ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Števo Rásocha sháňal vo vojne na dedine potravu. Na nohách mal ťažké okuté baganče, čo priniesol si domov z vojny, na chrbte batoh zo zeleného voskovaného plátna, v ňom pár nevyprášených vrecák, iba jedno bolo už plné. Stará Sýkorka predala mu tri kilá fazule. Nebola najkrajšia, i červavej sa našlo, ale v núdzi sa na to tak nehľadí. Tak jej ďakoval za ňu, ako by ju bol dostal zadarmo. A preca dala si dobre zaplatiť.

Idúcky zašiel ku kmotrovcom, veď ich mal v ceste. Azda ho niečím ponuknú. Lebo veď v dedinskej krčme beztak by ničoho nedostal. Ba krstný otec, sedliak Lasička mu vše i niečo predal. Keď prišiel ku krstným rodičom, vítal ho krstný brat Ďuro už na dvore, šiel práve z maštale od koní.

— Vítaj, Števo! Kamže, kam?

— Ale, podívať som sa na vás prišiel, čo porábate v týchto ťažkých časoch, či ste všetci zdraví.

Ďuro sa usmieval, vediac dobre, že krstného brata vyháňa z mesta na dedinu skôr núdza o potravu, než rodinný cit.

V kuchyni u Lasičkov bolo hneď veselo. Pribehla krstná mať od krosien i starý Lasička s fajkou v ústach. Nevesta Marka mútila práve maslo.

— Prišiel si, Števo, na cmar? — cerila zuby na príchodzieho.

— No, zdraví, zdraví? — vyzvedala krstná mať.

— Ach, ešte to obíde, chvalabohu — zaklepával mladý Rásocha od opaku na stôl.

— A Jožko čo píše?

— Ba už so tri týždne nepísal. Mama je celá zháčená, už zasa horšie spáva.

— Chudera. A čože ju nepotešíte?!… A to by bol Jožino azda zasa na fronte?

— Veru, neborák, ale v robotníckom oddiele. Azda len voľáko vybŕdne.

— Dal by Pán Boh!

— Počuj, Števo, čo to o vás Rohovancoch počúvame? Tak by to bola pravda o tej Horňanskej?

— Čo? — staval sa Rásocha nevedomým.

— Podívajmeže sa! Ako by mladý pán o ničom nevedel. Veď vám je súsedou — paprčila sa nevesta.

— Nuž, že sľahla — nezdržala sa stará Lasičková.

— A čože by nesľahla?! — usmieval sa Števo. — Veď má muža.

— Nuž, veď, ale keď je muž už toľké časy preč z domu, v tej Talianskej zajatý, či kde.

— Kto ho vie. Možno boly to iba také plané chýry. Ja som zasa počul, že až donedávna v Košiciach rekrútov cvičil.

— No, tak vidíte, klebetnice! — obrátil sa starý sedliak k ženským s krotkou výčitkou. — Čo by hneď všetko uveril!

— Daj pokoj, Števo. My sme to počuli inak — bránila sa nevesta.

— Veru, veru, len sa jej nezastávaj, ty huncút! — prekárala krstná mať. — Azda len nemáš ty v tom prsty?

— Ba ozaj, Števo, všeličo sa hovorí, i na teba hádajú — zvážnela nevesta. Všetci traja zadívali sa na Rásochu skúmavo. Aby to tie oči neprezradily, ak je pravda?

Mladý Rásocha sa rozosmial. — No, na moj’ pravdu, to si pekné veci o mne myslíte?! Ja ešte, že by ste sa ma zastali, a ono, hľa!

Marka sa zapálila studom.

— My nikomu za pravdu nedávame, nemáš nám čo vyčítať. Ale človek počuje všeličo. Nuž, reku, čo ty na to?

— To by som bol pekný vták! Ja viem o tom, hádam, menej ako vy. Iba že má syna. A že vraví, že ho má s mužom.

— To verím, že tak vraví. Ale vy čo myslíte?

— A či ju my striehneme?! Možno, má pravdu.

— To sa taká robí každá peknou, ale svet vie všetko. Keď muž nebol už vyše dvoch rokov doma…

— A či ona nemohla byť za ním v Košiciach? Trebárs sú na to svedkovia, čo ich videli.

— Ale výhovorky sprosté! — rozhorlila sa Marka.

— Tak, dvanásť rokov nemali nič, a naraz taký zázrak! Blázon, kto by jej uveril. Vypriadla si dieťa inde. Čože taká vzdelaná dáma, prednáša, divadlá hrá, po výletoch, po kúpeľoch chodí, maľovať sa dáva. Ľahko si nacvíka niekoho, keď chce.

— Podívajmeže sa! — smial sa Števo. — Táto Marka vie toho o Horňanskej, ako by sa nehly jedna od druhej. A či aj ty chodíš toľko po kúpeľoch?!

— Daj pokoj, ty huncút! Musím ja za ňou do kúpeľov chodiť? Veď je tých rečí plné mesto, ba už i tuná na dedine si svet o tom pošuškáva.

*

Stará Španková vravela vydatej dcére tlmene:

— To ti bol špás, keď sa narodilo! Ktorýsi deň pošle direktorka slúžku na mestský dom, aby dala dieťa zapísať.

— Kedy sa narodilo?

— Dvaciateho siedmeho februára — číta slúžka s kartičky, čo jej dala pani.

Notár sa spytuje:

— Ako ho dáte krstiť?

— Olgerd Valerian.

— Ba ešte kieho ďasa! Ako?

— Tu je to napísané. — pchá slúžka kartičku, a slzy jej vhŕkly do očí.

— A otec?

— Aký otec, prosím?

— Nuž, kto mu je otcom?

— Nuž, ktože by? Pán urodzený.

— Aký pán urodzený?

— Nuž, pán direktor, čo sú na vojne.

— A odkedyže sú tam? Akože môže byť otcom, keď doma nebol?

— Ale pani urodzená mi prikázali, aby som ich pána dala zapísať.

— Mne je to všetko jedno. Ale i tak tomu nikto neuverí.

— Veru, tak, dievka moja. Direktorka bola celá zelená od jedu. Že sa muž, keď príde z vojny domov, s notárom poráta a ona že ho zažaluje pre urážku na cti. A s pánom farárom to bolo ešte horšie. Keď prišla direktorka na vádzku, spytoval sa, vraj, s kým to dieťa mala. Že s mužom. A pán farár spustia: aby si dala pozor pred oltárom v chráme božom, aby si neobťažila dušu takým ťažkým hriechom, ak je to nie pravda. Už poberala sa preč, už mu chrbát obracala, tak sa urazila. Iba na veľa dala sa voľáko nakriatnuť.

