ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ráno bolo krásne, májové. Slnko už osvecovalo jednu stranu námestia, druhá polovica bola ešte v tôni. Ľudia v malých skupinách postávali okolo veľkého, sčernetého kostola. Čakali na malú omšu. Boli to zväčša takí, čo nemali čo robiť v poli. Predavačky za chrbtom chrámu pražili čierne klobásy a jaternice. Ich vôňa plnila blízke okolie. Bol tržný deň. Cudzí sedliaci prichádzali do mesta za svojimi nepríjemnými povinnosťami, či na súd, či na daňový úrad, do banky — platiť alebo na trhu, v sklepe čo—to potrebné nakúpiť, a zasa len platiť. Zastavovali sa, nazerali do pekáčov, ďubali prstami do mastných pečienok, jednali sa a pochutnávali si. Niektorí už uspeli po mastných raňajkách zájsť do krčmy a vypiť si.

Pred Tolkošovou jatkou už bolo dosť slúžok a kuchárok. Tisli sa pred malým oblôčikom a súrili „pána majstra“, aby im mäso čím skorej dával a odbavil ich.

I Hana bola medzi nimi. Vynikala štíhlou, plnou, nie tučnou, pevnou postavou. Po pansky oblečená, len bez klobúka, holovlasá, s veľmi bledými vlasmi so zvitými vrkočmi na tyle. Jemná, podlhovastá biela tvár s ružovou priesvitnou kožou. Robila dojem mladej panej, ktorá si sama prišla vybrať mäso, aby mäsiar hocičo „nenakydal“ a nedal samé kosti. Veľké belasé oči boli okrúhle, s výrazom smutným, skoro trpkým, len tenké husté obrvy, zdvihnuté k sluchám, dávali tvári čosi šibalské, veselé. Keď sa jej tvár smiala, oči sa zúžili, obrvy vyhrnuli a celá tvár sa stávala bezstarostná, detsky veselá, samopašná a jasná, skoro šťastná. Plné, svieže pery sa roztvorili; vrchná, hodne užšia, potiahla sa k malému, rovnému a tenkému nosu, spodná, hrubšia, stenkla a markantný výrez jarčeka pod nosom sa stratil a tým i celá dievčenská prísnosť a nedotknuteľnosť.

Tolkoš, keď ju zazrel, ako obyčajne, sa potešil. Stával sa zhovorčivejší, hlasnejší a obratnejší, chytrejšie sekal mäso, vážil a dával. Dnes jeho veselosť trvala krátko. Pomyslel si na komisára, že sa ju strojí odprevadiť, a zachmúril sa. Odbavil, ako mohol, chytro kupujúcich, aby potom mohol zadržať Hanu a pozhovárať sa s ňou. Keby sa nebol bál, že sa prezradí pred ostatnými dievčatami, iste by ju i do jatky zavolal. Už mu bolo na jazyku, že jej povie, aby si sama prišla vybrať mäso dnu do jatky, ale zbadal neďaleko čižmára Jakuba s červenými vlasmi, veľkého klebetníka, prehltol slovo a obslúžil Hanu ako inokedy. Hane sa jednako videlo, že sa „šiple“. Podurila ho:

— Nože ma odbavte, pán Tolkoš. Pán komisár ma čaká.

— Aký komisár? — začudoval sa, ako čo by o ničom nevedel.

— Pán komisár Landík.

Ukázala košíkom na ulicu, kde svietilo slnko. Landík skutočne tam stál, neďaleko uličnej lampy, oblečený do čierneho, v mäkkom čiernom klobúku. Opretý o paličku, díval sa na jatku. Ešte i malú fialovú astru mal v kabátovej dierke.

— A čo ty máš s pánom komisárom?

— Ja nič, ale on, že mi má niečo povedať.

— Čože ti on má povedať?

— Že vraj čosi veľmi vážne.

— Páčiš sa mu. Zalieča sa ti, — zaintrigoval mäsiar.

— Dnes som sa po prvý raz s ním zhovárala.

— No, len pozor na srdce!

Sklonila hlavu. Podívala sa na konce svojich črievic. „Prečo mi to hovorí?“ myslela si. Nebolo to nič také, že sa jej Landík dnes ráno poklonil a oslovil ju, aby odpustila: má jej niečo vážne povedať, že ju počká, keď pôjde domov. Ani zvedavosť ju netrápila. Vedela, že je to len tak, z huncútstva. Ju páni neraz oslovili a chválili do očí aká je obratná, aká pekná, ale to bývalo také, ako keď človek zastane pred pekným obrazom, aby sa mu lepšie prizrel, a vydá zo seba zvuk pochvaly: zbadá, že je obraz drahý, vie, že ho nemôže kúpiť, a ide ďalej.

