ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Ignác Georgievič, s drevenou, na kávovo zafarbenou kasničkou na zohnutom chrbte, blížil sa pomaly k dedinke Kolomlake, ležiacej neďaleko mesta Pavlovska vo voronežskej gubernii. Keď dochodil k dedine, prekrižoval sa pobožne pred Umučením. Na trávniku pri dedine hrala sa hŕba veselých detí.

— Poďte sem, chlapci! — oslovil príchodzí. — Chcete cukríkov?

— Chceme! Chceme! — ozývalo sa i z desiatich hrdiel, a Ignác Georgievič bol už obstúpený nezbedníkmi.

— No, tu máte! — podal príchodzí chlapcom cukríkov za malú škarnicľu. — Ktože býva v tom prvom dome s prava?

— Ivan Semenov.

— Má deti?

— Má dvoje.

— Je tu z nich voľaktoré?

— Ach, to sú už takí väčší. Pavel je vojak, a Peter sa učí za kováča.

— A žena mu ešte žije?

— A nie. Zomrela.

— Dávno?

— Nie veľmi. V zime. — odpovedali chlapci ochotne, raz jeden, raz druhý.

— A čo jej bolo?

— Neviem… Že mala vodnatielku.

— A koní má Ivan Semenov moc?

— Jeden pár. A jeden pár volov.

— A kravy?

— Tri.

— A kto býva v tom druhom dome s prava?

— Michal Pavlovič.

— Má ženu?

— Má.

— A deti?

— Má.

— Koľko?

— Pätoro.

Ignác Georgievič, turčiansky olejkár, neprestával sa vypytovať. Z detvákov odpovedalo raz jedno, raz druhé.

— Tu máte cukríkov, deti. — podával Ignác Georgievič deťom pár promincňových cukríkov.

II

— Pochválen buď Ježíš Kristus!

— I Svätá Bohorodička! — odpovedal príchodziemu mužík asi 45-ročný. — Čo ťa sem doviedlo, dobrý človek?

— Boh ma k tebe poslal, Ivan Semenov, aby som ťa potešil a pomohol ti v trápení. Neboj sa, viem ja, čo ti chybí. Žena ti zomrela. A bola to dobrá pomocnica. Usilovná, bohabojná, rada ťa mala. Škoda tej stvory! Bože, buď jej milostivý!

— Tohoto leta ti už dvoje ošípaných odhynulo, teraz ti je zase krava chorá. Ach, zkusuje ťa Hospodin, Ivan Semenov, zkusuje!

Dobrý mužík zadíval sa celý užasnutý na príchodzieho. Vidno, človek innostranný. Ako len môže tak všetko o ňom vedeť, ako môže tak dobre znať jeho pomery?! Nevedno, ale všetko u Boha. V Božom mene prichodí, nuž, azda len nenesie nič zlého.

— Pán Bôh mi ťa poslal, dobrý človek! Slož sa, posaď sa! — vítal Ivan Semenov. — Akože ti meno?

— Ignác Georgievič.

— Zďaleka prichodíš?

— Veru zďaleka. Zo štvrtej krajiny, od siedmich svätých miest, ak si o nich počul: Svätý Martin, Svätá Helena, Svätý Peter, Svätý Ondrej, Svätý Jur, Svätý Michal a Svätá Mária.

— Ach, akože ťa len prijať, človeče Boží, veď ja som človek chudobný, sprostý — rástol rešpekt Rusov pred naším Turčanom.

— Netráp sa ty, Ivan Semenov! Ignác Georgievič je nie bruchopasník. Zavar čaju, daj kus chleba a ku chlebu kus slaniny, ak máš. Zajtrá zarež dačo z toho, čo Pán Bôh požehnal. O mňa sa netreba mnoho starať.

Minul prvý deň, minul druhý, minul tretí. Ivan Semenov choval „človeka Božieho“ jako pavúka. Ignác Georgievič sice v trápení potešil, ale nebárs pomohol. Na štvrtý deň začal:

— Ivan Semenov! Musíme v Božom mene pomáhať!

Ignác Georgievič podišiel ku svojej kasničke s olejčekami, ktorú si bol nechal na skrini. Kasničku otvoril a počal sa v nej prehŕňať. V kasničke samé oddiely, v každom oddiele inakšia fľaštička, v každej inakší olej.

— Toto je pre vdovca! — vzal olejkár fľaštičku s jasnou tekutinou, prekrižoval sa, podľa pohybov úst bolo poznať, že remze nejakú modlitbu. Ignác Georgievič prekrižoval sa ešte raz a počal kropiť dom. Pokropil izbu, jednu, druhú, pokropil kuchyňu, komoru, povalu, kôleň, pokropil maštaľ, chlievy i stodolu. Popredku kráčal všade Ignác Georgievič, za ním s posvätnou úctou, skoro po prstoch tichý, mlčanlivý Ivan Semenov.