*

Už vozievalo sa dieťa, pekný ružovolíci chlapček, od pár týždňov vo vozíku po parku i po meste, raz vzala si ho mať, inokedy varovkyňa, a v Rohove hovorilo sa o decku direktorky Horňanskej ešte vždy ako o nejakej senzácii.

— Videli ste ho?

— Ešte nie. A čože?

— Celkom je na ňu a na neho nič. A to že by malo byť jeho dieťa?

— Veď sa to na takom malom tielku ani nevidí, to musí mať aspoň pár mesiacov.

— Ach, to je, veru, nie pravda. Čože by sa nevidelo? Nos má šťúply celkom na ňu. Direktor má ňufák poriadny. Aj tie oči má také zelenasté ani mačka. A Horňanský má preca modré.

— Čo nepoviete?

— S kým to len mohla mať?

— Vraj, s kým? Nuž, či tá má o mužských núdzu? Veď u tej si hostia kľučky podávajú. A potom berie pani direktorka všelijaké hodiny, klavírne, francúzske a čo ja viem aké. I maľovať sa, vraj, učí. Profesor kreslenia z reálky jej chodí hodiny dávať, driečny človek, slobodný. Nedala by som, veru, hlavu na to, že tí ustavične iba kreslia a maľujú.

— Aj voľáky poľský šľachtic, vraj, k nej na čaj chodieval.

— Aha, o tom človeku som už všeliniečo počula. Hovorí sa, že by mal byť špionom.

— Ten, ten. Nuž, ktože ho vie. Človek už starší, s pädesiatnik, ale ešte dosť rezký. Býval vo Zvolene i s voľákou ženskou, varila mu a dcéru opatrovala, so ženou je, vraj, rozsobášený. Ale on akiste s tou ženskou žije, Poliačisko. Roboty nemá, iba si, vraj, všetko zapisuje a vláči sa po kraji. V kasíne, v remeselníckom spolku, po hostincoch, všade ho, vraj, videť. I po domoch ľudí navštevuje a zabáva. Aj k direktorke, vraj, zachodil, i po meste že sa s ňou prechádzal.

— Ja som zasa počula, že ľudia videli ísť od direktorov raz v noci dákehosi cudzieho človeka, vraj, advokáta z Pešti.

— Čo by ten u nich hľadal?! A kdeže by sa bol s ňou spoznal?

— To má byť, vraj, priateľstvo z kúpeľov. Vraj, veľký boháč, ženatý, i deti má.

— Takému je to jedno, keď sa raz zabudne.

— Podívajme sa ti ho! Samí prespolní. Taká opica si dá pozor, s tunajším sa ti, veru, nezapletie. A myslíte si, že to tie známosti sama sháňala?! Muž vodil kamarátov do domu sám, staral sa svojej panej o spoločnosť, blázon! Ale mu to presadlo!

— Čo to len bude, keď sa ten človek domov vráti?!

— Zastrelí ju ako psa, nevernicu.

— Horkýže ten. Neurobí jej nič. Dajú sa rozsobášiť.

— Bude po panskom živote. Veď jej azda len nebude museť platiť?

— Kdeže by?! Na nej je vina. Ale aký je to dobrý, mäkký človek, bude jej platiť z dobrej vôle.

— No, veľa toho nebude. Preca sa len bude musieť uťahovať.

— Ak sa nevydá ešte lepšie, ako prvý raz.

— Že by sa našiel taký somár?

— A čo by sa nenašiel? Chytí sa na takú potvoru. Vyzerá dobre, zašanovaná, zrobiť sa nikdy nezrobila. Parádiť sa tiež vie. A rečmi tiež obalamutí takého dobrého blázna. Len aby mal peniaze.

— A naposledy, ktož’ vie, či nemáte pravdu.

*

V kasíne prevracala miestna inteligencia pri čiernej káve alebo troch decíkoch vína noviny a obrázkové týždeníky. Preberalo sa položenie na bojištiach. Potom prišly do reči odvody, kto padol, kto zomrel v špitáli, kto ako kšeftuje.

— Škoda, že je nie doma direktor Horňanský! — spomenul ktosi. — Ten by mal teraz žatvu, zarobil by si státisíce.

— Kto ho vie. Možno mu je lepšie preč z domu. Rodina sa síce množí, ale nevedno, či mu je to vhod.

Spoločnosť sa rozosmiala. Pri bočnom stole hovoril učiteľ Staník kupcovi Hrabákovi:

— Moderná ženská, emancipovaná. Ja by tú naučil! Boli ste na tej prednáške, keď žiadala pre ženy rovnoprávnosť? Ak, vraj, voľnosť, tak pre obe pohlavia. Mužský, vraj, nemá práva odsudzovať ženskú, ak nie je lepší ako ona. A natárala toho, baba opovážlivá, že sa človeku až žalúdok obracal. Byť tak mojou, bol by jej za takú prednášku vysolil doma hneď päťadvacať!

— Ja by jej nedovolil tak tárať. Ako by mi začala prednášku spomínať, porobil by s ňou taký harmatanc, že by jej do smrti neprišla prednáška na um! Nuž, či nemá poriadna žena dosť práce doma? A keď nemá čo robiť, hybaj do kostola alebo šiť, vyšívať niečo. Ja by tú naučil!

*

Pani statkárka Somorová bola na návšteve u Horňanských.

— Si rada, Irmuška, že je chlapec, či by si bola mala radšej dcéru? — spytovala sa priateľsky s teplým záujmom.

— Ja som sa, poviem ti, duša moja, pravdu, úfala skôr dcére. Že mi bude pomocnicou, neskôr priateľkou, dôvernicou vo chvíľach,keď mi ani muž neporozumie. Že budeme bojovať spolu o ženské práva. Ale odkedy mám syna, som mu tak, ach, tak rada! Chcela by som z neho vychovať celého človeka, charakter, muža bez slabostí a bez predsudkov. Aby bol novou, dokonalejšou podobou otca.

— Ale nemala by si tak ďaleko zabiehať a nechávať ho, chúďa, vonku do šiestej. Prechladne ti, a bude ťa to mrzeť.

— Moderná lekárska veda káže detí otužovať od malička. Keď som ja chrchliak, Olgerd nemusí byť. Chlapec sa rozplakal. Pani direktorka dala ho uchlácholiť varovkyni do druhej izby.

Statkárka využila chvíľu, v ktorej zostaly samy. Nahla sa k priateľke dôverne a šeptala dotýkajúc sa skoro perami jej hrdla:

— Počuješ, Irma moja, ale sa mi nenahnevaj. Čo sa to s tebou stalo?! Veď je to zázrak, hotový zázrak! Veď si mi ty hovorila, že chyba je u tvojho mužíčka. A teraz tak naraz také prekvapenie! Veď som ja nechcela vlastným ušiam veriť, keď som o tom počula.

