ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď zavejú prvé jarné vetry a na prechádzke popri pražskom pivovare „U Primasů“ pošteklia mi nos sýte výpary čerstvého teplého mláta, počínam túžobne ssať do seba opojnú vôňu a privierajúc oči, zalietam v mysli ďaleko, ďaleko.

Vidím sa pred pivovarom svojho rodiska. Stál von z mesta, za riekou, pod horami, otočený pašienkami a ovocnými sadmi, ktorými tiekol mumlavý horský potok a popri ňom klepaly staré drevené mlyny.

Keď sa staval pivovar, žilo moje rodisko v ružových nádejách. Kovaly sa smelé plány o jeho povznesení. Medzi mešťanov chodieval známy český človek, dnes už, chudák, nebožtík. Dozvedel sa, že pod horou v hlinačke našlo sa uhlie. Nelenivý zagitoval našich ziskuchtivejších mešťanov a založil s nimi kompániu na vŕtanie uhlia. Vŕtalo sa, vŕtalo. Organizátor vŕtania zavítal častejšie medzi svojich spoločníkov a predpovedal im o ich obci ohnivými slovami skvelú budúcnosť. „Město vidím veliké, jehož sláva hvězd se dotýká“ — těmito slovy věštila matka vlasti Libuše slávu naši slovanské Prahy. Já vidím něco jiného. Vidím, kterak uhelné doly vaší poctivé obce chrlí uhelné černé diamanty, kterak obec roste, směrem k horám „vyrůstají“ jako z vody přečetné nové a nové široké, dlouhé ulice, vznikajú obchody, živnosti, nalézají práci, obživu vystěhovalci. Nad tisícemi budov, nade sty ulic, jimiž rozlila se vzkvétající obec vaše jako divoká povodeň, ční k oblakům lesy továrních komínů a plní údolí svou vítěznou písní života. Vidím druhou Moravskou Ostravu!“

V týchto rokoch ružových nádejí, viery v rýchly, mohutný rozkvet obce zrodil sa v mojom rodisku pivovar. Bol som v tie časy asi osemročný chlapec a pivovar zdal sa mi byť velikým, pevným zámkom a jeho okolie poviestkovou krajinou. A považoval som za veľké šťastie, že som mohol vidieť častejšie tento tajomný, pre mňa tak lákavý svet. Popri pivovare chodievali sme totiž s bratom pásavať cez celé letné prázdniny kozy, veľkú hnedú bezrohú Šutu, čiernu Cigaru a bielu Kabaňu. Kým sme sa s tým neoboznámili prakticky, zdalo sa nám pásť kozy najideálnejším zamestnaním. Ale naše nadšenie skoro prešlo. Príčin bolo viacero. Jedna z nich bola, že kozy maly bystrejší temperament, ako my, pastieri. Rozbehly sa na pašu vše tak prudko, že sme za nimi, vlečení nimi za retiazky, ledva stačili. Ba neraz sa stávalo, že niektorého z nás vliekla koza hodný kus po zemi. Ono sa to jedna koza ľahko pasie. Ale my sme boli len dvaja a kozy tri. Chodili sme na tú pašu okolo pivovaru popri divokom horskom potoku, a vidiac tam po dvore alebo po záhrade prechádzať bruchatého pána, červeného jako pivonia i kopu ženských, medzi nimi dlhonosé brunety presúšať v prvom poschodí na čiernom železnom zábradlí červené a modré periny a v ohromnej kôlni malého zavalitého bednára zatĺkať špunty do sudov a fľašiek, zamýšľali sme sa hlboko nad divnými tajomstvami pivovarského života.

Pašienok bol trochu povyše pivovaru. Otec ho árendoval od ktoréhosi známeho. Bol dlhý, ale veľmi úzky. Keď sme šli pásť po prvýraz ukázal nám otec svedomite, kde je náš revír. Pamätali sme si to podľa machom zarasteného medzníka a hlinastého jarku. S kozami strečkovať po pašienku sa nám vždy nechcelo. Priväzovali ich o liesky a jelše obrastené divým chmeľom. Ale nepriväzovali sme ich dlho.

