ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na túto historku myslel dr. Landík, keď vstupoval do predizby, susediacej s kanceláriou náčelníka. Tu čakávali stránky, ktoré chceli k „hlave“. Oficiál Sakulík ich prijímal. To jest vydával číslované „audienčné lístky“. Značil do ich rubrík meno nešťastníka, odkiaľ je a v akej veci prichádza, aby ich potom jedného za druhým oznamoval náčelníkovi, či ich prijme alebo nie. Vpúšťal ich ako ovce do košiara a vypúšťal po audiencii na zdravé povetrie.

V predizbe bol len Sakulík. Stránok nebolo. Sklonený nad rubrikovaným hárkom, prenášal písomne starý úradný popolník z izby číslo 5 do izby číslo 7. Komisár Novotný, ako sme už povedali, nefajčil a Landík áno. Bolo treba preniesť tento drahocenný kus úradného náradia od Novotného k Landíkovi, nielen „de facto“, ale i „de forma“, čiže na papieri, čo je oveľa významnejšie. Práca to nebola taká ťažká, a preto Sakulík stačil myslieť i na iné. Rozmýšľal, že od prvého bude azda dosť jeden kúštik Schichtovho mydla na tri mesiace, a nie na jeden, ako bolo dosiaľ. A keď už kážu tak gazdovať: nie päť pier, ale jedno stačí. Nebudú sa dávať dva tégliky vosku, ale jeden… Potrebujú si milostiví páni za každým riadkom plačkať ruky vo vode?… Pero, keď sa riadne utiera, trvá i mesiac i dva… Vosk kydajú, ako čo by to bol hnoj… Práve bol pri metlách a chcel prachovky strihať na menšie, keď ho prerušil v ekonomických myšlienkach Landík:

— Je starý dnu?

Oficiál vyskočil, že ho hneď oznámi, ale Landík ho zadržal.

— Akej je vôle?

— Iam proximus ardet Ukalegon, — zacitoval Sakulík, — na stolíku má žltú knižtičku.

Žltá knižtička bola služobná pragmatika.

— Zlý znak, — mienil Landík.

— Zlý, — potvrdil oficiál a vošiel k starému.

O chvíľu vyšiel a nechajúc za sebou dvere otvorené, s poklonou na ne ukázal:

— Nech sa páči. Pán okresný náčelník ráči čakať pána komisára.

Landík vstúpil. Náčelník na pozdrav ani nezaďakoval, ani rukou nekývol, ba ani len hlavu nezdvihol. Schválne sa pohrúžil do práce. Ako čo by bol vietor zavrel dvere alebo holub zahrkútal na podokenníku a vrabec zaťukal zobáčikom na plechu výklenku.

Sedel vo veľkom koženom foteli a komisár videl len špinavé temeno s riedkymi vlasmi za širokým barokovým písacím stolom a pred temenom ohromný dvojitý mramorový kalamár, hneď pri ňom mramorový stĺpik a na stĺpiku lampu so zeleným hodvábnym tienidlom, mosadzný kalendár, na ktorom sa krútili čísla dní a zamieňali mesiace, ak Maťko nezabudol zvrtnúť patričný šrôbik, bronzovú sošku „Nedáme sa!“ a strieborného jazdca s vyžlou — všetko dary zamestnancov úradu a notárov okresu, tu na meniny, tu na narodeniny, tu na päť—, tu na desaťročné jubileum, ako prišiel do okresu, tu na krst jeho prvej dcéry, druhého synčeka.

Náčelník usilovne písal čosi na koženej podložke, tiež novoročnom dare ktorejsi firmy s papierom. I plniace pero, ktorým písal, daroval mu dodávateľ písacích strojov.

