ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Vitaj, Milka moja drahá! — vybehol pán Hrdoš svojej sestrenici pani Strakonickej naproti.

Po rodinnom bozku ozvala se pani Strakonická:

— Nuž, prišla som, Jožko, už raz na to divadlo. A toto je moje sestrenica Anička Dlhánich.

Privítali sa. — Pekné dievča táto Anička! Ale my si vari budeme len tykať? — obrátil sa pán Hrdoš k nej.

— To sa rozumie, akože ináč! — posmeľovala pani Strakonická. Ale beľavé, asi 17-ročné driečne dievča v ružových šatoch pozeralo kus po dvore.

— Nech sa vám páči! — viedol domáci pán hosťov dnu. „Dobre ste natrafily. Je i divadlo i zábava. Hrá sa krásny kus, „Sedliacka nevesta“ od Socháňa. Veľmi dobre si ju naši herci nacvičili.

— To verím. Veď kdeže už majú dobre hrať, ak nie v Malinove?! — lichotila pani Strakonická svojmu bratrancovi. — Ale sa mi nenahneváš?! — sľúbila som sa bola Komárke, že ju navštívim. Veď som jej vlastne skoro rok vizitu dlžna. Či by si nás k nej neodprevadil?

— Komárka, Komárka — zamyslel sa pán Hrdoš — ktoráže to?

— Tá krajčírka na hornom konci. Ináče sa nemusíš ustávať, ak nechceš!

— Ale, idem vďačne. Veď ja tú osobu dobre poznám, lenže je v Malinove viac tých Komárovcov… Ale veď sa vari najprv složíte, oddýchnete si, zapapkáte niečoho?

— Ďakujeme, ale nemôžeme. Ostatne, veď sme doma už večeraly. Ale o ktorejže sa začína to divadlo? Keď mame tú návštevu pred sebou, aby sme sa, Anča, dáko neoneskorily!

— O ôsmej — pozeral pán Hrdoš na programm.

— Ten programm by si nám vari mohol i dať!

— Ale akože, nechže sa vám páči!

— Koľkože je hodín, Jožko?

— Čosi-kamsi pol siedmej.

— Ba ešte čo? Už sme mali tam byť, duša moja.

*

— Čo, poldeviatej?! — spytovala sa pani Strakonická bratranca, vychádzajúc od Komárov. — Čo to bude s našimi kartami?!… Táto sa tiež musí preobliecť — ukazovala na Aničku.

— Idem pre dáke karty, ak ešte čo dostanem — ponáhľal sa pán Hrdoš do divadla. — Vy sa choďte chytro preobliecť! — doložil mrzute. — Prijdem vám hneď oproti.

— Mohla si radšej zostať u Hrdošov! Aspoň by si už bola oblečená! A teraz aby som sa s tebou hodinu babrala, čo?! — a pani Strakonická uštipla svoju sesternicu.

— Juj! zvýsklo dievča tlumene.

— Len mi tu rob škandál! Polenom ťa, cipa, doma, polenom!

*

Pán Hrdoš mal celý večer už pokazený, Od dákych dvoch týždňov tešil sa na divadlo. Hrali v ňom — a to nie posledné úlohy — jeho dve dcéry a syn. Ale i na kus, dielo to svojho dobrého priateľa, bol veľmi zvedavý. A teraz skoro deväť hodín. Je po prvom dejstve, a on z divadla nevidel nič. Karty boly rozobrané, horko-ťažko vymohol od pokladníka, aby sa ku sedadlám priložily dve stoličky.

— Miesta nie zlé — pomyslel, — keby len tie dve už raz tu boly.

Vyšiel im naproti. Chladný nočný vzduch účinkoval ako tuš na jeho hnevom rozpálenú tvár. Už-už mal vôľu vrátiť sa nazad, obzreť si divadlo a o tie sa ani nestarať.

Tých nikde nič. Vari kväčia ešte doma?!

Vstúpiac do izby, našiel pani Strakonickú pred zrkadlom. Anička stála, rozpálenú tváričku mala celä uplakanú.

