Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Janko Jesenský:
Demokrati (prvý diel)
Dielo digitalizoval(i) Agustin Murillo Lopez, Zuzana Behríková, Ján Cibulka, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Peter Kovár, Martin Šoltys, Igor Pavlovič, Beáta Dubovská. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 291 | čitateľov |
Prešiel september. Celý bol slávnostný, slnečný a teplý ako mládenec. Nebo bez obláčkov. Slnko zapadúvalo v meďovočervenej vatre a sťahovalo sa ako veľký zlatý vták každý večer ďalej na juh. Stromy a lúky sa ešte zelenali. Fialová jesienka kvitla. Kde—tu oneskorený králik. Kry šípov a hložia červenali sa od svojho drobného ovocia. Trnky belaseli. Farby bolo ešte dosť. Ale na rozrytých parcelách stáli už len vrecia zemiakov, rezali kukuričné byle. Ich korene, vňať a smeti spaľovali. Horeli ohne po medziach a nad poľami sa vznášal dym a smrad… Nad žeravým západom stálo bledozelené nebo a na ňom believal sa mesiac ako mliečne okrúhle tienidlo lampy, kým ju súmrak nezapálil a noc nevykrútila knôtik, aby zahorela plným svetlom. Vtedy už bolo cítiť v povetrí chlad jesene. Nevdojak prichádzala na myseľ dlhá osem—deväťmesačná zima. Človeku začínalo byť smutno okolo srdca.
Možno, že od umierania prírody i Anička bývala smutná, keď hľadela na polia za záhradou pri rozvalidovskom dome z oblokov kuchyne. Zo sporáka sálalo teplo a dobre ho bolo cítiť. Nie tak ako v lete, keď kuchynská žiara bývala i nepríjemná a keď všetko bolo predsa príjemné, aspoň za ten mesiac, kým páni boli preč… I potom… Zdalo sa jej, že i jej leto odchádza s tým akýmsi iným teplom, ktorého škoda, večná škoda.
„A keby aspoň nejakú kartičku poslal,“ zamýšľala sa.
Anička! Nečakaj kartičku. Ak by si ju i dostala, nepripisuj jej význam. Nezamýšľaj sa, aby ti zásmažka neprihorela a nenahneval sa zasa tvoj pán, pán direktor, ku ktorému si sa vrátila za kuchárku s nádejou v srdci, že nájdeš v Starom Meste milého pána doktora, s ktorým si sa vtedy ani nerozlúčila, čo ťa teraz hryzie ako zlé svedomie. Nenašla si ho už. Bol preč. Je preč. Nezachytila si chvíľku šťastia, keď bolo treba iba ruku vystrieť.
To tvoje šťastie schytil mestský vír a krúti ním.
Nadlho si sa stratila z jeho myšlienok, ako tá indická kráľovná, čo odišla na lodi hore Dunajom, ktorú chcel vítať krátkou rečou, hudbou a ružami.
Beriete zasa mäso u Tolkoša. Nenávidíš tohto udavača, ale on sa zasa chystá, že niekedy oblečie sviatočné šaty a pôjde ťa vypýtať.
Ak premôže svoj „honor“.