ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vlani v júli dostal som kartu:

— Velectěný! Rád bych se podíval na 3-4 týdny na to Vaše Slovensko. Opatřte mi laskavě — není-li Vám to nevhod — nějaký pokoj, kde dostal bych také mléka, másla atď. Váš oddaný Prof. Dr. Zatloukal. —

Som už 11 rokov von z gymnázia, ale táto karta oživila všetky moje české rozpomienky. Professori starí, mladí, pedanti, pokrokári, prísni i shovievaví, spolužiaci, študentské kúsky, študentské lásky, slovom: osem rokov mladosti v malom českom meste prelietlo bleskurýchle mojou hlavou.

Professor doktor Zatloukal. Hŕba sladkohorkých rozpomienok. Človek podivín, ale srdce zlaté. Professor vzorný, trebárs ukrutne prísny. A napriek veľkej prísnosti jeden z najobľúbenejších učiteľov, zastanca rozpustilej, nezbednej mládeže voči tvrdým, zkostnatelým kolegom-byrokratom. Ale do sladkej čiaše hlási sa horký blen. Ja som mal osobne u prof. Zatloukala málo šťastia, lepšie rečeno veľkú smolu. Mnoho sekúnd, málo dostatočných. Len kýmsi zázrakom preliezol som z triedy do triedy a sbúchal nejak tú matúru.

Profesor doktor Zatloukal vyučoval zemepis. Bol to človek do seba uzavretý, samotár, mravov puritánskych, keď kráčal ulicou a zazrel pekné dievča, opovržlive odvrátil sa od hadieho ženského plemena. Žil iba svojej vede — dôkazom toho dr. — a reume.

Dobrý ten starý mládenec našiel v huncútskej tej chorobe vernú družku života, ktorá úplne neopúšťala ho skoro ani na okamžik.

Vďaka reume, neprerušili sme s professorom Zatloukalom styky ani vtedy, keď skončiac gymnásium vrátil som sa do svojej slovenskej domoviny. Professor trávieval aspoň časť prázdnin skoro rok po rok v niektorých kúpeľoch na Slovensku: raz v Štubnianskych Tepliciach, raz v Piešťanoch, inokedy zase v Trenčianskych Tepliciach. Byt, zaopatrenie atď. obstarával som mu zakaždým ja, i podíval som sa k nemu tu i tu na pár dní.

Môj milý professor ztratil takým činom za pár rokov pekných pár groší na liečbu, ale reumu nie.

Ostatne už dva roky sme sa nevideli. I dopisovať — okrem obvyklých sviatočných gratulácií — sme si prestali.

A teraz tá karta! — Snad uděláme také několik delších výletů. — Ech, môj milý, to si primnoho trúfaš! Môžeš byť rád, keď sa prevlečieš z izby do izby alebo podopierajúc sa o palicu trochu po zahrade. Budeme robiť výlety, ale iba v mysli nad mappou v izbe.

Odpovedal som milému professorovi doktorovi, že môže bývať trebárs u mňa, že ho čakáme; aby odpísal, kedy, ktorým vlakom prijde.

Odpoveď neprišla. Miesto nej zastal pred mojimi dvermi zadychčaný, zaprášený, upotený — professor s veľkým kufrom v ruke. Vybehol som, a svítali sme sa.

— Čo ste si nedali odniesť kufor, pán professor?

— Ale, byli tam ňáci kluci na nádraží, řvali po maďarsku, ale já jim nerozuměl.

Zaviedol som ho do izby a predstavil žene. Môj professor nepokuľháva. Išiel som divom skapať.

— Pane professore! — vyhŕklo to zo mňa. — Pre pána Jána! Čo je to, preboha, s vami?! Kde je vaša reuma?!

— Reuma? — usmial sa professor trpko. — Opustila mne.

— Nevernica! A kde, prosím vás?

— V Bašce.

— Nemožno. Vaša tvrdošíjna reuma sa iste Bašky nezľakla.

— Ale moji paní přece jen ustoupila. Člověk přece nesmí míti dvě ženy najednou.

— Čo počujem. Azda ste len nie ženatý?

— Tak trochu.

— Nemožno. A už dávno?

— Jedenadvacet měsíců.

