ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň nepremeškal odprevadiť Hanu. Okrem takzvanej a pochybnej demonštrácie za rovnosť mal na to ešte dve príčiny: odovzdať sľúbenú knižku a nahnevať Tolkoša, ktorý už žiarlil síce, ale v ktorom „honor“ mešťana — mäsiara premáhal zamilovaného človeka, preto zostával len ďalekým, ale zato tým pozornejším a žiarlivejším pozorovateľom. Bola i tretia príčina, ktorá sa vtedy nedala dobre rozoznať. Môžeme ju nazvať silným záujmom o dievča ako dievča, alebo i láskou, pravda, dosiaľ slabou a plachou ako motýľ.

Keď sa k nej pripojil, išla už domov s mäsom a nakúpenou zeleninou. Belasé perkálové šaty s vystrihnutým hrdlom jej znamenite pristali k bledej tvári a svetlým vlasom. Bola veselá. Smiech jej neschádzal z líc. Keď sa zasmiala, tvár si skláňala a dvíhala. Pozerala ponad plece na doktora, čo bolo koketné a detsky naivné.

Obdivoval ju, ako čo by ju po prvý raz videl. Len dnes zbadal, že má šiju zriedkavo peknú, nie tučnú, mäkko splývajúcu, s málo mäsitým chrbtom a plecami. Jej ramená v krátkych rukávoch neboli hrubé, ani svalnaté, ale dievčensky okrúhle a tvrdé. Jej ruky malé s trošku krátkymi červenkastými prstami. Na ukazováku mala prsteň s veľkým červeným kameňom. Mohol to byť rubín, mohlo byť i červené sklíčko. Cifrované rytiny na zlate prezrádzali, že je to skôr prsteň cenný ako jarmočný. Len na chvíľku upútal jeho pozornosť, i to len natoľko, prečo ho dosiaľ nevidel na Haninej ruke, či ho nenosila, a len dnes si ho vzala, či ho nosila, a len on ho nezbadal.

Kráčal hrmotne vedľa nej, jeho podpätky klopkali na dlažbe. Hanina chôdza bola tichá. Jej krok bol dlhý a plavný v lacných, gumou podbitých žltých poltopánkach s nízkymi podpätkami. Nevedel potrafiť do kroku, aby šli rovnomerne. Odhodlala sa i na posunky. Boli tiež zdĺhavé a okrúhle. Košík s mäsom, reďkovkami, cibuľkou a mrkvou mu bol raz pod nosom, raz ďalej od nosa, raz nižšie, raz vyššie. Druhou voľnou rukou si chytala raz čelo, raz naprávala vlásničky vo zvinutých vrkočoch, raz ju pchala do vrecúška na šatkách.

Hana sa Landíkovi páčila. Silou—mocou chcel vybadať jej pôvod na posunkoch, či sú nie drevené, krátke, trhané; na smiechu, či je nie veľmi hlasný, rehtajúci; na chôdzi, či nekladie nohy koncami dnuka; na reči, či je nie sprostá, ale čím viac hľadel na ňu, tým väčšmi sa presviedčal, že na dievčati niet nič hrubé a nepekné. Naopak, všetko mu bolo príjemné, pekné, ľahké a jemné, ako u hociktorej panskej slečny.

Dievča inštinktívne cítilo Landíkove myšlienky. Uverilo v duchu, že sa mu páči a že ju len preto odprevádza, lebo je v jeho očiach pekná. Bdela nad tým, aby sa mu niečím neznepáčila. Dnes jej už lichotilo, že ju „doktor“ odprevádza, a nevidelo sa jej to čudné. Rozmýšľala doma a prišla na to, že keď sa kráľovičovia zaľubujú do chudobných dievčat, tým skôr sa môže zaľúbiť taký „doktor“ do nej, a doktor je predsa menej ako kráľovič.