Landík hľadal žltú knižku. Tam bola pri podnoží sochy „Nedáme sa!“. „Čo to píše?“ myslel si. Videl diárium, na ktorom boli jednotlivé dni rôznofarebne počarbané. Sem sa zapisovalo, čo treba robiť v ten a ten deň, na akú schôdzku treba ísť, do akej komisie sa dostaviť, komu vrátiť návštevu, aká a kde bude paráda, oslava, tryzna, prednáška, čaj, lehota, termín — v pondelok, stredu, piatok — a aby to čerti brali, najviac v nedeľu. Náčelník i tu mal praktický systém. Oslavy a parády zapisoval vždy červenou ceruzkou. Červená farba je znakom radosti. Prednášky označoval zelenou — znak nádeje, že sa niečo naučí. Návštevy a tryzny atramentom — farbou čiernou, to znamenalo stratu, návšteva stratu času, tryzna stratu zaslúženej osoby, teda farba smútku. Schôdzky, komisie, termíny, lehoty značil obyčajnou ceruzkou, ako veci každodenné, do úradu patriace. Bolo treba len do diária pozrieť a vedel všetko.

Landík stál neďaleko obloka a bavil sa s kystkou ťažkých plyšových záclon. Najprv rozmýšľal: Ozaj, akou ceruzkou je on poznačený v diáriu, ale zbadal, že cez obloky lepšie vidieť na námestie ako u neho, a táto okolnosť dala jeho myšlienkam iný smer. „No, pravda,“ myslel si, „náčelníkovi ich umyjú, mne nie.“ Tento rozdiel ho prinútil, že sa začal zabávať na veľkom rozdiele medzi jeho pracovňou a touto. „Baroková knižnica, u mňa etažérik… Veľké stojacie hodiny… Kyvadlo sa hýbe vážne ako on… U mňa sú len také okrúhle — kuchynské, dobré pre komisára… Veľký červený koberec, kožené anglické fotely, diván a nad ním hlava štátu v oleji, maľovaná miestnym umelcom…“

Necítil závisť, len urážku, že ho náčelník nebadá a nechá čakať, ani ho neponúkne, aby si sadol. Náčelník je radca, a on len komisár. „Len dve priečky na úradnom rebríku, a ako sa nafukuje. To kvôli autorite musí dať cítiť rozdiel… Maťko nepozdraví, tento nezaďakuje za pozdrav… A tam u mňa babylonská veža písem čaká… Zabudol, že som tu?“

— Tu som, pán náčelník, — hlásil sa ešte raz, ale šéf ani okom nežmurkol, len ho zahriakol úsečným:

— Dobre. Počkajte!

Chcel mu odseknúť, že mu práca stojí a že ju nie on — náčelník, ale on — Landík, musí spracovať. Kým on — náčelník, rozmýšľa, akou ceruzkou má zaznačiť sprosté divadelné predstavenie, on — Landík, vybaví akt. Že by bolo treba byť konzekventným v pedantnosti: nemrhať časom svojím a nekradnúť čas druhému, byť zdvorilý i voči podriadeným, a nielen voči členom Národného zhromaždenia, všelijakým tým politickým sekretárom a nadriadeným hlavným radcom, kontrolórom a revízorom, nebrať tie rozličné kalamáre, lampy a sošky od „kolegov“ a potom sa im takto odplácať… Veď všetku tú krádež a neslušnosť zakazuje tá žltá knižka, s ktorou bude onedlho operovať a citovať z nej paragrafy… Prečo ľudia nemajú radi úrady a úradníkov?

