ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Tí naši učitelia! Ach, to vám je riad! Vážnosť mať, plné žalúdky, offery, kantácie, mastný vokátor, to by pristali! Ale učiť? Ach, Bože môj, posledný šuster vedel by lepšie! Za mojich čias bývalo to ináč! Detí mávali aj vyše dvesto, učilo sa, jedny sa prestaly, druhé sa začaly, tak to šlo ustavične, ani čoby hrachom sypal. Na Vianoce sa pekávaly oplátky, každému prednejšiemu občanovi vinš na mena, pri pohrabe krásne verše…

Ach, to boli inakší ľudia! Ale títo novší, jedno sprostejšie, lenivejšie, ako druhé. Ale zato nafúkaní, aby ich človek na desať krokov pozdravoval. Bývanie chcelo by to mať, ako v kaštieli. A už potom to učenie len tak odbaviť, medzi učením deti každú chvíľu von vyháňať, že vraj na čerstvé povetrie. Ako by ho tie detváky aj tak dosť nemaly! Ba aj primoc, veď každú každučičkú zimu prekašľú.

A v tej škole, tam sú vraj skoro vždy obloky otvorené, akože už nebude tie deti, chúdence, v ušiach trhať! A veď sa aj len naučia v tej škole! Vari vokabule, titule, ako my predtým! Len by to vždy nezbedy robilo, nestatky vyčínalo, po stromoch sa driapalo. A že by ich ten učiteľ za to potrestal, to už božechráň — —

— Ach, čo to len z tých detí bude? Veď budú akoby v hore vyrástly! Nebudú sa báť ani otca, matere, keď sa teraz učiteľa neboja. Bože môj, ako sa ten svet mení, a vždy to ide len k horšiemu! — —

Takto a podobne božekávala moja stará mať nad terajšou pochybenou výchovou školskej mládeže.

II

— Zase máš celú písanku zababranú! A ty čo za koly mažeš! Ach, deti, deti, kedyže si už raz dáte povedať?!

— Cti otca svojho i matku svoju, abys dlho živý bol na zemi. — Čo to znamená? — obrátil sa učiteľ Chabadza, starec síce len 58-ročný, ale už šedivý ako holub, ku treťoročným žiakom.

— Máme sa Pána Boha báť a ho milovať, aby sme — aby sme — — viazol žiak.

— rodičov a pánov svojich nepotupovali, ani nehnevali, ale ich —?

— v poctivosti mali, milovali, jim slúžili — —

— poslušní boli, a jich velice si vážili! — dokončí učiteľ miesto žiaka. — A prečo si sa to, Ďurko, nenaučil, veď ty bývaš inokedy vždy pilný žiak?!

— Prosím, pán učiteľ — odpovedalo chlapča plačlivým hlasom — sadili sme zemiaky, nuž som sa nestihol naučiť.

Učiteľ sa zamyslel.

Jedno prvoročné dieťa vylialo černidlo.

— A ty, Mišo, čože tam zase vystrájaš, nikdy nemáš pokoja, ani pri písaní, ani pri čítaní. Ký čert to v tebe väzí! — rozčuľoval sa učiteľ. — Ak to ešte raz urobíš, ty naničhodník…

— … potvory voľáke, jeden deň neminie, žeby ste ma nenahnevaly, ešte človeka o zdravie pripravia! — bolo počuť z druhej učebnej siene zvučný hlas mladého učiteľa.

— Mňa už o zdravie pripravili! — poznamenal starý učiteľ sucho odkašľávajúc. — Veru tak, jeden prestane, druhý začína.

Otvoria sa dvere. Vstúpi pani rychtárka Mudrajka.

— Dobrý deň vinšujem! — pozdravovala odmerane, blížiac sa ráznym krokom k učiteľovi.

— Ďakujem. Čože pani rychtárku sem doviedlo? — spýtal sa učiteľ podráždeným hlasom, sotva tešiac sa jej príchodu. Už pár razy bola si dovolila učenie prerušovať a hádať sa s ním pred deťmi.

— Ale prišla som vám, pán učiteľ, povedať, že nerobíte tak, ako máte robiť.

— Nuž, a prečo? — spytoval sa učiteľ, nie súc ešte celkom privyknurý na rychtárkin ostrý jazyk.