Vytiahol z vrecka Tolstého povesti a podával dievčaťu, keď spozoroval, že proti nim ide jeho šéf v úrade, okresný náčelník Brigantík. Šedivý, okolo päťdesiatročný pán so širokou, červenou tvárou. Mal zošpúlené ústa, akoby pískal. Veľký, mäsitý nos so širokým koncom sa veľmi klonil nad vrchnú peru a zakrýval šedivasté fúzy, z ktorých len špicaté namastené konce bolo vidieť. Výraz jeho tváre bol, ako čo by mu všetko smrdelo. Kráčal oproti nim ťažkým klátivým krokom a hľadel na nich.

Landík sa zahanbil. Odrazu zmĺkol a cítil, ako mu krv udiera do tváre. Podávanú knižku chytro schoval do vrecka a poobzeral sa dookola, či by nebolo možné zmiznúť v niektorej bráne skôr, ako by ho šéf poznal. Zamrzelo ho, že ho s Hanou práve jeho šéf vidí. Taký punktičkár. Bude iste zvedavý, s kým išiel. A keby bol išiel s ňou aspoň vážne a ticho. Ale sa zhovárali. Smial sa jej a ona jemu. Knižku podával. Vidieť, dôvernejšia známosť… Chvalabohu, že je ešte len pol deviatej. Mohol by mu vyčítať i zanedbávanie úradných hodín…

Náčelník zažmurkal očami, akoby na znak, že vie, čo to znamená. Ľahko potriasol hlavou a potmehúdsky úsmev mu prebehol lícami. Nadvihol klobúk. Landíkovi sa zdalo, že ho i potiahol za kabát, keď prešiel popri ňom.

Prižmúril oči. Nechcel vidieť, čo sa okolo neho robí. Najradšej by si bol vopchal hlavu do piesku ako pštros. Ani nezaďakoval šéfovi za pozdrav, ak totižto bol nejaký pozdrav. S Hanou išiel aspoň desať krokov, kým prišiel k sebe a k slovu. Rozmrzený sám nad sebou, že sa tak sproste správal, ako čo by ho boli prichytili pri nejakom nepeknom, zahanbujúcom čine, chabo pozrel na Hanu a hneď videl, že Hana spozorovala všetko. Jej usmievavá tvár sa natiahla a stvrdla. Chcel zahladiť dojem a upokojiť dievča, aby nestratilo k nemu dôveru.

— To sú pekné povesti, — začal, vyťahujúc znova knižku, — národné povesti o hlúpom Ivanovi, o zrne a vajci, či mnoho zeme treba človeku… Čítajte a potom mi poviete, ako sa vám páčili.

Hana nepočúvala. Vycítila, že sa doktor pred tým pánom zahanbil len preto, že ho videl s ňou. Mlčala a podávanú knižku vzala. Úctivo, bez veselosti kývla hlavou na znak vďaky. Chcela hneď odísť, ale ju zadržal.

— Neodchádzajte ešte, ak nemusíte. Tak sme sa ponáhľali… To bol šéf z úradu, pán okresný náčelník. Prísny človek, — vysvetľoval.

Pritom myslel, že ju treba presvedčiť o tom, že sa pred šéfom nezahanbil pre ňu, ale čosi iné sa stalo. Chcel klamať, len aby sa nenazdala, že ju nepokladá za seberovnú.

— Ak máte kedy, poďte ešte na chvíľu, — vábil ju, ukazujúc hore ulicou.

Hlas mu znel falošne — nepresvedčil.

— Musím ísť, — odoprela a pozdraviac sa bez podania ruky, vošla do brány.

Na nasledujúci deň Hana nešla po mäso, ale druhá slúžka, Mila. Doktor stál na rohu. Čakal. Umienil si, že dnes ho už nikto nepomýli a neuvedie do rozpakov, a keby i sama matka prišla. I tej by ju predstavil. V duchu si kreslil scénu, ako by to bolo… Toto je moja matka a toto slečna Anna… slečna Anna… Nevedel jej priezvisko. Rozmýšľal, či ho niekde nepočul? Nie, nepočul ho, ani od nej, ani od Tolkoša. To sa vie, že nepočul, lebo sa nikdy nikoho naň nepýtal, nikto mu ho nemohol povedať.

