ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol to malý, územčistý chlapík s dlhými strapatými čiernymi vlasmi, celý zarastený. Nepestovaná brada splývala mu na holý krk a prsia. Košele na ňom nebolo vidno. Chodil v oramšaných nohaviciach, bosý, v otrhanom kabáte. Kabát mal neurčitú šedo-tmavozelenavo-sivú barvu. — Podľa všetkého bol kedysi modrý. Pás mal previazaný motúzom. Pravdepodobne mu nahrádzal remeň alebo traky a držal mu nohavice i kabát, ktorý nemal jedinej gombičky. Na hlave mal narazený starý, deravý slamený klobúk so širokou strechou.

Chodieval do mesta aspoň raz-dva razy do týždňa, niekedy aj častejšie. Predával prútené košíky, metly, alebo lieskové paličky k fazuli, huby a podobné veci. S jahodami, malinami, čučoriedkami chodiť ho nikto nevidel. Možno, sa nechcel dať slnku pražiť, ovadom štípať, nuž, maliny ani nesbieral. A možno sa bál, že by ich od neho nikto nekúpil. Lebo veď Kocman — tak sa volal lesný muž — nebudil práve apetít. Strapaté vlasy zapáchaly jakoby starou masťou, chlap bol čierny od dymu a sotva sa umýval, uši plné voskového mazu, a prsty vykazovaly žlté či hnedé fľaky. Iste od močky, ktorú ustavične žuval.

Kocman mal do mesta dosť ďaleko. Býval so ženou a s deckom hlboko v horách. Bolo to asi poldruhej hodiny do mesta. Šlo sa ta popri uhliaroch, ktorí pálili drevené uhlie. V hustej svrčinovej hore potkol sa človek o hromadu skáľa, dosák, jelšinových chvojín a čečiny. Z neveľkej diery medzi čečinou vystrčila sa strapatá hlava:

— Čo je?! — ozval sa ohurný chlapský hlas. Bol to Kocman vo svojej lesnej búde.

Keď mu dal človek trošku dohánu alebo kus chleba lebo päták, ohurnosť pomaly prestávala a Kocman ukázal svoj lesné sídlo. Trvalo to síce hodnú chvíľu, kým sa človek rozhľadel v tom lesnom prítmí, v tom dyme. Koliba nebola práve malá. V kúte sedela a kuchtila nad pahrabou Kocmanova žena. Bola menej zanedbaná jako on. A pred kolibou hralo sa malé Kocmanča, asi päťročné dievča, oblečené do veľkých hábov. Rodičia vešali naň, čo mali, zo seba, ani to decku neprešili. Najviac ak oddrapila Kocmanka polovicu svojej starej sukne a obliekla ju dieťaťu.

Kocman sa nenarodil lesným mužom. Ba počul som, že bol synom poriadnych rodičov, ktorí slúžili na panstve.

On sám bol vraj veľmi súci chasník. Bol hofierom u breznianskeho statkára Mrkvičku. Kto Mrkvičku znal z jeho posledných rokov, ten sa iste začuduje, jako mohol Kocman u starého Mrkvičku vydržať. Lebo veď s tým človekom ozaj nebolo na vydržanie. S každým sa hádal, škriepil, čeľad prepúšťal, remeselníkom z účtov strhoval. I sporiteľňa, v ktorej bol pokladníkom, musela ho penzionovať, lebo by jej bol svojou škriepnosťou iba odpudzoval stránky. Síce nemala od neho pokoj, ani keď už bol na odpočinku. Miestnosti mala breznianska sporiteľňa totiž v Mrkvičkovom novom dome. Starý Mrkvička počal na starosť tratiť pamäť. Pribehoval každú chvíľu do sporiteľne.

— Páni moji, — spustil podráždene — čo je to s vami?! Veď ste mi zabudli zaplatiť árendu na tento štvrťrok!

— Ale zaplatili sme vám, pane pokladník, — tíšili ho úradníci. — Sám ste nám to kvitovali, že ste árendu prijali. Vidíte! „Prijal 300 korún. Mrkvička.“ Či je to nie vaše písmo?! — ukazovali mu kvitovanú pokladničnú výkažku.