V Horňanskej všetko zovrelo, ale opanovala sa preca a odvetila pokojne:

— Mal, pravda, chybu, mal. Ale už jej nemá. I lekár to konštatoval. Boli sme vo Viedni na klinike. Je zdravý, bez chyby, chvalabohu.

— Nehovor! — divila na statkárka naoko, netrúfajúc si do priateľky ďalej dodievať. Ale uveriť, neuverila. — Bájky, hlúpe bájky — pomyslela si.

*

Irma Horňanská sedela oprená o pohovku svojho salónu, hlava zaborená do veľkého vyšívaného vankúša. Hruď sa jej ešte vlnila od rozčulenia, ale oči boly už suché, pred chvíľou utrela si ich šatôčkou. Zato celým jej vnútrom lomcovala urazená hrdosť, a búrily sa pošliapané najnežnejšie city sebavedomej ženy.

Ju opovažuje sa odsudzovať, ohovárať šosácka hlúpa malomestská spoločnosť?! Jej trúfa si stúpať do cti kŕdeľ zadubených mešťaniek, plodiacich blbé deti s mužmi-opilci a nemravníkmi?! Jej manželstvo berú si do úst klebetné švadleny, osladzujúce si v spoločnosti svojich zlomyseľných učníc nehanebnými rečami čaj, ktorým zapíjajú na desiatu šunku so žemľou?! Na jej útrapách pasú sa ženy remeselníkov, ktoré by boly dodnes starými dievkami, nech sa o ne dáky somár nepotkne! A opustenú, keď je muž preč, trúfajú si urážať ešte i ten lumpisko frajerkár-notár a farizejský farár, čo by jej mali byť už z akejsi úradnej povinnosti ochrancami! V miestnom plátku zjavujú sa o nej dvojsmyselné besednice, jej najintímnejšie veci pretriasajú sprosté dorky po dedinách. Ľudia prestávajú sa jej klaňať, alebo pozdravujú ju nedbale, niektorí so zreteľným posmeškom. Do očí škeria sa jej nehanblivé slúžky, čo podliehajú večer v bráne vilnému šepotu posledného podguráženého pisára! Rozlieva sa povodeň malomestského mravného kalu a špiny, aby ju pohltila!

Ach, tak ťažko je žiť medzi kofami a paniami, z ktorých smrdí na každom kroku ich slúžkovský pôvod! Aký dusný je čerstvý vidiecky vzduch, otrávený zlomyseľnými poznámkami a posmeškami nafúkanej inteligencie, ktorá odpustí človeku skôr akúkoľvek bezcharakternosť, než priestupok proti prehnilej takzvanej spoločenskej morálke!

Srdce prekypovalo jej bôľom. Žiaľ naplnil jej žravou horkosťou celú bytnosť. A z horkosti počala sa rodiť pomstychtivosť. Môcť tak ukázať týmto malomestským kreténom a farizejom, ako nimi opovrhuje! Odhaliť ich tak verejne v celej ich nahote, tak by jej odľahlo! Ako by sa hojily rýchle ako zázrakom rany na krvácajúcom ubolenom srdci!

Nevdojak pomyslela si na muža. Čo ten? Prečo nepíše? Dostal jej kartu? Či ešte žije? A či zanevrel na ženu, zanevrel na dieťa, ktorému nemôže byť otcom, iba ak pestúnom? Odpustí jej? Nie nepotrebuje odpustenia, veď necíti sa vinnou. Cíti sa čistejšou, svätejšou než kedykoľvek predtým. Veď je preca matkou. Vo vedľajšej izbe v kolíske spí jej malý poklad, ktorý ju stál skoro život. Za čím túži, je trochu pochopenia, porozumenia pre materstvo, ktoré je citom svätým, silnejším nad — áno cítila to, bola hotová za to bojovať — nad lásku manželskú.

Porozumie jej, či prebudí sa v ňom dravé sebectvo, mučivá žiarlivosť samca, akýsi dozvuk pudu pračloveka, čo zmocňoval sa ženy násilím, ktorý videl v nej svoj majetok, svoju korisť, o ktorú nechcel sa s nikým deliť, iba ak biť sa na život a na smrť?! Pred takto rokom bola mužovi odcudzenejšia. Mala proti nemu sto výčitiek. Najväčšia z nich bola jeho nevernosť. A najhroznejšie bolo, že klamal ju — — s jej najlepšou priateľkou, Pavlou Gubiškou. A jeho previnenie bolo tým ťažšie, že nepriznal sa k nemu sám, že vyznanie musela vypočuť od priateľky.

Ach, ako dojemne vedela sa Pavla spovedať!

Mala ísť do Pešti na operáciu. Prišla sa k nej — muž bol už dávno v zajatí — odobrať. — Maj sa dobre, Irmuška moja! — počala slzeť. — A modli sa za mňa! Kto vie, či sa už kedy uvidíme — posledné slová dusily sa v plači.

Irma Horňanská nebola z kameňa. Tešila priateľku — veď nad ňu nemala lepšej — dusiac sa sama v plači:

— Čo si to berieš do hlavy, duša! Je to z ľahších operácií, uisťujem ťa. Aby si to ty nemala zniesť?! Veď kvitneš. Veď si taká otužilá, že som ti vždy závidela. Neplač, Pavluška, nie, nesmieš plakať — tisla priateľke ruku a schvátila ju do náručia.

Gubiška nedala sa upokojiť.

— Ja otužilá? Daj pokoj, Irmuška. Ach, keby si vedela, ako sa bojím! Veď od samého strachu už ani spávať nemôžem… Chcela som ťa o niečo poprosiť…

Horňanská uprela na priateľku dlhý tázavý pohľad. Aby si chcela požičať peniaze? Nešlo jej to do hlavy. Bola by jej síce požičala ochotne, ale že by Gubiška, bohatá advokátska vdova, mohla mať súru o groš? Skôr bude chceť, aby jej dozrela zavše na domácnosť. Alebo niečo iného?

— Irma moja, ja sa ti musím k niečomu priznať — pokračovala skrúšene trasľavým hlasom, klopiac oči na zem. — Nebola som ti dobrá, oklamala som tvoju dôveru… Mali sme sa s Vilkom radi. Odpusť mi, pre Boha, odpusť! — stískala jej ruku svojimi dvoma silne, horúce.

S pani Irmou zatočil sa svet. Ako by bola tratila poslednú oporu pod nohami, roztvárala sa pred ňou akási hlboká, bezodná príepasť. Tak ani tejto trpkej chvíle ju život neušetril. Oklamal ju ten v kom videla jedinú svoju záchranu, oporu, vysloboditeľa. Oklamal ju ten, ktorému musela pred manželstvom toľko, ach, toľko odpúšťať, a ktorý dostal ju do svojich rúk čistú, nedotknutú.