Prevaľovali sme raz, tuším, duby a naháňali sa. Keď sme sa po hodnej chvíli vrátili ku kozám, bola, chudera, Cigara, už nebožká. Vyštverala sa na vysokú osyku, strašne sa zamotala do kroviska a retiazky a na koniec zostala viseť v povetrí, uviazaná reťazou za hrdlo. Ako by to bola urobila, neborká, iba preto, aby sme mali menej trápenia s pasením.

Onedlho sa nám stal malér ešte väčší. Pasieme bezstarostne kozy. Naraz ozve sa blízko nás krik, nadávky. Pred nami zjavil sa medzi krovím, ako by bol zo zeme vyrástol, malý chlap s čiernou, chlpatou čiapkou na veľkej hlave a s vysokými čižmami na bystrých nohách.

— Ja vám dám, pačmagy! Ako sa opovažujete v mojom pásť, holomci naničhodní?! — a rozbehnúc sa s dlhou bakuľou za nami, počal nás preháňať i s kozami.

Darmo sme sa vyhovárali, že od toho jarku až k medzníku je náš revír. Hrozný pidimuž nás uisťoval, že jeho pašienok má osem krokov šírky. A rozbehnúc sa od konca pašienku, počal zúrive merať krokmi: „jeden! dva! tri!“ — pri tom vznášal sa viac v povetrí a doskakoval na zem v oblúkoch, ktoré budily v nás úžas. Rozumie sa, takými strigôňskymi skokmi dostal sa skoro do prostred nášho úzkeho revíru.

— Ja vás naučím! Je to môj pašienok, či nie?! há! — reval na nás hrozive, že nám krv tuhla v žilách.

Utekali sme pred ním i s kozami jako bez duše cez polia, jarky, tŕne, pobodajúc si bosie nohy skoro do krve.

Doma sme sa so svojím dobrodružstvom nepochválili. Hanbili sme sa za svoju zbabelosť. Požalovali sme sa iba kamarátom zo súsedstva, Mišovi Slivkovie. To bol bitkár obávaný, hádzal chlapcov o zem ako hnilé hrušky. Keď vypočul naše dobrodružstvo, poriadne nás vyctil:

— No, vy ste mi pekné chúďatá z teplej múky! Takého chrapúňa sa naľakať! To bol iste ten polkoráb Lauko. Ste mi vy aj za pastierov!

Ale o chvíľku nás už tešil:

— Nebojte sa nič. Pôjdem zajtra s vami. Ja toho chrapúňa naučím, že bude pamätať!

Na druhý deň vybrali sme sa na pašu všetci traja s poriadnymi drúkmi, vrecká plné skál. Dáme my tomu polkorábovi! Hlavu mu prebijeme a paliciami ho zlúpeme tak, že si to odleží, živáň voľáky. Ani nás netešilo kozy pásť. Chceli sme boj, krvavý boj.

Ale náš nepriateľ už viac neprišiel.

*

Keď som chodil do tretej triedy a zasadol si jedneho dňa na svoje miesto v prvej lavici, našiel som tam kučeravého, černookého chlapca, väčšieho jako som bol sám.

— Ako sa voláš? — spýtal som sa ho.

— Jeník Reisr.

— A odkiaľ si?

— Z Čech.

— A čí?

— Tatínek je tady v pivovaře podstarším. Přijeli jsme předevčírem.

Onemel som údivom. Hľa, mal som spolužiaka z ďalekej krajiny. Dostával som pred ním rešpekt. A rešpekt môj rástol, keď dal pán učiteľ Jeníkovi Reisrovi čítať, a ten čítal (trebárs nás jeho česká vyslovnosť zpočiatku rozosmiavala) tak chytro, že sme to my ostatní nestačili sledovať v čítanke ukazovákom. Jeník Reisr bol posadený predo mňa a o ďalšiu polhodinu, keď sme sa produkovali na tabuli, ako vieme rátať — pred prvého žiaka Marčeka.

Pocítil som k nemu závisť. Ale detské city sú tak nestále! O tri dni boli z nás už najlepší kamaráti. Spriatelily nás Jeníkove rožky a moje sušené hrušky, ktorými sme sa vzájomne traktovali cez desiatu.

Jeník nebol v našej škole jediným žiakom, ktorého vyslal k nám pivovar. Okrem neho pribudly nám ešte dve dievčatá, väčšia, vážnejšia blondýnka Blažena a kučeravá černovláska Mařenka, vždy vysmiata, obe dcéry nového sládka Dolejša. Obe sa učily znamenite. A predsa sme im, chlapci, nevedeli závidieť. Dievčatá sa nám páčily, sympatizovali sme s nimi na prvý pohľad.

