ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dr. Landík prišiel do úradu o ôsmej. V ostatné časy, kým odprevádzal kuchárku Hanu od Tolkošovej jatky až po dom, kde slúžila, oneskorieval sa a bývalo i deväť, keď sadal za svoj písací stolík.

Po výstupe s mäsiarom Tolkošom, týmto žiarlivým, úskočným, podlým a pritom hrdým a hlúpym zverom, ako si ho v myšlienkach charakterizoval, umienil si, že odprevádzanie celkom vážne nechá tak. Nebude súperiť s hlupákom. Nechá mu ju. Ani ju od tých čias neodprevadil. Tým získal síce čas, ale mu bolo akosi otupnejšie. Hana bola jednako len zaujímavejšia ako jeho väzenská cela so žltkastými, ošúchanými a holými stenami, na ktorých nemal nič okrem lacnej fotografie hlavy štátu v tenkom pozlátenom ráme a okrúhlych kuchynských hodín. Prižmuroval oči, keď videl do tmava natreté parkety s malým, vyšediveným, na krajoch rozstrapkaným, vyšliapaným koberčekom, úbohosť zariadenia, nízky žltý etažérik s hrubými zákonníkmi, latovú lavicu pri stene pre stránky, hrubý, prostý vešiak, tri stoličky z ohýbaného dreva a svoj malý písací stolík so skleným kalamárom, pijakom, trčiacimi rúčkami z pohárika s brokmi a stojacím kalendárom.

Čo predtým nerobil, teraz obyčajne pristupoval k obloku a díval sa na námestie. Oblok bol veľký, ale zapadnutý prachom, takže námestie akoby bolo bývalo v hustej jesennej hmle, hoci svietilo májové slnko.

— Úsporné opatrenia, — zašomral a čiarol prstom po skle.

Potom na druhú tablu napísal „Hana“ a utierajúc si zašpinený prst do futra kabáta, prešiel k vešiaku a zamenil svoj prechádzkový kabát listrovým. Takto robieval, keď nebol termínový deň a stránky neprichádzali. Keď boli stránky, zostával v prechádzkovom. Teraz vytiahol z neho iba noviny a sadol si za stôl.

Začal čítať titulky a podtitulky novín… „Z ministerskej rady Slovenská výhoda predĺžená… O znížení platov nebolo rozhodnuté… Zmocňovací zákon… Americké tichomorské loďstvo na Atlantik… Konce hospodárskej sebestačnosti… Oslavy… Provokácia v biografe…“

Zaujímalo ho zníženie platov a začal čítať, ale vošiel sluha Maťko, ako ho volali po krstnom mene. Niesol hŕbu aktov v náručí. Pridržiaval ich bradou a krivkajúc na pravú nohu, neisto blížil sa k písaciemu stolu.

Patril tiež akoby k zariadeniu a z úradníkov nikto si nevšímal, ako ťažko kríva a ako mu pritom hlava lieta, že má rozseknutú hlavu, líce a vrchnú peru. Pamiatka z vojny. Riedke fúzy sa mu stále hýbali, lebo vždy niečo prežúval, najčastejšie sušené slivky. Mal vždy plné ústa a boli i ponosy na neho, že je pred stránkami veľmi pyšný. Hovorí vraj s nimi iba posunkami, tu bradou, tu rukami, tu nohou, keď sa ho na niečo spýtajú, všetko preto vraj, že ustavične žerie. Ale práve preto, že bol taký invalid, nikto ho nehrešil a všetko sa mu odpúšťalo. Ešte i nečistotu v úrade mu odpustili, a keď mu Landík vyčítal, že neutiera obloky, povedal so slivkami v ústach:

— V Prahe, prosím, sú na parkety osobitní parketári, na obloky osobitné obločiarky a my sme len na akty.

— Pošta? — spýtal sa mašinálne Landík, ani nehľadiac na sluhu.

— Mhm.

Toto „mhm“ Landíka nahnevalo. Prišlo mu na um, že ráno, keď išiel chodbou, Maťko sa mu ani nepozdravil. Na „dobré ráno“ ani nerátal pre Maťkove plné ústa, ale mu ani hlavou nezakýval.

— A kde je to mizerné dobré ráno? — oboril sa na neho, pozrúc mu prísne do tváre. — Zožrali ste ho pri fruštiku? Málo bolo chleba k dvom hrncom kávy?