— Bože! Snáď ste ešte nie fotrom?

— To jo! Mám kluka.

— A vaša paní? Čiaže je rodená?

— No, já myslím, že ji beztoho neznáte.

— Ktovie?

— Je to Macháčková.

— Ach, to je dobré. Snáď len nie Milada?

— Ona.

Bolo to pekné sebevoľné decko. Mala sa rada s mojím spolužiakom Toníkom Prochádzkom. Po čase počal dievčaťu kurizovať mladý professor Zelený. Dievča mu bolo nevďačné. Keď prechádzalo sa po ulici s professorom a pripojil sa k nim Procházka, chcel sa nevyslyšaný milovník lacným spôsobom zbaviť soka. Začal: Co pak, Procházko, umíte už všecko na zítra?

— Ano pane professore — znela vždycky odpoveď.

No, pekná Milada si všimala len Toníka, o professora sa skoro ani neobzrela.

Professor ponosoval sa pani Macháčkovej. No svojhlavú Miladu ani mamine buchnáty nepriviedly k rozumu.

Inak Milade bol som i ja dobrým priateľom. Chcel som spomenúť, že som bol celé tri roky jej súsedom, spolu sme chodievali na prechádzky, prekáravali sme sa, keď som maturoval, musel som jej darovať svoju fotografiu, a ona mi pár vlasov na pamiatku atď. Ale ktovie, či by to bolo bývalo professorovi vhod, a moju ženu beztak povážlive vzrušil môj neobyčajný záujem, nuž radšej som to nechal u seba. Miesto toho poobzeral som sa sebavedome po jasnej, priestrannej, vkusnej izbe s krásnym pohľadom na Tatry a obrátil som sa k svojmu hosťovi:

— Tak, toto bude vaše izba, pane professore. Ste spokojný?

— No, tak trochu. Jenom to lůžko se mi nezamlouvá.“

— Prečo?

— Je moc krátké. Rozhodně krátké pro tak dlouhého chlapa jako jsem já.

— Uvidíme, — odvrkol som podráždene, vyňal z vrecka colštok a zmeral posteľ, určenú pre professora-doktora. Vyšlo, že posteľ má 209 centimetrov, profesor 176.

No, môjho hosťa to nemýlilo ani najmenej, že sa blamoval. S dovolením zapálil si cigaru. — Sakra, jaké pak to máte zápalky: „Emke“? A co pak značí na nich ta pila. Nejspíše krky propilovati… Nemáte matičních anebo nějakých slovenských?

— Teraz práve nemám, jesto síce aj slovenské, ale tie sú… — (chcel som povedať: nanič).

— Co tie sú?! — skočil mi do reči. — Vy jste mi pěkný slovenský vlastenec! Co pak to máte? — všimol si professor zarámovaného obrazu na stene. — Aha, Böcklinův Toteninsel! A to? Knötel-Heldentod des Prinzen Louis Ferdinand von Preussen. — Ach, to je hezké, můj prušácký vlastenče, kde pak jste to vzal?

— Agent to predával. Ináče umenie je medzinárodné, — počal som sa brániť.

— Já nic neříkám. Jenom pro slovanské umění, tak se zdá, nezbylo vám místa.

Takéto reči sa mi zle počúvaly. Bože môj, ešte si neobzrel dobre ani prvú izbu. A čo, keď uvidí všetky štyri?! A nech tak pôjdeme na poštu (pohľadnice predsa len bude posielať) a zbadá, že ja s úradníkmi hovorím len maďarsky a som s nimi v dobrom priateľstve. Alebo keď pôjdeme niekam na výlet a professor ma počuje, ako si pýtam po maďarsky kartu na železnicu (som síce dobrý Slovák, ale v dnešných časoch, keď si každý koľko-toľko slušnejší človek pýta kartu po maďarsky, nemôžem sa predsa robiť nápadným a pýtať si kartu po slovensky). Vôjdeme do „Národného domu“ a professor sa nebude môcť dohovoriť s kellnerom, oslovujúcim nás maďarsky, a len horko-ťažko pomôže si nemčinou. Čo mi môj český prepjatec bude stvárať? Už pri tej myšlienke behaly mi po tele zimomriavky. Na šťastie moja nás už zvala na olovrant.

