ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľutujete ich, viem to, tých úbožiakov s pochrámanými údmi alebo pochrámanými občianskymi cnostiami: tie žobráčky chorých, zohyzdených tvárí, zababúšené do handár a otŕčajúce špinavé vyschlé ruky na almužnu. Mrzute hodíte krajciar, päťák, ani sa neobzrete, s akou tvárou je prijímaný váš dar, kráčate ďalej, nepočujúc, ako remze obdarovaná ďakovné slová, sosiela na vás požehnanie nebies alebo sa modlí za vás otčenáš. Veď považujete žobrákov iba za nutné zlo, za dotieravé muchy, ktoré človek odháňa od seba mávnutím ruky, ofrfranou, rozmrzele hodenou almužnou.

Síce sú i vo vašom živote chvíle, keď sa chováte k žobrákom trochu ináč. Idete skladať maturitnú zkúšku, tŕpnete, chvejete sa, líca vám horia, v hlave sa rojí tisíc obáv, tisíc nádejí, idete sa uchádzať o miesto, neviete, ako to vypáli, ste takí napjatí, že vrážate roztržite na rohu ulice do žobráka, iba jeho prosebné slová vás zastavujú. Vyťahujete tobolku a vyberáte z nej ochotne krajciar, nie, šesták hádžete na žltú dlaň, do usmoleného klobúka a neodchádzate prv, keď nevssajete do seba balzam vrúcneho: „Zaplať Pán Bôh a požehnaj na stotisíckráť!“ alebo „aby im dal Pán Bôh šťastia a požehnania!“ Ach, Vy ste dnes podobným vzdychom takí prístupní, Vy dnes toho božieho požehnania tak potrebujete. A tí žobráci vedia tak krásne ďakovať. Mal som priateľa. Šiel som s ním práve k súdu. Ja jako svedok, priateľ jako obžalovaný pre ťažké ublíženie na tele. Pred súdnou budovou zaremze stará žobrácka svoje: „Prosím ponižene, aby neopúšťali úbohú…“ Priateľ jej hodil päták. Starena počala naň svolávať pomoc od Hospodina. Môj milý priateľ — bol to kupec s miešaným tovarom, voľný mysliteľ, ateista, — urobí tie tri kroky nazad a hádže jej šesták so slovmi: — „To za to Božie požehnanie!“ —

Ľutujete ich alebo ich nemôžete vystáť, pohŕdate nimi, odsudzujete ich spôsob života. Žobrák! Vrchol telesnej i mravnej biedy, je to voľaká spodina ľudskej spoločnosti, jej vredy, boliaky. — Žobrák! Čo opovrženia, potupy, utrpenia je v tom slove! A predsa koľko ľudí sa dáva na to potupné remeslo! Žobrákom byť pripadá každému „slušnému“ človeku trestom. Každý poriadny človek sa zachveje pri myšlienke, že by mohol vyjsť na žobrácku palicu. Bežne sa verí, že žobráci sú nešťastní, zúfalí, uplakaní, uvzdychaní, smutní, chorí alebo aspoň nedúživí. Alebo aspoň pokorení, pošliapaní, zlomení.

Je medzi nimi, bez otázky, mnoho stroskotancov života. Nejedna žobrácka handra zakrýva osudný životný omyl, tragédiu. Nikdy nezabudnem na pekného, počerneného, vyrastlého asi tridsaťročného muža, ktorého som videl žobrať na dedine, kde som bol u príbuzných. Mladý muž žobral voľáko rusko-poľsky.

— Odkiaľ ste? Prečo ste sa dali na taký život? — vypytuje sa moja tetka.

Žobrák sa zadŕha, odpovedá vyhýbave, pri čom zabočuje zpočiatku niektorým slovom, potom celými vetami do slovenčiny.

Moja tetka nelenivá polapáva ho v cigánstve:

— Ale, človeče, čo nepoviete, pravdu? Veď vy ste Lipták! Poznať vám to po reči!

Zapálil sa, trebárs už trochu rozpálený od pálenky.

— Som! A čo je viac?! — a počal žobrať znovu, teraz už po slovensky.

Vypytovali sme sa ho, kde všetko bol. Vraj v Ruskej, v Poľskej, v Rumunskej, v Srbsku. Prihovára sa nám raz tou, raz onou rečou, aby sme mu uverili.

