ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Keď som odbavil štvrtú gymniasiálnu triedu, premýšľal môj otec, že čo so mnou. Do učenia som mnoho chuti nemal; veď i tie štyri triedy som horko-ťažko za sedem rokov odbavil. Na remeslo si ma dať netrúfal. Bál sa totiž môj starostlivý otec, žeby ma majster hneď na druhý deň odprášil. Ťažko mu bolo prestaviť si, žeby druhý mohol so mnou vydržať, keď on sám nemohol. Ešte okolo hospodárstva nechal sa ma obšmietať, ale už v šmykni ma ani videť nemohol. Veď vlastne ani nie div. Bol som strašne nešikovný, všetko mi letelo z rúk. Mnoho som síce ani neproboval. Kým som chodil do školy, vždy sa ma mamička zastala, keď ma otec chcel do dákej práce pripreť.

„Ale veď on to nebude potrebovať, už ho ten nechaj pri tej knihe!“ hovorievala.

Ja som sa síce dosť nasedával, nachodieval s knihou, ale v škole to nebolo veľmi na mne poznať. Ja myslím, že to preto, že už ako dieťa mal som náchylnosť ku škuľavosti. Od toho som sa síce, chvalabohu, odučil, ale pri knihe sa mi to zase vracalo. Len mi oči voľáko ponad knihu a popri nej lietaly, len vari keď sa pomýlily, zavadily o daktorú literu z nej. Potom som bol voľáky — otec vravieval, že hniliak, mamička, že rozvažitý. Pravda síce, že som už vtedy bol trošku pomalý, keď som ešte ani nechyroval o porekadle: „Náhlivá robota nikdy dobrá nebýva.“ Nuž ale veľký duch vždy predbehne svoju dobu, a tak i ja svoje detstvo.

Tak tedy prenáhľovať som sa neprenáhľoval. Neraz sa stalo, že otec poslal ma po čo-to do mesta a keď to po polhodine odo mňa pýtal, som si ešte len topánky hľadal. Práca sa mi vôbec voľáko pomaly míňala, tým chytrejšie míňal sa mi čas. V škole som síce mával skoro vždy dlhú chvíľu, ale cez vakácie utekal mi deň za dňom, akoby dlaňou tlesol. Pravda, ani ma rodičia hneď tak k práci nepriťahovali.

— Nech si oddýchne, chúďa, — hovorila mamička, — dosť sa nad tou knihou nasedávalo!

Tak sa mi minuly vakácie. Prišla jaseň; dni sa počaly krátiť. Ani sa človek k robote poriadne nepribral, už mrkalo. Potom zima, sviatky, po Novom roku čosi-kamsi fašiangy. Chodieval som na muziky, aby som otcovi vždy na očiach nebol. Hovorieval, že ma už musí voľakam dať, ale nemohol sa rozhodnúť. Aj jaro ma ešte doma našlo. Kamaráti pomáhali otcom pri oračke. Otec už nemal pokoja, chodil ustavične zamyslený.

— Čo už s tebou, chlapče, robiť? — začal zase jednoho dňa.

Ja som síce už sám počínal nahliadať, že takto to ďalej nemôže ísť. Čo robiť? Ja by bol pristal najradšej z kapitálu žiť. To remeslo sa vraj netreba ani učiť. Ale môj otec bol ešte zo starého sveta, pred tým som sa s tým vyrukovať neodvážil. Sklopil som len oči a zhlboka zavzdychol očakávajúc s odovzdanosťou svoj ortiel.

— Už to mám! — zvolal otec zrazu celý vytešený.

— Mohlo mi to už dávno na um zísť? Hej, hej, k ujcovi Škutinovi ťa dám. Ta do Jarozora. Ten ťa naučí! Ak voľakto na svete, tak ten z teba človeka spraví!

Ja som sa zamračil. V nose počalo ma štípať, ako by mi papriky doň nasypal, keď som počul ujcovo meno. A k tomu ísť na dlhšie? Popredku ma zimomriavky prechádzaly.

— Zavezieme sa k ujcovi hneď zajtra ráno. Idem povedať materi, aby ťa voľáko vystrojila. Večer musíš mať už všetko v poriadku!

II

Jarozor! Ujček Škutina! Voľáku nevýslovnú bázeň pocítil som pred tými menami. Hlavou preletelo mi všetko, čo som dosiaľ o nich vedel. Jarozor, zdalo sa mi, je malá dedinka v Novohradskej, už na rovine, len kde-tu dáky kopček. Tam býva náš ujček Škutina, chýrečný gazda na celom vidieku. Chodieval k nám len, keď prišiel po práci do mesta. Nezabavil sa síce nikdy dlhšie, ale to stačilo, aby som dostal pred ním poriadny rešpekt. Pricupkal k nám hneď za rána celý udychčaný. Bol malý, ale tvár výrazná, obočie neobyčajne husté, naježené. Bol už starší, vlasy už šedivé. Na hlave nosil pod klobúkom cez uši previazanú šatku. Hovorieval, že aby ho v ušiach netrhalo, ale matka hovorievala, že to preto, aby nemusel čiapku kupovať. Pod pazuchou mával staromódny, červený dáždnik, v ruke uzlík a v ňom niečo pod zuby, keby ich totiž ešte bolo bývalo. Moja matka ponúkla ho za každým kávou a volala na obed. Ale ujček nikdy nič neprijal. — Veď som sa doma dosť najedol. — A keď mu matka predsa nedala pokoja, vyrazilo to z neho: Ale veď sme nie len pre to jedenie na tom svete!

