ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do šedého kamenného mora zapadol skoro bez stopy, ako toľkí iní, čo opustili rodné zelené nivy a idylický dedinský život s bučaním kráv, kikiríkaním kohútov a gáganím husí za tvrdú veľkomestskú dlažbu, opojný pouličný šum a lákavé večerné svetlá.

Aj on prichádzal ta s veľkými nádejami v srdci a cítil sa nastávajúcim majiteľom aspoň trojposchodného nájomného domu v niektorej lepšej, keď aj nie najhlučnejšej ulici, že vyžije aj z árendy a úrokov a môže privatizovať, žijúc si do vôle. A čo by si netrúfal?! Veď bol zdravý, mladý a už druhý rok samostatný obuvnícky majster. A že sa vedel obliekať, na hlave sedel mu znamenite čierny pinč a zlatá retiazka, prevesená cez vestu, zdobila ho veľmi pekne, čo bola priam iba z double-zlata, zdalo sa mu, že vidiek nie je vlastne ani pre neho. Škoda by mu bolo zapadnúť medzi malichernými klebetnými tetkami a smiešnymi zadubenými strýcmi. Taký fešák ako on — zrkadlo presvedčovalo ho o tom výmluvne — patrí medzi svet, do veľmesta. Veď tu vonku by jemnejšiu, módnejšiu prácu čosi-kamsi zabudol. Pre kohože bude tu šiť hlboho vykrojené, ako zrkadlo lesklé lakové črievice, kombinované šedomodré poltopánky s dierkovaným vzorom?!

A tak sa oženil a etabloval v hlavnom meste. Svadba bola trochu prihlučná, zjedlo a vypilo sa toľko, i muzikantov zavolali, že by sa bolo za to prikúpilo hodne do mladej domácnosti. Nuž, ale veď človek sa iba raz žení v živote. A potom, chceli sa i pred rodinou preukázať. Žena mala slušný výstroj, trebárs bola len horárska dcéra. A ešte k tomu zo siedmych detí. Poznali sa ešte, kým vojenčil v rozrastajúcom sa krajskom meste. Už vtedy si ho podkrmovala, že bola radosť naň sa podívať. Veď bola kuchárkou u majetných obstarných ľudí. Dalo sa čo-to zgazdovať pri nákupoch po sklepoch. Do manželstva priniesla si pár stovák úspor, k tomu pekné odbavné od pána fabrikanta, s ktorým mala za slobodna pomer. Vydalo to za slušné veno.

Začali opatrne vo vedľajšej ulici na predmestí. Ona vyvárala, vysmážala, držiac sa starodávnej skúsenosti, že k mužovmu srdcu dostane sa žena najistejšie cez žalúdok. On klepal, sediac na trojnohe, od rána do večera. Iba čo raz-dva razy do dňa odskočil k neďalekému kupcovi na kalištek horkej, keďže na tej trojnohe bez nej akosi horšie troví. Síce tých „skokov“ bolo daktorý deň viacej. Žena na ne neraz frflala. Nuž, ale veď mohla sa odškodniť na pive, čo poň chodievala so džbánom každý večer.

Netrvalo to dlho, počaly prichodiť deti. Najprv pekné okaté dievčatko, najmä to sa poponáhľalo. Bola z neho čoskoro hnedovlasá, neposedná rapotačka, celkom ako on za mladi, zdalo sa šťastnému otcovi. Potom nasledovali v poldruharočných prestávkach za sebou dvaja chlapci. Starší zomrel, neborák, hneď v druhom roku na difteritis. Márne mu doktor pchal penzeľ, namočený do akejsi čudnej tinktúry, do útleho hrdielka. Ale mladší — dali ho pokrstiť podľa kmotra Vénom — zostal.