Len preto že sa niekedy stretnú so zachmúrenými, chladnými, namyslenými, nczdvorilými ľuďmi, ktorí nevidia, necítia, nepočujú, a ty si im iba akousi čiarkou v povetrí, kusom priezračného skla, na ktorom nehodno stratiť teplý a príjemný úsmev. Ten príjemný a teplý úsmev chýba úradníkom, preto je v úradoch ešte nepríjemnejšie ako na cintoríne. Tam na kameňoch je aspoň písmo o láske. Úradné tváre sú kamene bez písma. Strasie ťa…

Pán šéf konečne zložil plniace pero a vzal červenú ceruzku, aby zaznačil do diária, že v nedeľu bude pätnásťročná oslava založenia miestneho kultúrneho spolku Besedy, jubileum dvadsaťpäťročného trvania Katolíckeho kruhu. Ráno o deviatej slávnostné bohoslužby, o jedenástej slávnostná akadémia s prívetmi hostí, o jednej slávnostný obed, o ôsmej večer slávnostné divadelné predstavenie. Musí zasa chystať reč. A to zasa v nedeľu… „U nás je nedeľa najrobotnejší deň, celkom proti zákonu. Všetko pozatvárané, len ty aby si sa plahočil,“ myslel si pán náčelník a chcelo sa mu posťažovať si Landíkovi, ale s tým musí dnes prísne zatočiť.

Temeno sa zdvihlo a ukázala sa tvár s kostenými okuliarmi na očiach. Široká, červená, v šedivastej brade, s hlbokou vráskou na čele a s výrazom, ako čo by všetko okolo smrdelo. Vrchná pera zdvihnutá k nosu, nos skrčený, široký a okrúhly, kryl fúzy, z ktorých trčali iba konce, namastené a vykrútené dorovna. Zdalo sa, že vyrastajú z nozdier. To bola tá tvár, ktorú videl vtedy, keď sa raz pri odprevádzaní Hany stretli na chodníku. I vtedy mu všetko smrdelo.

Náčelník posotil okuliare na čelo a začal prísne:

— Neusadím vás, len ja budem sedieť. Vy ste teraz delikvent. Aké máte svedomie?

— Ako krištáľ.

— S mušacincami.

— Pardon!

— Ešte nie. Najprv vás vypočujem a potom bude pardon alebo nie.

„Však je hlúpy,“ myslel si Landík.

Náčelník pokračoval. Naklonil sa nad akýsi papier a opätovne spustil okuliare na nos.

— Prišlo anonymné oznámenie na vás, pán komisár. Vyšší úrad ho postúpil mne, predbežne, aby som vec vyšetril, vás vypočul a podal správu… Ani by som neveril, ale videl som sám na vlastné oči… Myslel som vtedy, že je to nejaká vaša známa, miestna inteligentná dáma… Ako sa pamätám, zdala sa byť veľmi inteligentná… A vy chodíte za slúžkami, znepokojujete ich na ulici, prenasledujete, zvádzate, kazíte im budúcnosť, robíte verejný škandál, napádate poctivých remeselníkov palicou…

Brigantík čítal výrazy z aktu, podčiarkujúc ich belasou ceruzkou. Azda preto belasou, lebo si myslel: „Počkaj, Landík, veď ty obelasieš!“

Landík zdúpnel.

„Tolkoš!“ bola jeho prvá myšlienka. Chcel hneď protestovať, ale šéf zdvihol dlaň na znak toho, aby počkal.

— Počkať! Teraz ja hovorím.

Natiahol ruku za žltou knižkou, ktorá ležala na stole. Roztvoril ju a čítal:

— Paragraf dvadsiaty štvrtý. Úradník má v službe i mimo služby dbať na stavovskú vážnosť, vždy sa správať v súhlase s požiadavkou disciplíny a všetkého sa vystríhať, čo by mohlo zľahčiť úctu a dôveru, ktorú jeho postavenie vyžaduje. — Zložil knižku a hľadiac na Landíka, opätoval: — Teda dbať na stavovskú vážnosť, — zdôraznil, — vystríhať sa všetkého, čo by mohlo zľahčiť úctu… Vy chodíte za slúžkami, znepokojujete ich na ulici, vyhrážate sa mäsiarovi Tolkošovi palicou, chytili ste ho, sotili, až sa prevalil cez stoličku… Vy chodíte a pijete po krčmách s mäsiarmi, bijete sa s nimi — pre slúžku, ktorú si chce poriadny remeselník vziať za ženu, konkurujete s ním v láske a chcete ju zvábiť…

Landík stál spočiatku stŕpnutý. Počúval, a čím ďalej, tým väčšmi sa mu uľahčovalo. Neistota prestala. Veď mohli naklebetiť ešte hroznejšie veci. Proti tomuto obvineniu sa ľahko obráni. Už ho nemrzela Hana, len Tolkoš ho napĺňal hnevom. „Je to len podliak“ nadával mu v duchu.