— A z ktorej dediny ste?

— Zblízka.

— Nepoviete mi?

Mlčí zánovite.

— Čím boli vaši rodičia?

— Ešte žije otec. Gazduje.

— Ako sa voláte?

Povedal dáke zemanské meno.

— Nie je vám ľúto tak sa svetom tárať!

Nie. Veď preto išiel z domu, lebo mu tam zle bolo.

— Vypytujem sa ho na Krakov, na Varšavu, na Moskvu. Dávam si rozprávať, ako vyzerá srbský Belehrad, jakú má polohu.

— A v ktorej krajine je rieka Quadalquivier? — skúmam jeho školské vedomosti.

— V španielsku. A kedy žil a čo robil kardinál Richelieu? — vháňa ma do úzkych svojou otázkou môj žobrák.

Púšťame sa kus do nemčiny, do latinčiny.

Môj milý žobravý zeman vie viac ako ja.

Usmieva sa. — Čo vy si o mne myslíte? Veď ja mám matúrku z gymnázia a gazdovskú akadémiu v Maďar-Óváre.

A v polátaných nohaviciach, bosý, so znetvoreným deravým, kedysi zeleným klobúkom sedá si na brvno na dvore a hlce krajec chleba, ktorý dostal od mojej tetky.

— A košele nemáte? — spytujem sa, vidiac vykúkať zpod zle zapnutého kabáta žobrákovho ohorené holé telo.

— Nie. Nepotrebujem.

— Nemali by ste tak piť?! — dohovára mu tetka.

— Však ja nepijem. Iba zavše, keď mi je tak nevoľno.

— A dreva by ste nerozrúbali? Zaplatila by som Vám.

— Dajte mi pokoj. Ja som nie rubač… odchádza zeman-žobrák z nášho dvora, jako by sa bál, že ho budeme ešte na nejakú prácu nahovárať.

Bol som zvedavé chlapčisko. Nasledoval som žobráka z obďaleč. Chodí po domoch po pýtaní. Nevodilo sa mu asi chýrne, lebo z jednej chalupy vychádzal nadávajúc.

Na konci dediny vynorila sa neočakávane mladá cigánka. Chcela sa pridružiť k žobrákovi. Iste spolu chodievali po mestách, dedinách; možno od mesiacov, možno od rokov.

— Daj sem tú kapsu, Dino! chce pomôcť niesť milencovi, čo vyžobral.

— Ideš odo mňa, potvora! Zabijem ťa! — zreval na svoju družku úbožiak. Zahnal sa na ňu rukou, aby ju udrel. Keď odskočila, jakoby uštípnutá hadom, sbiera, žobrák kamene a hádže za cigánkou. Hádže viac po zemi, nie povetrím aby zapúdenú milenku odduril, ale jej neublížil.

Keď prestal hádzať a pokračoval v ceste, pustila sa i ona za ním. Pokojne, jako by sa nebolo nič stalo. Iste je naučená na podobné výstupy.

On tiež asi vie, že ide za ním, lebo asi po sto krokoch hádže kapsu na zem so slovami:

— Tu máš! Nes — a počal spievať jakúsi melancholickú, tiahlu pieseň. Nebola slovenská. Zná ju snáď z ukrajinskej stepi či odkiaľ? Vyjadruje piesňou všetek svoj žiaľ, žravý bôľ. Cigánka ho pomaly doháňa. Už je pri ňom. Túli sa k nemu. Kladie mu ruku na plece. Neodstrkuje ju. Vinie ju k sebe. Kráčajú vedno, družne, ruka v ruke popri hrudnatých, zemiačiskách, vlniacich sa zelených žitných lánoch — on, stúlaný, vydedený zeman — žobrák s čiernookou, neposednou, túlavou cigánkou.