Síce ten narodil sa už vo vnútri mesta. Lebo ta sa presťahovali. Na predmestí, hoci tam bolo dosť milo, v oboch radoch ulice agáty, a človek bol o pár minút von z mesta a mohol sa dívať von do zelene, do kraja, akosi nemali šťastia. Narobili sa oba dosť. A preca prišli do troch rokov o všetko veno a úspory. On bol strčil svoje groše do kože, kopýt a do náčinia. Kunčaftov bolo, ale akosi zle platili. Keď sa to na takom predmestí svet často sťahuje, mení miesto; parom aby tých ľudí sháňal na novom byte! A keď ho aj najdeš, tak čo s ním, keď je to chudák, akých je v takých chudobnejších štvrtiach najviac?! Ešte by si mu nechal pár krajciarov na polievku. A dakto nechce objednanú obuv vôbec odobrať, ba hľadá zámienku, že, vraj, má mrzkú fazónu alebo je pritesná. Človek aby ju potom po čase — po nečase odfeľal zpolovice zadarmo, ak sa jej vôbec zbaví a nemusí v nej naposledy tŕpnuť noha jemu samému. Aj árenda je v takom novšom dome na začiatočníka priveľká, i konkurencie mnoho. Dani neujdeš, do spoločenstva musíš platiť tiež, ba i na traktu sa zmôcť, keď ťa, samostatného majstra, medzi seba prijímajú. A do iných spolkov ťa tiež dostanú.

Nuž, čo má človek robiť? Musí sa uskromniť. A tak prijali domovnícke miesto u starého advokáta. Vľúdny, žartovný pán, aj deti pohladil a dal im hneď šesták na cukríky. Ulica trochu úzka, ani nie najčistejšia, ale pri samom strede mesta. Dom starší, ale ešte dosť udržaný, iba dvojposchodný. — Aspoň nebude treba toľko stúpať do schodov… Len aby mohol prevádzať remeslo. Ale môže, koľko sa mu len páči, uistil ho pán domový a dal si hneď odmerať cúgové topánky na zimu, futrované flanelom. Ba i závdavok dal si hneď na ne. Nuž, nelenili, ale pribili čoskoro po prisťahovaní na dom neveľkú tabuľu, privezenú so starého miesta:

Vojtech Vitorázek, obuvník

Bola šedivobiela, len taká lacná, bez obrázku. Maliar ju ani neorámoval. Nuž, veru, domu bola nebárs na okrasu. Ale keď podvečer vyšli von pred bránu a pohladili ju očami, naplnilo im srdce teplo uspokojenia. Zasa ich tabuľka a to skoro v samom strede mesta!

A klepanie kladiva ozývalo sa od rána do večera zasa. Síce časom aj utíchlo. Lebo veď na hlavu domácnosti počaly doliehať aj iné povinnosti. Vo dne sprevádzať po dome plynárnikov a elektrikárov, dávať pozor na cudzích ľudí, čo vtierajú sa pod všelijakými zámienkami do domu a hľadajú skoro vždy nájomníkov, o ktorých v dome nikdy nikto nepočul. A v noci ozýval sa netrpezlivo a panovačne zvonec, čo vyruší tak brutálne z najsladšieho spánku. Treba skočiť, stoknúť si papuče, hodiť na seba plášť, chytiť začadenú lampu a ponáhľať sa otvoriť — pozor! — aby si nezakopol o tri schodíky, čo ich nie je skoro ani vidno — otvoriť dvere na velikej ozdobnej bráne, pred ktorou frflal už a hromoval slobodný nájomník, zubný technik z prvého poschodia. Býval s akýmsi fabrickým úradníkom. A že boli oba zábavnej povahy a chodievali do veselej spoločnosti, keď aj každý inam, hovorievalo sa o nich, že sa často celý mesiac nevidia, trebárs spávajú na posteliach proti sebe. Horšie bolo, že za otváranie zostávali oba radi dlžní.

A sotva si Vitorázek, neraz polooblečený ľahol, ozval sa zvonec znovu. Nie div, že ráno sa potom dlhšie vyspávalo. A práca rozprúdila sa poriadne až popoludní. Nuž, ale veď malo to aj svoje výhody: árenda sa neplatí, ešte ujde sa človeku za to, že ju od nájomníkov pre domového inkasuje, každého štvrťroku pár zlatoviek. A z toho, čo partaje platia na osvetľovanie a umývanie schodov, zvýši človeku keby len na ten dohán, či kalištek. A tú bránu celkom zadarmo tiež neotvára. Neraz má človek v zime vo vačku aj dva pätáky ešte pred desiatou, kým sa ide spať. Síce aj chlapčiská-uličníci vedia človeka hnevať. Ceng! ceng! — vybehneš a kde nič, tu nič. Nuž, ale veď naposledy nechcú zomreť ako domovníci. Prijali to iba na čas, kým sa zasa trochu zmôžu, usporia si na dáku dielňu a krám tu dakde v strede mesta. Lebo tu sa ten svet preca len viacej moce, skôr sa to tu vyplatí. I ženina stará tetka chorľavie, nuž, ani s tej strany ich čo-to neminie.