— Čo na to poviete? — spýtal sa náčelník.

— Čo poviem? — začal váhavo. — Po prvé. nechodím za slúžkami, ale som odprevádzal istú — kuchárku.

— Kuchárku Hanu Myšíkovú?

„Teda Myšíková sa volá?“ pomyslel si. „Myšíková, Myšíková,“ opätoval si v myšlienkach, aby nezabudol. „To je ako od myši.“

— Áno, — povedal nahlas, — Hanu, kuchárku, čo slúži u direktora banky Rozvalida, tú, s ktorou ste ma ráčili, pán šéf, stretnúť.

— Súhlasí.

— Odprevádzal som ju, netajím. To je nie to, že som chodil za slúžkami. Chodiť za slúžkami môže byť svinstvo a znevažovanie stavu. Chodiť s jednou po ulici môže znamenať vážny úmysel. Môžem si ju predsa vziať za ženu.

Šéf zalomil rukami.

— Štátny úradník a slúžka! — vyskočil náčelník spoza stola. — To znamená vždy svinstvo. Kto by uveril, že chodíte preto s ňou, lebo si ju chcete vziať za ženu? A chcete si ju vziať? — spýtal sa posmešne, krútiac okuliarmi v prstoch.

Stál za stolíkom a hľadel posmešne na Landíka.

— Nie.

— No tak.

Znova si sadol. Landík rozprával:

— Chcel som demonštrovať za rovnosť.

— Čo?

— Demonštrovať za rovnosť.

— Nijaké demonštrácie nestrpím, — nepochopil náčelník.

Landík rozpovedal, že to nebola demonštrácia masy, ale jednotlivca, nie demonštrácia hlučná, s vyzývavými heslami, ale tichá, s nevypovedaným, len naznačeným mottom. Vyrozprával, ako sme to už opísali, že istý mäsiar Tolkoš onačil sa prejsť po ulici s kuchárkou Hanou Myšíkovou preto, lebo je len kuchárka, a on známy mešťan a remeselník. „Honor“ mu vraj nedovolí. Pohoršili by sa vraj ostatní v meste a nebrali by u neho mäso. Hana sa mu ináč páči i za ženu by si ju vzal, ale ten „honor“, ten „honor“ mu to nedovolí.

— Nechcel som vysvetľovať, že mäsiari neboli nikdy honoraciori, a darmo by som bol vysvetľoval, lebo viem, že každý taký malomešťan je nádoba pýchy. No, reku, ja ti ukážem príklad. Som politický komisár, doktor práv, štátny úradník, ja tvoju Hanu odprevadím navidomoči všetkých a budem odprevádzať každý deň…

— Vy si s ním tykáte?

— Áno.

— Je vám rodina?

— Nie.

— Nerozumiem.

— I to bolo kvôli rovnosti… Odprevádzať ju budem, reku, od tvojej jatky až do domu direktora banky, kde slúži. Pochyboval, že to urobím. Urobil som. Začal žiarliť. Vravím mu: „Odprevádzať ju budem za týždeň, ale ak ťa uvidím raz s ňou za vidna na prechádzke, hneď odstúpim, lebo mi to bude dôkazom, že si pokoril svoju sprostú pýchu…“ A on, namiesto toho, aby sa s ňou poprechádzal, v žiarlivosti píše anonymné listy mojej matke, dievčaťu a ohovára… Keby som bol vedel, že ma oznámi i úradom, bol by som mu vypálil i zaucho, a nie len pohrozil sa paličkou, pred ktorou, v strachu cúvajúc, zavadil o ťažký fotel a prevalil sa. Podliak!…

— Nechajte si svoje výrazy, — zastavil ho náčelník, — mäsiar bol úzkostlivejší na svoj stav ako vy.