Maťko sa uškeril.

— Čo sa škeríte?

Mykol plecami.

Landík sa díval na neho a videl preseknutú hlavu na temene a švík na líci, ako sa skláňal s aktami k stolíku.

— Položte akty a choďte, — povedal miernejšie. — Úctu požadujem nie ja, ale služobná pragmatika, viete?

Maťko položil písma. Pomaly sa vzpriamil, chytajúc si rukami boky. Vytiahol z vrecka sušenú slivku, a kým ju vložil do úst, div divúci, zmohol sa na vetu:

— S úctou je to ako s rybou. Keď zdochne, chytro zosmradne.

— Čo zosmradne?

— Úcta.

Landík bol už urazený a ešte väčšmi sa urazil. „Veď to on o mne,“ myslel si. „Iste myslí na Hanu.“

— A prečo to hovoríte? — chcelo sa mu zistiť príčinu.

— Len tak, — odvrkol Maťko a odišiel, krivkajúc a hádžuc hlavou.

Parkety trieskali pod jeho pravou nohou. Opatrne zavierajúc červeným súknom futrované dvere, opovržlivo pozrel na komisára.

„Krásne,“ hneval sa Landík, „sluha mi bude lekcie dávať… To všetko pre tú nešťastnú Hanu… Akí páni!… Keby bola kňažná, to by si i sluha menej všímal, ale že je kuchárka a ja komisár politickej správy, celé mesto je hore nohami…“

Chytil do ruky vrchný akt a pozrel do neho. Akty boli spočiatku na Landíkovom pravom boku. Bral ich jeden za druhým, pozeral do nich a odkladal ich na ľavý bok. Takto sa stával prvý akt posledným a posledný prvým, ale na krátky čas, lebo akty o chvíľu tým istým spôsobom prevandrovali na pravú stranu. Dnes to trvalo dlhšie, lebo sa Landík často zamýšľal a hľadel pred seba, rozjímajúc o Maťkovi, prečo sa tak o úcte vyslovil, prečo ho ani kývnutím hlavy nepozdravil. A zas len prišiel na myšlienku, že je to iste pre Hanu, že tými prechádzkami poškvrnil svoje „panstvo“ v očiach „sluhu“.

Ešte protivnejšie bolo, že je veľa písem a málo v nich takých, ktoré treba presunúť na iné úrady alebo prosto „zaštrigulovať“ alebo do evidencie dať, termín určiť, správu vyžiadať… Väčšina vecí bola takých, ktoré treba meritórne vybaviť, a dnes sa mu nechcelo pozerať do zákonníkov, vyhľadávať paragrafy a vôbec pracovať.

Akty boli už zasa na pravej strane a začalo sa delenie na „hneď“, na „súrne“, na „dnes“, „do evidencie“ a „môže čakať“, keď Maťko znova vošiel a doniesol mlieko, k tomu v papieri žemľu s maslom. Položil to na etažérik, odtisnúc lakťami hrubé zborníky zákonov a obrátiac sa svojou širokou rozseknutou tvárou k Landíkovi, ukázal na mlieko, čo znamenalo „nech sa páči“. Potom poštuchal palcom za svoj chrbát a povedal:

— Starý vás volá na jedenástu.

„Starý“ označovalo šéfa úradu Brigantíka. Landík zdvihol obočie:

— Čo je?

Maťko sa uškľabil, nadvihol plecia a stiahol hlavu medzi ne, čo bolo toľko, ako „neviem“.

— Dobre, prídem.

Bolo ešte len pol jedenástej. Landík vypil mlieko dúškom, a jediac žemľu s maslom, listoval v akomsi hrubom akte. Nevedel, čo číta. Už tretí raz začal správu od ktoréhosi notára a v prostriedku zbadal, že nevie, čo čítal. Začal znova. Bol znepokojený a hlavou mu šli otázky: „Čo ten starý chce? Čo ma volá? Nič dobré to nebude… A možno, že pre Hanu… Nešťastná Hana!… Všetci sú splašení ako zajace, a ja najviac… Koľko je hodín?… Teraz som pozeral, a neviem… Hneď bude jedenásť…“

Odložil akt, zobliekol listrový kabát a obliekol si prechádzkový.