Včera to pocítil, dnes sa utvrdil v tom, že je nie bojovníkom za rovnosť. Včera sa pred rovnosťou hanbil, a dnes nevie, ako sa tá rovnosť volá. Hrá komédiu. Šudí. Robí si násilie a uráža. Uráža svoju dôstojnosť, Hanu, Tolkoša, spoločnosť, ktorá ho vidí, triedu, do ktorej sám patrí, triedu malomešťanov, triedu služobných. Chce lámať kruhy, a pri prvom seknutí udrie seba svojou sprostou lžou.

„Som nielen luhár a predpojatec,“ nadával si v myšlienkach, „som i chabec, ktorý musí prehrať, lebo sa do bitky ani nepustí. Chabec—bojovník! Chabec—reformátor! Chabec—apoštol!… Práve taký som ako Tolkoš. Ani o omrvinku nie lepší. Horší! Tolkoš si môže Hanu vziať za ženu, ale ja… Ja nie… To by kričalo. Tolkoš je hlupák, ale poctivejší, lebo je hlúpejší. Ja som tiež hlupák, ale nepoctivejší, lebo by som mal byť múdrejší. Tolkoš nezavádza. Ja zavádzam. Tolkoš nie je podliak. Ja som…“

Šiel pred jatku. Pri kostole stretol Milku. Šla s košíkom domov. Pozdravila ho. Zastavil ju.

— A čo slečna Anna? — spýtal sa jej.

— Doma zostala?

— Doma, — usmiala sa Milka a pobehla.

— Počkaj! Pôjdem s tebou! — zavolal za ňou.

Milka sa neobzrela, len záporne potriasla hlavou.

— Že pozdravujem! — zakričal.

„Ani tá mi neverí,“ myslel si pritom, idúc smerom k jatke skormútený. Cestou sa vzoprel svojej malodušnosti. „Ja vám predsa len všetkým dokážem, že som úprimný, že chcem byť a budem úprimný.“

Pozrel na vežové hodiny. Bolo pol deviatej. Obrátil sa, že pôjde do úradu. Cesta ho viedla popri obchodníkovi s obuvou Zeleňovi. Zastavil sa na chvíľku pred výkladom. Zeleň vyšiel z obchodu. Pozdravil ho.

— To je moja najmodernejšia výroba, — začal sa prihovárať. — Upozorňujem vás na ženské črievičky. Aha, tieto. To by bolo tak pre vás.

Ukázal na pekné remenné ženské črievičky.

— Načo sú mne ženské črievičky?

— Niekomu do daru.

— Komu?

Obchodník sa zachechtal:

— Veď vy dobre viete. Ale i pre vás mám.

— Ďakujem.

Landík sa zachmúril. Vedel, že Zeleň naráža na jeho známosť s Hanou, a urazil sa. Spurne odišiel. Spravil niekoľko krokov a začal sa presviedčať, že ako hlásateľ rovnosti by sa vlastne nemal urážať, i keď sa iní pozastavujú nad jeho konaním. Hľa, už chcel odtajiť pred Zeleňom, že nemá nič spoločné s Hanou. Mal tie topánky kúpiť a povedať mu rovno: „Áno, kupujem ich pre slečnu Hanu, pre to milé a dobré dievča, kupujem ich preto, aby som sa jej zavďačil, lebo stojí sto ráz viac ako vaša ufňukaná, dengľavá Mery, to jest po slovensky Mara… No, dobre… Ale prečo nadávam slečne Mery?… Chcem uraziť Zeleňa… Prečo chcem uraziť Zeleňa? Lebo ma potváral s Hanou, lebo je Hana čosi nižšie ako jeho vznešená Mery… Čerti!“

Predsavzal si, že črievičky kúpi, keď pôjde naspäť, nech má i kuchárka Hana také ako slečna Mery. Prišlo mu na um i to, že takým malým darčekom by mohol posilniť i Haninu dôveru, lebo sa mu videlo, že sa tá dôvera dnes akosi veľmi zakolísala. Uvažoval, že dôvera Hanina voči nemu a nedôvera všelijakých tých Mery, Zizi, Flóry, Nini, ich veľactených matičiek, lepšie povedané „mám“, a otcov, totižto „papov“, úzko súvisí. Čím väčšmi mu bude dôverovať Hana, tým menej mu budú dôverovať mestské slečinky. Známosť s kuchárkou ich ochladí. „Čo chodí medzi nás? Nech chodí medzi slúžky,“ povedia.