Ale roky utekaly, život čo raz drahší, a tetka nezomierala. Deti rástly a potrebovaly čo raz viac. Z čohože usporíš, hriešny človeče?! Akosi uviazli v tom domovníctve. Prežili dvoch domových. Starý advokát — ten bol zo všetkých najlepší, najuznalejší — držal dom až do smrti. Ale vdova predala ho mladému údenárovi, čo mal obchod neďaleko na rohu. Znamenite mu šlo, svet sa k nemu hrnul ako včely do úlu. Pri kase sedela mu žena, veľmi súca, sporivá osoba. Mohli sa zmôcť ešte pred odpočinkom čo by len ešte na jeden taký dom, keby… nuž, hej, keby nebol stratil, čudák, rozum. Ale chytil sa akejsi mladučkej fifleny — a paniu mal ešte herskú osobu. — Tá ho počala cicať. Trovil na ňu ako posadlý. Žena sa tiež nemohla na to dívať. Nuž, vadievali sa, neskôr aj súdili, kým sa nerozsobášili. Dom prišiel zasa na predaj. Kúpil ho majiteľ autogaráži, vojenný zbohatlík. Ale Vitorázkovcom sa s každým novým domovým skôr pohoršilo, než polepšilo. Ak bola bieda cez vojnu, prišla po vojne pohroma na remeslo. Staré známe obuvnícke firmy počaly kapať ani sneh na slnci. Medzi šustrami nastalo revolučné vrenie. Debatovali hlučne po spoločenstvách i krčmách, osobitné schôdzky svolávali. Nepozostáva nič iného, ako vytĺcť Baťovi a tým ostatným záškodníkom výklady, rozohnať im ľudí a vyhádzať na ulicu tie biele škatule i s tým ich fabrickým aušusom voľákym, čo sa naň sprostý svet lepí ako osy na med. Voľáky starý šuster nadával pred výkladom a huckal svet fanaticky proti fabrickej obuvi, ba už chcel do výkladu vo svojej rozhorčenosti aj kopnúť. Musela ho odviesť polícia, ešte by sa bol sklom celý dokrvavil.

Vojtech Vitorázek prežíval búrlivé dni celou dušou. Nevedel sa od rozčulenia na trojnohe udržať. Celý horel, behal do spoločenstva jako s keserom, hromžil, zatínal päste. Ale keď to šlo do tuha a kolegovia mali sa shŕknuť a zaútočiť naozaj, odhodlaní sraziť sa trebárs s políciou, — zostal Vitorázek doma.

Pred srážkou s ozbrojenou mocou zachránila ho vlastne žena. Ktože bude vstávať bránu otvárať, ak ho tam zadržia?! A tá potvora, Buriánková bude zasa robiť krik, až budú zvedaví nájomníci obloky otvárať, keď nebude mať tie staré topánky ani na tretiu urgenciu podbité. A čo, keby sa bol do toho preca len zaplietol a dozvedel sa o tom domový? Ešte by im dal výpoveď a zostali by, nech Pán Boh chráni, na ulici. Pre istotu musel Vitorázek vliezť do perín. Žena dávala mu na čelo studené obkladky. To, keby ho prišli hľadať zúriví kolegovia zo spoločenstva a chceli sa pomstiť na „zbabelcovi“ či „zradcovi“. Majster sa všetok potil, hlava ho rozbolela, i žalúdok počal ho tlačiť, keď nebolo obvyklej medicíny. V izbe či kuchyni, lebo žena v nej varila, bol zdusený teplý vzduch, že človek ledva dýchal, k tomu to rozčulenie. Zoslabol za ten deň odpočinku väčšmi, než po dákej ťažkej chorobe. Ešte, že tí kolegovia mali inú prácu, ako k nemu chodiť. Istý čas potom okúňal sa im ukázať na oči. Ale čoskoro zabudlo sa na všetko. A staré kamarátstvo kvitlo ako prv. Aspoň mal majster Vitorázek zrečisko vymotať sa od starej a ovlažiť si vyschlé hrdlo.