Ale voľná, široká nátura žobrácka nie je naskrze jednostranná, jemná duša žobrácka má popri smutných aj veselé struny. Ako by aj nie! Len sa trochu zamysli, ctený čitateľu. Čo sa ty napracuješ vo fabrike, napotíš v poľnej práci, nadreš písačkou niekde v kancelárii. V práci, starostiach stráviš najväčšiu, najkratšiu časť dňa. Po práci jieš, nakupuješ, alebo sa ti chce spať. A keď sa i zmôžeš na dajakú tú prechádzku, únavou ďaleko nezajdeš, moc toho nezažiješ. Veď si predsa len unavený, vyčerpaný prácou, dennými starostiami. Ale taký žobrák! Vyjde si ráno za rosy alebo keď už rosa obschla. Slniečko svieti, hreje, ešte nepáli, cvrčkovia cvrčia, kobylku skáču po zelenej lúke, nad poľom vznáša sa škovránok, velebiac krásne ráno. Kráča bujnými lučinami zaváňajúcimi sýtou vôňou materidušky, ďateliny, harmančeka, mačieho chvostíka, popri hučiacich potokoch s penivou vodou, strmými dolinami so skalnými bralami, vodopádmi, rútiacimi sa v storých prúdoch, hrajúcich v slnečných lúčoch všetkými dúhovými barvami, rútiacich sa nezadržiteľne do hlbokej priepasti. Žobrák zná prírodu v každej dennej, v každej ročnej dobe, v každom počasí. Je doma práve tak v rovinách, kde vlnia sa žitné polia, posiate červeným slepým makom, či psiou ružou, karmínovým kúkolom, belasou nevädzou i modrou stračou nôžkou, jako v horských dedinách, kde nad radom drevených chalúpok v závratnej výške so strmého úbočia zavznieva cengot kravských zvoncov a úžľabinou spúšťajú chlapi do doliny brvná, ktoré dopadajú hlukom, jako by zakaždým z dela vystrelil.

Žobrák môže mať za jediný deň, v ktorom prešiel dvoma-troma dedinami, videl les, potok, dolinu, viac dojmov, jako väčšina pracujúcich ľudí za mesiace. Žobrák môže žiť ako málokto s prírodou, veseliť sa s ňou, u nej hľadať balzam úľavy, zabudnutia pre svoje žiale.

Myslíte, že je tak málo ľudí, ktorí sa túlajú svetom jako žobráci len z náruživej túžby za prírodou, z inštinktívneho odporu voči každej práci, ktorá ubíja v človeku voľné decko prírody, zotročuje, obmedzuje?! A ktorá práca by človeka neobmedzovala?

My nevieme ani mohutne žialiť, ani mohutne sa veseliť. Nezavýskli by ste si aj Vy zavše, nezakrepčili rozpustile, keď kráčate v meste ulicou? A môžete? Nemôžete si to dovoliť, spravili by ste sa nápadnými, smiešnymi. Musíte mať predsa ohľad na ľudí, ktorí vás znajú, na svoje spoločenské postavenie. O čo voľnejší je žobrák! Môže si zaskočiť trebárs na prostred dedine, a keby ho trebárs dedina držala za blázna, vykašle sa na ňu. A keď ho pochytí žiaľ, nevôľa, môže si trebárs všetky handry s tela postrhávať. Zajtrá vyžobre si iné. Probujte to Vy! Ak Vás nezavrú do blázinca, budete trebárs štvrťroka zdochýňať, kým si odtrhnete od úst na nové šaty.

Videl som raz výjav, na ktorý v živote nezabudnem. Vybehli na ulicu otec, mater, slúžka, sestry, vybehol som i ja. Súsedia, psi, krčmárka — židovka, všetko tam bolo. Ale stálo to za to. Na trotoáre hral verklikár dvom vandrákom, ktorí tancovali. Jeden bol dlhý, suchý, s pripučeným deravým pinčom na hlave, na zadku, na kolenách veľké hnené záplaty na rozodraných, ošúchaných pepita-nohaviciach. Lakťami pod pazuchami presvitlo mu zavše holé telo, jako by nemal košele. Vykrúcal z chuti a nežne svojho územčistého, tučného kamaráta, trošku slušnejšie oblečeného, až na topánky, z ktorých mu trčaly prsty. Tučný sa zadychčal, bránil sa, vzdychal dojemne po nemecky, aby ho nechal:

— Lass mich! Lass mich!

Dlhý švihák však nerobil si nič z kolegových vzdychov, ale tančil, vykrúcal, držiac Nemca pevne, ale nežne, jako najgalantnejší gavalier svoju tanečnicu okolo pása, chvíľami ho pustil, aby si vydýchol, ale hneď zase k nemu priskočil, uklonil sa mu a zvolal s affektovanou zdvorilosťou:

— Smím prosiť, drahá slečno, ješte jednu turu!