Porátal v duchu panské domy, kam ho niekedy volávali, a myslel na to, čo by stratil, keby pokračoval v známosti s Hanou. Či stratu Hana vyváži? A tu sa zasa prichytil pri tom, že on, „bojovník rovnosti“, premieňa rovnosť na spoločenské styky a kladie ich, ako Tolkoš mäso, na vážky.

„Humbug, humbug, humbug,“ skandoval, ako kráčal, a myslel pritom i na rovnosť i na svoje bojovníctvo.

Okolo pol jednej sa vrátil domov i s črievičkami, ktoré predsa len kúpil pre Hanu. Zeleň ochotne sľúbil, že ak nebudú dobré, zamení ich. Celé predpoludnie v úrade myslel na staromestskú spoločnosť, na jej predpotopné náhľady, predsudky, pýchu, nenávisť, a rozhodol sa kúpiť črievičky. Už ich chcel vybaliť a pokochať sa v nich, keď zazrel na písacom stolíku list. Poznal matkino písmo a odložil balík. V liste bol pripojený anonymný list, písaný na belasom papieri kolmými tlačenými písmenami. Matka mu písala len toľko, aby si dal pozor a vyberal ľudí, s ktorými sa schádza, ale najmä nech sa chráni hocijakej ženskej známosti. Pozdrav a dosť. Pripojený anonymný list zasa upozorňoval matku, „aby si dala pozor na syna, ktorý sa vodí po meste so slúžkou a budí všeobecné pohoršenie u obecenstva. Najlepšie by bolo, keby sama prišla a veci pozorovala. S úctou. Mešťan.“

„To je Tolkoš,“ prelietlo mu hlavou. „Aký podliak! Neštíti sa písať anonymne a znepokojovať matku… To sú tie maniere… To sú tie potrhané siete, aby ryba vykĺzla, o ktorých Tolkoš hovoril. Rozumiem.“

Nahnevaný chcel hneď vyhľadať Tolkoša a porátať sa s ním… Iný to byť nemôže. Komu by na tom záležalo? Keď bol predošle u neho, chytro schoval čosi belasé do stolíka a na jeho otázku mu odpovedal, že písal list sestre… Anonymný list je tiež na belasom papieri. To bol tento list.

Zaťal päsť a pohrozil Tolkošovi:

„Ja ti zakúrim! Ty bezcharakterný všivák… Taká háveď!… Len si začni s nimi, už si v bahne, aby si si česť čistil ako zašpinenú topánku… Vyobšívam ťa, sviňa mizerná!… Že honor!… Hovädo!“

O chvíľu sa mu rozjasnilo, že Tolkoš obedúva u svojich rodičov. Ta nemôže. Bol by z toho veľký krik a škandál pre celý okres. Zaváhal. Či tak, či onak, či u rodičov, či u samého Tolkoša, či v krčme, či na ulici by toho nehanebníka napadol, mohla by povstať nepríjemnosť nielen pre neho, štátneho úradníka, mohlo by mu to poškodiť na mene, na úradnej reputácii… Prípadne trestný proces, disciplinárka. Nie. Neurobí nič také. Najlepšie bude: „Napľuť na chamraď!“

Vrátil sa do hostinca, kde obedúval. Sadol si do samého kúta, kde ho nebolo veľmi vidieť. Nechcel nikoho vidieť a nechcel, aby jeho videli. Do hnevu, trpkosti a sklamania sa v priateľovi, s ktorým nedávno ešte zakladal spolok Rovnosť, kde by sa všetci charakterom čistí mešťania schádzali bez rozdielu zamestnania a vraveli si pravdu do očí, miešal sa i pocit sústrasti k Hane, že je ľuďmi zneuznaná, odsotená, skoro prenasledovaná a že i on popri nej stáva sa opustený, nenávidený a smiešny. Hodna je toho, aby pred ňou snímali klobúky, ako to on robí. Zas ju začal porovnávať s dcérami mešťanov i skutočných honoraciorov a zisťoval, že i svojou krásou i svojou skromnosťou stojí nad nimi. Keby nie tie predsudky, neváhal by si ju vziať i za ženu. Iste by bola lepšou ženou ako mnohé iné, ktoré majú nároky na pohodlie, na lenivosť, na postavenie, na zaobchádzanie ako s maľovaným vajcom, na citlivosť, prejemnenosť, hystériu a neduhy. Iste by lepšie pomáhala v živote, utešovala bez požiadaviek, bola by prítulnejšia, oddanejšia, vernejšia a čistejšia v duši…

