ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zatúžil som zaletieť do poviestkovej krajiny. Do blaženého kraja, čo nám o ňom stará mať rozprávala.

Rozhovorila sa o ňom po nedeliach. Popoludní sa najprv nasýtila postilly — čítala ju sediac na stolčeku, neďaleko pece. Postilla bola veľká, ťažká kniha, zaviazaná do drevených dosák, obtiahnutých kožou. Stará mať jej v rukách dlho neudržala. Spustila ju na kolená, čítala ju nahnutá nad veľkými švabachovými literami. My deti sme šantročily okolo nej.

— Budete ticho, nezbedníci! — krotila nás. — Keby ste si radšej prečítali evanjelium alebo sa pomodlili! — pripomínala nám nedeľnú kresťanskú povinnosť. K postille nás nezvala, pre tú sme ešte neboli zrali. Veď nejednu ozdobnú inciálku sme vôbec nevedeli rozlúštiť. Postilla bola iba pre takú starú mamu. Zdedená bola po starých rodičoch. Veď na konci hnedej knihy, na zvädlom šedom papieri boly po predkoch voľaké haky-baky. Aj chrbát knihy, trebárs bol istotne z tej istej dobrej kože, čo ostatná väzba, sa už žltol či pobelieval — kože na ňom už nebolo. Ale stará mať si knihy predsa vážila väčšmi jako nejakého nádherného diela so zlatorezom, viazaného trebárs v aksamíte. Skrývala ju vo svojej starej pomaľovanej truhle, zamotanú do zelenavej vlnenej šatky, strážila jako oko v hlave. Vše sa síce, chuderka, nemohla zadržať, aby sa so svojím pokladom nepopýšila:

— Vidíte?… nieže, nie, ešte by si roztrhol, nezbedník! — to je po vašom starom, čo hovorím starom, praprastarom otcovi. Aj so mnou bola tá kniha všade. Keď som sa vydala, aj keď som ovdovela a odišla s deťmi, s vaším otcom a strýcom, bývať do druhej stolice, aj keď som s obilím kupčila, vozila sa po Spiši, po Gemeri, kniha bola vždycky so mnou. Aj modlitebná. A Pán Boh ma neopustil!

A nabažiac sa čoskoro knihy, vrátili sme sa zase k svojim hrám. A stará mať sa zase zahrúžila do postilly. A čítala, čítala, až unavené oči počaly žmurkať, potom sa zavierať a ťažká stará hlava vše odkvicla na ruku alebo na posvätnú knihu.

Až na mraku, keď sa stmievalo a nevideli sme už dobre na hračky, obstúpily sme starú mamu — sedela ešte vždy na stolčeku, postilla na lone — a počali sme drankať:

— Stará mama, rozprávaj nám, čo si robila, keď si bola mladá.

— A o starom otcovi, o tvojom!

Museli sme ju vše dosť dlho domŕzať, kým sa celkom prebrala z driemot, pretrela si oči, prihladila jednou rukou preriedle vlasy a začala:

— O starom otcovi, o mojom? Na toho sa ja, deti moje, nebárs pamätám. Ešte som bola malá, keď zomrel. Na otca, to už skôr.

— Na tvojho, stará mama?

— Na toho. Bývali sme v Stránic. Či viete, kde je to?

— Nie. Kde?

— Viete, kde sú Vlachy a Majcechov? To je ešte kus za Majcechovom, pri Zabudovanoch. Ale aj odtiaľ je to ešte tri hodiny cesty. Bývali sme vo svojom. Mali sme veľký dom, štokový; čo vravím štokový! ale vysoký, s dlhými palangami. Mali sme lúky, kravy, v lete mlieka, že sme nevedeli, čo s ním. A náš otec to bol dobrý človek — všetko ho to požehnávalo, keď umrel — vyšiel na palánok a volal na ženy: „Ženy, ženy, poďte si pre mlieko!“ a pískal na ne.

— A prišly?

— Prišly, čo by nie, keď ho zadarmo dostaly.

— Ach, to im bolo dobre! — počaly sme deti závidieť stránickým chudobným ženám.

— Otecko bol haviar, a dobre sme sa opatrovali. Mali sme zlaté naušnice, zlaté náramnice, mamička čepiec vyšívaný zlatom.

— A kam ste to dali?

— Neviem. Možno ho voľaktorá zo sestar dostala, farárka Latorideska.

— A naušnice? — vyzvedala sestra Málika, dúfajúca pevne, že azda výjdu zlaté náušnice zo starej maminej truhly na svetlo božie.