Počalo sa liať. Nasledujúce dva dni skoro ustavične pršalo. Z našich výletov nebolo predbežne nič. Diškurovali sme, fajčili a upíjali si vína. Vlastne viac len ja, poneváč môj professor sa ustavične zdráhal.

— Prosím vás, nejsem vám zvyklý. A pak já doma vůbec skoro nic nepiju.

Večer navrhol som, aby sme šli do hostinca k Salzerovi.

— To by nám ještě scházelo, abychom se místo po Tatrách toulali po židovských hospodách.

Rozumie sa, dôkladne som professorovi vysvetlil, že Salzer je síce žid, ale ináč znamenitá chlapina, náš človek. Pri minulých voľbách hlasoval síce proti nám. Ale sľúbil nám, že na budúce nepôjde hlasovať nikam. Tedy slovenský žid. Konečne nemusíme tam dlho zostať, ale prejdeme sa po meste.

Tak sa i stalo.

Tretí deň večer (pršať už nepršalo, jasnilo sa, len blato bolo veliké) šli sme do hostinca zas.

Notár Mrkvička, pijúci už asi tretí polliter, prisadol hneď k nám. Professor znal sa s ním už z predošlých večerov: Mrkvička usiloval sa k vôli profesorovi po česky:

— No, paně přofesoře, to vám muší bejt v tý Praze blaze?

Professor sa rozosmial. — Hahaha, co pak si vy myslíte, že celé Čechy jsou v Praze?! My máme do Prahy ještě hezký kousek.

Prisadol i „umelecký“ stolár Vrana a bankový úradník Kvietok. Nálada stúpala. Po krátkej besede a pár pohárikoch spustili sme pár slovenských. Začali sme s „Duhopoľ, Duhopoľ“ a „Takú som si frajerenku zamiloval“ a o hodinu sme už driapali s neobyčajným oduševnením:

Professor cítil sa dobre. Na jeho počesť ako hosťa, odznelo pár zdravíc. On vtipne odpovedal.

— Abychom už snad šli domů, co? — mienil professor o chvíľu.

— Hneď, hneď — upokojil som ho.

Pri nasledujúcej piesni otvorily sa dvere: vstúpil kancellista Zelinay s forgom za klobúkom, v čižmách, s rokošom v ruke, s ružou v gombičkovej dierke. Od červenej, vykŕmenej tváre odrážaly sa ostro krátke šediny. Basilides bol vo šviháckych zelených topánkach, so zlatým cvikrom na červenom nose, podperený velikánskou astrou. Na chôdzi a tvárach bolo obom poznať že nejdú dnes do prvého hostínca.

Zelinay patril k najpopulárnejším figúram v mestečku. Každý ho volal „Imro báči“. Trebárs bol kancellistom pri stolici, so Slovákmi sa sniesol, menovite pri poháriku. Slovensky rád rozprával. So ženou sa vadieval:

— Hallod, ne izélj, mert jókedvemben talász! Megint papulálsz! — (Počuj, neondej, lebo ma nájdeš dobrej vôle! Zase papuľuješ!) Basom ti dušu, keď sa ja raz nahnevám, ja ti ukážem, kto je pánom v dome, ty škuliba voľáka, kopyto sprosté!

Ako spoločnosť zazrela Zelinayho, ozvalo sa zo všetkých hrdiel:

— Nech som dobrý, bude dačo! — zažiarily Zelinaymu oči, a starý pisár potľapkal po pleci mladšieho druha. — Dneska sa zabavíme, az áldóját!

Neistým krokom zamierili k nášmu stolu. — S dovolením, páni! — Prisadli si. — Pardon! — vstal Zelinay, obrátiac sa k nášmu hosťovi. — Ja som podslúžny Zelinay, — predstavoval sa kancellista.

— A ja šéf kancellárie, Basilides, — nasledoval ho kompan, v skutočnosti pisár pri finančnej direkcii.

— Jsem profesor doktor Zatloukal.

— Professor aj doktor dohromady! Na môj hriešnu dušu, to je voľačo! Pred takým človekom klobúk dolu! — počal Zelinay lichotiť. — Ale ja som tiež nie hocičo, Zelinay, zeman, uhorský zeman, moja mater bola grófka, keď chcete vedeť.