Chudák ujček bál sa, žeby sme si to u neho aj s úrokami odjedli. Rozprával, rozprával hodne, ale každé jeho slovo samá ponosa.

— Nuž, akože sa máte, ujček, ako? — spytovala sa matka viac už z obyčaje, než zo zvedavosti.

— Ach, zle, zle, sestrička moja drahá! — božekal ujec. — Tridsaťsedem prasiec nám pohynulo a to všetko pre tú kľampu!

— Nuž, a čože, vari máte dáku nákazu v obci?

— Ach, nie, ale tá naša nevesta, tá kľampa, iste im tie válovčeky zo zlosti nečistila za to, že som jej nedovolil ta so svetlom chodiť!

— Nuž, a vari mala chodiť, ujček, bez svetla? Veď je teraz (bolo to v zime) už o štvrtej tma — bránila matka svoju sesternicu.

— Ach, všetko sa dá dobre spraviť, keď len človek chce — namietal ujček. — Čo má človek to svetlo nemilobohu márniť! Ale to ledačo akiste nečistilo dobre tie válovce, keď dávalo svini žrať.

— Ale, veď ste jej mali, ujček, to svetlo voľako len ofrfrať! — krotila ho matka.

— Ale tej ledačine, čo nás mala vypáliť? — vyrazilo to z ujca.

— Ešteže, nuž a kedy, keď sme o tom nič nepočuli? — spytovala sa matka celá prestrašená.

— Ale teraz voľakedy bude tomu sedem rokov. Keď to ledačo nedalo pozor, a slúžka vysypala horúci popol na hnoj — vysvetľoval ujček.

Ujček bol už so desať rokov vdovcom. Hovorilo sa v rodine, že ujček so svojou nebohou zle nakladal. Nuž, ono sa to rado povie. Bíjať ju nebíjal, len raz jej vraj rajnicu do hlavy hodil. Potom síce už len pár dní žila, ale možno jej už aj tak doháralo.

Detí mal ujček štvoro, ale už všetky dospelé. Najstarší bol syn Ďurko, so 25 rokov ženatý, potom bola dcéra, už vdova — strýčik raz hovorili, že ujček ju raz veľmi oklamal, keď ju naviedol, aby zeme s ním čarovala; ale keď strýčik odišli, mamička nám deťom hovorila, že je to nie pravda, že to len zlí ľudia na neho vymýšľajú. — Druhú dcéru vydatú mal za klobučníkom, mala už syna tak v mojom veku. Najmladší bol syn Števo; práve ženu pochoval; ženil sa trochu už v rokoch, tak medzi tridsiatkou a štyridsiatkou; ženu mal veľmi rád, i ujčekovi bola po chuti, vari im ju Pán Bôh len preto tak málo doprial.

Ach, to bola nevesta, takej už nikdy viac nebude. Ale veď sa jej i nahľadali. Dobre sa pamätám, ako raz ujček matku prosil, aby mu poradila nejakú súcu nevestu.

— Nuž, akáže by vám to bola, ujček, aká?

— Len nech je, sestrička moja, jako osa do roboty, aby bola rada, že má okolo čoho robiť. Lebo veď u nás toho, chvalabohu jesto. — Ujček mal okolo 500 jutár majetku. — Aby prvá vstávala, posledná líhala, pri robote, aby sa neobzerala, daromné reči nerozprávala, za fintením nebažila. A potom nechže je už len z rodu, lebo my sme tiež nie ostatní, a nechže nepríde s prázdnou rukou, keďže my už tiež len dačo máme. V jedení nesmie byť prieberčivá, u nás sa musí hocičo zjesť — maľoval ujček svoj ideál nevesty.

Nevestu po svojej chuti ujček i dostal; i bola rada, že má okolo čoho robiť, i hocičo zjedla, ale dlho prvá nevstávala, posledná nelíhala. Tak sa zdá, že, chuderka, prevýšila i nároky ujcove, lebo hneď pri prvom okopávaní zemiakov sa tak upachtila, že dostala zapálenie pľúc. Za dva mesiace bolo po nej. Ani sa tej nedele nedočkala, a predsa ujček sľuboval, že ak bude mrzký čas, že ju dá zaviezť do kostola. Dal ju zaviesť aspoň do krypty. Taká bola krásna, vyše tisícky stála, veď už len k vôli tomu je hodno umreť, aby človek v takej krásnej krypte ležal. Ujček ju veľmi ľutoval. — Ani ešte nevidela, nad koľkým majetkom je ona paňou. — Nepozostávalo mu, chudákovi, nič inšie, len novú nevestu~robotnicu hľadať.

Tak teda som vedel, že k ujčekovi nepôjdem na oddych, ale učiť sa pracovať. No, dúfal som, že tej práce nebude toľko. — Veď s ujcom bývajú dvaja ženatí synovia, a čeladi pri takom väčšom gazdovstve tiež už len musí byť hodne — myslel som. — A keď i predsa budem museť trochu viac robiť, však si ja to vynahradím. Už len bude, jako bude. Poručeno Bohu!

III

Zobudil som sa na krik.

