ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V niektorých našich malých mestách boli a sú ľudia, o ktorých možno povedať, že sú jakoby živé noviny. Všade ich človek vidí, často tam, kde by to najmenej čakal. Do všetkého pchajú nos, do politických vecí práve tak, ako do drobných miestnych afér. Vedia vždy o všetkom, a nieto klebety, ktorá by pred nimi zostala utajená.

Na Vrútkach býval takýmito živými novinami árendátor Baranček, bývalý učiteľ. Dokiaľ učiteľoval v malej, chudobnej, pohorskej dedinke, býval chudý ako chrt a hmotne sa mu vodilo biedne, hoci si zo samej sporivosti, či skúposti nič lepšieho nedoprial a živil sa zväčša len čiernym chlebom, ktorý zapíjal kyslým mliekom. I vše nejakú tú polievku varil si učiteľ Baranček, takto zarytý starý mládenec, sám.

Keď sa mu po rokoch zunovala učiteľská bieda a na Vrútkach sa dávalo do árendy pekné gazdovstvo po akomsi zemänovi, vzal ho do árendy Baranček, zanechal učiteľstvo a presťahoval sa na Vrútky, kde sa onedlho oženil s driečnou, majetnou vdovou. Na novej postati bývalý učiteľ čoskoro zbohatol a neobyčajne stučnel. Bol vysokej, mohutnej postavy a vážil 130 kg. Neraz praskla pod ním stolička alebo lavica. Škodu musel síce hneď zaplatiť ale tým len získaval na vážnosti. Sám hovorieval o sebe: Dokiaľ som bol chudobný dedinčan, učiteľ, vyschnutý na kosť a kožu, nezakopol o mňa ani pes. Ešte aj tí hofierski bedári ma pozdravovali len tak, aby sa nerieklo. A tuná v meste, keď som sa stal majetným árendátorom a narástlo mi brucho, korí sa mi skoro každý. Vidíte, mladí páni, hľaďte zbohatnúť!“

O árendátorovi na Vrútkach sa rozprávalo, že agenti, cestujúci od Pešti na Žilinu alebo na Košice, nepotrebovali nič iného, ako šľahnúť zavše okom, keď zastal vlak, po stanici, aby vedeli, kde sú. Keď sa zableskla pred nimi na perone, na obrovskom, guľatom bruchu masívna, zlatá retiazka, vedeli, že sú už na Vrútkach, kde museli presedať. Lebo majiteľ toho neklamného znamenia: brucha, majúceho skoro význam majaku, nebol nikto iný, ako široko-ďaleko známy árendátor Baranček, ktorý všetok svoj voľný čas trávieval tam, kde sa človek najskôr niečo dozvie — na perone.

Akože by bol mohol chybeť na vrútockom perone večne zvedavý Baranček za strašlivej povodne v júli 1904, keď ktorúsi noc hrozila zaplaviť mohutná rozvodnená rieka rozsiahle nádražie a keď sa celý kraj medzi Ružomberkom a Trenčínom stal jediným javiskom hrôzy, o ktorej prichodily každú chvíľu nové a nové zprávy, jedna strašnejšia od druhej. V ktorejsi dedine pri Žiline strhla vraj povodeň sebou na spaní celú rodinu i s posteľami a perinami. Popri Trenčíne plávaly vraj len pred dvoma hodinami drevené mlyny i s mlynárskou chasou a zásobami. Predpoludním uviazol vlak pred Žilinou na vymletých či vytrhnutých koľajniciach. Ešte šťastie, že sa nevyšinul. Z oboch strán hučaly strašné vody. Voľákysi peštiansky advokát volal vraj z plného hrdla o pomoc a sľuboval 500 korún tomu, kto ho zachráni atď. Šťastie, že vody začaly práve opadávať a strojvodca tisol vlak plnou parou nazad na stanicu.

Bruchatý árendátor senzačné zprávy len hltal a rozprával za čerstva tlupám, čo sa tvorily okolo neho. S nádražia odchádzal domov až k obedu, hneď sa však zase vracal, aby nič neprepásol. Peron sa práve začal plniť obecenstvom, ktoré očakávalo príchod popoludňajšieho osobného vlaku od Košíc, keď tu Baranček zazrel mladého hostinského Eichenbauma.

— Poklona! — pozdravoval mladý žid úctivo brucháňa. — Čože tu robia, pán Baranček?

— Čo by robil?! Dívam sa, čo sa robí, počúvam senzáciu za senzáciou. Chvíľami vidí tu človek srdco lomné scény. Mohlo byť dopoludnia nejakých desať hodín, keď doviezli vlakom asi osemročné dievčatko, dcéru agenta od Singeriek z Púchova, celú uplakanú. Maličkej sa utopili vo Váhu oba rodičia, keď prechádzali cez podmytý most, čo sa potom na kusy zboril. Zboril sa práve pod matkou. Padla, chudera, do prúdu; zúfalý muž sa vrhol za ňou, aby ju zachránil. Utopili sa oba. Maličká nevie dosiaľ, čo sa stalo. Akási známa pani viezla ju do Kremnice, kde má dieťa tetu.

— Hrozné! — zavzdychol mladý žid.

— A čo oni, pán Eichenbaum? Vari tiež cestujú niekam?