Spovedal sa jej tak kajúcne, s mužnou úprimnosťou, ale i bezohľadnosťou. Jeho spoveď jej prvý raz odhalila hrôzy a priepasti života, o ktorých vedela do tých čias pramálo. Videla sa s ním zasa v rodičovskej záhrade, ku ktorej pútalo ju toľko blaživých rozpomienok. Slnečné letné odpoludnie bolo tak krásne, a on rozprával, ach, také hrozné veci! Rozprával jej o tom, ako do tých čias žil. Trvalo to dosť dlho, kým ju, slziac sám, aspoň trochu uspokojil, rozvravel hlboké je sklamanie a žiaľ. Sľuboval jej svätosväte, že je už iný, lepší. Keď ju, vraj, prvý raz zazrel, stal sa čistejším, šľachetnejším. Plakala a — uverila.

A verila mu, verila pevne celých dvanásť rokov. Visela na každom jeho slove. Všetko robila k vôli nemu a pre neho, aby sa mu páčila, zaimponovala mu, priblížila sa mu. A verila i priateľke viac, než vlastnej sestre. A teraz, keď by najväčmi potrebovala duševnej opory, dozvedá sa, že bola zrádzaná, klamaná.

Hlava klesla jej do ochablých rúk. Až po chvíli pomyslela si na Pavlin vážny stav, veď očakáva ju ťažká operácia, a vypravila zo seba s námahou:

— Čo to hovoríš? Klamal? A kedy?

— To leto pred samou vojnou. Keď sme sa tak často navštevovali a chodievali ste ma tešiť, ovdovelú.

— Schádzali ste sa? Tajne? Kde?

— Neschádzali. Veď boli sme ustavične pohromade. V salóne, na záhrade, v besiedke a najradšej pod tou lipou.

Hlavou Irminou preblesklo nedobré tušenie. Či táto Pavlína neblúzni z horúčky? Zápal obličiek, poslaná je na operáciu. Azda bola to len letmá túžba, čo jej tak rozvírila chorobnú fantáziu. Uchopila ju dychtive za ruku. Naozaj teplá, i tie oči aký majú divný lesk!

— Mňa klamali, so mnou a predo mnou? Čo to hovoríš, Pavluška? — probovala prebrať priateľku ako by zo zlého sna.

— Nie pred tebou, ale skoro — odpovedala pomaly, rozvažite. — Keď odbehla si k slúžkam do kuchyne, šeptala som Vilkovi roztúžené, vášnivé slová. Vyznávala som mu lásku a vravela mu, že musí byť mojím.

— A on?

— Bol zprvu trochu zmätený, ale potom opätoval moje nežnosti. Bozkával mi ruku, hrdlo, pery.

— A? — hodila Horňanská sebou nazad do kresla.

— Keď ma zavše odprevadil domov, zabudli sme sa ešte, ešte väčšmi — vyrážala advokátska vdova posledné slová s námahou, zapálená jako fakľa. — Musíš mi odpustiť, musíš! — spínala ruky k priateľke prosebne. — Veď som to, ach, toľko ráz oľutovala. A tou nemocou ma iste Boh za to tresce — zavzlykala.

Horňanská pritiahla k sebe kajúcnicu, objímajúc ju nežne. Pocítila s ňou v tej chvíli sústrasť.

Ale od srdca jej Pavla odpadla. Taká vec nedá sa tak ľahko zabudnúť, ani odpustiť, a čo by človeka hneď prešiel prvý hnev, náruživé vzplanutie. Avšak ešte viac, než na chorú Gubišku, počala zanevierať na vzdialeného muža.

Dal sa sviesť, podľahol. Jej muž — podlá, slabá baba. A takým nevinným, takým dobrým robil sa vždy, i v tie časy. Nie je ten inakší — utvrdzovala sa v tom presvedčení — ani dnes. Prichádzaly jej na um povedačky a chýry, čo počúvala o neviazaných mravoch vo vojne, o vojenských láskach. Na dôstojníkov — a jej muž je jedným z nich — ženské sa, vraj, len vešajú. Mužský dostane sa do ženskej spoločnosti tak ľahko. Na každom uhle, každom obchode, kaviarni, hostinci, na byte — všade môže číhať naň pokušenie. Či sa vie ovládať ďaleko v cudzom svete, v zajatí, na tisíc míľ od nej, zunovaný, vypočinutý, žijúci v záhalke? Čo, ak jedného dňa podľahne alebo už podľahol? Čo má zavádzať sama seba, čo dôveruje v stálosť biedneho slabocha?!

Čo keby sa mu pomstila, vzala si od života, čo jej on dať nemôže? Veď kto vie, či sa jej vôbec vráti? Čo, ak jej umre v zajatí? Veď zajatcov kosia nákazy tak hromadne. Zostane sama jako prst, iba pár rozpomienok na neho ak jej zvýši. Nezostane jej po ňom ani len — — — dieťa.

I to, že ho nemá, je mužova vina, následok hriechov jeho mladosti. Že mu ich odpustila? Ľahko jej bolo odpúšťať, keď nevedela, čo to vlastne znamená, neznala samu seba, svoje pudy, túžby. Ak mu aj bola niečím viazaná, on to sám rozviazal; dôkazom spoveď priateľkina.

Sužovala sa celé dni. Rozmýšľala o svojom živote. Zdalo sa jej, že prvý raz premýšľa o ňom poriadne, nerušená. Veď žije v dome ako nejaká pustovnica. Keby neozval sa vše z kuchyne alebo čeľadnej izby šuchot či tlmený hovor slúžok, skoro by sa bála svojej osamelosti. Ale takto jej je samota iba vítaná. Oddáva sa jej s akýmsi sladkobôľnym pôžitkom. Preberá svoj život, ako sa preberá gazdina v bielizni, vo vrecúškach strovy, maku, kaše v komore. Zamýšľa sa nad svojimi zápasmi, sklamaniami.