— Takéto ledačo, nuž, čože si mi ty doniesla do gazdovstva, že máš takto vymýšlať, potvora jakási! — hrešil ujček svoju nevestu, ktorá, majúc pri prsiach dieťa, nechcela deň po deň na ráno kapustu. — Vari kundom vypoviem, aby, zostalo mlieka pre takúto priebernicu? Len dobrô žrať a dlho drichmať, taká ledačina! — mrzel sa ujček, vychádzajúc na dvor.

Bol by som si ešte pospal, ale deti plakaly, svine na dvore krochkaly. Chtiac-nechtiac musel som z postele.

— Ach, porazí ma! — hneval sa ujček, vrátiac sa zo dvora, — plno zrna na tom dvore, a to iste Ďuro, ten zbojník! — hádal ujček na svojho syna.

— Prosím vás, ujček, kde tu máte lavór? — dovolil som si spýtať sa ujca.

— Nuž, a tože je ký beťah? — nerozumel ujček.

— Taká misa na umývanie, — vysvetľujem ja.

— Aha, to vy v meste ešte i na to peniaze márnite, jako by na inšie nebolo dosť. My sa tu toľko neplačkáme, veď sa človek v práci hneď zababre. Nám je každá chvíľka vzácna. Bež len chytro ku studni, šustni si rukou pár ráz po tvári, a už je to.

Bežal som ku studni celý vytešený, že som si už osvojil niečo z ujcovej praktičnosti. Bol by som sa ho ešte ďalej radil, ale ten už zmizol za humnom, ponáhľajúc sa do poľa za synmi a robotníkmi.

— Teraz by sa patrilo naraňajkovať — myslím si, chcejúc všetko odbaviť po poriadku. Kapusta mi nechutila, zajedol som si len koláčov, čo mi moja dobrá mamička napiekla.

— Ach, prosím ťa, Petrík, veru by si mi mohol pomôcť! — obrátila sa ku mne nevesta. — Veru by si mohol ísť dať kravám sena, lebo by bolo so mnou zle, ak by sa im nedalo!

Bežal som, seno bolo na šope, dal kravám.

— A teraz by si mohol byť taký dobrý dať tým sviniam tejto burgundie, čo som im nakrájala. Šla by som ja, ale tieto vreštiaky — hovorila ukazujúc na deti — by tak nečušaly.

Neodoprel som ani teraz, nie ani som nevkročil do kuchyne, už zase:

— Ale ak sa mi nenahneváš, mohol by si nám ísť dreva narúbať, lebo už posledné triesky kladiem.

Drevo nerád rúbem, iba keď si mám na dakom zlosť vyliať, vylejem si ju radšej — na dreve. Ale tentoraz som bol veľmi krotký, akiste preto ma sekera dosť nerešpektovala a skočila mi pri ôsmom polene miesto do dreva do prsta. Pribehol som s krvavou rukou. Nevesta ma síce poľutovala, ale obviažuc mi prst, dala mi hneď ďalšiu robotu — zásmažku miešať, vody doniesť, deti zabávať, teľaťu ovsa nasypať, vajcia z kurína vybrať atď.

Tak to šlo až do obedu.

Na obed prišiel ujček so synmi a robotníkmi.

— A ty v kuchyni. Vari kukáš do hrncov, kedy už budeš žrať? — pozdravil ma ujček.

— Veď ja, ujček, pomáham neveste — vyhováram sa ja.

Sotva bola chudera u ujčeka v láske, lebo sa trhol, ako by ho sršeň pichol a spustil:

— Nuž, ale tej daromnici? Nuž, a tej treba pomáhať? Či ty už naozaj nevieš, ako máš čas márniť? Či ťa tvoj otec nato sem dal? Mne sa zdá, že vy ste oba jednakí daromníci! — šacoval nás ujček.

— Najlepšie! — pokračoval hneď.— My sa ti budeme v poli potiť a títo sa budú okolo hrncov prechvestovať.

Takô darobníctvo si sa mohol aj v Michale naučiť, pre to si ty nemusel do desiatej obce chodiť!

Na obed bola zapražená pšenná kaša. Ja som síce Slovák dobrý, znám aj porekadlo: „Kaša mať naša“, ale ujčekovo pšeno voľáko mi nechcelo ísť dolu hrdlom. Ujček papkal — no, viete, ujček sa musel šanovať — papkal teľací šniclík. Badajúc, že ja na to akosi krivo pozerám, začal mi vysvetľovať:

— To sa ti musím, syn môj, šanovať. Už som bol dva-razy operovaný, a potom človek starne, slabne, musí si dopriať. Dosť som sa ja naskývražil celý život, zaslúžim. Synov takto do poriadku doviesť, toľký majetok pre nich nahonobiť — to je veru zásluha pred Bohom.

Ani ostatným voľako nechutilo. Jedli očistom, akoby obed ešte len mal prísť. Keď bol ujček hotový, vstal a riekol:

— No, poďme, robota na nás čaká. Zajtra musíme byť na poliach hotoví. A ty, — riekol obrátiac sa ku mne — sa už tiež ber, nebudeš do večera sedeť pri tom stole!

IV

Čo som bol u ujčeka, ešte som sa ani raz poriadne nenajedol. Tým viac ma potešilo, keď mi raz po takom biednom obede Ďurko pošepol:

— Neboj sa nič, veď si my to vynahradíme!

Bolo to už na čase, lebo sa mi už skoro počínala hlava mútiť, ako tí ľudia môžu na takom koste vydržať.

— No, už mala tu byť! — hovorí raz podvečer Števo netrpezlive.