— A moja baronessa — doložil Basilides.

— Kellner, dva litre vína, toho zlatkového! — rozkazoval Zelinay. — Takéhoto vzácneho hosťa si treba uctiť. Treba ukázať Čechom, že Maďar je gavallér nemzet (gavaliersky národ). Však je tak, Tóno? — buchol po pleci stolára Vranu.

— Kedy ako. Ale za to je slovenský zeman Zelinay fajn chlap.

— Vidíš, Tóno, vidíš! Vždycky zapáraš. A takí ste vy Slováci všetci. Zapára, a keď ho človek učí móres, skučí. Nuž, sedliak zostane len sedliak!

*

— A, na môj dušu, to je škoda, — mudroval Zelinay po malej pomlčke ďalej, — takí poriadni, honetní páni, ako sme my tu, mali by vždy spolu držať. Či som ti ja, Gusto, nie bližší, ako dáka halena? — obrátil sa Zelinay ku mne.

— Pojďme domů! — počal byť môj hosť netrpelivý. — Já tu déle nevydržím.

— Zaplatíme a ideme, len nech prijde kellner — tíšil som professora.

— Ale nech žije náš drahý hosť! — pripíjal Basilides, smädnejší a nedočkavejší pri každom novom litri.

— Éljen, nech žije!

— Počuj! či počujte! náš drahý professor doktor! — vstával Zelinay horko-ťažko na nohy s pohárom v ruke. — Takého človeka, jednoho professora-doktora musíme si uctiť. My sme už vlastne dávno mali byť per tu. Servus! Aha, ty, kamarát, nevieš, ako sa u nás bruderšaft pije! Takto! — a starý Zelinay preplietol si ruku popod professorovu, načahoval sa k nemu, chcejúc ho bozkať, ale nemohol ho dosiahnuť, nuž uspokojil sa so štrngnutím.

— Ale, veď sa to treba i bozkať. Ale ty si ešte zelený, čo by si ty vedel piť bruderšaft! Aj professor si, aj doktor si, ale zato si ešte veľmi zelený, hrom sa ti do duše. Môj ti milý nafúkaný Rakúšan. My Uhri vám dávame múku, mäso, víno, a vy Rakúšania nám za to čo? Mizerné svetlé papieriky! A ešte si myslíte, že ste voľačo?! Keď chceme, za pár týždňov pohyniete hladom, pačrevy!

Môj professor sa len smial. Bavili ho naivné náhľady o pomere Rakúska k Uhorsku. — Éljen a maďar šabačak! — zvolal rozjarený. Pár maďarských slov vedel, lebo takto v prázdnych chvíľach študoval maďarčinu podľa Brábka.

— Éljen! — Zelinay a Basilides vstali a nasilu chceli professora dvíhať. No, deväť litrov vykonalo svoje, a Zatloukal bol ťažký chlap; nešlo to.

— Aspoň ťa bozkám, veď si ty zlatý človek! — a starý Zelinay bozkal mierne odťahujúceho sa professora, až tak cmuklo.

Basilides nevládal už vraveť, nuž professora nemo oblizol.

Znovu zavznel spev. Slováci spievali maďarské pesničky, maďaróni slovenské, a na počesť hosťa spojenými silami celý stôl:

Vo dverách mihla sa kučeravá hlava cigáňova a hneď zase zmizla. Po pár minútach zbadal som vkradnúť sa do kúta krčmy ôsmich cigáňov-muzikantov. Väčšinou rozjarenej spoločnosti zostali nespozorovaní. Pre náš spev a či vresk nebolo počuť ani ladenie inštrumentov. Len keď spustili zádumčivý „hallgató“ a potom rezký čardáš, zvýskol notár Mrkvička:

— Ja-ja-ja-ja-ja-jáj. Hogy volt!

A banda začala znovu.

Tancovalo sa. Starý Zelinay, objímal kellnerku a kričal na profesora:

— Podívaj sa, ako sa máš bozkávať, keď budeš piť bruderšaft, ty somár sprostý!