— To som ja nepodpísal! To je dáky švindel! — vrtel Mrkvička zmätene hlavou. — Dajte mi moju árendu!

— Dali sme vám už, pane pokladník. Vari len nebudete od nás dva razy žiadať?!

— Ale nedali! Klamete ma! Čo ja, starý človek budem robiť! — pustil sa starý Mrkvička do plaču. — Príde zima, bude treba drevo, uhlie, zemiaky, kapustu kupovať. A ja nebudem mať na to peňazí, keď ste ma vy tak o tú árendu oklamali, ach, okla-ma-ma-li-i! — štkal starý pokladník žalostne.

Taký bol Mrkvička na sklonku svojho života. Skuhroš, skyvražník, špinavec, že mu nebolo páru. Ale Ďuro Kocman nebol hofierom u starého lakomca-skuhroša. Ďuro Kocman hofieroval u Mrkvičku, kým ten bol ešte roztomilým, priateľským, všeobecne obľúbeným človekom. Lebo Mrkvička prial v mladých rokoch nielen sebe, ale i druhým, bol chýrečný svojím humorom a vtipmi. Vychádzal s každým znamenite. Žil si v hojnosti, prial si či pečienky, či vína. Popri gazdovstve zakupčil si kedy-tedy s vínom, ba stalo sa, že zakúpil ľad z celého štrbského plesa a zaviezol ho do Pešti. A zdar a úspech robil Mrkvičku dobrým, prajným. Zarábal znamenite, ako i z neho sa požil nejeden človek.

*

Jednoho dňa robil Mrkvička s hofiermi porátanie. A vtedy sa stalo niečo osudného v živote Ďura Kocmana: rozišiel sa s pánom a odišiel od neho.

Od chalupy a zemiakovej role mal odrábať Kocman pánovi do roka tridsaťpäť dní. Mrkvička vytiahol lajstre, nastrčil si na nos cviker a čítal:

— Tak, Ďuro, dvadsaťšesť dní máš odrobené. Tak máš odrábať toho roku ešte deväť dní.

— To je nie pravda. Ja mám odrobené už tridsaťjeden. Zle ste si to napísali.

— Máš iba dvadsaťšesť. Ja si zapisujem, Ďuro, dobre. Nehádaj sa.

Ale Ďuro bol toho dňa jakýsi napaprčený. Nie a nie sa pohodnúť. Miesto toho urážal pána:

— Čo by som sa hádal! Ale oklamať sa nedám, na môj’ hriešnu dušu, nedám! Len aby som vždy na vás robil! Tridsaťpäť dní v roku! A keby za čo! Ale za tú dieru! Basom mu dušu, aj a takým životom! Ja sa nedám klamať! Ja sa vám na takú hofierčinu vy…!

Rozumie sa, i v Mrkvičkovi zovrela krv na také slová. Spor sa ešte priostril. Rozišli sa. O týždeň sa Kocman z Mrkvičkovej hofierne sťahoval i so ženou a deckom. Moc toho nemali. Odviezli to na dva razy na káre, ktorú si požičali. Odišli bývať predbežne ku švagrovi na dedinu. Na druhý deň prišiel si Kocman pre ostatné veci: pílku, motyku, sekeru a pár drobností. Trochu sa tackal. Iste si prihnul. Keď odchádzal, volal Mrkvička za ním:

— Ešte ty, Ďuro, dakedy obanuješ!

— Ale ja?! — pätil sa Ďuro. — Nuž, a za čím?! Nech sa moje deti radšej prepadnú alebo hladom zdochnú, jako by maly na cudzieho hrdľačiť!

— Nuž, veď ja ťa, Ďuro, nesilím. Len aby ti nikdy nebolo horšie, jako u mňa — a dobrácky Mrkvička očervenel od hnevu, a brada sa mu triasla rozčúlením. Veď jeho pätnásťročný hofier Kocman odchodil od neho, dobráka, odchodil s nadávkami, s rozhorčením, ani z dákej mučiarne. Ako by sa neboli mohli dohovoriť po dobrom! A to všetko pre mizerných päť dní „panského“. Ako by mu ich on, Mrkvička, nebol vedel odpustiť, keby ho bol o to pekne poprosil. Miesto toho ho urážal, nadával mu do klamárov, papľuch nevďačný, bezočivý!