— Kto? — spytujem sa ja zvedavý.

— Ale tá Halušková tie jahence ponúknuť.

— Chcete kúpiť? — dodievam ďalej.

— Ale starého čerta, veď tá ani nepredá. Najesť sa chceme, najesť. To ona otca dakedy zavolá a pribaví, a my si už nahrádzame — učil ma Števo.

— Aleže nepovedz, aj tebe dáme — zamkýňala mi ústa nevesta.

— Ale, veď je už s oteckom tu na dvore. Hneď odídu, hneď — tešil Ďurko mňa aj seba.

— Už! — zvolala nevesta, a Števko už letel do komory. O chvíľku doniesol tri klobásy. Nestačili sme všetky zjesť, jedna sa musela schovať pred ujčekom do postele.

— A veď ten starý skupáň by mi ani na šatku nedal, a v sukňach by som preň mohla chodiť celých orašmaných — chválila ujčeka nevesta.

— Ja by som do roka nevidel krajciara — ponosoval sa zas Števko — keby nie sliepky. Len čo im, chúďatkám, vše zrna nasypem; veru by tie bezo mňa chytro prestaly niesť.

V

Bolo to pred veľkonočnými sviatkami. Boli sme všetci v kuchyni. Nevesta piekla koláče, my ostatní sme pomáhali. Ujček sedel pri peci, na nose okuliare, pred nosom „Narodnie Noviny“. (Nedivte sa, že náš ujček, človek takto sporivý — po našsky: skupáň — odoberal takú dražobu. Vykonal si ich za polovičnú cenu a odoberal ich ešte s troma inými do spolku. Dostával ich prvý — veď bol najstarší. Prečítal ich vždy dychtive, nie preto, žeby sa bol rozčuľoval politikou: chcel sa už raz dočítať o sebe: „Príkladný otec, ktorý toľko a toľko dietok vychoval a od úst si odtrhujúc tak ich zaopatril, že mu to ozaj ku cti slúži, slávil meniny i tohoto roku pri dobrom zdraví, čomu sa i my zo srdca tešíme. Bôh daj nám ešte mnoho takých atď…“ ešte sa ničoho takého nedočítal, no, čo sa nestalo, môže sa stať.)

Tedy piekly sa koláče. Ujček škúlil viac na nás než na noviny. My sme ešte „nezačínali“, ešte neprišiel „náš čas“. Nevesta zamiesila, rozumie sa len s vodou. Ktože by to vajcia kántril a maslo kynožil, veď sme vari nie tchory!

— Mne s vajíčkami a s masielcom, aj smotánky môžeš trošku uliať — oboznamoval ujček nevestu so svojím gustom.

— Mne by, deti moje, inakšie nestrovily. Starnem, slabnem a na ten žalúdok už od rokov trpím. Čože je vám, mladým, zdravým! Keď som ja bol mladý, mne takô ani nechutilo, len som vám vždy jedol kapustu, zemiaky, zemiaky, kapustu. Predtým sa to také zbytky nerobily — rozpomínal sa ujček na svoje mladé časy.

— Idem dať tým koňom — vytratil sa Števo z kuchyne.

— Vedže tej múky nie toľko, veď vari nemajú do roka trvať! — miernil ujček Ďurka. — Ako by to márnili. Keby ste vedeli, ako je to ťažko nadobúdať! Keby som tak — nedaj Pán Bôh — zomrel, aleže by to šlo dolu vodou! — zavzdychal si ujček.

— Otecko, Halušková sa prišla o to zrno spraviť — vyvolal ujčeka Števo vracajúc sa od koňov.

— Ach, človek už nikdy nemá pokoja! — poberal sa ujček dosť nerád von.

Odchod ujčekov učinkoval čarovne na pečenie. Marka vybrala z kasne nové cesto, už dávnejšie prichystané, zamiesené z vajci, maslom a smotanou. V okamžení boly posádzané lepšie koláče, než ujčekove.

— Chytro, chytro, otecko môžu byť hneď tu! — strachoval sa Ďurko.

— Jaj, jaj, aby sme ich nemuseli surové do pece posádzať! — trhala sa nevesta, v každom šuchote tušiac ujčekove kroky.

— Ja by som bol onemel od divu, keby som — na šťastie — nebol už pár razy videl, ako sa u ujčeka koláče pečú.

— S tou budú chytro hotoví, — mienil Števo — od troch zlatých päťdesiat mericu nebudú jej chceť to zrno dať, a ona vari tiež len má rozum.

— Aby sa tak dnes s ňou napochytre pojednali! — strašná myšlienka prebleskla mi hlavou.

No, kým sa ujček vrátil, boly koláče — tie lepšie — čo aj horúce, už chvíľku učupené pod perinou.

— Ach, tá potvora jakási, len ma zavádza — mrzel sa ujček, vstupujúc do kuchyne. — Odpoly darmo by chcela všetko odo mňa, ale predať, to by ma chcela zakaždým natiahnuť, ako dobrého blázna. Iba čo musím čas pre ňu márniť.

— Ja ju hneď vyženiem, ak nás ešte raz príde zabávať! — rozohnil sa Ďurko naoko.

— Ach, a tej smotánky je už tak málo! A toho masielca nie je ani štvrtina — divil sa ujček. — A koľkože si tých vajec spotrebovala? — spytoval sa nevesty.