A vykrúcal spoteného Nemca vesele ďalej, raz na pravú, raz na ľavú stranu, vystieral nad ním svoj deravý dáždnik s polámanými drôtami jako nejaký hodvábny slnečník, ustupoval pred Nemcom vlečúc ho za sebou; zavše furtácky vykríkol:

— Pardon! slečno, račte dát pozor na moje kuří voka!

A keď verklikár dohral jeden kúsok, posadil Nemca na trotoár a ovieval ho miesto vejárom svojím zamasteným deravým pinčom.

Za valčíkom dal hrať polku, za polkou mazúrku, potom strašiaka a tančil, tančil s tučným neborákom, hádžuc verklikárovi za každým kúskom päták do verkľa.

— Pozor, pozor, slečno, aby ste mi nepomačkala hedvábný nákrčník! — každú chvíľu spravil nový vtip. Rozkazoval verklikárovi:

— Dejte nám takový sladký, takový tichý, nežný valčík. Vždyť víte, jako pro zamilované!

A vrtel, točil, vykrúcal, natriasal svojho tučného Nemca s takou pozornosťou, gavalierskou spôsobnosťou i nežnosťou, jakoby vykrúcal v nejakej skvelej tanečnej dvorane pri zvukoch salónnej kapely nejakú pôvabnú krásku v elegantnej bálovej toalete.

Konečne, keď Nemec stenal, nestačiac si stierať špinavým ručníkom pot s čela a červenel jako moriak, sotva lapajúc vzduch, odviedol ho na trotoár, galantne sa mu uklonil, hodil do verklíka dva šestáky so slovy:

— Hrome! To jsou poslední! Zahrajte mi ňáké hezké solo!

A počal tancovať s takou chuťou, takým citom i vrodeným umením, že nemohli sme s neho očí odtrhnúť.

Prosím, a ten človek pretancoval v tom pouličnom prachu pri zvukoch rozladeného verkľa celý svoj majetok — zlatý dvadsať krajciarov.

A taká zábava, taká štedrosť je nie medzi žobrákmi nič neobyčajného. Urobiť to, pretancovať celý svoj majetok dáky mešťan alebo sedliak, bude sa o tom rozprávať za päťdesiat rokov v piatich stoliciach.

Ale spokojní, ba šťastní, bývajú i starší, chorľaví žobráci, ktorí nikdy v tanci neposkočia, bujne nezavýsknu. Znal som žobráka v handrách, s opuchnutýma nohama, postávajúceho na rohu ulice.

— Ako sa máte? — spytujem sa ho.

— Dobre — odpovedal presvedčive a podíval sa na mňa dobrácky spokojne svojou bľadou, vetrom vyštípanou tvárou s červeným vypitým nosom a vráskavým čelom, na ktoré splývaly šedivé strapaté vlasy.

Človek ten bol kedysi samostatným lekárnikom, chýrnym elegánom. Sám pamätám, ako sa nám vrútil jednu noc do kuchyne, kde zaspal opitý na podlahe a ležal tam až do rána. Ráno sme ho vyhodili. Glacé-rukavice, zlaté hodinky a zlatý cviker, ktorý sme po ňom našli, museli sme mu osobitne posielať. Dogazdoval, spil sa, dal sa na žobrotu. Milého žobráka sa ujal švagor statkár, vzal ho k sebe a dal ho obriadiť, obliecť do novej bielizne, šiat. Hovorí mu:

— Čo sa máš túlať, moknúť, mrznúť! Zostaň u mňa, dávaj pozor na čelaď, na statok. Budeš mať u nás izbu, chovu, zašatím ťa a dám ti zavše i na ten dohán a deci slivovice.

A milý apatekár proboval. Ale po mesiaci prevliekol sa zase do svojich žobráckych handár, prevesil si cez hrdlo kapsu a vzal do ruky palicu. Až na poli ho okríkne švagor:

— Čo to ty stváraš?! Kamže sa poberáš?

— Ale idem svetom, kam ma oči povedú.

— A čo budeš robiť?

— Ale nič. Keď budem hladný, vypýtam si kúsok chleba a vyspať sa mi už tiež len dakde dajú.