A podnapitý Ďuro Kocman odchádzal, odpľúvajúc od svojho starého pána. Ba ešte hundral a preklínal ho cestou. Mrkvička vrátil sa na verandu, zapálil si na fajku a dusil tuhým, hustým dymom rozčúlenie. Len bývalí druhovia v práci hľadeli za odchádzajúcim Ďurom ľútostive. Nebárs sa síce s nimi snášal. Nerád robil, na všetko hundral, moc sa škriepil, ale zlý človek to predsa len nebol. O ženu a dieťa staral sa príkladne. Keď nebolo treba ísť na panské, okopával svoje zemiaky alebo chodil na drevo. Často chodievali Kocmanovci i na zárobky: do poľa robiť, on i do hory, po domoch drevo píliť, rúbať a podobne. A keď nebolo inej práce, alebo pri nedeli, vychytil sa milý Ďuro do hory na huby alebo na lieskovice, inokedy zase žena na jahody, maliny, černice, čučoriedky.

A hlavu, plnú rozpomienok, zabočoval Kocman práve z rynku do bočnej ulice k rieke. Všetko to v ňom vrelo.

Narodil sa na dedine. Rozpomínal sa na husy, potom na kravy, ktoré jako chlapec pásaval. Hej, lúka zelená, tráva, pašienok s krovím, mladou horou! Tam sa preháňal s kamarátmi, tam lietal za strečkujúcimi kravami. Rozložili si ohník, piekli zemiaky, ktorých si nahrabali na blízkej roli. Kúpali sa v potoku, preskakovali šibenice. To bol život, to bol svet! V meste, keď bol väčší, to všetko prestalo. Iba shýbať sa nad zemiaky, chodiť s koňmi pri oračke po hrudách, blate, prachu, rúbať, píliť drevo na pánovom dvore a nevýjsť si celý týždeň do hory, to je život pre hovädo, ale nie pre človeka a najmenej pre Ďura Kocmana, ktorému sa neraz snívalo, keď spal v noci, o hubách. Videl tam pod tou brezou medzi tými svrčinami krásny zelenastý, lesklý maslák, len tak sa naň usmieval z toho mochu! A z tej ihličnatej zaparenej prsti čihal naň hríb a či komprd, veľký, čierny a predsa mladý, dobrý. A ráno by bol miesto na panské, bežal do hory a blúdil, blúdil od rána do večera a cestou narezal si lieskovíc, najedol sa čučoriedok, malín a vracal sa k večeru domov popri potoku, počúvajúc cenganie zvoncov ovečiek, vracajúcich sa s paše do košiara.

A on musel žiť v meste, v nudnej hofierni a plahočiť sa na panskej roli alebo po dvoroch, kde rúbal drevo. A prežil tak v meste so dvadsať rokov, najkrajšiu časť svojho života. A nemal sily vybŕdnuť zo služby, zapľuvať tú otročinu. Ale dnes tú silu má, prisámbohu, má!

Švagrovi na krku Kocmanovci dlho nezostali. Vedeli, že by ich zanedlho vypšikal sám, nuž, odišli radšej sami. Kam sa vrhnúť?! Kocman vedel, kam. Do hory! Tam nebude nikomu zavadzať, na nikoho sa dreť, ak nie sám na seba. Tam bude blízko svojich húb, malín, čučoriedok, potoka, stromov.

Kocmanovci zmizli zanedlho. Iba po čase, po nečase rozchýrilo sa po celom okolí, že bývajú v hore v podzemnej búde. Počali chodievať i do mesta, viac on, menej žena. Nosil prútené koše, lieskovice, huby. Kocmanovci stali sa známejšími, keď bývali v hore, než predtým v meste. Ľudia si povrávali, čo to ozaj len bude, keď Kocmanovci zdivejú úplne a rozmnožia sa, naplniac lesy jako nejaké opice.