— Štrnásť - odpovedala nevesta smelo. — Keď je to už pre vás, otecko, nuž som neľutovala; ale veď to i budú za koláče!

— No, no, dievka moja, azda toho predsa nemuselo toľko byť. Ale čo už robiť, azda mi lepšie stroví — uspokojoval sa ujček. — No, a teraz ich odložíme, aby nám potrvaly, — hovoril ujček, kladúc koláče do koša, že ich zanesie do komory.

— A dnes, ujček, nič? — vyrazilo to zo mňa, v iných zvykoch vyrasteného.

— Ba ešte, azda aby nám zaškodily také teplé, rozum, rozum! A na sviatky čože by už bolo? — zavrátil ma ujček.

— Nepečujte o zítřejší den, nebo zítřejší den pečovati bude o své věci, dostiť má den na svém trápení — zacitoval som ujčekovi výpoveď, ktorá v mojom rodičovskom dome visela za rámom.

— Ale daj mi pokoj s takými daromnosťami, viac dní, jako klobás — vybíjal ujček klin klinom.

VI

Náš ujček, ako dobrý hospodár, túžil už od dávna za dobrým plemenom svíň. Raz čítal v novinách, že akýsi Nudraj vo Frňove má na predaj krásne, zošlachtené bagúne. Jedenásťmesačné kŕmníky vážia vraj i vyše dvoch metrických centov.

— To by bolo niečo pre mňa! — robil si ujček chuť. Ale dovoz, a škoda času, Frňovo ďaleko, to by sa s tým iste celý deň zmárnil, — uvažoval ďalej. — Ešte keby sa dala kmotra nahovoriť, — rozmýšľal ujček, odkladajúc okuliare do futrála a kladúc si klobúk na hlavu.

— Ako to len začať? — rozmýšľal cestou, — keď sme takí pohnevaní? Hm, hm, syna má v Muticiach v školách. Aha, už viem… Keby som ju radšej na ulici stretol! — prial si ujček, blížiac sa k domu kmotry-vdovy.

— Pán Bôh daj dobrý deň, pani kmotra! Akože sa máte? — pozdravil ujček, tešiac sa, že vidí kmotru práve na dvore.

— Pán Bôh daj! Len tak pomaly.

— Čože je taký úctivý? — pomyslela si Habáňka, vediac dobre, že jej kmotor Škutina nie je práve z tých, ktorí na hnev ľahko zabúdajú.

— A Samkovi v tých školách akože sa vodí?

— Ach, ešte s Bohom, akosi to len ujde.

— No, veď on bol vždy veľmi dobrá hlava, učiteľ nevedel ho prenachváliť — zaliečal sa ujček.

— No, do učenia ho netreba hnať, keby to len v tých školách toľko nestálo! — vzdychla si Hábáňka.

— Ba že vy to, pani kmotra, len máte odkiaľ nakladať! — obdivoval kmotru ujček, ktorému synovia už od mala museli paholčiť.

— Veď sa ja preň natrápim, nadrgáňam na tých vozoch, málokedy sa poriadne vyspím, a veru neraz človeka viacej ten jarmok stojí, jako na ňom utŕžim — ponosovala sa kmotra. Chodievala totiž s plátnom na jarmoky.

— Už ťa mám! — pomyslel si ujček radostne. — A do Frňova tiež chodievate? — začal trochu bližšie k veci.

— Akože!

— A Nudraja tam poznáte, toho, čo máva tie prasce na predaj?

— Poznať, poznám, ale či má na predaj, to už neviem.

— No, ja už viem, že má. Či by ste, reku, pani kmotra, neboli taká dobrá a nekúpili mi od neho párik; takých šesťmesačných, čo by sa už prasily? Veď keď sa s ním znáte, vy to skôr zjednáte. Peniaze Vám dám hneď. Bude to stáť najviac nejakých 14-15 zlatých, ale Vám dám 18 — vyťahoval ujček mešec z vrecka, aby dodal váhy svojim slovám, tým viac, že kmotra vedela, jako ťažko je od Škutinu hotové dostať.

— No, ved vám už len budem hľadeť, keď sa mi tadiaľ trafí ísť na jarmok. Len mi je to, pán kmotor, škoda času, každé vám to ta včas príde, a mnoho nás to býva s tým plátnom, treba sa obracať hneď zavčas rána.

— Ale veď už len dáko stihnete odbehnúť, už či pred jarmokom a či po — uisťoval ujček kmotru.

*

S najbližšieho jarmoku z Frňova vrátila sa Habáňka bez prasaťa.

— Veru ste mi aj dali, pán kmotor, na posmech sveta. Veď polročné stojí štyridsať zlatých, jedenásťmesačné šesťdesiat — vracala kmotra peniaze.

— Ba, ešte kieho! — prijímal ujček. — Ktože to kedy slýchal? Veru dobre, pani kmotra, že ste nekúpili.

*

O pár dní zatým chodili s rovášom po dedine, aby šli gazdovia na obecný dom. Ujček prišiel ta z prvých.

Na obecnom dome za stolom sedeli už rychtár s notárom.

— No, čože máme nového! — spytoval sa ujček, podávajúc obecným predstaveným ruku.

— Ale vláda vyzýva skrze stolicu obce, aby si zaopatrili rassových kancov. Len je to trochu drahé! Kus stojí stotridsať zlatých.