— Sprostejší, pán šéf.

— Neviem… Je to predsa len slúžka.

— Poriadne dievča.

— Slúžka.

— Pardon, pán šéf. Pracovníčka, domáca pomocníčka. Slúžok ani niet, podľa zákona niet.

— Slúžka, hlúpa slúžka, — opätoval zanovite náčelník a neprestával hlavou vrtieť od údivu.

— Múdre, vtipné dievča, keď i slúžka. My všetci sme sluhovia.

Slúžime bohu, štátu, národu, vlasti, obecenstvu, myšlienke, rodine, kde—komu. Je vždy čosi vyššie, čo nám rozkazuje a čo my poslúchame. Slúžiť druhému! To je najkrajšia ľudská cnosť. Slúžiť len sebe je protivné sebectvo, neresť, choroba, pán šéf, ktorú treba prísne liečiť. Sebectvo treba vytopiť z ľudí, ako sysle z dier, vypáliť ako ranu, čo kazí krv a rozloží celý organizmus na drobné hnilé kúsočky. Ak budeme pestovať egoizmus, zostanú z nás len žravé pavúky, červíky v syre, parazity, streptokoky, bacily, umŕtvujúce živiace šťavy. Bude to štát intrigánov, zlodejov, defraudantov, úžerníkov, zabijačov, chamtivých naničhodníkov, ktorí nepoznajú nič iné, len seba…

Brigantík sa oprel o operadlo fotela, vystrel nohy pod stolík a s polootvorenými ústami vytreštil oči na Landíka, čo sa mu robí.

— A zákon chce zotrieť pojem sluhu, ako čo by to bolo zahanbujúce byť sluhom, — lialo sa Landíkovi z úst. — Chce urobiť z každého pána. V živote sú najväčší páni najväčší sluhovia. Minister—premiér väčšmi a viacej slúži ako vy, pán šéf, vy ste teda väčší pán ako minister

— Zmätok pojmov, — prerušil ho náčelník. — Panstvo sa určuje podľa moci. Čím väčšia moc, tým väčší pán. Čím viacej pánov máte nad sebou, tým ste menším pánom…

— Sluhom.

— Pánom.

— Teda pánom… Ženiete vodu na môj mlyn, pán šéf, Hana je teda podľa vás paňou, menšou paňou, ale paňou…

— Slúžkou, — nástojil náčelník.

— Teda slúžkou… Kruh jej moci je malinký, ona je len také ohnivko v retiazke, ale zato kto má dlhšiu retiazku s viacej ohnivkami, nemá sa prečo zvysoka dívať na ľudí s kratšou retiazkou s menej ohnivkami… A keď je už o panstve reč, tým je panskejší človek čím je nepanskejší. Čím viac sa zohýna k tým, ktorí sú závislí od čím viac ľudí. Čím väčšia závislosť od ľudí, tým viac nepriateľov, tým väčší pocit slabosti, a takým treba čím viac pomáhať, to je to — panstvo. Najväčšia slabosť — najväčšia služba — najväčšie panstvo.