Naposledy bol tomu svojmu domovníctvu rád. Nejeden kamarát mu ho skoro závidel. A prišly časy, že Vojtech Vitorázek nevedel si život bez otvárania brány ani predstaviť. V prestávkach medzi prácou alebo po nej, stával v zelenej šusterskej zástere, s hnedou čiapočkou na hlave, v lilavých papučiach na vyschlých tenkých nohách, v bráne bledý, skoro priesvitný, s načervenalým nosom, rednúcimi prešedivelými vlasmi, stával ako symbol bdelosti a oddanosti majiteľovi domu, pozdravujúc pokorne obyvateľov domu vychádzajúcich von, či vracajúcich sa úzkou, vybetonovanou jamkatou bránou, i známych poprednejších ľudí z ulice, mihnúcich sa na trotoáre. A keď prihrčalo auto s bruchatým, červenolícim domovým, strhol rýchle čiapku skoro až na zem, a mrmlúc úctivé pozdravy priskočil k dvierkam pomôcť pánovi z auta. Celý žiaril šťastím, že môže ho z úctivej vzdialenosti sprevádzať po dome a informovať neistým, trasľavým hlasom, čo je nového, čo by bolo treba zreparovať, ako sa držia nájomníci, visiac na očiach svojho pána úzkostlive ani pes.

Za zmenou vo svojom živote Vitorázek skoro ani nezatúžil. Čo sa má človek pechoriť?! — Žene hovorieval, keď sa z nej ozvala vše nespokojnosť alebo závisť. — Hľa, pekár Machatý naproti navstával sa za tmy, narobil, nadozeral, drahých nových strojov na miesenie cesta, na pečenie rožkov nakupoval, nahonobil státisíce. A čo z toho mal? Keď mal niečo užiť, oddýchnuť si, skantrily ho gágorové suchoty. A z jeho krvopotných mozoľov má sa dobre ona, čo si voľkala celý život a dávala sa obsluhovať, a dcéra, tá rozmaznaná fiflena, čo nemyslí na nič iného, iba na radovánky a o obchod a púdľu by sa vo svojej namyslenosti za živého Boha neotrela. Alebo, čo mal kramár Žahour z toho, že vozil s trhu vo vozíku tovar sám, zapriahnutý, neprirovnávajúc, ako to hoviadko, až sa z neho, zmoreného, udychčaného len lialo, kým sa deti iba fintily a maškrty vyjedaly?! Už je tam, ešte dosť mladý, pod hlinou, a žena, deti sa zaň iba hanbia, keď ho niekto a jeho lopotenie spomenie. Pred kunčafty sa síce rád pochválil, že je dlhoročným členom stavebného družstva a že na rok budú, hádam, už pre nich, Vitorázkovcov stavať. Ale spomínal to iba chvíľami, keď sa hosť priveľmi zahľadel na neporiadok a špinu v izbe, čo bola varštatom, kuchyňou i spálňou, v ktorej šly človeka para a dym zadusiť a oči sa ledva vedely porozhliadnuť v tej akejsi ustavičnej hmle. Nie, tu sa to nedá vydržať, — ponosoval sa Vitorázek — v takomto smrade a tesnote. Domový ubral im jednu miestnosť, keď staval garáž. Predtým, najmä kým ešte ten železník nevyhnal tie dva nové štoky do výšky, bol tu utešený byt so slncom a lahodným vzduchom. Tu, čo je teraz garáž a v súsedstve tlačiareň, stály voľakedy tri vysokánske agáty a sedem gaštanov. Bolo to čajsi ako v parku. Ale lakomci povytínali ich jeden za druhým. Veru, ulakomil sa na nich milionár. A teraz musia sa dusiť v jednom kúte ako v klietke. Človek trpí a preca musí čušať. No, všetko do času. Dlho to už nepotrvá. Čoskoro budú vo svojom, v utešenom domčeku so záhradkou v kolonii nad riekou. Tu by ich potom nezdržal, ani čo by im hneď chcel tisíce platiť.

A pán majster, snáď aby ukázal, že majú dosť náradia do nastávajúceho domova, zaviedol hosťa do malej čistej izbičky vedľa. Bola bez okien, iba veľký okrúhly stolík a dve nové hladké postele s nočnými skriňkami svietily v nej belotou. Či je prenajatá, či v nej spávajú sami, nikomu neprezradil. Iba trochu uznania, pochvaly, že je izba pekná, žiadalo sa mu počuť.