— Ja už len myslím, aby sa kúpilo, — navrhoval ujček, ktorý bol inokedy proti každému výdavku v obci, — keď sa vysoká vláda tak o nás stará.

— Len keby to toľké peniaze nestálo! — staral sa rychtár o obec.

— Čo robiť? — vzdychol si ujček. — Veď by sme si ho, hádam, i za pol ceny mohli vykonať, keby sme s tymi národniarmi neboli pri voľbách držali. Ale keď to synovia a zať vždy niečo vymýšľajú. Darmo im človek hovorí, že je to vždy najlepšie s vládou ísť. Lebo veď vláda vládze!

— Tak chceme toho kanca? — spytoval sa rychtár občanov, ktorí sa boli medzitým už shromaždili a počuli od notára, o čo ide.

— Nuž, akože — prisviedčal ujček.

— Ale to musíte i vy chceť, nielen ja — žiadal si rychtár hlučnejší súhlas.

— Veď sme tu — bral ujček na seba zodpovednosť.

— A ku komuže sa dá? — spytoval sa notár úradne.

— Ja myslím, že najlepšie bude ku mne. — držal sa ujček kanca zubami — nechtami. — Ja držím v obci najviac prasníc, a už sa u mňa len dobre opatrí. Len by rád vedel, na jaký spôsob sa to dáva?

— Po iných obciach, ako som počul, — referoval notár — ten, ku komu sa dá, vyberá si poplatky za pripúšťanie, a po troch rokoch je kanec jeho.

- Nuž, ja myslím, aby sa dala nejaká náhrada, aspoň len desať zlatých každý rok. Veď to taký kančisko len hrůzu tlče zožerie! — jednal sa za blaho obce zaujatý ujček.

— Inak to už nemôže byť. Veď by nám to ani nepotvrdili — odbíjal notár starého skupáňa.

*

Kanec sa dostal predsa len k ujčekovi. Ale, chudák, akosi nemohol privyknúť. Akiste preto, že ujček dával naň priveľký pozor, aby sa neobžral.

— Čím by si ho ešte nepchala! — bral neraz neveste putňu z ruky, keď chcela „obecnému žráčovi“ dopriať burgyne s tlčou, jako ostatným sviniam. — Tak mu bude vymýšľať, ako by mi niekto aspoň tridsať zlatých platil od neho za mesiac.

— Nuž, a či sa ja budem preň ožobračovať! — vytrhol ujček Števkovi neraz slamu z rúk, keď chcel kancovi postlať.

Chudák, kanec žrával iba riedke pomyje, ležal vždy v bahne, chudol, a keď mu v zime cez špáry do chlievca navialo snehu, zagrúlil žalostne za dolnozemskou kukuricou a teplým slamenným hniezdom.

VII

Náš ujček starne, slabne, ale majetok predsa len nechce popustiť zo svojich rúk. Synovia dospelí, treba by ich bolo podeliť, no ujček nechce. — Nám je lepšie takto spolu, — hovorieva, keď synovia spomínajú, že jeden-druhý gazda v dedine odovzdal majetok, „podelil ho medzi synov“. — A potom, čože by z vás bolo, už ja len najlepšie viem, čo jako treba. Ja som celý život honobil, od úst si odtrhoval, ja viem najlepšie aj udržať. Keď sme takto spolu, už sa to len každý rok niečo prikúpi. Ale keby ste každý boli len na seba odkázaný, skorej by ste museli odmárniť, predať, ako prikúpiť. A potom, čože vám ujde? Či to vezmem so sebou do hrobu? Komuže zanechám, ak nie vám? Ale dokiaľ ma Pán Bôh poživí, chcem sa už len ja o všetko starať.

Nechce ujček, nechce o rozdelení majetku ani počuť, a synovia tak za tým túžia. I ošedivejú o toho otca a k ničomu neprídu. A veď otec môže i deti prežiť. Ťažko to nesie menovite starší Ďurko, čosi-kamsi päťdesiatročný. Tomu sa vždy sníva o jeho podiele. Sníva sa mu o tom vo dne, v noci, pri oraní, sejbe, kosení, mlátení, lež nesmie o tom ani škrknúť, nie, neodváži sa.

Ale človek sa mení. Často rozhodne sa za niečo, proti čomu sa roky a roky vzpieral. Ani náš ujček nie je z kameňa. I tým svojim synom praje, jako si sami myslia.

Bolo to v nedeľu, krásny deň. To Božie slniečko tak milo svietilo, jako by chcelo na srdci každého roztopiť kôru, pod ktorou mrzne každý ľudský cit, každé šľachetnejšie hnutie. Ujček bol vážny, jakýsi sviatočný. Vyšiel na dvor. Na dvore porozsýpané plno zrna. Akiste sa im sypalo z voza pri svážaní — alebo ešte skôr pamätal Ďurko na svoje sliepočky. A ujček sa nehnevá nad takým márnením. Nepreriekol od rána ani slova. Tak tichúčko kráča, taký krotký výraz má v tvári. Vari sám Duch svätý naň sostúpil? No, veď je nedeľa. A ujček predsa v nedeľu nedá nikomu zlého slova. Stále sa len modlí, i domácich k tomu má. Možno chce, aby modlitby na celý týždeň odbavili a tak v týždni pri práci čas nemrhali. Dnes ozaj vyzerá jako svätý. Taký nebol ešte nikdy.