Dohovára statkár švagrovi, aby len zostal u neho. Ale ten nie a nie. Že ani za celý svet. Prečo? Že on ani sám nevie. Že mu je u švagra dlhá chvíľa, taký hlúpy život, jeden deň ako druhý, človek žije jako ten dobytok, jie, pije, spí. On bude chodiť radšej po pýtaní. Za týždeň obíde celý okres, všade vidí, počuje niečo nového, známych stretne, vypije si, kedy chce, nemusí drnkať od švagra na trúnok krajciare.

A stojí milý apatekár na rohu. V zime sa trasie zimou, v lete trpí horúčosťou, ale zato sa vše usmeje, oči zažiaria radosťou, keď ho niekto osloví, a spokojne si prekrúca handry na opuchlých nohách.

— Ako sa máte? — Dobre. — Verím mu.

Sú žobráci, ktorí sa tešia vážnosti a úcte, že by im mohol mnohý ctižiadostivý človek závidieť. U nás, vo svojej rodnej obci poznal som tiež takého žobráka. Bol to slepec z Novej Bane, malý, červenolíci, zdravý chlap v najlepších rokoch. Keď ozvala sa na kraji obce z niektorého dvora jeho harmonika a neobyčajne vrúcnym, mocným hlasom spievaná pieseň :

cítila sa celá ulica nejak sviatočne. Žobrácka púť úbohého slepca, hrajúceho a spievajúceho mohutnú nábožnú pieseň, bola skoro podobná jakémusi druhu pobožnosti.

Keď som chodil do 6. gymnaziálnej triedy, počal som smýšľať veľmi hranate, prísne, bezohľadne. Chcel som vyhodiť zo svojej knižnice všetku belletriu, uznávajúc, že iba poučné knihy majú oprávnenosť na svete. Počal som prenasledovať žobrákov, vyhadzoval som i so svojím bratrancom vandrákov, že si nejeden rozbil fajku vo vrecku alebo nos rozplaštiac sa na našom cementovanom podstení. Obyčajne spustil som na každého žobráka, ktorý sa mi nezdal byť lazarom:

— Prečo nerobíte?! Nebudeme podporovať darmožrútov! Aló! marš!

A huckal som psa na úbožiaka, jestli sa nebral preč.

Až môj vlastný otec sa pozastavil nad mojou krutosťou:

— Chlapče! — hovoril — či si ty trúfaš byť sudcom nad nešťastnými ľuďmi?! Či ty vieš, že tvoj zdravý chlap je nie potrebnejší almužny, než lazar o jednej nohe?! Ešte si málo prežil v živote. Nerob takú milosť zo svojho mizerného krajciara a radšej daj desiatim nehodným, než by si mal odoprieť almužnu jednému potrebnému.

často som sa od tých čias zamyslel nad smyslom almužny. — Je ona predsa len jakousi, trebárs nepatrnou korrektúrou životných, majetkových nesrovnalostí, poslednou nádejou tonúcich na mori života. Keby človeka malo všetko sklamať v živote, jedna vec: almužna ho nemá sklamať nikdy.

A čím väčšmi uteká život, stávajú sa môjmu srdcu bližšími aj žobráci, títo pútnici, snažiaci sa utiecť z tohoto hmotárskeho, sobeckého sveta, znajúceho tak málo lásky a milosrdenstva, do lepších krajov, ta za modré vrchy, šednúce v diaľke, kde by človek nepracoval od rána do večera, neubíjal dušu takzvanými spoločenskými povinnostiami a ohľadmi, ale stačil vydýchnuť si z plných pľúc, tešiť sa jásotu slnka, kochať sa spevom vtáctva, ssať do seba nádheru bariev a vôňu kvetnatej lučiny a honiť sa za pestrými motýľami, kde by človek cítil, že je voľným, nespútaným tvorom božím, stvoreným k radostiam, k pôžitkom. Utekajú do hmlistej diaľavy títo nespokojenci, nemajúci sily, aby sa staly reformátormi ľudstva, ale pociťujúci až príliš jasne, čo zbytočných pút, chomútov, prežilých tradíc, zlozvykov, predsudkov, hmotárstva i sobectva tlumí v dnešnom človeku radosť zo života, za ktorou oni, veční velební pútnici kráčajú každým dňom, každým ránom znovu a znovu.