V Landíkovi už vrelo, že ho náčelník neusadí. Musí pred ním stáť ako pred trestným sudcom. A sám sudca je rozvalený vo foteli, krúti okuliarmi medzi prstami, vystiera, krčí nohy, prehadzuje ich, prevaľuje sa raz na pravý, raz na ľavý lakeť, ako mu je pohodlnejšie, dvíha vrchnú peru k nosovým dierkam, vraští nosom, a on musí stáť a spúšťať sa tu na jednu, tu na druhú nohu, aby si uľavil… „Ty si veru nie pán,“ myslel si, „ty kopeš nadol a klaniaš sa niže pupka pred ministerskou čiapkou… Odporný lokaj si, obmedzený svojou povýšenosťou voči menším a otrockou poníženosťou pred väčším, ako si sám… Čím ťa len uraziť?“

Landík sekal, akoby obtínal konáre od pňa, strom od okrasy, nech vidieť holý peň, aký je pustý. Hovoril, že i také zviera zasluhuje ľudskú lásku, a to preto, že jeho dobrobyt závisi len a len od ľudí. Náčelníkovi sa Landíkove reči zunovali. Zastavil ho.

— Sentimentálna kňazská filozofia. Prieči sa prírode. V prírode nieto lásky. Tam je iba brucho, papuľa a žranie, je silnejší a slabší, vrchy, polia, bohatosť, bieda, nijaká rovnosť. Dosť! Zameníme filozofiu skutočným životom a vrátime sa k zákonu.

— Zákon je kaša, — nedal sa Landík, — do ktorej dvaja pľujú: zákon a život. Podľa zákona je osobná sloboda zaručená, a podľa zákona ju možno vziať. Podľa zákona vám môžu majetok vziať, a vy musíte vracať i to, čo ste si statočne zarobili, i vtedy, keď ste to dávno strovili. Podľa zákona je sloboda slova, a podľa zákona musíte držať jazyk za zubami. Podľa zákona je chránená listová tajnosť, a podľa zákona vám budú listy otvárať. Podľa zákona je rovnosť, a podľa zákona jej niet, rozdiely by nemali byť, sluhov niet, ale sú stavy a triedy, sú nadriadení a podriadení. Vy, pán okresný náčelník, vyčítate mi, že choďím za slúžkami, a pre rozdiel, čo je medzi nami, nechávate ma tu stáť už dve hodiny, kým vy pansky sedíte…

— Stop! — vyskočil náčelník, — aký je to tón!

— Demokratický.

— To si vyprosím! Neviete o „úctivosti“ voči predstaveným? Paragraf dvadsiaty šiesty.

— Tam je i o „úctivosti“ voči podriadeným.

— Kuchynské spôsoby! — zasmial sa opovržlivo Brigantík a zafučal ako býk. — Vidieť, že naháňate slúžky.

To Landíka dopálilo ešte väčšmi. Chcel tohto fučiaceho býka do krvi poraniť. Nerozmýšľal a vybľafol:

— No, a čo bola vaša milostivá pani? Robotníkova dcéra.

Náčelníkova červená tvár sčervenela do tmava. Nos sa mu ešte väčšmi pokrčil, líca zdvihli a obočie celkom znížilo na oči tak, že mu ich nebolo ani vidieť. To bol výraz človeka, ktorý sa odhodlal na smrteľný úder. Zabiť, zabiť, a to hneď. Ale náčelník udrel iba na stolík, že sa socha „Nedáme sa!“ pohýbala v základoch a strieborný poľovník s vyžlou poskočil.

— Von! — zakričal. — Budem žiadať vyslanie osobitného komisára a vaše preloženie… Nemôžem trpieť v úrade… takého anarchistu, takého… boľševika…

Landík už vedel, že presolil. Teraz už bude vo všetkom hriešny. Spomenúť „nízky“ pôvod milostivej panej, ktorá je ženou „hlavy“ okresu, radcu, náčelníka a predsedníčkou aspoň troch ženských spolkov, bolo od neho nielen mrzké, ale i strašne urážlivé… Amen! Neudržíš sa…

Bez pozdravu vyšiel.

V predizbe sa ho Sakulík spýtal:

— Olet?

— Furia infernalis, — povedal Landík.

— Čo je to?

— Pekelná zúrivosť.