*

Konečne prestala i ženina bohatá tetka trucovať a natiahla sa do dlhej čiernej truhly. Nesklamali sa v nej, poručila im so päť tisícok. Spotrebovali ich na dcéru, ktorú práve v tie časy vydávali. Išly s ňou aj ich skromné vlastné úspory. Lebo veď nejaký výstroj preca len musel byť. I ponáhľať sa muselo trochu s tým sobášom. Dievča bolo v tom, nuž, a muž, elektrikár pod penziou, si ju preca nebude brať bez košele.

Potom by si už boli trochu oddýchli, keby nebolo bývalo treba dať vyučiť syna a keby neboly čoskoro prišly vnúčatá. Keď príde dcéra s deckom rodičov navštíviť, akože ju pustia domov s prázdnou dlaňou? Varilo sa, jedlo, prikúpilo sa čo-to do mladej domácnosti. A zasa ozýval sa klepot kladiva s obvyklými prestávkami cez deň až do večera. Dakedy, najmä v sobotu a pred sviatkami, ozýval sa klepot hlboko do noci. Lebo veď povinností pribúdalo. Už cengaly na bránu i autá. A pani domová sverila domovníkovcom do opatery — aká to pre nich česť a prejav milionárkinej dôvery k nim! — svoju lenivú blchatú dogu. Bolo sa treba ísť s ňou so dva razy denne von prevetrať, chodiť kúpať psa do rieky, v dome chrániť pred nim nájomníkov, aby sa na nich znenazdajky nevyrútil, že by mohli dostať ešte nervový otras, no, a pchať, ustavične pchať potvoru pahltnú nenasýtnu. A pán syn, prepustený tovaryš-mechanik vyspával cez fašiangy celé dopoludnia v posteli proti sporáku a keď konečne precitol, poprevaľoval sa, ponaťahoval, spustil:

— Mama, máš niečo pod zuby?

— Hneď, hneď ti usmažím kúsok teľaciny — chlácholila Vitorázková syna.

Bolo to veľmi prítulné dieťa. Bývalo i naďalej u rodičov. Keď mu spomenuli, že by mohol na domácnosť niečim prispievať, rozčulil sa:

— A kto ma zašatí?! Azda len nebudem chodiť ako žobrák.

Na šťastie spamätali sa rodičia hneď a prestali.

— Veď sa on umúdri, — utešovala sa matka — až bude trochu starší.

— Nuž, mladý je, chce sa zabávať — upokojoval sa Vitorázek. — Človek je iba raz mladý.

Matka podstrčila synáčkovi vše desiatku-piatku. Veď jej to azda vráti, keď sa dobre ožení. Ona bola vôbec akoby hlavou rodiny. Vydávala sa preca s venom, i po tetke dedila. A sestru mala vydatú v krajskom meste za bohatým záhradníkom. Chodievali k nim leto čo leto každý z manželov aspoň na týždeň-dva a zakaždým vracali sa podkŕmení, omladnutí. So švagrovci radi sa i pred svetom pochválili. Čo, tým je hej. Robia s dvoma učni a troma tovaryši. Bývajú vo vlastnom a okrem toho chcú ešte stavať, tak im stačí. Majú už i plány, bude to hotový kaštieľ. Nemajú detí. A majú radi iba nás — dokladal Vitorázek. — Z našich detí môžu byť raz bohatí ľudia, keď to zdedia. Švagor, švagriná nevedia sa ich naspomínať.

Ktorýsi podvečer bol v dome veľký krik. Buriánková z druhého poschodia láterila na domovníkovie mladého pána otvoreným oblokom, že by ho mala zlapať polícia. Do garáže, kde sú plné sudy a konvice benzínu, hádže, vraj, horiace oharky z cigariet. Strhol sa krik, lebo veď Vitorázkovci bránili syna, ako vedeli. Aj mladý pán sám skočil s postele, kde vylihoval, a zavše niečo zavolal. Škoda sa mu bolo ozývať. I tak bol voľáky zháčený, svojej veci akýsi nie istý. A pre starú hesteru bolo to len ako olej na oheň. Ešte len potom sa rozkričala a pospomínala všetky staré hriechy Vitorázkovcov. Veď je to nie po prvý raz. Ešte raz všetci do povetria vyletíme pre toho holomka. Raz zapálil už odhodenou cigaretou slamník na dvore. Rodičia leteli ako splašení bránu zavreť a horiaci plameň a dym putňami vody zalievať. Malo sa to už dávno domovému oznámiť, veď by im ten posvietil.