— Necestujem, ale prišiel som apovi oproti. Už mal byť tu z toho Ružomberka. Nevedia, prosím ich, či je nie vlak oneskorený?

— Aby nebol! O celých dvacaťpäť minút. Nevídané! Ranný rýchlik od Žiliny bol oneskorený o celé dve hodiny.

— To je hlúpe! — mrzel sa mladý Eichenbaum — Čo to s tým apom len môže byť? Počínam mať o neho starosť. Aby sa mu tak, nedajbože, niečo nestalo!

— Práve pred chvíľou sme o tom hovorili. A divili sme sa, ako to len mohli, pán Eichenbaum, pustiť pána otca, takého starého človeka, na jarmok?! Taký múdry človek ako oni a tak neopatrný!

— Veď ma to teraz už samého dosť mrzí. Ale veď sa ta apa sám poberal. Že vraj kúpi kravu.

— A teraz také ne… — Baranček nedopovedal, frcnúc sa rukou po ústach, akoby sa bol podriekol a teraz toho ľutoval.

— Čo to hovoria, pán Baranček, aké nešťastie? — chápal sa mladý žid, celý poľakaný, brucháňovej ruky. — Azda sa len apovi niečo nestalo?! Hovoria, preboha, hovoria! Počuli dačo?!

— Keby bol radšej nepočul! Ani sa ma radšej nespytujú!

— Musia mi povedať, čo počuli, Ach, bože, tak stalo sa mu dačo?!

Baranček sa miesto odpovedi obmedzil na odmietavé pohyby. — Ach, radšej mi dajú pokoj!

— Hovoria, musia hovoriť, lebo sa zbláznim! Ako sa to stalo, preboha, hovoria!

— Tak, keď ma do toho tak silia, tak im to poviem. Škoda človeka! Na môj’ hriešnu dušu, ak som mal daktorého žida rád, ta to boli ich apa. Tak vedia — išiel na ten statkový jarmok do toho Ružomberka. A tú kravu kúpil. Dosť lacno. Za sedemdesiat zlatých.

— Ach, apálik môj dobrý! Za sedemdesiat zlatých! — počal žalostniť mladý hostínsky.

— Aj sa naobedoval u Immerbluma. A potom hybaj na železnicu, previesť sa k vlaku. Most strhnutý, to vedia. Ľudia sa prevážajú na kompe, niektorí sa redikajú na ňu i s koňmi. Ich pán otec tiež hybaj na kompu i s kravou. Drží ju, drží za retiazku. Rieka hádže vlny, len sa tak kompa kolíše. Ľudia sprostí, všetko sa to hrnie k jednej strane. Už boli skoro pri druhom brehu, keď tu zrazu hrc! — kompa sa nakloní…

— Ach, bože! Prečo sa to len muselo stať! — bedákal mladý Eichenbaum, zakrývajúc si tvár rukama.

— Nuž, čo, majú to už márne, keď sa raz stalo. Tak ich pán otec bol s tou kravou na samom kraji. Krava sa skĺzla do vody. Keby sa jej bol pustil! Ale kdeže, kdeže pustil, židáčisko lakomý! Nie a nie sa tej nešťastnej retiazky pustiť. Stiahlo ho to nerozumné zviera, chudáčika, do vody.

— Jaj, jaj, jaj! To je strašné! Apálik môj drahý! Apálik náš zlatý! Čo si nás tak skoro opustil?!

— Ach, bože, mne samému ho je, chudáka ľúto. Bol to žid, ale preca len fajn chlap. Tak, vedia, hľadali ho, hľadali. Probovali ho nejako vyloviť. Ale nič. Nevylovili ho. Kto ho vie, či ho voda nevyhodí niekde na breh.

Signál. Oneskorený osobný vlak od Ružomberku vchádza na nádražie.

— Tátilében! — vrhá sa zrazu mladý Eichenbaum otcovi, sostupujúcemu z vlaku, do náručia. — — Tátilében! Len keď nám žiješ! — A pokrýva suché, žlté ruky otcove, vráskavý krk i od vetra zčervenalé líca vrelými synovskými bozkami.

— Wie heisst?! Čo by som nežil?! — diví sa starý žid. — To sa len cúg oneskoril… Počkaj! Veziem sebou kravu. Je tu v predostatnom vagóne.

Mladý Eichenbaum sa nemohol zdržať, aby nerozpovedal otcovi, jaké strachy nahnal mu len pred chvíľou ten lotor Baranček! — Krk mu vykrútiť, galganovi!

Otec tíšil syna a hľadel ho potešiť tým, že kravu dobre kúpil. Osemdesiat zlatých. A krava krásna, šesťročná.

Keď o chvíľu odchádzali Eichenbaumovci so stanice i s kravou, vedúc ju za retiazku, a prišlo im ísť vedľa Barančeka, nemohol sa syn zdržať, aby si neodľahčil:

— Fuj! Hanbia sa, človeče nehanebný, za také galganstvo!

— A čože som im urobil? — robil sa starý šibal nevedomým.

— Len sa tak sproste nepretvárajú, oni zbojník! Čo mi nacigánili, že sa apa utopil, čo?!

— A čože sa majú tak čertiť? — nedal sa huncútsky brucháň. — Či ím je to azda nie recht, že to takto vypálilo?!