Vojde do stajne. Ďurko práve kŕmil statok. Skoro mu kôš so senom vypadol z rúk od divu. Otec prichádza k nemu tak ticho, bez slova. Inokedy je ešte len na prostred dvora, už kričí, rozkazy dáva. A či sa prišiel podívať, či nenatrúsil, zrna nenarozsýpal po maštali? Nože! Smelo hľadí otcovi do očú. Ujček zastane pri dverách. Začne: — Nuž, Ďurko môj, prišiel som za tebou.

— Čo mi to má vraveť? — myslí si Ďurko. — Veď mi už skoro päťdesiat rokov chodí za pätami.

— Ako vidíš, starnem, slabnem, vidím to, cítim to. Nuž, myslím, treba by vás bolo podeliť. Poď, syn môj, so mnou! — hovorí ujček, vykračujúc zo stajne.

Ďurkovi trepoce srdce. Konečne, konečne! Veď sa ma napaholčil! Ale čo mu to tak zrazu do hlavy vnišlo? Ujček kráča popredku, trochu pred seba nachýlený, Ďurko za ním, nedočkavý s blaženým úsmevom na tvári. Práve prechádzajú cez humno.

— Akože nás podelí? — myslí si Ďurko. — V tomto starom dome ja zostanem. Zeme blízko. No, toto humno musím trochu zreparovať! Aké je nachýlené! Ani tú slamenú strechu na ňom nenechám, veď šupky sú už celkom prehnité. Pobijem šindľom, alebo radšej ešte postavím murované so škridľou.

Idú cez pole. Žitko dozrieva. Ale pomedzi ne sa červenie slepý mak, modrá stračia nôžka. Vedľajšia zem, zemiaky sú na nej, sa až tak žlkne od ohnice.

— Že ju nekántri, ten Svoreň?! — Poľnú cestičku vrúbi belasokvetá čakanka. — Jednako pripadne táto hlinačka k mojej čiastke. Ale veď je všetko nie také, i čiernej prstnatej jesto.

Na kopčeku pred nimi belie sa krásna veľká krypta. Dal si ju vystaviť ujček pred šiestimi rokmi, keď mal zapálenie slepého čreva. Keď za živa býva i v horšom, vynahradí si to po smrti.

Preskočia cez potôčik. Ujček si zašiel najprv pár krokov na pravo, kde bol potôčik trochu užší. Aj tak ledva doskočil. Ale Ďurko sa prehodil ani vták, ako by za tým potôčkom prestávalo všetko trápenie, začínal sa život nový. Dvere krypty zdaly sa mu dnes jednako bránou nebeskou.

— Ale prečože ma to sem vedie? — myslí si. — Vari ma chce sprisahať, aby som brata a sestru neukrátil? — Nie, ja budem prisahať, keď tak chce, jemu k vôli! Nech už má, keď ho Pán Bôh k sebe povolá, pokoj na tom druhom svete, keď ho na tomto svete nemal! Poručeno Bohu!

Výndu po schodíkoch. Ujček odomyká kryptu. Ďurkovi búcha srdce hlasite. Konečne, konečne! Ach! Vnídu. Ujček zastane, položí mu ruku na plece. Hovorí ticho, precítene: — Nuž, kým žijem, chcem to urobiť.

— Ale ak mi vydelí tie močariská na krňovskej strane a budem v tom novom, vlhkom bývať, čo sme dali do árendy! — nedá mu to pokoja. — I tak má Števka radšej. Tomu dá starootcovské. A toľko som sa na ňom naplahočil, ruky som skoro zodral. Nuž, ale veď len má svedomie! Poručeno Bohu!

Ujček pokračuje: — Treba vás už raz podeliť. — Táto pravá strana — ukazuje na pravú stranu krypty, — tebe, Ďurko, ľavá Števkovi, a do prostriedku pochovajte už len mňa s materou.

VIII

— A to pre vás, naničhodníkov, do takejto škody prísť! Potvory jakési, hniť ho tam nechali! Veď je to len hrúza! A ja mám takýchto daromníkov chovať! Pohlušiť vás! — Zobudil som sa na krik ujčeka, ktorý behal neobyčajne čerstvo po dvore, jakoby niečo hľadal — bez pochyby nejaký kôl.

— Čo sa stalo? — Spytujem sa nevesty.

— Ale, kanec zdochol! Odpovedala tá celá zľakaná.

Vyšiel som na dvor. Pri chlievci stáli Ďurko a Števko a obracali kanca s boka na bok, ako mäsiari, keď majú zaklatého brava opariť.

Kanec vystretý, umazaný, jako sa bol týždeň v hnoji váľal — váľal sa, chudák, celé mesiace — na tele fľaky, červíky po ňom liezly. Nie som síce nejaký háklivý, ale predsa som sa musel odvrátiť.

Ujček vošiel do izby, začal sa prehŕňať v jednej starej truhle.

„Čože je toto?“ — obzeral voľáky starý papier. Poneváč mu zrak už nebárs slúžil, vyňal z kapse futrál, vytiahol z neho okuliare, založil si ich na nos a na uši.

„Aha, to je ešte po tých Jarozorskovcoch, hej, o tú lúku.“ — Ujčekovi zažiarily oči radosťou. Bol totiž kúpil po Jarozorskovcoch, niekdajších zemských pánoch Jarozora, viac pozemkov. Náhodou prišiel aj k voľákejsi listine, ktorou sa dalo dokázať, že r. 1792. užívali tito zemani, neskoršie na vnivoč vyšlí, aj ktorúsi obecnú lúku.