Ach, ako sa kedysi na manželstvo tešila! Ak bolo pre koho vyslobodením z trápenia, živorenia, pre ňu bude iste, bláhala si. Veď vydávala sa za bankového riaditeľa. Jej detstvo bolo smutné, neveselé, dievčenské roky otrávené biedou. Pomáhala matke — otec odumrel ich predčasne, spil sa — vychovávať kŕdeľ bratov a sestár. Dívala sa bezmocne na matkin zúfalý zápas so životom, na poslov veriteľov, ako si podávajú kľučku, prichodiaci upomínať o splátky, keď v domácnosti nebolo krajciara. Vyrastala s otráveným srdcom, závidiac spolužiačkam v škole rožky a jablká, čo braly si z domu na predobed. Závidela im krajciare a pätáky, čo strkaly im na maškrty staré tetušky a dobrácki svákovia. Keď dorastala, rástla závisť v srdci s ňou. Často ju ranilo jediné stretnutie s bývalou spolužiačkou, ktorej prialo šťastie. Do očí bila jej drahá toaleta, módne črievice, s bôľom v srdci všímala si bezstarostných úsmevov, mäkkých, nežných ručiek s hebunkými dlaniami a lesklými manykúrovanými ružovými nehtíkami. Keď sa vše podívala na seba, chcelo sa jej zaplakať. Život, jeho pôžitky, radosti — to všetko kráčalo mimo nej.

A z toho údolia smútku, utrpenia vytrhol ju vydaj. Čakala ju hojnosť, pohodlie. Vyrovná sa kamarátkam, ba pretrumfne ich!

A prišlo manželstvo, s ním toľko blaha a radosti. Ale trpkých chvíľ, sklamania, vysiľujúcich bojov bolo ešte viac. Kto môže za to, že z plytkých radostí, vyvolaných peknými toaletami, dobrou kuchyňou, pohodlím, tak skoro vytriezvela? Muž pozeral na ňu akosi shovievave, ako by videl v nej iba bábu, rozkošnú peknú bábu. Noviny, knihy, revue čítaval si sám, pobesedovať šiel si do klubu medzi priateľov.

To ju pokorovalo. Musí sa mu priblížiť, vyrovnať sa mu, musí ho dohoniť.

Pustila sa do čítania kníh. Často zahadzovala ľahké romány a vyberala si samé ťažké veci. Vniknúť do ich obsahu, to už išlo ťažšie. Unúvala muža zakaždým otázkami, nedala sa odstrašiť ani jeho zunovaným: „Daj mi už, prosím ťa, pokoj.“ Zatúžila stať sa vzdelanou. Brala klavírne hodiny, učila sa maľovať akvarely. Do vkusnej riaditeľovej vily počali chodiť učitelia. Mladá pani učila sa moderným jazykom, literárnym dejinám, ba i zemepisu, dejepisu. A po čase nestačilo jej ani to. Túžila stať sa niečím, účinkovať vo verejnosti, vyzískať si meno. Nie, nebude iba púhym tieňom svojho muža.

Keď dostal sa jej prvý raz do rúk „Ženský svet“, prežívala zvláštne chvíle. To je to, čo hľadala, za čím túžila. Ach, ako ju posilňovalo vedomie, že podobné starosti, podobné túžby žijú v srdciach tisícov jej družiek! Hltala článok za článkom, číslo za číslom. Jej život dostával nový smysel, nový cieľ.

O polroka rozhodla sa propagovať emancipačné zásady verejne. Prvý raz vystúpila na večierku miestneho ženského spolku. Prednášala na téma „Žena a vzdelanie“. Ľutovala dievčatá, ktoré pre samé ručné práce zanedbávajú svoju dušu, nedostanú sa k vzdelavateľným knižkám. Také dievča navyšíva, naháčkuje, napletie toho za päť rokov za dákych tristo korún. Škoda toho času a námahy; ba i zdravie si tým podkopávajú. Vynaložiť ten čas na dobré čítanie, mohla byť z dievčaťa vzdelaná žena. Takto však vyrastá z nej obmedzená tuctová klebetnica.

Prednáška vyvolala v malomestskom obecenstve hotovú senzáciu. Nič podobného v Rohove dosiaľ nikdy nikto nepočul. Boly to myšlienky kacírske, ba revolučné. Nastalo všeobecné hniezdenie, povážlivé vrtenie hlavami, ba ozýval sa podozrivý šepot. Pár poslucháčiek, starších teták-mešťaniek pohoršilo sa tak nad neslýchanou smelosťou zásad, čo hlásala Horňanská, že odišly hundrúc ešte pred koncom prednášky, nerobiac si nič z toho, že sa celá dvorana na ne díva. Ale i v ostatnom obecenstve ozývali sa po prednáške tlmené poznámky: — Podívajmeže sa na drzaňu, ešte nám bude deti kaziť!

— Čože je tej, keď sama žiadnych nemá. Idú ju mrle zožrať od povaľovania, ale kto robí, je urodzenej panej hlúpy.

— A jako sa hnevá na tie ručné práce, kľampa voľaká! Iste nevie ani ihlicu do rúk vziať.

O prednáške sa hovorilo ešte dlho. Riaditeľovú opálalo celé mesto.

— Ako by ti chcela celý svet poučovať, nevídano, banícka dcéra.

— Ba že jej to muž dovolí tak tárať. A vyzerá celkom rozumný človek. To by som si bola o ňom viac myslela.

— Ba, taký dobrák. Rozmaznal si ju, blázon, nuž, prerastá mu nad hlavu, pačmaga.

*

Nie, nenašla u muža porozumenia. Darmo žili spolu toľké roky, neprestali si byť trochu cudzí. A teraz ešte tá nevera, navidomoči ju klamať, a ona to neprezrela!

*

V tých týždňoch zrodila sa v jej srdci túžba, mocná, neodolateľná. Byť tak znovu malým dievčatkom, dospievajúcou devou a začínať znovu životný boj! Pripravila by sa naň lepšie, šla by do neho obrnená, s rameny zaoceľovanými. Byť ešte raz deckom! To by sa inak vybehala po zelenej lúke, kúpala v potoku, lokala čerstvý vzduch do šíriacej sa útlej hrudi. Všetky prasily matky-prírody vsala by do seba. A potom by sa učila, učila sa dychtive, náružive. Vyzbrojila by sa do života všetkými možnými zbraniami. A silná, bystroumná, keď treba, lstivá, vždy opatrná, predvídavá, vedela by vyhnúť úskalinám, sklamaniam.

Omladnúť, začať život znovu!

Nemožno. Či ozaj nie? A či snáď? V srdci osamelej ženy počala sa rodiť nová nádej. A či snáď preca? Počalo jej náhle svitať. Počínala si uvedomovať, čo jej vlastne chybí, o čo bola dosiaľ pripravená, nie, okradená, olúpená. K čomu chcel smerovať jej život, všetko jej snaženie, túžby, bez čoho slabla, klesala premožená.

Omladnúť tak v — dieťati! Prežívať s ním život znovu. A prežívať ho — šťastnejšie. Vychovať z neho tú novú silnú ženu, bojovnú, nepoddajnú! Vychovať súperku mužovi-zotročovateľovi. Viesť dcéru cestou života a vystríhať ju zavčasu pred každou jamou, každou nástrahou. A závodiť a víťaziť s ňou a mladnúť a okrievať radosťou z jej zdaru.