Tu sa zarazil v myšlienkach. Namanula sa mu otázka: „Kto ti prekáža? Urob to!“ A z kúta mozgu mu čosi šepkalo: „Ale nie pre tú hlúpu rovnosť. Tá nikdy nebola a nikdy nebude. Byť rytierom rovnosti je donkichotstvo. Skúmaj, či ťa niečo ťahá k Hane. Ak áno, nehľaď na nikoho. Tí, ktorých stratíš a ktorí by sa smiali nad tvojím postupom, tí ťa dosiaľ v ničom nepotešili, nepodporili, tých si nikdy nemal, a tak nič nestratíš. Urob to! Ak ťa to poteší, získaš a budeš mať stáleho, dobrého priateľa.“

A z druhého kúta mozgu mu vraveli myšlienky: „Zostaň vo svojich krážoch. Nebalamuť. Keď sa Tolkošovi páči, nechaj mu ju. Ty ešte ani nevieš, či ju máš rád, a Tolkoš to už vie. Nechaj mu ju. Neprekážaj šťastiu dvoch ľudí.“

Mozog je večný jezuita, herec, komediant, rátač. Treba sa spýtať srdca.

Z týchto úvah ho vyrušil Tolkoš, ktorý ho ľahko poklepal po pleci.

— Dobrý deň, doktor, — pozdravil ho a podával mu ruku. Landík zdvihol oči. Tolkoš bol oblečený do nedeľných šiat, v pinči, s paličkou v ruke.

— Hľadal som ťa, — pokračoval, — chcem ti niečo povedať. Je to vážne i pre mňa, i pre teba.

V Landíkovi zovrelo. Tolkoš hovoril priateľsky, ako čo by sa nič nebolo stalo. A bol predsa medzi nimi anonymný list, táto veľká nečestnosť. Neprijal podávanú ruku a odvrátil sa.

— Čo ti je? — spýtal sa Tolkoš.

Odtiahol veľký fotel od stolíka, kde sedel Landík, a prisadol si.

— Nesadaj si ku mne! — skríkol Landík a buchol päsťou na stolík. — S takým podliakom, ako si ty, nesedím pri jednom stolíku.

Očervenel od hnevu.

— Čo sa stalo? Aký podliak? Prečo?

— Väčším hlupákom sa robíš, ako si. Píšeš anonymné listy. To je podlosť. Pozri!

Vytiahol anonymný list a ukázal mu ho. Tolkoš spočiatku tajil, ale Landík sa díval na neho so zamračeným čelom a upreným pohľadom. Na mäsiarových lícach zjavili sa červenkasté škvrny. Preliali sa i na čelo.

— Pekelný oheň ti je na tvári, — vravel mu Landík, — vyšľahuje z tvojho zlého svedomia a prezrádza čerta.

Cielil na škvrny. Tie stmaveli.

— Aké zlé svedomie? Aký čert? Skôr dobré a anjel strážca. Bolo len v tvojom záujme a v záujme Haninom…

— A v tvojom vlastnom.

— I v mojom vlastnom, — potvrdil mäsiar, dívajúc sa stranou cez oblok na kamenný dvor. — Písal som i Hane list.

— Anonymne.

— Nepodpísal som sa.

— Podliak na kvadrát!… Čo si ty, môj tútor alebo Hanin? Si jej snúbenec? Si náš otec, že sa tak o nás staráš? Anonymne písať, veď je to ako čo by si strieľal spoza uhla na bezbranného, nič netušiaceho človeka… ako čo by si otravu sypal do prameňa, z ktorého ľudia pijú. Môžeš sa hanbiť! Nesedím s tebou!