„To mi nesmie újsť. Keď som kúpil po nich inšie, nuž aj lúka patri mne,“ mrmlal ujček, hodlajúc svoju obec pravotiť.

IX

Prišiel po mňa otec do Jarozora, aby som sa vraj hneď sobral domov. Práve prišiel vhod. Akurát hodil do mňa kôl, ale, ma netrafil.

— Veď si ho len vezmite, takého živáňa! Veď ma už celého ozbíja, ten zbojník! Veru ste si vychovali za lagana! — uznával ujček moje schopnosti.

A veď som bol už dokonale vymuštrovaný. V Jarozore som bol poltreťa roka a za toľký čas sa len dá niečo naučiť. Do ujčekovej domácnosti bol som už úplne vžitý, ani čo by som sa bol u Škutinov narodil. Prilepšoval som si, kradol sliepkam vajcia a predával: keď sa viezlo zrno, nasypal som čo najviac na dvor sliepkam.

Z domu mi peniaze neposielali, iba tých 20 zlatých každý mesiac ujčekovi za opateru, i tie rovno jemu. Nazdali sa moji dobrí rodičia, že keby ich poslali na mňa, že by som si z nich nejaký „Taschengeld“ stiahol. Ako by ja bol býval na to odkázaný. Čo mi aj nič neposielali, predsa som mal peňazí vždy plné vrecká. Síce som aj potreboval. Každú nedeľu chodil som na muziku, cifroval som sa, muzikantom platil, dievčencom cukríky kupoval. Chodieval som i na okolité dediny. Pre tanečnice som sa s inými mládenci neraz i pobil. Raz vyhodili mňa, raz zase druhému navrel roh na čele od mojej päste. Už mi šiel chýr ako bitkárovi po celom okolí. A pri všetkej útrove mi vše predsa len peňazí zvyšovalo. Od Števka naučil som sa znamenite kupčiť. Kupčil som so všetkým: so zrnom, s hydinou, vajci, makom, starým železom atď. atď. Už mi Ďurko sľuboval, že keď pôjde do mesta, uloží mi moje úspory na vkladnú knižku do banky, jako to so Števkom už od rokov robievali. Škoda, že sa je grošu, ktorý môže niesť úroky, po starých štrimfľach v slamníku ponevierať. Ešte by mi raz mohly skapať. Čert nespí. Rozumie sa, poslúchol som ochotne dobrú radu. Vôbec Ďurko a Števko boli mi vo všetkom učiteľmi, menovite prvé časy. Neskoršie počali oni odkukávať moje kumšty. Lebo ja som veru ani ich nešanoval, ale bral som, kde sa čo dalo, jako straka. Taký šikovný chlapík zo mňa sa stal, že sám zo seba mal som úprimnú radosť. Nazdával som sa, že viem viac figľov, ako celý Michal dohromady.

Doma v Michale počal som, rozumie sa, tak gazdovať, ako som sa bol vyučil v Jarozore. Zrno odsýpať, vajcia kradnúť zo šopy, klobásy z komory. Ale otec ma raz dostihol a svojou ťažkou kováčskou rukou poriadne vypráskal.

Ztratil som všetku chuť ku gazdovstvu. Robil som len, k čomu ma prinútili. Keď nemá byť po mojom, radšej nič! Nič sa mi doma nevidelo. — Jarozor, Jarozor! — vzdychával som, túžiac za domácnosťou ujca Škutinu, ktorá mala mi byť svojho času trestom.

O ujčekovi nechceli moji rodičia ani počuť. Zhnusil sa im vraj svojou hrabivosťou. Spomínali, že keď bol v Michale, behal po všetkých čelnejších národovcoch, aby mu vykonali poistné za toho kanca, ináč že bude pri voľbe proti nim. Farárovi vraj tiež vyhrážal, že ak sa jeho veci nezaujme, vystúpi z cirkve. Vedie i process s obcou o tú lúku; advokáta vzal si vraj akéhosi Žida. Tak iste vyhrá.

Ináč žije si v tom Jarozore, žije po starom. Ponosuje sa ešte vždy na ten žalúdok, musia mu osobitne variť. Každú chvíľu zamyká sypárne, pred spaním chodí ešte raz opáčiť, či sú dobre zamknuté. Hja, zlodejov mnoho, na tú údeninu, klobásy sa to ulakomí. — Kedyže mi príde to poistné? — hovorieva vraj. — Pozajtre zase termín o tú lúku. Veď keby si človek nebránil, z vlastného domu by ho vyhnali! Števka oženil po druhý raz, ale svatbu nevystrájal. Načo by to vraj také zbytky! A potom, roboty vždy jesto, čo sa dnes zamešká, nikdy sa už nevynahradí. Ďurkovi sa od tých čias narodilo dieťa, Števkovi môže Pán Bôh tiež požehnať. Bude viac vnúčat, každé potrebuje jesť. A keď dorastú, budú potrebovať ešte viac. Treba sa o ne starať. I na starosť treba pamätať, človek nemôže byť len na deti odkázaný. Treba odložiť, zeme prikúpiť. Môže byť všelijaká úroda. Raz sa vydarí skôr na suchom, raz zase na vlhkom. Človeku treba mnoho tej zeme.

Treba, treba, ale tebe už nie, ujček. Tebe budú dosť onedlho i dva metre!