Dieťa! Myšlienka tá jej nechcela z hlavy. Počínala ju prenasledovať, vykrádať sa do jej denných fantázií, nočných snov. Mať tak pri sebe zlatého drobizga, jako by jej bolo s ním veselo! Tmolil by sa okolo nej, keď číta, upútala by ho jej slabá hra na klavír. Mala by kamarátku, pohľad na jej nevinné očká, usmiatu tváričku zaháňal by jej s čela chmáry.

Dieťa! V srdci osamelej ženy počínala rásť, bujneť, mohutneť túha za kúskom materského šťastia. Túžbou tou zamierala, túžbou tou chorľavela, túžba tá počínala dávať nový smysel, nový cieľ jej prázdnemu — tak sa jej zdalo — životu.

A túžiacu za novým šťastím počal ju život zasa viacej tešiť. I príroda v mestskom parku, doma hra na klavíri, stretanie známych po meste — všetko dostávalo v jej očiach nový pôvab.

Jedného odpoludnia pozdravil ju na prechádzke po meste Leo Rosenthal, jej povrchný známy zo spoločnosti. Pozdravil ju a „s dovolením!“ počal ju sprevádzať, zasypávať ju otázkami, tlachajúc bez vyzvania o svojich študentských skúsenostiach v Pešti i o novej morálke, ktorej sa, vraj, po dlhých bojoch dopracoval. Ani ho dobre nepočúvala, nechcela videť jeho protivné slizké oči a dlhé kučeravé čierne vlasy. Voľačo cudzieho, dotieravého ju pri ňom zarážalo. Ale mladý Leo mlel ďalej svoje a porúčal sa až pred samou bránou honosnej vily Horňanských.

Protivné chlapčisko! — Hľadela zapudiť nepríjemný dojem z neočakávaného stretnutia. Ale nedarilo sa jej. Drzé mäsité pery a lepkavé hnedé oči Leove stále ju prenasledovaly. Pomyslela si na svoju životnú túžbu. Striasla sa. Nie, nestane sa matkou židovčaťa, nesplodí bastarda!

A čo, ak dotieravé žíďa nedá pokoja a bude ju prenasledovať znovu a znovu a v nej vzbúria sa v niektorej slabej chvíli dlho potláčané ženské city?!

Sadla si k písaciemu stola a napísala zmätený list maliarovi Edovi Rohoňovi. Volala ho, aby ju prišiel portrétovať. Že prežíva hlbokú životnú krízu, našla sa na prielome, akomsi medzníku, a život jej dostať má nový smer. Žiada sa jej jeho spoločnosti, rady, porozumenia. Bola by rada, aby schválil jej zámery. Ale iba, ak bude to môcť urobiť naozaj z presvedčenia, ináče nemalo by to vôbec smyslu. A čo ten portrét? Ten by chcela mať na pamiatku, chcela by mať v ňom zachytenú tú, ktorou bola a ktorou čoskoro asi prestane byť. Lebo veď zdá sa jej, ako by sa práve prudko menila, rodila znovu, vyrastala v novú, v inú, odchylnú od včerajšej. Kedykoľvek zadíva sa v budúcnosti na portrét, zadíva sa do tej minulej, čo stratila sa, odumrela. Kedykoľvek podíva sa na ňu, bude ňou merať svoj vývoj, postup, podľa nej posúdi, ako pokročila za svojím cieľom, ako stáva sa inou, dokonalejšou.

Chudák, akademický maliar Edo Rohoň, suchý brunet, úzkej tvári a hlbokých hnedých očí, taký solídnejší bohém blížiaci sa k štyriciatke, vyrušený bol čudnými riadkami exaltovanej panej úplne zo svojho pokoja. Dosiaľ shováral sa s ňou iba pár razy, v kúpeľoch, v spoločnosti, zakaždým najviac ak hodinu-dve, aj to v ročných-dvojročných prestávkach. I to bola skorej reč o umení, než o živote, trebárs ho už vtedy akosi nevdojak zaujal vekový rozdiel medzi rozkvitlou mladou ženou, tak dychtive zvedavou na svet o storaké jeho zjavy, a jej mierne blazeovaným, dobráckym, trochu vyžilým mužom, dívajúcim sa na jej fantenie s akousi strýcovskou blahovoľnosťou.

Teraz chce sa pekná zaujímavá pani dovolávať jeho rady? Akej rady a o čom? Čo ju trápi, čo ju vháňa do prielomu, aký to má zámer a vôbec kam sa to vlastne ženie ako dáka námesačnica? List podráždil ho a znepokojil, vybičoval, a rozplamenil. Ako do čerta má to vlastne porozumeť tejto tekavej, večne nespokojnej, neukojenej rozmarnej bytnosti?!

Nevedel dopiť ani polliter vína na mäkkom čalúnovanom kanapé útulnej vinárne, kde spriadal deň čo deň svoje večerné dumy.

Na konci listu stálo:

— O vaše ubytovanie, stravu atď. je postarané. Odpíšte, kedy prídete.

Odpovedal expresným listom, sľubujúc sa na pozajtre. Až keď bol list už v poštovnom vagóne rýchliku, čo uháňal funiac žiariaci ako nejaký fantastický netvor do nočnej tmy, počal si robiť starosti, či bude môcť dať za jediný deň ako-tak do poriadku svoju trochu zanedbanú garderobu.

Pani Irma očakávala určite, že maliar pozvanie prijme. Chystala sa ubytovať ho u seba. Sama zašla k obstarnej tetke zaistiť si u nej na tých pár dní nocľah.

— Mohla by som síce doma spávať, veď som nie sama,keď mám slúžku. Ale človek si musí dať pozor na ľudské jazyky.

— Veru, musí, dievka moja, — zapáčila sa starej osobe direktorkina opatrnosť.

— A potom, tetka moja, sama by som sa pred ním hanbila, keby som mala s ním, keď je Vilko preč, pod jednou strechou spávať.

— Ako by nie, dievka moja — schvaľovala tetka. Ale nevdojak prišlo jej na um, či vnučka nebude vystavená pokušeniu vo dne, keď ju bude maliar celé hodiny maľovať. Iba ak by si vzala k sebe slúžku — rozmýšľala. — Síce kto by varil? — zháčila sa.

*

Maliar prišiel. Pani Irme zdal sa jakýsi zdivelý, spustovníčelý, ako by neprichádzal z mesta, ale priamo z lona hlbokých, zamĺklych hôr. Videl sa jej však tým zaujímavejším.

Rozhovorili sa o živote cez vojnu.

— Ako to vlastne príde, že ste doma, že nevojenčíte?! — ozvala sa z nej zvedavosť. — Taký zdravý, urastený muž!

