obyvateľ obce Jazora, pokutuje sa pre nedostatočnú opateru obecného kanca na 50, slovom pädesiat zlatých.