Páni to už vybadajú, čo možno dosiahnuť a čo nie medzi dievčatami. Hana sa im videla tiež veľmi drahá. Obmedzúvali sa teda na pohľad, na pochvalu, a šli svojou cestou. Tak to bude i s pánom komisárom a s jeho vážnou rečou.

— Dajte mi už mäso, — súrila. — Musím sa ponáhľať.

— Veď on počká, — smial sa trpko mäsiar.

Hneval sa na ňu, že sa tak ponáhľa a neváži si rozhovor s ním. To je predsa vyznamenanie, keď sa on s dievčaťom púšťa do dlhších rečí. Času je dosť.

Červený Jakub sa obrátil a pošiel k jatke. Tolkoš podal mäso a Hana odišla. Jakub zašiel za kostol. Mäsiar, zvedavý, čo sa bude robiť, pustil sa za Hanou. Na rohu ulice zbadal, že má veľmi zakrvavenú zásteru, rukávy na košeli a ruky. Vrátil sa naspäť do jatky, chytil i topor na sekanie mäsa a zaťal ním do bukového kláta. Hnevalo ho, že Landík predsa len odprevadí Hanu. Bohvie, čo jej nahovorí, a ešte ju pomýli.

Landík išiel s dievčaťom, ako čo by panskú slečnu odprevádzal. Zdvorilo sa jej poklonil, povedal svoje meno, že je úradník pri okresnom úrade, a tituloval ju slečna. Poprosil o dovolenie, aby ju smel odprevadiť.

— A načo? Zájdem i sama, — nevidelo sa Hane, — ja sa musím ponáhľať. Čo ste mi to chceli povedať?

— Že si vás ctím.

— Ďakujem. A potom?

— Trošku prejsť sa s vami.

— To si vyberte seberovnú.

— Vy ste mi rovná.

— Nie. Len choďte svojou cestou. Zato ste ma nemuseli pristavovať. Nie som slečna, — odporovala Hana, nie urazená, ale skôr nastrašená.

Landík sa nedal odbiť. „Je to sprosté takto sa natískať,“ myslel si, „ale čo by povedal Tolkoš, keby som hneď ustúpil?“

— Vy ste v mojich očiach slečna. Či je takýto titul len pre advokátske dcéry? Skôr patrí tým, ktoré statočne pracujú ako vy. Nie sme modlári, aby sme sa klaňali bohyniam v klobúkoch a kožušinách. Verte mi a dajte mi ruku.

Nepodala. Landík išiel s ňou. Bol v zmätku. Nevedel, o čom má hovoriť. Vravel dve na tri, len aby nemlčal. Hana čušala. Videlo sa mu, že je rozvalidovský dom ďaleko a že idú pomaly. Najradšej by bol preletel priestor. Stopoval pohľadom, či mimoidúci nehľadia na nich podozrievavo, s úsmevom alebo posmechom, či sa nezastavujú a neobracajú za nimi. Nezbadal nič podozrivé a upokojil sa… Konečne je to nie nič neobyčajné, dokazoval si v duchu… Ide úradník s kuchárkou od Rozvalidov. Čo si môžu pomyslieť? No, nejaká miestna okuláta, dievčaťa sa spýtal, kde je to, no, a vedie ho na miesto, na ktoré sa spytoval.

Pri bráne zdvihol klobúk. Neosmelil sa nastrčiť svoju ruku, aby ju Hana zasa neodmietla. Len povedal:

— Do videnia zajtra… Podajte mi ruku.

— Len choďte, — odvrkla. — Dajte mi pokoj.

Mrzelo ju, že ešte i do brány ju odprevádza. Bezočivý akýsi pán. Len aby niekto nevyšiel z domu, aby ju tu nevideli s cudzím, a okrem toho ešte s pánom. Chcela sa ho čím skôr striasť.

— Teda nie do videnia?

— Nuž, do videnia.

— Ruku mi nepodáte?

Podala a hneď si ju i vytrhla. Vybehla hore schodmi.