Boly to daromné strachy. Okrem černookého dievčaťa si pred horskou búdou nikto nepohrával. A Kocmanovci nezdiveli. Ba chodievali do mesta čo raz častejšie. A aby sa ľudom dáko neodcudzili, naučili sa piť pálené, jako ho nikdy nepili v meste za svojho hofierovania. Kocman nevracal sa z mesta nikdy bez fľaše čistého kvitu. Nevedelo sa dlho, či sa to posilňuje cestou, či nosí trúnok žene, aby tiež koštovala. Len ženy, vracajúce sa s húb vše rozprávaly, že z Kocmanovie búdy v lese ozýva sa krik, revanie, nárek. Ako čo by sa Kocmanovci bili.

Nebral to nikto vážne. Veď nieto toho komína, aby sa z neho vše nekúrilo. Manželia sa povadia, pokričia si jeden na druhého a preto sa radi majú. Preto bol každý prekvapený, keď sa jednoho rána roznieslo po obci:

— Kocman, ten lesný muž si ženu zabil!

Iste sa zase povadili. Keby vraj len to. Ale ona sa vraj dala na pitie, všetko sama vypila, mužovi nič nenechala. Ba i domácnosť, už ako tú špinavú podzemnú dieru, zanedbávala, ani nevarila. Čo mal, chudák Kocman vraj robiť s takým drevom?! Raz sa od samého žiaľu opil a ženu ubil. Bitku mu vraj vracala, potvora, poškriabala ho do krvi, nadávala mu, že sa to nedá ani vypovedať. A opilý, rozľútený človek orútil špinavú, strapatú, od pijatiky v tvári znetvorenú, opuchlú osobu, s ktorou býval, tak, že vypustila ducha. Vlastne ani nevedel, čo s ňou urobil. Zaspal. Až ráno zbadal, že je chladná.

Boli preň v lese žandári. Súd, žalár ho neminul. Síce tak mnoho toho nedostal, tuším všetkého spolu iba poldruha roka.

Keď otec bol vo väzení, zostalo mladé Kocmanča samo. Bolo to vtedy už hodné, černooké dievča, peknej štihlej postavy. Pokračovala v otcovom remesle, nosila po domoch prútené košíky, huby, lesné ovocie. Ale negšeftovala tak, chudera, dcéra lesného muža, dlho sama. Niekto dostal chuť na sladkú lesnú malinu, a Mariena Kocmanová zmizla, aby sa po čase zjavila znovu — s černookým chutným drobizgom na rukách a s tovarom v noši na chrbte.

Nevedno, jako uvítal otec, keď sa vrátil z väzenia, túto zmenu v živote svojej dcéry. Pamätám sa len, že starý Kocman (vo väzení hodne ostarel, ošedivel) pokračoval vo svojom remesle, či gšefte, jako pred väzením a býval i naďalej v hore. Postavil si novú búdu, ďaleko od starej. Dcéra bývala s ním. Starý kupčil so svojím tovarom. S čím kupčila dcéra, nevedno. Zlé jazyky hovoria, že sa predávala. Vtedy už dieťa sebou nenosila. Kto ho vie, či jej zomrelo, či ho odmárnila. Stala sa z nej tuláčka.

Starý Kocman dlho žalár neprežil. Tak sa zdá, zdedil po svojej nebohej žene pijáckeho ducha. Jedny fašiangy našiel ho horár na kraji hory, neďaleko mesta, zkrehlého. Zamrzol, istotne bol napitý. Na mraku doviezli ho do mesta svlače. Ležal medzi chvojím, rozložený, jako by spal. Dlhá, skoro po pás dlhá brada a šedivé, nestrihané vlasy — bol už dávno neholený, zapustený — dodávaly mu jakejsi prorockej dôstojnosti. Na tretí deň pochovávalo ho — zo zvedavosti — skoro pol mesta. Bolo mi ho ľúto, že skončil tak biedne človek, ktorý zatúžil za prírodným životom, za horou, potokom. Chcel ujsť všednému otročeniu denného povolania a uniknúť malichernému malomestskému životu, plnému klebiet, závisti. Narodiť sa tak o tisíc rokov skôr, mohol sa stať chýrečným, od celého okolia cteným pustovníkom s chýrom svätca. Žiaľ, Ďuro Kocman zapadol do nevhodnej doby, do nevďačného pokolenia a stroskotal biedne, zomrel ako vrah, ožralec, otec predajnej ženskej.