Darmo sa ohlášali Vitorázkovci, márne jej skákali do reči, až zachrípli. Boli porazení na celej čiare. Naposledy nepozostávalo im nič iného, ako zavreť obloky a utiahnuť sa s hanbou do kúta, aby ich nebolo ani vidno. Lebo veď Buriánková bola osoba povestná svojou výrečnosťou v celej štvrti. Vedela sa hádať nie s jednou partajou, ale naraz trebárs s celým štokom a umlčala všetkých.

Tá vedela piť krv neborákom Vitorázkovcom. Žrali sa pre ňu a chveli sa tajnou obavou, že ich raz vyhryzie z domovníctva.

*

Vitorázková bola zasa preč, hovela si svojich štrnásť dní u bohatej sestry. Vitorázek vrátil sa domov neskoro večer rozjarený. Bolo už poldvanástej. Poldruhej hodiny nikto neotváral. Prvý raz zanedbal svoju dlhoročnú povinnosť. Nech si platia všetci kľúče, myslel si. Tvár horela mu od vzrušenia, cítil sa dákymsi hrdinom. Čo, že neotváral?! Nuž, neotváral a basta. Nebojí sa nikoho, ani domového. Keby sa v tej chvíli pustila doňho trebárs sama Buriánková, veď by ju on zahriakol alebo vysolil jej, babe klebetnej, hádavej, také zaucho, že by jej stena dala druhé.

Ľahol si na posteľ oblečený. V izbe bolo čudné hlboké ticho. Bol sám a sám, dcéra s mužom a deťmi na vakáciach v horách. Syn sa už dávno prestal u rodičov povaľovať. Oženil sa. Žena preč. Vedľa v garáži ticho ako v hrobe. Iba pendľové hodiny na stene nad Vitorázkom ozývaly sa pravidelným: tik-tak! — tik-tak!

Keď zazvonil zvonec, spustil sa pomaly s postele, vkročil do papúč, zapálil krátku sviecu s dlhým spáleným knotom a šinul sa ospalo von k bráne. Nevedel ani, ako sa k nej dostal. Bola to sila zvyku, čo ho vymŕštila. Až stojac pri bráne, sa vzmužil. Voľáke nové, dotiaľ neznáme sebavedomie naplnilo mu hruď. Cítil sa jakoby policajtom, čo má príchodzích kontrolovať.

Neotváral hneď. — Kto to? — ozval sa zmužile, rázne. Samému znel mu ten hlas neobyčajne. Urobil to po prvý raz. Dosiaľ otváral bez opýtania.

— Čo ma nepoznáte?!… Kontrolór Pochyla — vchádzal príchodzí nakvasený. — Môžete si nechať také sprosté žarty! — hundral, stúpajúc hore schodami. Nepočúval ani Vitorázkovo:

— Aké sprosté žarty? Však sa vy naučíte poriadku. Neotvorím, iba tomu, o kom viem. Neznámemu nemusím a cez dvere nevidím, aby ho porantalo! Vrátiac sa vo víťaznej nálade do postele, Vitorázek zaspal. Snívalo sa mu, že má odcestovať. Chodí, chodí po neznámych izbách, chodbách, z nádražia do nádražia. Sháňa kartičku, bagážiu. Už mal byť dávno vo vlaku. Nie, tento je to nie. Musí prejsť popod zem na druhú stranu. Len aby ho počkali. Pozor! Portýr cengá, vyvoláva jeho vlak. Ešte sa oneskorí. Nebude obchádzať, prebehne na druhú stranu cez koľajnice. Fu, fu, fu! — funí lokomotíva. Cengajú, kričia akoby na poplach. Joj! Ide ho to vlak prejsť a či ho už prešiel?! Alebo sa pre neho vyšinul vlak?! Žmúri oči a skláňa hlavu v tupej rezignácii. Veď mu je už všetko jedno.

Šklbol sebou. Precitol. Poplašný hlas zvonca ozýva sa ustavične. Stokol si papuče, prehodil cez seba usmolený plášť, zapaľuje sviecu.

Na bránu voľakto búcha.

Vyšiel rozmrzelý von. Pod bránou striaslo ho od nočného chladu. A čo, keby nebol vôbec vyšiel?! — nová smelá myšlienka blysla mu hlavou ako elektrická iskra.

Bol to nocľažník starej Buriánkovej, čudná, podozrivá figúra. To sa tam premele u tej ježibaby pekná čeliadka! — Musel povedať najprv svoje meno. Vchádzal, nadávajúc.