Po kropení ozve sa olejkár:

— Čo ty máš, Ivan Semenov, nemilobohu čas márniť?! Choď si po svojej práci. Ja sa budem modliť, budem prosiť Boha, aby mi zjavil, prečo sa ti nedarí, prečo ti všetko zkazu berie.

Mužík poslúchol. Keď už bol v poli, počal náš milý spomocník hľadať v dome atrament. Papier i obálku mal sebou. V dome atramentu nebolo. Ignác Georgievič vytiahol z vrecka ceruzu a napísal list žene domov do Turca do dedinky Ležiachova. V liste stálo medzi iným: „Vodiť sa mi ešte s Bohom vodí. Svet je sprostý a poverčivý. Len si človek musí dávať pozor, aby nešiel viacrazy cez tú istú obec. Peňazí už mám jednako vyše 700 rubľov atď.

III

Zvonili na obed, keď vrátil sa s poľa Ivan Semenov.

— Ivan Semenov, môže to byť spomoženo! — začal olejkár veľmi vážne. — Ale v tvojom dome je zlý duch. Najprv musíme toho vyhnať. Kým je ten tu, nič nevykonáme. Ale zadarmo ti to spraviť nemôžem. Chôdza ťažká, olejčeky drahé. Mnoho peňazi som minul, kým som sa to vyučil, čo viem.

— A či by si moc chcel, Ignác Georgievič?

— Moc nie, päťdesiat rubľov.

— Jujuj! To je hrúza! Ty by si ma ožobráčil!

— Ako ti ďaka! — olejkár počal brať svoju kasničku na chrbát, chystajúc sa jakoby k odchodu.

— Nechoď, dobrý človek. Smiluj sa nado mnou. Veď keby som ja mal. Ale ja som ti bedár, opravdový bedár. Požičal by si tie peniaze, ale požičať nedostanem.

— Koľko dáš? — spytuje sa Ignác Georgievič úsečne.

— Poručeno Bohu, desať rubľov oželiem.

— Tak nebude z nás nič. Zlý duch zostane v tvojom dome i naďalej. Bude ťa trápiť. Krava ti odhynie. Keby len tá jedna, ale o všetky tri prideš.

— Bože, Bože! — zastenal Ivan Semenov.

— Ale vieš ty čo?! — pokračoval olejkár. - Zapáčil si sa mi, že si človek spravedlivý, bohabojný. Vyženiem ti zlého ducha z domu za 25 rublí.

— Ach, smiluj sa, Ignác Georgievič, akože potom zaplatím dane?!

— A keď ti statok podochne, gazdovstvo vyjde na vnivoč, zaplatíš ich skôr?!

IV

25 rublí musel Ivan Semenov zaplatiť popredku. Až potom sa chytil Ignác Georgievič vyhánať zlého ducha. Gazdu poslal do práce, aby mu neprekážal. Pod prahom domových dverí počal hrabať. Potom odišiel a o chvíľku vrátil sa so žabou — ropuchou. Žabu zahrabal do zeme. Keď sa vrátil mužík večer s poľa domov, našiel Ignáca Georgieviča modliť sa nad prahom.

— Cítím, že je zlý duch tu! — riekol olejkár určite. Vzal kädidlo a počal ním okiadzať prah. — Vezmi si vidly alebo motyku. Keď zlého ducha nájdeme, zabijeme ho.

Mužík poslúchal a napnute očakával, čo bude ďalej.

Ignác Georgievič hrabal, hrabal, vše kus pokopal motykou, prekrižoval sa a hrabal ďalej.

— Tu je zlý duch! — zkríkol zrazu, držiac v rukách ropuchu. — Len po nej!

Ivan Semenov nedal si dvarazy povedať a ukrutne zamordoval vidlami úbohé zvieratko.

— Kľakni si! — kázal olejkár mužíkovi, sám si tiež kľakajúc. Poďakujeme sa Hospodinu, že nám pomohol zbaviť sa zlého ducha.

Po modlitbe vykädil Ignác Georgievič dom i všetky stavy.

Ráno pobral sa s kasničkou na chrbte ďalej.

O pol roka dostala žena Ignáca Georgieviča z Ruska od muža list. Stálo v ňom medzi iným: „Vari mi čert pošepol vracať sa cez tú Kolomlaku. Striehli tam na mňa viacerí živáni a nabili ma. Zlomili mi jedno rebro, a dobili ma tak, že som týždeň ležal u jednoho známeho v Jelinove. Dneská som už, chvalabohu, zdravý. A to vraj počal v Kolomlake, ako som odtiaľ odišiel, statok dochnúť, istému Michalovi Pavlovičovi zomrela žena a neviem ešte, ký parom. Nuž, pomstili sa na mne, hovädá sprosté!“