ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jaroslav Lažanský práve dopisoval ostatnú dennú zprávu v redakcii „Svobody národa“. Tupé pero lietalo čerstvo po drsnom žltom papieri, vítajúc tretí transport ruských legionárov, ktorí nosili československú vlasť v srdciach, za ňu bojovali a umierali v dobe, keď bola ešte habsburgskou nevoľnicou atď., keď redakčný sluha uvádzal do izby návštevu slovy:

— Len ráčte! Pán redaktor je tam!

Návšteva vstúpila. Bol to počerný, asi 40-ročný človek, prostrednej postavy, v novom čiernom žakete a lakových topánkach. V ľavej ruke držal cylinder. Podišiel ku stolu, zľahka sa uklonil, osmahlou, rapavou tvárou prelietol mu zdvorilý úsmev, keď spustil:

— Som Trifton Spalajkovič, konzul kraljeviny Srba, Hrvata i Slovenaca. Mal by som pre vás, pane redaktor, vlastne pre vaše noviny dôležité sdelenie.

— Aké? — spýtal sa redaktor, statný blondýn, zdravej, červenej tváre, premieravajúc si ostrým, kritickým okom svojho hosťa.

— Chcel som vás upozorniť, že by ste mohli snáď laskave viacej propagovať vo svojom žurnále vzájomné obchodné styky československo-jugoslavenské.

— My ich propagujeme — hľadel redaktor odbiť svojho hosťa.

— Viem, viem, že vaše znamenité noviny — miatol sa hosť.

— Ale ja by som myslel, že mali by ste ich ešte väčšmi. Náš konzulát dovolil si vám poslať informatívny článok o tej veci.

— Môže byť — mienil redaktor.

— Bohužiaľ, nemáme vždy toľko miesta, aby sme venovali vo svojich novinách podobným veciam pozornosť, akú zasluhujú.

— Vy tedy náš článok neuverejníte? — mienil konzul trochu podráždene.

— Závisí to od miesta. Nemôžem vám to zaručiť, ale jestli nám bude zodpovedať, budeme hľadieť. — —

— Ráčte mi povedať bez obalu: uverejníte, či nie?

— Ešte nevieme.

— Tedy neuverejníte. A môžete mi povedať, prečo?

Redaktor Jaroslav Lažanský neodpovedal. Miesto toho sa zadíval udajnému konzulovi uprene do očí. Tomu bolo vidno na tvári okolo kútikov nervózne trhanie. A veľké čierne oči žiarily mu náružive.

— Prečo? — rozčuľoval sa hosť, nedostávajúc odpovede. — Ja sám vo svojej vlasti propagoval som svojho času vždy československé výrobky. Aj brožúru som o tom napísal. Som známy doma jako národohospodársky spisovateľ. Napísal som dielo, v ktorom hlásam nutnosť kompromisu medzi postupom socializačným a metódami kapitalistickými.

— Ach, hľaďmeže ho, teoretika, utopistu! — pomyslel si redaktor. — A tyže by si bol konzul?! Nemožná vec! Ešte sa mi nestalo, aby bol u nás nejaký konzul zakročoval osobne o uverejnenie nejakej zprávy. Vôbec v tých národnohospodárskych zprávach býva neraz zakuklená reklama alebo „švindel“. Ale z tohoto chlapa nevyzerá ani to. „Nutnosť kompromisu“, „metody“, „postup“, vyvalené oči, má trhanie v tvári, mätie sa. A ten pohľad. Hlavou Jaroslava Lažanského prelietla zlovestná myšlienka. Či je ten človek nie blázon!? — Predvčerom vyhodil pomäteného ruského kapitáňa, ktorý sa tiež vydával za pôvodcu učených pojednaní, pôvodcu veľkolepých vynálezov, roztváral svoj kufor a vyťahoval z neho revolver. On sa zachránil iba stoličkou, ale výstup bol vzrušujúci, dramatický. Na šťastie kapitáň ušiel. A redaktor Lažanský vydýchol si radostne až na druhý deň, keď čítal v novinách, že policia má pomäteného ruského kapitáňa, ušlého z blázinca, už v rukách.

— Pane, vy mi neodpovedáte? — trhol sa redaktor na zlostnú otázku svojho hosťa. — Musím vás upozorniť, že — siahal Jugoslovan do vrecka, patrne chcejúc si šatkou utreť krúpäje, ktoré mu vyvstaly na osmahlom čele od tepla redakčnej izby a rozčúlenia.

— Siaha na revolver! — prebesklo hlavou redaktorovou. — Pomoc! — vykríkol zúfale zodvihnúc ťažké kreslo a rútiac sa s ním na domnelého blázna. Ten zmätene zpätkoval a dostanúc sa dvermi na chodbu, ztratil sa jako gáfor.

*

Keď Jaroslav Lažanský, nemôžuc sa zotaviť zo svojho vzrušenia, odchádzal o pol hodiny z redakcie, nebolo v nej už nikoho.

*

Pochváli sa so svojím víťazstvom kollegom až na druhý deň. Ale jaké bolo na druhý deň jeho prekvapenie, keď ho prijal šéfredaktor s krikom:

— Preboha, pane kolega, čo ste nám to vyviedli!? Ja už vyše hodiny nerobím nič inšieho, jako odpovedám na dotazy z ministerstva zahraničia, z juhoslovanského konzulátu, nášho syndikátu atď. Či sa vám rozum čistil?! Veď vy ste urazili a ohrozovali na živote juhoslovanského konzula. Keď sa pred vami zachránil, zachvátil ho srdečný kŕč na ulici. Leží chorý vo Fischerovom sanatoriume. Bude z toho diplomatická otázka, človeče nešťastný, vy vetroplach bláznivý!