— A čo sa máte rozkrikovať?! — zavracal netrpelivca. — Ak vám je nie vhod, choďte sa ponosovať k domovému — opovážil sa vyriecť to posvätné meno bez „pána“. — Vyhodí vás — uistil nespokojenca gurážne. Z pomsty mu ani neposvietil do schodov. Nech sa s nich stetelí, rozbije si trebárs hlavu, nedbá. Sám bol nad sebou uveličený, keď sa našiel na posteli.

Bol už dávno biely deň, keď precitol spotený, zomdlený, s hlavou ťažkou, ako by ho bol niekto ohlušil. Prišlo mu zle od žalúdka. Vybehol.

Keď sa vrátil, zdrvila ho zima. Neškodil by kalištek-dva horkého alebo rumu. Škoda, že si nemá poň koho poslať.

Počal sa pred zrkadlom obliekať. Bolo hmlisté, samý mušacinec. Ale zato videl dobre, aký je na čele a prsiach poštípaný. Tie mrchy nikdy neprestanú človeka sužovať.

Až teraz si všimol, aký je v izbe pach. Otvoril vrchnú okenicu a dychtive počal do seba lokať kyslík smiešaný s benzínom garáže. Bolo mu na dávenie. Ale dobehol včas.

Potom oprel sa zmučený o rohožu, ktorou bola zakrytá ošarpaná, zavlhlá stena za posteľou. Tak je to, žena, keď by ho mala opatrovať, túla sa po cudzích mestách po návštevách. Syn, odkedy si vzal tú pyšnú fiflenu, ani sa o neho neozre. Horkosť plnila mu hrdlo, že nemohol ani prežierať. Až neskoro popoludní sa zviechal a prešiel sa hore dolu schodmi a po chodbách. I tak musel sa vše zachytiť zábradlia alebo dverí, taký bol slabý. Nie, žena sa nikdy o neho veľmi nestarala. Vždycky sa nad neho vyvyšovala, ako by bola niečo lepšieho. Rozpomenul sa, čo mu hovoril pred pár rokmi kontrolór Pochyla z prvého poschodia. Jeho žena sa s tým sdôverila Pochylovej. Vzala si do hlavy, že pôjde — boli tuším v súre o peniaze — k niekdajšiemu svojmu milencovi, fabrikantovi na odpočinku, a dostane od neho peniaze. Lebo ju, vraj, dosiaľ rád vidí. Ani po toľkých rokoch na ňu nezabudol. — Dajte si na svoju starú pozor! — posmieval sa kontrolór z odkvitnutej neforemnej domovnice. A jemu to bola taká hanba. Ale preca len zašemotil na jej obranu niečo, ako: — Že jej veríte, veď sú to len také ženské chvasty! — Ale v hlave mu to neprestalo vŕtať: veru, ona tak, ešte i teraz myslí na iného, keď sa zostarievajú. A dlho nevedel sa upokojiť.

A preca na to zabudol. Až teraz sa mu v hlave rozležal celý jeho manželský život. Tak rada chodievala na povalu, do garáže, prechvestovala sa po chodbách. Či sa tá nesliezala cez tie roky dakedy s niektorým nájomníkom, takže sa schádzali trebárs pár razy cez deň, tak nemohli bez seba vydržať?! — dlho utajované domnienky, nevyslovené podozrenia začaly sa vtelovať v určité formy. — Preto bývala k jeho nežnostiam často taká chladná, odmietavá — každý ten schod, oblok, zábradlie, všetko javilo sa mu v starom dome akýmsi neznámym, novým.

Na schodoch stretla Vitorázka Buriánková. Nevedela sa naň prenadívať. Ani sa s ním nepohádala.

— Čo vám je, pán domovník? — spýtala sa skoro súcitne, prekvapená jeho zmenenou, horúčkovitou tvárou.

— Ale žalúdok ma trápi. A prechladnutý som akýsi — vyrážal zo seba namáhave.

— Ak chcete, pôjdem vám pre doktora — ponúkla sa.

— Ďakujem, zajdem si k nemu sám — premáhala sa, aby sa nepotočil, lebo zasa prichodila naň mdloba. Ledva sa dovliekol domov.