Maliar sa zapálil, zrak stemnel mu od nevrlosti.

— Mám akosi šťastie — zamumlal. — Alebo urobil som na komisiu mrcha dojem svojím telom — kostlivca — doložil, trpko sa uškľabiac.

Pani Irma premerala si svojho hosťa pozorne, aký je zhustený, sústrednený ako nejaký stlačený výťažok asketickej mužnosti. Zamýšľala sa nad maliarovými slovami. Sto túch, sto čudesne živých, podrobných predstáv zrodilo sa zrazu v jej vnímavej rozvlnenej duši.

— Ranilo vás to azda, pokorilo? — spytovala sa skoro šeptom, súcitne.

Edo Rohoň sa nerád obnažoval. — Ako to povedať? — hľadal slová. — Odľahlo mi znovu, že som unikol na čas tým jatkám. Ale zarazil som sa ako pred zrkadlom: ajhľa, bohém! Ajhľa, fotografia biedy! — vykoktal ledva zo seba, chrípnuc a odkašľávajúc, ako by mu nemilá spoveď bola zabehla do koláčovej dierky. — Predtým som si svoju figúru ani dostatočne neuvedomoval.

— A čo vaša tvorba? — prestala sa pásť na jeho rozpakoch. — Pracujete hodne?

— Umelecky nebárs. Bieda a dražoba nútia človeka vytĺkať groše. Časom cítim až čemer od ustavičného portrétovania strnulých neforemných udenárok a šperkami ovešaných tuponosých kupcových.

— Ja by som vás chcela, majstre, inšpirovať! — zadívala sa naň skúmave, hneď však vzniesla pohľad oknom k modrej oblohe.

— Inšpirovať, mňa?! — rozrehotal sa sarkasticky, zadívajúc sa na vlniacu sa poloobnaženú hruď svojej hostiteľky.

Sklopila oči. — Chcela by som, aby ste ma odmaľovali akosi zvnútra, nie povrch, zachytili až do najskrytejších záhybov bytnosti, všetky moje myšlienky, túžby, zámery — rozprúdila sa, unášaná sama sebou. — Trúfate si to? — zodvihla oči.

— Ak ma inšpirujete, áno, — uškľabil sa, vyzerajúc v tej chvíli až mefistovsky.

Striasla sa nevdojak. Ale takým, práve takým priala si ho videť.

Musel začať maľovať hneď. Nedala mu pokoja, kým nenapnul do stojanu plátno, nepripravil paletu, štetec, nevzal do ruky ceruzu.

Chvíľami vyfajčil labužnícky cigaretu, sťahujúc črty k pôžitkárskym grimasám.

— Musíte ma preniknúť úplne — radila pani Irma skoro rozkazovačne. Filozofovala s maliarom o najšteklivejších otázkach, koketovala, vydráždila ho, až preťahoval sa v kresle kŕčovite, zatínajúc zuby a päste.

Zrazu však odskočila do svojho budoáru a o chvíľu vrátila sa oblečená na prechádzku. Bola cele iná, pohrúžená zasa do seba, krotká, tichá. Celou cestou neprehovorila nič dráždivého. Vrátiac sa domov, večerala s hosťom, dávajúc sa obsluhovať slúžke. Tá odprevádzala ju k tetke, keď išla k nej neobyčajne včas spať.

*

Až keď bol portrét hotový a rozšafný maliar skoro svíjal sa v kŕčoch, rozbehla sa k nemu sama a ovinula sa mu oblými naružovelými rameny okolo šije. — Som to ja a preca nie ja — šeptala mu do ucha. — Lebo od tej, čo bola ešte pred pár dňami, odbehla som už ďaleko, ďaleko, na sto míľ… Ale bude to pre mňa pamiatka na ďalekú cestu.

A Eva podala Adamovi jablko.

*

Prišlo splnenie Irminej najvrúcejšej túžby.

Dožila sa istoty.

S istotou prišly nové starosti. Čo muž?! Ako vyriešia svoj pomer? Bolo jej jasné že nebudú môcť žiť ďalej spolu. Nie, veď vnútorne rozišli sa už dávno. A rozlúčenosť odcudzila ich ešte väčšmi. Rozídu sa, ale rozídu pekne ako priatelia. Smieria sa so životom, s tým, čo sa stalo a čo sa nedá odčiniť. Čo alimenty? Aký je Vilo dobrák, aký je povoľný, ľahko by sa k nim zaviazal.

Ale on ich od neho neprijme, nemohla by prijať. Musí byť od neho neodvislá, stáť na vlastných nohách. Bude sa učiť, skúšky skladať, najde si postavenie. Beztak ťažilo, pokorovalo ju už od rokov vedomie, že je hmotne odvislá od muža, z ktorého už dávno vytriezvela, ktorý jej prestal imponovať. Konečne bude žiť podľa svojho presvedčenia, odkopne od seba smelo posledný chabý kompromis, nazývaný manželstvom.

A neupadne ani do novej odvislosti. Čo, ak jej Edo Rohoň ponúkne manželstvo či aspoň spolužitie? Čo, ak sa začne prienergicky domáhať svojich otcovských práv?!

Nie, nesvolí, nebude trvale jeho. Veď by ňou beztak nebola. Umelca brzdiť v rozmachu, rušiť v intímnych náladách, oberať o inšpiráciu — nie, to by sa beztak priečilo jej zásadám. A potom taký náladový bohém by ju beztak nevedel s deckom uživiť, prv-neskôr staly by sa preň bremenom, zapadli by do všednosti a zunovali sa navzájom. Raz nad ním zvíťazila, zvíťazila rozhodne, pripraviac ho vopred o všetky trofeje víťaza. Snížiť sa k drobným potýčkam, malicherným treniciam, hádkam s partnerom, ktorého uznala aspoň v určitej chvíli života za skoro rovnocenného sebe, — nie, k tomu sa nikdy neodhodlá! Chce byť svoja, voľná, nezadaná vždy až do poslednej chvíle, chce byť neobmedzenou paňou svojich citov, nálad a vášní. Nikto nebude smeť robiť si na ňu právo, ale bude si ju museť získavať, dobývať s vypjatím všetkých svojich schopností, darov a síl znovu a znovu.

*

A prišlo dieťa, vysnené, vytúžené, privolané odkiaľsi z Neznáma úžasným sústrednením vôle i prudkým vzkypením krvi.

Porod bol ťažký, spojený s operáciou. Ešte že predvídajúc ťažkosti zašla si včas do veľkej krajinskej nemocnice do Tešína. Ale i tak vystála omnoho viac, než si predstavovala. Porodila takrečeno medzi zemou a nebom, ako sa neskôr vyjadrovala. Azda tak, len tak rodí sa niečo veľkého, nadpriemerného, utešovala sa.