Keď som sa dostal do gymnázia, sme sa s Jeníkom pár rokov nevideli. Sišli sme sa až v jedny prázdniny. S Vladom Rozvarom sme založili osemstranový hektografovaný prázdninový časopis „Slovenskú Živu“. Ja som v ňom ospevoval vo veršoch svoje priateľstvo ku kamarátovi Karolovi Hrubošovi, Vlado písal „vedecké“ články o hviezdach, ktoré nám ostatným tým viacej imponovaly, čím sme im menej rozumeli, okrem toho dráždivú novelu o hanblivej slečinke. Raz sa s ňou stretol, inokedy ju uvidel v obloku. Pozoroval jej krok, obnažoval v duchu jej lýtka. Ba časom všímal si aj ostatných foriem tela — ovšem iba v mysli a na stĺpcoch „Živy“. Novela budila senzáciu najmä v dievčenských kruhoch nášho rodného mestečka. My spolupracovníci, či spoluredaktori sme Vladovu drzosť náramne obdivovali. V našich očiach bol zakladateľom slovenskej moderny. A nerobili sme si z toho nič, že rozvážnejší ľudia nad naším hektografovaným časopisom počali sa strašne pohoršovať a po mestečku šly reči, že by každý z nás zaslúžil päťadvadsať. Pre nás bolo hlavné, že náklad nášho časopisu a tým i šestákov, ktoré sme za každé číslo dostávali, stúpol z dvanástich na dvatsaťjeden výtiskov.

Jednoho dňa doniesol Vlado verše. Boly české a k tomu ešte ľúbostné. Uverejnili sme ich s radosťou. Najbližšiu sobotu čítali už naši predplatitelia a predplatiteľky:

a ešte rad podobných nežných veršov.

Verše boly podpísané: Jeník Reisr.

Na druhý deň sme sa s ním sišli. Jeník bol už skoro odrastený mládenec mohutnej postavy. Študoval nižšiu priemyselnú školu. Po rokoch som počul, že zomrel v Prahe jako mladý elektrotechnik. Vraj na suchoty. Nikdy by som si nebol pri jeho postave na tú nemoc pomyslel.

*

Škoda, že naše lyrické výlevy nečítaly švárne dievčatá sládkovie. Odsťahovaly sa i s rodičmi a bračekom niekam do Čiech. Otec im avanžoval. Dostal sa za vrchného sládka do niektorého veľkého pivovaru. Možno sa brali preč i pre smutné rozpomienky. Stihlo ich totiž nešťastie. Pod úpustom poniže mlyna nad pivovarom utopil sa im triročný chlapec. Kúpal sa v potoku so sedemročným bratom. Padol pod dosky. Trvalo to hodnú chvíľu, kým sa starší chlapec spamätal od ľaku a rozbehol domov pre pomoc. Ľudia vylovili už iba malú mrtvolu.

*

Bolo v okolí pivovaru miestočko, hotová poviestková krajina. Popri samom kraji polhory, vrúbenej utešeným ružovým kňažovým múľom, kráčalo sa chodníkom hore ovosným stŕniskom a zemiačiskom, cez ktoré prebehávali bleskurýchle šedí ušiaci. Keď človek prešiel na druhú stranu kopca, našiel sa v dolinke medzi svrčinami a brezami, ktoré sa pozeraly pyšne na nízke liesky a osyky. V jednom kúte malej čistiny bola učupená, hnedá, neobielená drevená chalúpka jako z marcipánu. Bývala v nej stará biedna vdova. V kúte naproti mihla sa človeku medzi plánkami a topoľami chalupa väčšia, obielená. Býval v nej horár Meruna. Bol to mocný, smelý chlap, výtečný strelec a náruživý poľovník. A ešte v niečom vynikal: pálieval si doma znamenitú borovičku. Bola taká dobrá, že výletníci ho chodievali prosiť, aby im jej predal daký decík. Dával ju poriadne draho, ale nech pýtal, čo chcel, nikto ani nemukol, ale platil. Ale bola to i delikatesa. Človek od nej až mladol, po celom tele cítil príjemné teplo, ako by ho zakrútili, kým bol ešte nemluvňaťom, do perinky, hruď sa človeku šírila, zrak zbystrel a črevá jakoby namastil. Nie, taký zázračný účinok nemohla mať žiadna iná medicína.