Vyšiel na ulicu. I jemu sa uľahčilo, že je po odprevádzaní. Nepríjemné bolo, keď si pomyslel na zajtrajšok a potom ešte na päť takých prechádzok. S dnešnou prechádzkou nebol spokojný. Utekali ako zlodeji. Vravel, že si ju ctí, a pritom tŕpol, že ho niekto zo známych uvidí. Keby si ju naozaj ctil, netŕpol by. Nehovoril pravdu. To bolo iba kvôli rozhovoru. Demonštroval za rovnosť? Nedemonštroval, lebo cítil rozdiel. Nik neuverí, že to, čo dnes urobil, urobil len z úcty k nej, k spolublížnemu, k človeku. Sám pochyboval o tom. I ona i druhí si iste pomyslia: „Demonštrácia za rovnosť? Somárstvo! Skôr nízke, mrzké zámery, vášne.“ Neuverí ani Tolkoš. Chcel ukázať príklad Tolkošovi? Neukázal, lebo sa hanbil zaň. Taký je ako namyslený „honoracior“. Sám cítil svoj honor. Fuj!

Nespokojný prišiel domov, aby sa preobliekol do úradu. Bol by sa vyzauškoval, že sľúbil takú hlúposť, keby to bolo osožilo. Lenže dal ruku Tolkošovi. Dohovor je dohovor a charakter je charakter. Od svojho predsavzatia nemôže odstúpiť. Neodstúpi. Čo si zaumienil, vykoná.

Bolo ešte dosť času do úradu. Hodil sa na diván. To bolo jeho miesto na rozmýšľanie. S cigaretou v ústach, fúkajúc dym do povaly, uvažoval, že vlastne už ukázal Tolkošovi príklad. Treba ho len nahovoriť, aby to isté urobil, čo on, a nebude sa viac musieť nútiť do takých nepríjemných prechádzok… A ak sa bude i naďalej zdráhať?… Prechádzky treba ideovo odôvodniť… Začali sa mu v hlave rojiť axiómy… Čím je kto inteligentnejší, tým je schopnejší zohnúť sa k najprostejším tvorom a nájde v nich pôvab a záujem, neprístupný tupým a sprostým… Prostota a skromnosť je už sama v sebe múdrosťou života… Čím je kto učenejší, tým je prostejší; čím je prostejší, tým je múdrejší, bohatší a veselší…

Cigareta mu dohárala. Hľadal očami popolník. Bol na stolíku a vstávať sa mu nechcelo. Zmliaždil oheň prstami a hodil cigaretu k peci, oblizujúc si popálené prsty.

„A ak sa popálim,“ snoval svoje myšlienky, „nech. Hana je pekné dievča. Trošku spurná, ešte divá. Bolo by zaujímavé skrotiť ju a presvedčiť, že moje úmysly sú čisté… Ale to potom nesmiem brať ako úlohu, ktorú chcem čím skôr spraviť, aby som si vydýchol a bol zasa slobodný…“

Skočil z divána.

Rozhodol sa, že sa nebude spravovať podľa hlúpych. Nech sa hlúpi spravujú podľa rozumných. Vyhubí pýchu tried. Aspoň v sebe ju zničí. Ak sa bude treba premáhať, premôže sa…

Čo si zaumienil, i vykonal. Hanu skutočne odprevádzal každé ráno. Spočiatku bola chladná a plachá ako prvý raz. Mračila sa, odvracala hlavu a bežala, akoby ju naháňali. Landíka nepočúvala. Na jeho otázky neodpovedala. Probovala, že ukáže hnev. Sťahovala obočie, gánila, hádzala plecami, premerala si ho od hlavy po päty, odvrávala urazená alebo zanovite mlčala. Bez slov dávala najavo, že sa jej „pán doktor“ ani trošku nepáči, ba že je jej nepríjemný, až odporný. Landík vytrval. Nechcel zbadať Hanino odmietanie. Šiel popri nej a hovoril, hovoril, čo mu prišlo na um. Slovami chcel zahlušiť, čo sa v ňom vzpieralo proti jeho konaniu. Na štvrtý deň stala sa Hana smelšou. Obrátila celú tvár k nemu a spýtala sa ho:

— Čo vy so mnou chcete, pán doktor?

— Prostá vec: páčite sa mi.

— Prečo práve ja?

— Nechcem vás do očí chváliť.

— A čo chcete odo mňa?

— Vašu dôveru.

— Načo vám je moja dôvera?

Landík rozmýšľal, čo jej má povedať. Filozofovať o rovnosti? Či jej oznámiť, že ukazuje príklad Tolkošovi? Nie. To by bolo zdĺhavé a nie jadrné. Mal by povedať niečo pekné.

— Chcem si vás získať za priateľku, — povedal a hneď sa chytil za nos.

Mať priateľku znamenalo v tie časy práve čosi samopašné, nepekné, až nemravné.

— Viete, — opravil sa, — som taký opustený vrabec a hľadám bezpečnú vetvu, na ktorej by som sa mohol pokolembať.