Nazad vracala sa s tichým, sladkým triumfom. A preca nebola to nastávajúca žiačka, priateľka, dôvernica, koho privážala si sebou v rozplakanom, ako rak červenom drobnom tvorovi.

Bol to syn.

*

Dieťa nebolo ešte ani odstavené, už počala sa mu starať energicky o budúcnosť. Nie, nesmie upadnúť do biedy, ani keď bude museť opustiť tieto priestranné, príjemne vykúrené, blahobytné priestranstvá.

Zriekla sa vďačne hudby a literatúry. I učenie sa rečiam počala zanedbávať. Zato čoraz väčšmi počala sa vrhať na počty, korešpondenciu, účtovníctvo, na predmety, čo jej dopomôžu azda k chlebu. Ale až teraz videla so žiaľom, ako málo porozumenia, schopností má k týmto praktickým náukám. O čo väčšmi zaujímaly ju umenie, literatúra! Ale neochabovala ani tak. Ide preca o najkrajší kvet jej duše, o jej budúcnosť, priame pokračovanie, o dediča, mstiteľa a dovŕšiteľa, o jej syna!

Na dva listy, v ktorých sa rozpísala mužovi do zajatia o svojich materských radostiach a o novom živote, prišla odpoveď na tretí mesiac.

Iba skúpych pár riadkov na neveľkej karte. Horňanský písal, že sa teší na ňu i na syna. On sám, vraj, trochu chorľavie na obličky, ale mu je už lepšie. Úfa sa však, že dostane sa z tábora do nejakej lepšej nemocnice, aby mohol ľahšie diétu dodržiavať.

Znepokojila sa trochu. Aký je veľkodušný! Nie, nepotrebuje to. Iba meno, to by sa dalo ešte od neho prijať. A naposledy i tých pár groší pre prvé časy, povedzme na rok, polroka, ale viac nič.

Chcela mu to jeho otcovstvo hneď za horúca rozhovoriť a napísať mu dlhý list. Ale zháčila sa. Teraz, práve teraz bude sa ho odriekať, bude ho rozlaďovať, keď je najopustenejší, chorľavý?! Ako by sa bola prenáhlila, spáchala na úbohom zajatcovi ukrutnosť!

List vypálil trochu čudne. Nebolo v ňom síce dosť nežnosti, ale trochu tepla preca, ba i citu. Naznačila síce, že od týchto čias chce žiť nekompromisne podľa svojich zásad. Ale vyslovila to hodne mierne, zaobalene, len aby vzdialeného trpiteľa neranila. A nebola si ani istá, či jej narážkam porozumie.

*

Jeseň rozdala stromom a krovinám celú svoju bohatú paletu farieb, chcejúc vzbudiť svojím nastávajúcim odchodom tým väčšiu ľútosť, keď direktorová dostala z cudziny list.

Bol nápadný, rekomandovaný, vystrojený všetkými odznakami a zálepkami švajčiarskeho Červeného kríža.

V liste sdeľovalo sa jej stručne nemecky a francúzsky, že jej muž bude vymenený spolu s inými zajatými rakúsko-uhorskými dôjstojníkmi ako invalid za patričný počet talianskych zajatcov. Transport dorazí na hranice v tú a v tú hodinu presne o 12 dní, a odtiaľ vystroja každého z vymenených vlakom, ak bude treba so sprievodcom, do jeho domova.

Telegrafovala, že bude očakávať muža na žilinskej stanici toho a toho dňa. Tých desať dní vlieklo sa jej pomaly, ako smola. Zpráva ju znepokojila, rozrušila a plnila novými a novými starosťami. Počala horšie spávať, ani jesť jej poriadne nechutilo. Čo, ak muž bude sa držať chlapca ako tonúci stebla?! Alebo ak príde sošlý, zbiednený, zostarený, potrebný pomoci, opory? Akože ho od seba odstrčí, ako ho odíde?! Bude mať dosť sily uskutočniť svoj zámer až do konca?

Všetko sa vyrieši samo, upokojovala sa nakoniec. Všetky styky medzi sebou nemusia preca hneď prerušiť. Kto vie, či aj ženu nebude mu museť sama hľadať? Lebo veď chcela by mať pocit, že Vilo bude v dobrých rukách. Nebol to preca zlý človek, zachádzal s ňou jemne, láskave. Uviedol ju do blahobytu. Len u neho sa vzdelala, precítla k sebavedomiu. Nikdy mu to nezabudne.

Vo štvrtok mal dôjsť transport na hranice. V sobotu o polštvrtej popoludní mal byť direktor Horňanský na žilinskej stanici. Pani Irma pripravovala si so slúžkou v piatok na zajtra bielizeň a šaty.

Na telefóne ozval sa zvonec.

Marka pribehla k aparátu. — Haló, kto tam? Tu byt pána direktora Horňanského. Milosťpani? Je doma, je. Hneď ju zavolám.

— Aby sa páčilo ísť k telefónu, milosťpani. Alebo nie. Pán notár ich dajú prosiť, aby sa im páčilo na mestský dom. Ale ešte dneská.

Pani Irma zašomrala. Čo jej ten protivný človek zasa chce? Azda ju neide zasa sekírovať pre to dieťa? Však mu ona vyčiní!

Asi za hodinu sa vybrala. Hmla srážala sa na vlhký asfaltový trotoár, v ktorom zasvitly zrazu odrazy pouličných elektrických lámp.

Notár prijal ju napodiv úctive. Nemohla však z neho dostať, čo s ňou chce. Iba ak by chcel poslať na chvíľu preč pisárov a sdeliť jej niečo dôverného, pripraviť ju na prehliadku potravinových zásob alebo čo takého.

Rozpačitý fúzaň predložil však pred ňu na stôl telegram.

— Ráčte odpustiť, milostivá pani, to sme dostali — miatol sa.

Zlou predtuchou jatá siahla za papierom dychtive.

— Prosíme upovedomiť pani Irmu Horňanskú, že je muž Viliam Horňanský zomrel na následky zapálenia obličiek a pochovaný bol… — čítala stále viac sebeneprítomná. Zotmelo sa jej v očiach. Notár a pisárka zachytili ju padajúcu v mdlobách na zem. Trvalo to dosť dlho, kým prebrali ju chladnou vodou a masážou čela, zápästí a slúch.

V príjemne vykúrenej, intímne osvetlenej ružovej izbe direktorovcov behala zatiaľ slúžka s plačúcim deckom na rukách.

— Neplač, Olgerdko, neplač, zajtra ti prídu otecko a donesú veľa pekných hračiek. Či-či-či-či-či-či! — chlácholila dieťa.