Po jednej podarenej poľovačke — zajace a bažanty ležaly na hromade — večeral Meruna s priateľom Bazilidesom, pisárom od súdu; boli kamaráti nerozluční. Jedli, pili, veselili sa. Horárka s dcérou musely vyrukovať s celým svojím kuchárskym umením. Pilo sa víno, pila sa domáca borovička. Nie div, že na konec ostali oba poľovníci k stoličkám akoby prikovaní. Bazilides sa pustil do fajčenia. Každú chvíľu odpľúval.

— Budeš ho pľuvať, potvora! — zamračil sa horár. Voľaká nevôľa ho počínala premáhať.

Pisár pľuval ďalej.

— Prestaň, Pišta! — pohrozil Meruna. — Lebo nech som dobrý! — — —

— A just budem! — vnišiel do podguráženého pisára vzdor. — Ľaľa ti ho, mrcvaja! — A pľuvol až na druhý konec izby.

— Basom ti dušu! — zviechal sa horár so stoličky, celý bez seba od hnevu. Strhol s klinca dupľovku a prask do priateľa. Pisár spadol bezvládny so stoličky a búšiac hlavou, natiahol sa po podlahe. Žena a dcéra vykrikly a v strachu utiekly do hory.

Nešťastný horár spamätal sa hneď a zúfalý počal kriesiť priateľa. Keď to bolo marné, pustil sa do pitia. Pil, pil, dokiaľ sa nesvalil. Ráno ho našli žandári objímajúceho mŕtveho priateľa.

Vinu si odpykal päťročným žalárom. Keď sa z neho vrátil, nečakalo ho doma mnoho radosti. Žena sa spila a premrhala majetoček. Švárnu dcéru sviedol dákysi židkes — dozeral ako faktor na rúbačov v blízkej hore. — A po židovi prišiel druhý, tretí. Z peknej zlatovlasej Merunovie Mariše stala sa — pobehlica.

*

Sládok Dolejš chodieval do nášho mestečka zo svôjho nového pôsobišťa i po rokoch. Aspoň raz do roka, na Dušičky. Sišli sme sa večer v hostínci pri pive. Gratulovali sme mu k postupu.

— Pekne od vás, pán Dolejš, že na nás nezabúdate. A predsa sa hovorí, že na dobrom bydle sa ľahko zabúda na plané.

— Plané? Nám tu zle nebolo. Veď sme tu prežili so ženou a deťmi svoje najkrajšie roky. Boli sme šťastní, i priateľov sme mali. A ešte niečo ma sem ťahá. Láďov hrob. Však ma už dlho nebude. Pôjdem za tebou, dieťa drahé!

— Ako môžete tak hovoriť?! — počali sme mu dohovárať —, človek v najlepších rokoch!

— Myslíte? — usmial sa trpko. — A viete vy, že doktori konštatovali u mňa ťažkú cukrovku?!

*

Zase ovieva ma lahodný, sladký, jarný vánok a nos šteklia výpary z pivovaru „U Primasů“. Myslím na rodný kraj. Tak rád by som sa rozbehol k pivovaru svojich detských liet, popri ktorom som chodil s bratom kozy pásť. A ešte raz by som sa chcel potúlať do vôle po celom okolí, bežať po úzkych lávkach ponad horskú riavu, počúvať utišujúci klepot starých drevených mlynov, vybehnúť si hore ovsiskom do poviestkového kúta k Merunovej chalupe, i k jej súsedke, peknej červenohnedej, ako by bola z marcipánu.

*

Či radšej neisť?! Jeník Reisr zomrel; pred štyrmi rokmi pochovali aj biedneho žobráka — starého Merunu. Brat ďaleko; v mojom rodnom mestečku vymierajú starí známi, dorastajú a usádzajú sa noví. Už by ma v mojom rodnom hniezde beztak málokto poznal. A, možno, prestavili, rozšírili, inak natreli aj môj pivovar, prestavili podľa novej módy staré mlyny. Darmo by som hľadal kútik, ktorý mi v detstve tak prirástol k srdcu. Kde ste mladé letá?!

Privieram radšej oči a ssajem do seba výpary mláta — opojnú vôňu sladkých rozpomienok.