— Nuž, Jano zase veľmi dostal od otca, a to len pre vás. Nuž ktože to slýchal dávať takému chlapcovi po päť riadkov nazpamäť! Raz si to prečíta, už to vie. Potom z dlhej chvíle dotiaľ sa liepal na stromky, kýmkoľvek nám jeden mladý štep nezlomil. Takú bitku dostalo chúďa, že sa mi išlo srdce nad ním puknúť, a to všetko len pre Vás. Ak mu ešte otec dakedy ublíži, budete mať na svedomí!

— Ale, veď ja, pani rychtárka, nemôžem za to, že váš Janko má takú dobrú hlavu. Veď sa mi to druhí tak chytro nenaučia, čo by som sa hneď na hlavu postavil. A potom k vôli jednomu nemôžem predbehovať.

— No, už som vám len prišla povedať, aby ste vedeli, čo a ako máte robiť, lebo ja si deti pre vás biť nedám. Veď ktože to kedy slýchal, len vždy…

— A ja si to vyprosím, aby ste ma vy tuná poučovali! — ohradil sa učiteľ proti rychtárkinmu tónu, vyjdúc konečne z trpezlivosti.

— A či si to vyprosíte a či nie, ja viem, ako to s deťmi treba. Veď ja som rechtorská dcéra. Môj otecko, — Pán Boh im tam daj slávu večnú, — ten vedeli učiť, to bola radosť! Mali trirazy toľko detí a každé im predsa dvarazy cez deň prešlo popod ruky. Ale ten nedával po päť riadkov. Vždy maly deti čo robiť. Formule, počty domov rátať, vokabule. To boli učiteľ! A jednostajne tie deti v škole držali a nepúšťali ich pod chvíľou von sháňať. Ale teraz tí učitelia nevedia nič. Len každý si to hľadí tú školu čím skôr odbaviť, aby si už potom mohol ísť po svojom.

— Ale, veď ja som nie vina, že je váš Jano nezbedník. Môžete si ho doma držať, a keď vie lekciu, môže vám trochu pomôcť — premáhal sa učiteľ.

— Ale chlapec a doma pomáhať! Veď je vari nie dievča! A potom môj syn môže byť múdrejší, ako vaše. Keby ste…

— A už mám toho dosť! zvrelo to v učiteľovi. — Keby ste si šli radšej domov zápražku zamiešať!

— No, však vy ešte obanujete, aj vy obanujete! Veď vám ja podkúrim, aj vám podkúrim! — zastrájala sa rychtárka tresnúc dvermi za sebou.

Rychtárkin Janko a Marka podívali sa víťazoslávne na ostatných žiakov.

— Že si radšej deti doma neopatrí! Ešte sa mi sem príde vadiť, kto to len kedy slýchal! — neprestávalo to vreť v učiteľovi.

III

— Nie a just nepôjdete viac do tej školy! — hovorila po obede rychtárka svojim deťom. — Aby vedel ten — ten lepkár!

— Lepkár, lepkár, veru taký lepkár! — opakovaly deti vytešené za matkou narážku, že učiteľov otec bol len šuster a nie rechtor, ako pani rychtárkin.

— Veď by ste sa tam u neho aj mnoho naučili, veď on sám toho skoro nič nevie, — odôvodňovala pani rychtárka svoje rozhodnutie.

— Lepkár ide, lepkár! — zvolaly zrazu deti, tisnúc sa k obloku a tľapkajúc rúčkama. — Dedinou totiž kráčal ich učiteľ.

— A veď vás otec naučí toho dosť, keď bude mať čas, — tíšila rychtárka svedomie.

Po škole prišly sa učiteľove deti baviť do rychtárov.

— My sa veru neideme s vami hrať, lepkárenče! — odbil ich Janko na krátko.

Rychtárove deti zostaly už potom stále doma. Poneváč ich však otecko učiť nestihli, pásavaly dobytok, husy atď. Poneváč boly veľmi živé a rozpustilé, zapričinily rodičom mrzutosti a škody toľko, že ich nestačili ani trestať. Deti zdively, ale boly rady, že už nemusia chodiť do školy k tomu „lepkárovi“. Pani rychtárka si neraz nevedela s nimi rady.

— Ach, vy potvory, budete vy poslúchať! — kričiavala na ne bijúc ich po hlave. — Aleže vás naučil v tej škole, nezbedníkov voľákych, veď je toto hrôza s vami! No, ale od takého učiteľa sa dieťa len huncútstva naučí! A čo by to len bolo z vás, keby sme vás neboli vzali od toho lepkára! — — — —