V noci nevedeli sa oneskorení obyvatelia domu prenadiviť, čo im to otvára za strašidelného ducha. Lebo veď na smrť prebledlý Vitorázek s očami lesknúcimi sa zimnicou, zabúdal si prehodiť plášť a vychádzal von iba v bielej košeli a gätiach a vznášal sa po chodbe, ako by sa ani zeme nedotýkal, ale v nasledujúcom okamžení mal zmiznúť pod zem alebo v múre.

Skoro ani nevychádzal z mdlôb. Prebudiť z nich vedel ho iba zúrivý opätovný cengot zvonca. Sila zvyku vymrštila ho von ako loptu, čo sa vráti sama na pôvodné miesto.

V prestávkach medzi mdlobami prišiel k dôležitým rozhodnutiam. Nie, nedá sa utláčať, nedá sa vykorisťovať domovému. Dá výpoveď. A pôjde bývať do družstevnej kolonie. Že má zaplatené iba 500 korún členského podielu? Však si on ostatok doplatí. Má preca pätinu stavebného losu. Akiste už vyhral, len zabudol sa podívať. Bude žiť vo svojom, z hotového. O ženu nebude stáť. Nech si letuje, kde chce. Nech sa vyvyšuje, lačná pýcha voľáka, čo si ho nikdy poriadne nevážila. Však on bez nej bude. Spriahne sa trebárs… no, trebárs s Buriánkovou. To je ženská jako drak, nikoho sa nebojí. A k tomu ohnivá, prsatá, bokatá. Že sa už dávno neskamarátili! To bude život! Raz im bude do objímania, raz do pranice, ale ľahostajní nebudú si nikdy. Veď to ona možno len preto do nich tak dodievala, že si jej nevšímal a jej sa pozdával. Vadila sa s nimi, svet proti nim huckala a to všetko iba z neukojenej túžby — počalo Vitorázkovi svitať v hlave. — Spriahnu sa a vezmú si do domu dolu domovníka, čo sa im bude klaňať, trebárs desať razy cez deň hlboho až k zemi. On nebude nič robiť. A keby mal dlhý čas, zajde si do spoločenstva a bude organizovať spoločné výlety. Na hlave elegantný čierny pinč, na sebe novovyžehlené hnedé šaty, na nohách tie kombinované súkenice, zapnuté na gombíky, na rukách nappa rukavice, v ústach voňavé trabuko; ľudia sa budú za ním obzerať, čo je to za pána?

A hodiny na stene opakovaly svoje ustavičné tik-tak-tik-tak! Z rúry vodovodu kvapkala kvapka za kvapkou do misy. A v izbe šírilo sa a hustlo hlboké ticho samoty.

Pred polnocou zviechal sa, že niekam odbehne. Ale nedobehol. Zmorený od bôľov, zoslabnutý od horúčky klesol na doštenú podlahu izby. Unikol však jej zápachom aspoň vo snách. Lebo veď zasa našiel sa na rušnom velikom hlavnom nádraží. Na celej čiare zažiarily svetlá. Rozbehol sa odhodlane pozdĺž koľajníc, zanikajúcich vo tme. Konečne vyskočil na vlak. Blaživá útulnosť, sálajúca z príjemne vykúreného, jasno osvetleného vagónu a pohodlných sedadiel, pojala ho v svoju náruč. Len hodiť sa na ten mäkký teplý červený plyš! Ale i to bude hneď, len musí najprv zistiť, či sa vezie správnym smerom. A batožinu si musí najsť. A potom sa už oddá sladkému pohodliu.

Dve noci cengal naň zvonec nadarmo. Našli ho až na tretí deň, ležiaceho v nočných šatoch na podlahe v kaluži. Na opuchnutej znetvorenej tvári, krku, prsiach a rukách sošikovaný bol celý regiment krvožíznivých príživníkov. Buriánková všimla si čudného pachu, vychádzajúceho z domovníckeho bytu a dala vypáčiť dvere zámočníkovi.

Chcela bežať pre doktora. Ale nebolo už treba. Aspoň bude sa môcť uchádzať o domovnícke miesto sama, preblesklo jej hlavou. Lebo duch Vojtecha Vitorázka vznášal sa už niekde vysoko, vysoko vo sférickom rýchlovlaku, oslobodený od úmorných otrockých povinností, na ceste do neznámej novej osady, kam netreba členského podielu ani príspevku na útulný domov.

Vo vpadlej priesvitnej tvári domovníkovej zračila sa nadzemská spokojnosť.