— Ach, Bože! kde sú tie už?! — zavzdychla si stará mať. Iste jej prišiel na um vlastný život, roky biedy, plné starosti. — Veru tie šly na deti, na vášho otca a strýca.

Hľadeli sme na starú matku nechápave. Prvá sa ozvala sestra. Zahľadiac sa na vráskami zbrázdenú starej maminu tvár, z ktorej vyčnievaj dlhý kostnatý nos, začala nedôverčive:

— Stará mama, a bola si ty mladá?

— Ako by som nebola bývala, dievka moja, — usmievala sa stará mať dobrácky. — Skákala som po lúke, hrali sme sa na naháňanku, trhali sme kvety a plietli vence.

— A mala si, stará mama, sestry?

— Mala, deti moje, mala, čo by som nebola mala. Štyri sestry a jednoho brata. Jedna sa vydala za farára, jedna za cestára a dve zomrely ešte maličké. Keď sa sestry vydaly, zostali sme doma pri otcovi iba ja a brat Tomáš. Ten gazdoval s otcom, do bane chodil. A rád ma mal, chránil ma, keď ma chceli chlapci-šarvanci ubiť, alebo keď som sa psov bála. Aj na huby sme spolu chodili do hory. U nás ich bolo — ó! Aj z jarmoku mi vždycky niečo priniesol, cukrík alebo medovník, bábu alebo dieťa, inokedy zase stužku do vlasov. Aj otec aj brat ma tak voľkali. Veď som bola malá, najmladšia z našich detí.

Sestra Málika spustila ešte nesmelo:

— A bola si, stará mama, pekná?

— Hm, a či?! Vrkoč som mala niže pása, oči belasie jako nezabúdky, líca jako ruže. A bola som poriadna, bohabojná. Keď som išla do kostola, všetko za mnou pozeralo. Aj tancovať som vedela pekne. Keď chodieval k nám do Stránice pán bergrát — to bol taký milý pán, už trochu starší, veľmi fajnový človek — a videl ma pri muzike tancovať, nevedel sa na mňa prenadívať: „Ach, Mariška, oni tancujú, tie nôžky ukladajú jako srnka! Keby som bol mladší, veru by som sa od nich nehol! A v sobotu by som si prišiel pre perečko“.

— A si sa ho, stará mama, nebála?

— A čo by som sa ho bola bála, takého milého pána?! A iným som sa tiež páčila, niektorý prišiel až z piatej dediny. Hojój! Mne šiel chýr po celom okolí. A koľkí ma chceli! Veru som sa, deti moje, deviatich pytačov mala! Čo hovorím, deviatich?! desiatich, na každý prst jednoho. — Stará mať počala rátať na prstoch. — Prvý bol, deti moje, mäsiar, majúcich rodičov syn, volal sa Vozáry, bol to Nemec z Popradu, driečny, mladý človek. Potom ma chcel kancelista od sedrie, zeman, fúzy mal ako husár. Ten sa vedel šmajchľovať. Aj kvety mi nosil. Ale otcovi sa nepozdával, ako môjmu. Že je trovný, aj vypil si rád. Ale pekne spieval, huncút. Najradšej:

— Tretí bol jeden palier, Talian, ale vedel už celkom dobre po slovensky. A pekne sa obliekal, aj zlatú retiazku mal na hodinkách. Nebola by som sa mala s ním zle. Zarábal veľmi dobre, najmä cez leto. A jeden učiteľ, ten sa za mnou nachodil! že si niečo urobí, ak za neho nepôjdem.

Hľadeli sme deti, na starú mať skoro s hrôzou. Tak si zahrávať s ľudským životom! Sestra Málika osmelila sa prerušiť starú mamu vyčítavou otázkou:

— A čo si neišla za neho, stará mama?!

— Akože som mohla zaň ísť, keď som si vzala vášho starého otca?!… Kde som to prestala? Hej, ten učiteľ. Tak ma rád mal, nevedel ma ani zabudnúť. Ani sa neoženil. Aj jeden haviar ma pýtal, z našej dediny. Bývali neďaleko od nás, poriadni ľudia a tiež niečo mali. Aj jeden horár z Jamnice — cez veľký vrch sa od nich k nám ide — bol v Stránici každú nedeľu a to len k vôli mne. A mladý umrel, chudák. Na hostine. Zabehlo mu, dáka kosť, a zadusil sa.

— A prečo ho niekto nebuchol do chrbta? — spytoval som sa, nechápajúc nedbalosť horárových spoluhodovníkov.