— Tá ti mi tuná už vyrevúva, že neuvidí celý kus! — vítala ho sesternica, nechtiac zradiť, že doma pokračovala v štípaní.

— Preboha! Chytro sa! — Pán Hrdoš bol by síce vedel povedať i viac a ostrejšie, ale radšej prežrel.

— Hneď sme Jožko, hneď — — — —

O pol desiatej vchádzaly do divadla dve dámy s jedným pánom.

— Vlastne zaveď, prosím ťa, len Aničku. Ja sa ešte musím podívať, čo náš paholok robí.

Pán Hrdoš vedel, že musí sesternicu zase odprevádzať. — Kdeže je?

— Či ja viem?! Keď videl, že u vás nieto maštale, šiel s vozíkom hľadať nocľah pre kone do daktorého hostinca. Ak mi ten lapaj spravil veľkú cechu!

— Kdeže by mohol byť?! — Pán Hrdoš potkol sa na vyčnievajúcu skalu z „burkovania“ — „akiste u Krámerov.“

— Je tu u vás jeden kočiš zo Strakoníc?

— Nie veru, prosím, nebol tu žiadny — odpovedal portýr.

— Do paroma! Vari je u Obrciaňa? Mohla si sa ho aspoň spýtať, kam ide.

— Keby bol vedel povedať. On sa tu sám nevyzná — miernila pani Strakonická bratrancovu podráždenosť.

Počalo sa liať. Nie priveľmi. Taký stredný jasenný dážď.

— Jaj, keby sme si boli aspoň dáždniky vzali.

Pán Hrdoš nehovoril od hnevu.

— A tá kľampa sa tam vytŕča, sedí si na mäkkom v teple, a ja, jej tetka, musím sa týmto blatom vláčiť — odľahčovala si pani Strakonická, rozpomínajúc sa na sesterničku.

V hostinci u Obrciaňa tma ako v rohu. Pán Hrdoš pritlačil gombík na zvonci pri bráne.

O chvíľu vykukla ospalá, strapatá mužská hlava.

Nebol tu jeden kočiš zo Strakonic s takými — takými — akéže máš kone, Milka?

— S takými červenými koňmi, celkom obyčajnými.

— Neviem istotne, ale mne sa vidí, že bol, ale odišiel. Nebolo v maštali miesta pre kone.

— Neviem istotne, ale mne sa vidí! Čo sú to za sprosté reči! — porúhal sa pán Hrdoš celý nakvasený a poberal sa ďalej. Hlavou mu mihala krásne osvetlená dvorana, nabitá obecenstvom. A javište, Štefanka Žilákovie-Zelinyčka, výborná herečka, tá musela mať úspech, veliký úspech. Už na próbach bola celkom vžitá do úlohy. A režisér sám, Paľko, nuž, to len musí dobre isť. Videl jasot na tvárach obecenstva, počul potlesk, vyvolávanie.

Pán Hrdoš potkol sa o schod Schlesingerovského sklepu. Chvalabohu, už len mrholí.

— Od Krámera po Freyera je vyše kilometra, Milka — počal robiť sesternici výčitky.

— Verím, verím, duša moja! — vzdychala pani Strakonická.

— A Oľga! Tá sa musela páčiť. Úloha Eleny je pre ňu ako stvorená. Toľko cudzích ľudí ju obdivuje, tlieska jej, a ja, vlastný otec, blúdim dáždivou nocou zablatenou ulicou, — dumal pán Hrdoš melancholicky.

Zastali pred Freyerom. Ticho, len z pálenčenej krčmy ozývala sa vrava.

— Ako sa volá ten kočiš?

— Jano.

Pán Hrdoš vnišiel. — Tu ste, Jano — Jano od Strakonických?

— Čo sa bude páčiť, pán urodzený?

— Čo tu robíte?

— Sedím, prosím ponížene.

— A kone?

— V maštali. Vari už ideme domov? Veď pani urodzená povedali, že tu budeme do rána.

Pán Hrdoš vyšiel von. Kočiš poberal sa za ním.

— Ideme domov, Milka?

