ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Len čo prišiel Landík domov a zapálil lampu, už mu niekto zaklopal na oblok. Boli tri hodiny po polnoci, keď je klopanie na oblok, ak človek neočakáva nejakú mladú Máliku, veľmi nepríjemné. Landík bol mravne, čistý a dievčenskú návštevu po polnoci, možno, že by si bol i vyprosil. Zaklopanie ním trhlo. Nevedel, kto to môže byť, a váhal, či má otvoriť. Predsa pristúpil k záclonám a odhrnul ich. Dlhšie trvalo, kým rozoznal tvár. Neveril vlastným očiam: v obloku bola Tolkošova tvár.

„Čo zas chce?“ durdil sa. „Pred štvrťhodinou som sa s ním rozlúčil a zasa je tu.“

Nahnevane otvoril krídlo obloka a vytrčil hlavu.

— Čo je? — opýtal sa s nevôľou. — Nemôžeš spať?

— Nehnevaj sa, že ťa vyrušujem. Malú radu chcem od teba, — zahovoril mäsiar ticho a chytro. — Spomenul si Hanu. Hovoril som ti, že sa mi páči a že by som si ju vzal i za ženu. Mohlo by to byť?

— To sa jej musíš spýtať.

— Ale kde, ako? Nemám skúsenosti.

— Nevojdeš dnu? Navaríme čaju.

— Nie, ďakujem ti. Už neprší a nechcem ťa unúvať. Poraď, tak nakrátko. Ty si čítal všelijaké romány.

Landík otvoril i druhé krídlo obloka a oprel sa o lakte. Radil žartovne. Nezaľúbeným je láska vždy komická.

— Daj jej najavo, že sa ti páči. Chodievaj s ňou na prechádzky, do biografu, do záhrady na pivo, na tanec, daj jej kedy—tedy darček, čo ja viem, na šaty, prstienok. Nemusíš ani hovoriť, že sa ti páči. Ona to už vycíti, a ty tiež, či by bola náklonná. To sa ti láska sama vypečie pri svetle očí ako sviečkovica na biftek, keď v sporáku horí. Dostanete chuť. Zažiada sa vám len jesť a jesť — jeden druhého. Preto sa vraví: išli sa zjesť od lásky. No, a dohovoríte sa. Nič prostejšie…

— Nie, nie, — zastavil ho mäsiar. — Rozdiel medzi nami je veľký. Ako som ti vravel. Hana slúži, a ja som z predných mešťanov. Naša rodina je stará. Môj starý otec bol tu richtárom a otec boženíkom, ja sám som v predstavenstve. To by veľmi bilo do očí. Všetci by sa smiali. Mne sa to samému vidí smiešne. Mäsiar a údenár, výborník, potomok vzácnej famílie Tolkoš sa vodí s kuchárkou!

— Mesaliancia, — zasmial sa doktor uštipačne. — Keď si ju vezmeš, bude pani majstrovou, pani výborníčkou, paňou obecného predstaviteľa. Kráľovskí synkovia sa zriekali trónu pre lásku. A trón, to bolo čosi viac ako údenárstvo. Zriekni sa i ty svojho honoru. Tam sme, kde sme boli pred polhodinou. A rovnosť nič?

Mäsiar si pritlačil sluchy prstami, akoby rozmýšľal.

— A nešlo by to inak? Pokojnejšie, tichšie, aby neklalo oči, a neurážalo sluch! Písomne napríklad?

— Ale to je spupnosť! — vzbĺkol Landík. — Ako nejaký Napoleon, keď poslal do Viedne Berthiera, aby vypýtal Máriu Lujzu a zosobášil sa s ňou v mene cisára… A k oltáru akože ju povedieš? Písomne? Či pošleš mňa?… Daj mi pokoj!

Chcel zatvoriť oblok, ale Tolkoš zachytil rám.

— Ak je to spupnosť, — povedal ostro, — tak i ty si spupný.

— Keby sa mne Hana páčila, ani chvíľu by som neváhal.

— Chodil by si s ňou do biografu, na tance?

Landík sa podíval na neho. Ako by mu bola akási veľká myšlienka osvietila hlavu. Chvíľku mlčal, potom povedal odhodlane, vážne a nahlas, aby Tolkoš dobre rozumel:

— Mňa do tvojej Hany nič. Nie som do nej zamilovaný, ale aby som ti ukázal, že vo mne niet pýchy, zajtra sa zoznámim s Hanou a budem ju odprevádzať od tvojej jatky až k domu direktora Rozvadila, kde slúži. Odprevádzať ju budem tak, aby to ľudia videli a pochopili, že je to schválne, zo záujmu, a nie náhodou. Tak budem robiť týždeň. Čo povieš na to?

— To neverím.

— Uvidíš — uveríš. Nebudem hrdý ani spupný voči Hane, ale budem hrdý a spupný oproti spoločenskej mienke, ktorá to bude odsudzovať. Nebudem sa hanbiť.

— Ale ju zahanbíš — Hanu. Ani nepôjde s tebou. Bude si myslieť, že bohviečo chceš od nej, a i ľudia hneď na zlé pomyslia.

— Ako bude, tak bude. Môj úmysel je čistý. Budem demonštrovať za rovnosť, proti tým múrom, ktoré ľudia medzi sebou nastavali. Presvedčím ju o tom. Len ty nebuď žiarlivý.

— Ani mi na um nepríde. Viem, že tá demonštrácia má svoje medze. Probuj demonštrovať do konca. Vezmi si ju za ženu.

— Ak sa mi zapáči, prečo nie? Ale daj mi ruku, že ma nebudeš prenasledovať svojou žiarlivosťou.

— Nebudem. Tu je ruka.

— Ešte jedno. Keď ťa uvidím, čo len raz, že sa ty prechádzaš s Hanou, to mi bude znamením, že si odhodil malomeštiansku pýchu, svoj vysoký honor, a ja odstúpim. Dobre?

— Dobre.

Podali si ruky a zaželali dobrú noc. Landík zavrel oblok.

Landíkovi ešte pod paplónom bolo smiešne na Tolkošovi, mäsiarovi, údenárovi, obecnom predstaviteľovi, výborníkovi, potomkovi starej, známej a povestnej rodiny v Starom Meste. Seká mäso, predáva za peniaze, denne sa zakrvaví, rád je, keď môže čím viac koštiaľov pridať, a jednako si myslí, že je vyššie postavený ako ten, čo to mäso uvarí alebo upečie, hoci za mzdu. Slúži kupujúcemu obecenstvu, zalieča sa kuchárkam, aby u neho kupovali, a predsa sa mu zdajú nižšími tvormi, azda preto, že slúžia len jednému pánovi.

Sfúkol lampu. Dlho myslel na Tolkoša a s ním na všetkých írečitých malomešťanov… Samá skala, skala, skala… Železným kladivom ich obúšiť… Preraziť tvrdý kruh ich kamenných hláv, aby sa z nich nejaký užitočný kúštik odlúpil… Myšlienkou by si ich darmo osvecoval a darmo lial na nich prúd najznamenitejších slov. Ani sa nehnú… Praľudia… Ale či sú lepší inteligenti?

Doktor si predstavil samé ohnivá, osobitne stojace, jedno do druhého nezapadajúce a chvastajúce sa vo svojej osobitosti a izolovanosti, bojujúc so sebou, namiesto aby sa pospájali a skovali v mohutnú reťaz, ktorú by nik nepresekol.

„Zademonštrujem, rozhodne zademonštrujem,“ utvrdzoval sa vo svojom rozhodnutí, a v myšlienkach, ako to urobí, zaspal.