To bolo ešte nepeknejšie. Keby Hana bola bývala prefíkaná, bola by si to vyprosila. „Tak,“ bola by si myslela, „vy sa chcete na mne kolembať? Ja mám byť len takou akousi halúzkou pre kadejakého vrabca?…“ Lenže Hana bola čisté dievča. Jej sa to páčilo. Myslela si, že jej Landík vyznáva lásku. Zružovela. Landík hľadel na ňu s úľubou. Chvíľku čakal na odpoveď.

— Počujte, ja vám to vysvetlím, — pokračoval, keď odpoveď neprichádzala, pričom si očistom hlasno odkašľal a vytiahnuc šatôčku z vrecka, priložil si ju k ústam, aby uvážil, čo jej to má vlastne povedať — A nemohli by ste, slečna Anna, vyjsť z domu na prechádzku? Sadli by sme si na lavičku, hoci v mestskej záhrade. Tam by som vám všetko vysvetlil.

Sám sa zľakol svojho návrhu. Ak ho prijme, bude sedieť večer s ňou na obdiv sveta. Tŕpol, čo povie. Hana pomaly a záporne pokrútila hlavou.

— To nie, čo by povedali?

— Kto?

— Ľudia.

„Čo by povedali, čo by povedali? To je celá morálka dievčat. Ony sú ochotné na všetko, ale čo by povedali iní. Ak nás nik nevidí, dobre, ale ak nás niekto vidí, nie, nie, nie!“ myslel si Landík a nahlas povedal:

— Vidíte, to je tá nedôvera. Vy si teraz myslíte: „Čo budem vysedávať s cudzím, poloznámym človekom? On chce len zábavu, samopaš.“ Celkom iste sa mýlite.

Čušala.

— A kedy máte vychádzky z domu? — dobíjal Landík.

— Každú druhú nedeľu.

— Veru málo. Kam chodievate?

— Sedím i vtedy doma. Čítavam.

— Vy čítavate? — čudoval sa. — Čo?

— Knižky.

— Aké?

— Rozprávky. Prostonárodné povesti o Matejovi, Zlatovláske, Loktibrade, Či je pravda na svete, o Jankovi Hraškovi. Pán kaplán mi ešte doma daroval túto peknú knižku. Tú čítam.

„Zázrak,“ myslel si, „slúžka číta knižku, sedí doma, nikam nevyjde, i keby mohla. To som ešte nepočul.“

Hana odrazu narástla v jeho očiach.

— A páčia sa vám?

— Páčia. Ale som už všetky poprečitovala.

— Zajtra vám donesiem, — ponúkol s radosťou.

Potešilo ho nielen to, že dievča číta, ale že sa našlo spojivo medzi ním a ňou. Kniha bola kedysi znamenitým mostíkom medzi dvoma hlavami a srdcami. Po tom mostíku veľmi ľahko prechádzali nielen myšlienkové svetlá, ale i srdcové plamienky.

Skoro každý ženský román sa knižkou začínal a knižkou končil… Pozriže, pozri? Ten mostík dosiaľ nespráchnivel.

— Mám mnoho knižiek. Donesiem vám. Áno?

— Prosím.

Pri bráne mu už sama podala ruku. Landík ju s radosťou chytil a priateľsky prichlopil i druhou.

— Najlepšiu vyberiem.

— Ale naozaj?

Pozrela mu zasa rovno do očí, teraz už s úsmevom. Landík sa na ňu díval. Jej tvár sa stala jasná, otvorená a mäkká, detsky šibalská. Prísnosť nijaká nebola. Oči iskrili a svietili belaso ako bledá nevädza.

— Iste… Majte sa dobre, slečna Anna.

— Urobte si uzlík na šatôčke.

— Netreba. Nezabudnem.

Hana pred schodmi pokývala mu ešte raz hlavou. On nadvihol klobúk vysoko nad hlavu a potriasol ním. Bol uradostený, že Hanina meravosť konečne popustila a rozhovor s ňou išiel hladko a príjemne.

Teraz sa mu videlo, že „demonštrácia za rovnosť“ bude ľahká, zaujímavá, vábiaca. Škoda by bolo ďalej nedemonštrovať; možno, že by i smutno bolo tak naprázdno chodiť — bez Hany.

„Aký klenot, aký krásny klenot,“ oduševňoval sa. „Predsa je len lepšie dívať sa nadol ako hore. Hore je krásne, ale dolu ešte krajšie. Hviezdu nesnímeš, klenot môžeš zodvihnúť. Hriech by bol, keby sa také dievča dostalo Tolkošovi.“