— No, vari najprv na divadlo? Koľkože je?

— Desať hodín. Kým sa vrátime, bude čosi-kamsi po divadle.

Spustil sa leják.

— Pán Freyer — obrátil sa pán Hrdoš na Freyerovho syna, — obsluhujúceho v pálenčenej krčme, — nože, nám zapáľte!

— Hneď a zaraz, prosím… nech sa páči — vovádzal mladý Freyer hostí do hostinca. — Čím môžem slúžiť?

— Čo chceš, Milka?

— Trebárs čaju!

— Tak šálku čaju a mne pollitra vína. — Načo sme my vlastne sem išli?!

— Nuž — nuž — aby sme vedeli, kde sú kone, kočiš.

— Veď ten by bol vari aj sám od seba prišiel?

— No, a keby nebol dostal maštaľ pre kone?! V takejto leji?!

— My by sme mu boli tiež ťažko pomohli.

— No, už na teba vari len skôr dajú; kočiša každý odbije.

— Hm, — neprestávalo to pánu Hrdošovi vrteť hlavou, — keby sme mu tak boli vykonali maštaľ u niektorého súseda?

— Ozaj! — zvolala pani Strakonická radostne. — Poďme! Bude to i lacnejšie i bližšie. — Ale už budú spať, — zháčila sa.

— Vari len teraz nebudeme hľadať maštaľ! — napaprčil sa pán Hrdoš. — Ale, odpusť, Milka, tymi návštevami a tymi ustavičnými behačkami si mi celý večer pokazila! Človeku hrá troje detí, a ja… na konci mesta… u Freyera!

— No, veď ja by nebola prišla, keby bola vedela, že budem nepríležitá! — vstávala pani Strakonická s miesta.

— Božechráň. To nemyslím. Ale mohli sme i divadlo videť i o kočiša či o kone sa postarať.

— Kedy?!

— Trebárs miesto tej návštevy.

— Nie, — s tým som už nemohla odkladať. Pán hostinský, platím!

— Nech sa páči! — pribehol Freyer.

— Máme šálku čaju a pollitra vína, — vyťahoval pán Hrdoš tobolku.

— Nie, Jožko!

— Ale, Milka, prosím ťa!… A kočišova útrova.

— 20 a 30 a kočiš 45 — 95, prosím. — Pardon, maštaľ a krm zlatka, zlatý deväťdesiatpäť.

Pán Hrdoš zaplatil.

— Janko, zapriahajte! — Pani Strakonická vyšla von, — už len mrholí!

— Budeš mať vydať? — pani Strakonická tisla v bričke bratrancovi do ruky päťkorunník.

— Čo to má byť, Milka?! — No, za paholka ešte prijmem, — vydával pán Hrdoš.

— Pred divadlom zastaňte!… Tuná, už!

— Ruky, bozkávam tetuška! Čo sa nepáčilo prvej? — vítala Anička, vychodiac zo dvorany.

— Čuš, cipa, lebo ťa —! pošepla pani Strakonická sesterničke nežne do ucha. — Obleč sa, ideme domov!

— A zábava? Začne sa hneď, — pripomínal pán Hrdoš.

— Ideme domov. Nemusíme byť nepríležité.

— Ale Milka, zase tie reči!

— Nie, my sa nedáme urážať!… Dobre sa maj! Odpusť, že sme boly nepríležité, — poberaly sa preč a sadaly na bričku. — Bozkávame dievčatá a Vladka!

Pán Hrdoš mal toho už dosť. Odvrátil sa a poberal do reštauračných miestností.

— Jožko! — klepal mu od chrbta rukou po pleci Adamovič, — ani sa len neobzre! Čo povieš? Však, hrali znamenite! Ale i kus bol výborný, vari náš najlepší slovenský kus! A tvoja Olinka, skvostná, gratulujem! — stiskal vrelo ruku priateľovi Hrdošovi.

— Gratulujem, gratulujem! — ozývalo sa so všetkých strán.

A pán Hrdoš, obstatý gratulantmi, rozpomínal sa na útrapy, večera, na divadlo a podával skrahlé ruky.