— Kto ho vie! Iste nikomu na um neprišlo. A veď možno ho aj pobúchali… Hej, keď som prišla zo Spiša, — bola som tam na nemeckej reči na čary v Levoči u jedného bednára, boli to poprední mešťania, veľmi ma radi mali, akokoľvek svoju — nuž, počal k nám chodiť jeden mladý šuster zo súsednej dediny. Ale ho náš otec skoro odradil. Raz zase prišiel sedliak so synom. Pýtal ma pre syna, že mi bude dobre, majetok veľký, kráv, oviec, aj kus hory. Syn pekne urastený, zdravý, ale taký zamĺkly, hanblivý. A na toho najbohatšieho by som bola zabudla, na statkára. To bol človek ako kvet, urastený jako jedľa. Chcel ma uniesť. „Frajlinka Mariška, ja prídem pre nich na koči, v noci, tak okolo desiatej. Oni budú na mňa čakať nachýlená z obloka, ja si ich odniesem v náručí, položím do koča, šibnem do koní prask! a kone poletia s nami jako šarkany.“ Že si ma zavezie domov, že budem veľkou paňou, iba v hodvábe chodiť, jedna komorná ma bude česať, druhá obliekať.

— A prišiel pre teba, stará mama?

— Chcel, ale keď som sa potom skoro vydala.

— Za starého otca?

— Za toho. Ba ešte ma pýtal krčmár z tretej dediny, vdovec s dvoma deťmi. Naši nechceli, aby som sa na to podoberala. A potom to bol fajn človek, ale katolík. Tak som sa vydala za vášho starého otca.

— A si ho mala rada?

— Mala. Bol driečny človek a mocný, hodil aj dvoch chlapov naraz o zem.

— A mal šmikňu?

— Šmikňu, keď bol kováč. Aj kus poľa, aj dom. To po rodičoch, v Stašove. Tak som sa vydala z hôr medzi sedliakov do kraja. Zem pekná, prstnatá, aj žito, pšenica sa urodila, nie jako u nás samá lúka a pasienky. Vášho starého otca som mala rada, ale predsa sa mi v Stašove nebárs privykalo. Vše som zatúžila za našimi horami, za potokom a za starootcovskými palangami. U nás, v Stránici bolo predsa len krajšie. Na grúni, hneď nad dedinou sa pásly kravy, povyše dediny ovce; spiežovce len tak cengaly. Dolu stráňou, poniže dediny spúšťali chlapi drevo, hrubé, dlžizné brvná. Keď také brvno doletelo dolu stráňou do doliny, zadunelo, ani čo by z kanóna vystrelil. A malín, jahôd, černíc, čučoriedok, brusníc u nás bolo, len čo sme vyšli do hory povyše dediny. Ach, tvrdo sa mne, tvrdo tam dolu v tom Stašove privykalo.

*

Stará mať zamĺkla, ale — videli sme to na nej — zamýšľala sa ďalej. A šlo sa spať. Nás, deti, ukladali najsamprv. Na starej mamine rozprávky sme jednako nevedeli zabudnúť. Nie čudo, že snívalo sa nám o hlbokej horskej doline, vymletej divokou riavou, o stránických utešených drevených chalupách s palangami. Pradedo pískal na ženy a volal: „Poďte si, ženy, poďte si pre mlieko“. A kŕdle bielych oviec cengaly spiežovcami po grúni a ozrutanské brvná dunely, letiac dolu strmou stráňou a my sme trhali sladké červené jahody a maliny.

*

Časom naučili sme sa túžiť za Stránicou, túžiť a myslievať na rodnú dedinu starej mamy jako ona sama. A túžba tá rástla s nami. V zime sme si predstavovali Stránicu skoro odrezanú ohromnými snehovými závejami od sveta. Dedina, strechy snehom privalené. Na oblokoch zimné kvety. Na ceste snehu, že ho nemôž’ ani prebrodiť. Ak chceš vidieť svet, hybaj na palangy. A v lete? V lete by sme sa boli hneď ta rozbehli, trebárs peší. Na žinčicu, oštiepky, bryndzu a maliny, čučoriedky. A na palangy rodného domu starej mamy.

*

A ubehol rad rokov. Stará mať už dávno prestala spriadať v rozprávky svoje rozpomienky na blaženú mladosť, na rodnú dedinu; — iba ak o nej snije pod zelenou trávou na kvetňatom cintoríne. A my, deti, odvykly sme dávno šantročeniu, hračkám. Život rozmetal nás po svete jako vietor biele chmýrie či perie zralej púpavy na lúke.