— Drž hubu, potvoro! - vyhrklo to z môjho professora.

Krajčír Mikuľa vyskočil na stôl a pokreskával nohami medzi fľašiami a pohármi. Pritom reval:

— Viete, koľko mám rokov?! Šestdesiaťjeden. Šestdesiaťjeden, bohuprisám! Hanbite sa, vy že ste mládež! Keď budete v mojich rokoch, budete sa triasť ako huspenina a sedeť za pecou, nedochúdčatá!

Čo bolo ďalej a ako sme sa dostali domov, na to sa už nepamätám, a patrne ani ostatní nie. Viem len toľko, že na druhý deň bolela mňa a professora strašne hlava. Práve sme sa reparovali kapustnicou, keď doniesol hajdúch mne i professorovi citáciu na slúžnovský úrad a sluha od hostinského Salzera účet:

Idúcky k slúžnemu stavil som sa u Salzera. Dohovorili sme sa, že účet sa rozdelí medzi nás šiestich, poneváč od Zelinayho (ten rozkazoval včera najtuhšie) a Basilidesa nesinkasuje nič ani parom. Čo sme to včera robili? Hostinský mi rozprával (skoro som ani veriť nechcel), že sme hulákali, pobili sme sa, Mrkvička má vraj rozbitý nos a Kvietkovi že navrel na čele roh. Keď prišla záverečná hodina, nechceli sme sa dať vypratať z hostinca, ale sme sa sprotivili policajtom atď. atď. Že on nás nechápal a bral ohľad iba na to, že sme to my, samí honetní ľudia.

Slúžny docitoval nás pre rušenie nočného odpočinku, pouličnú výtržnosť a sprotivenie sa policii. Náš výsluch robil mu náramný hec, lebo veď docitovaní sme boli celá včerajšia spoločnosť. Na Mrkvičkovom nose a Kvietkovom čele videl som, že Salzer mal pravdu. Krajčír Mikuľa, včerajší tanečník po stole, pohrdlive obzrel nás, nedochúčatá. Môj milý profesor hanbil sa ako pes a nebárs sa znal k svojim včerajším pusipajtášom. Tým milší k nemu oni, menovite Zelinay potľapkával ho ustavične po pleci a zval ho k sebe na gáblfruštik a Basilides šeptal mu ustavične niečo do ucha.

Keď policajti rozprávali, čo sme včera robili, hľadel môj professor ako vyjavený. Slúžny zapchával si šatkou ústa, aby sa nesmial prihlasne.

Výrok bol mierny. Slúžny odsúdil nás každého k pokute 2 korún.

Ako sme sa odbavili v slúžnovskej, utekal môj professor (ja som sa zadychčal a predsa som ho nedohonil) do svojej izby, sbalil si svoje veci a že odcestuje s najbližším vlakom domov do Čiech. Darmo sme ho nahovárali, prosili, aby zostal, darmo som ho uisťoval, že ctím si ho nie menej, ako predtým. Darmo sme aranžovali krásny výlet pod blízke zrúcaniny zámku Jastrabie, na ktorý mal sa dostaviť skoro celý mužský sbor miestneho speváckeho spolku „Tatrana“, ba sľúbil, že prijde i s rodinou pán Ticháček — tiež Čech — nájomca blízkeho panstva. To všetko nepomohlo. Môj milý professor dobehol na nádražie (kufor chcel si vliecť nasilu sám, horko-ťažko som to prekazil a dal zaniesť svojmu drevorubačovi), kúpil si lístok, vysadol na vlak, zakýval mi zunovane rukou a — bol preč.

Od tých čias máme už druhé leto. S professorom vymenili sme si pár pohľadnic. Je ešte vždy bez reumy a má už druhého chlapca. Volal som ho pár razy znovu na Slovensko, on mňa zase do Čiech. No, sísť sme sa ešte nesišli. Pred pár dňami dostal som od neho kartu:

„Velectěný! Ďekuji za pozornost. Snad přece vyhovím Vašemu opětnému přání a podívám se na to Vaše Slovensko znovu. Pak si, doufám, také někam vylétneme, musí to však býti trochu dále, než do Salzerovy krčmy. Váš oddaný Prof. dr. Zatloukal.“