Nahnevaný vstal od stolíka v presvedčení, že sa s Tolkošom viac zhovárať nebude. Nezdržal sa. Hodil mu ešte do tváre:

— Ty sa nazdávaš, že je človek vôl. Manipuluješ s ním ako na bitúnku.

A aby ešte väčšmi pichol Tolkoša, dodal:

— Hanu si vezmem za ženu.

Prešiel bokom medzi stoličkami a stolom. Tolkoš vstal tiež a chytil ho za rukáv, chcejúc ho stiahnuť na stoličku.

— Počkaj, sadni si ešte. Ty mi nadávaš, ale ako vidíš, ja sa nehnevám. S tvojimi pytačkami nechoď k Hane, lebo idem ja.

— Nechytaj ma! Hanu si vezmem.

Vytrhol sa mu a siahol za paličkou, aby ňou podchytil klobúk na vešiaku a aby odišiel.

— A dohovor? — spýtal sa Tolkoš.

— Ešte si sa s Hanou neprechádzal a dohovor platil len medzi priateľmi. Kto otravuje studne, nie je priateľ.

— Idem k Hane. Neprekážaj.

— Darmo ideš.

— Ty by si šiel nadarmo. Dala by ti kôš ako svet. Má z teba peknú fotografiu. Už vie, aký si.

To „aký si“ ešte väčšmi podráždilo Landíka. Murin nadáva do čiernych.

— Ty si tú fotografiu maľoval?

— Ja, a omaľujem ťa ešte, — pohrozil Tolkoš.

Landík zdvihol palicu ako kedysi Tolkoš svoj pipasár a zahnal sa na Tolkoša.

— Sviňa! — vykríkol.

Tolkoš cúvol a zavadil do ťažkého fotela. Prevalil sa doň cez mäkké operadlo. Landik, keď videl otrčené podošvy, spustil palicu, zvrtol sa a vyšiel von. Ako čo by bol prstami rozmliaždil pandravu. Hnusilo sa mu. O chvíľu pocit odporu prešiel, ale čosi ťažké, nepríjemné, ako kameň, ležalo mu na srdci až do večera.

Mäsiar, tak ako padol, zostal hodný čas vo foteli. Chcel, aby ho niekto tak našiel. Rozpovedal by mu, čo sa stalo, a mal by svedka. Nik neprichádzal. Pomaly sa zviechal. Prehodil nohy z bočného operadla, cez ktoré mu viseli, pomohol si lakťami a posunul sa do riadnej sedacej polohy. Tak sedel a rozmýšľal. Z jeho myšlienok vykľula sa pomsta ako kurča z vajca. Ešte jeden list musí napísať. To ho tešilo. V tejto poteche bola len jedna tôňa, ktorá mu robila starosti: Hana. Musí ju vyhľadať a s ňou hovoriť. Veď preto sa vyobliekal… Ale ako? Teraz mu neprichodí ísť k nej. Po obede a do kuchyne! Umývajú riad, a on v paráde, v nedeľnom, zámožný mäsiar, honor, známa predná rodina… Počká do nedele.

Ani nešiel.

Večer ani Tolkoš, ani Landík nevyšli z domu, aby sa nestretli a nepobili. Tolkoš písal anonymný list prezidentovi v Bratislave, najväčšiemu pánovi na Slovensku; Brigantík, okresný náčelník, mu nestačil. Vrana vrane oko nevykole. Najlepšie je obrátiť sa k hlave, a nie k zadku. Landík pri nevybalených črievičkách, ktoré kúpil pre Hanu a nestačil ešte odovzdať, rozmýšľal a skúmal sa, či má rád Hanu a či nie.

Tak sa rozbil spolok Rovnosť, ktorý nedávno spolu zakladali dvaja priatelia kvôli zjednoteniu spoločenských vrstiev a tried. A hneď prví dvaja zakladatelia stali sa úhlavnými nepriateľmi. Znepriatelila ich prvá drahocennosť, pre ktorú závodili.