ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Akt komisára doktora Landíka dostal sa do rúk hlavného radcu doktora juris utriusque Jozefa Hrnčiarika.

Hrnčiarik bol v časoch veľkých žúp námestníkom župana. „Veľkým pánom,“ hovorieval smutne. V časoch malých žúp jeho titul znel: župný hlavný komisár. „Vtedy som bol ešte väčším pánom, ako som teraz,“ dodával. Predtým býval hlavným slúžnym v Žiline a ešte predtým hlavným slúžnym v Považskej Bystrici. „Ešte väčším pánom,“ škrabával sa za uchom. „Najväčším pánom som bol ako námestník hlavného slúžneho, titulárny hlavný slúžny v Kysuckom Novom Meste. Teraz? … Ech?“

Ako vidieť, bol to skutočne človek s bohatou minulosťou a veľkými administratívnymi skúsenosťami. Administratívna skúsenosť nie je hocičo. Obyčajne je viac hodna ako dva doktoráty a znalosť všetkých štyridsiatich dvoch zväzkov „Corpus Juris Hungarici“, päťdesiatosem kníh „Magyar rendeletektára“, dvadsať bachantov „Zbierky zákonov a nariadení“, šestnásť zväzkov „Věstníka ministerstva vnitra“, „Věstníka ministerstva průmyslu, obchodu a živností“, „Věstníka zdravotnictví a tělesné výchovyv“, „Sociálni revue“, „Zemědělského přehledu“, „Zpráv veřejné stavby technické“, šesť kníh „Krajinského vestníka“, šesťkrát šesť ročníkov „Úradných novín“ veľkých žúp od XV—tej do XX—tej, päťkrát šestnásť ročníkov „Úradných správ“ malých žúp, ríšskeho zákona, „Verordnungsblattov“, milión všelijakých obežníkov, patentov, zemských dosiek, zoznamu zbierky normálií bez krížika, s jedným „ležatým“ krížikom (+), s dvoma ležatými krížikmi (++), s troma ležatými krížikmi (+++), podľa toho, či má úradník a obecenstvo kríž len s jedným úradom, či s viac úradmi a či aj s políciou atď., atď. Ale radšej skončíme, aby sme sa nepoplietli, a vrátime sa k Landíkovmu aktu.

Na akt sám prezident úradu vlastnoručne napísal červenou ceruzkou: „Pozor! Osobne ústne mne referovať!!!!“ so štyrmi výkričníkmi! Vec bola teda náramne dôležitá, a Hrnčiarik, keď to videl, odložil akt a ponáhľal sa najprv podpísať na rozličné písma štyristo tridsať ráz skráteninu svojho mena: „Hrnč.“ Preto skráteninu, lebo — musíme opätovať — nielen na Okresnom úrade v Starom Meste driapali sa prachovky a neutierali obloky okrem šéfovej izby, aby sa rozmnožili a väčšmi zachovali, tak to bolo vo všetkých úradoch, a najmä na krajinskom úrade. Tu bolo osobitné „úsporné oddelenie“ s osobitným šéfom, lebo veď krajinský úrad je sedemdesiatsedem okresných úradov a čosi. Tu je najviac úradníkov, najviac čísel, najviac atramentu a papiera, a tak i najväčšia opatrnosť, aby si zamedzil sklon k mrhaniu štátneho majetku. Opatrnosť išla tak ďaleko, že dlhé mená boli zakázané a nikto nesmel používať v úrade rozličné psie chvosty, mačacie labky, kruhy, brušká a cifry za posledným písmenom mena a pod menom. Hrnčiarik sa nemohol celkom prispôsobiť a aspoň z kvačky nad „č“ robieval krátku fajočku s dlhým pipasárom, ktorého čutorka zabiehala niekedy i do posvätného úradného textu. Takéto fajočky robiť nebolo zakázané, ale iste len preto, že takzvaný „úsporný komisár“ nevidel dosiaľ takú fajočku.

Keď Hrnčiarik urobil poslednú fajku, ktorú od radosti, že podpisovanie skončil, náramne predĺžil, odfúkol si a nahlas povedal:

— Na… To by už bolo.

Spravil z písem dve kôpky, čistopisy osve, koncepty osve, a odniesol ich na malý čierny stolík pod obraz mesta Bratislavy. To znamenalo: „Môže ísť.“

Týmto by bol skončil dnešné úradovanie, keby nie Landíkov akt s prezidentovou žiadosťou so štyrmi výkričníkmi. Pohrúžil sa do neho a o pol hodiny vedel všetko.

— Blbosť, — zašomral.

Do druhej zvyšovali ešte dve hodiny. Môže teda ísť na besedu k niektorému svojmu kolegovi. Dobre padne porozprávať si o novotách v úrade, o neporiadkoch, ako človeka preterujú pri postupe, akí sú niektorí páni kolegovia neúprimní, aby si sa radšej fľasol po hube, ako im niečo povedal, hneď utekajú a chcú sa zalichotiť roznášaním rozličných klebiet… A veď človek všeličo povie, ani to tak zle nemyslí… Aký je štréber ten Maliniak! Nechá ženu, deti, dom pre kariéru, a boháč! Mal by uprázdniť miesto inému… Čo nejde už raz do penzie Štefkovič? Má už šesťdesiat… Iba čo zavadzia… Možno si podebatovať i o sporných právnych otázkach, ktoré sa niekedy vyskytujú i v Hrnčiarikovom rezorte. Tu je napríklad hneď tá disciplinárka, vlastne ešte nie disciplinárka, len oznámenie proti Landíkovi. Je to blbosť, a jednako sa dá manipulovať i ako vážna vec. Dá sa riešiť záporne i kladne. Závisí od toho, ako na ňu pozeráš. Či prižmúrenými očami a či prísnym úradným, plným a pozorným pohľadom, ktorý bdie nad každým neporiadkom… Prejde ku kolegovi Masnému. To je tak trošku byrokrat, úradník takrečeno od narodenia. Matka úradníčka ho porodila, oddojčila, s otcom úradníkom kolísala… Sú rodiny, kde sa rodia z pokolenia na pokolenie samí diplomati, právnici, hudobníci, umelci. Cez stáročia sa pestuje tá istá tradícia, cit a sklon a vycibrí sa k virtuozite medzi členmi rodiny. Tak to bude i s rodinami úradníckymi. Takí vedia hneď udrieť klin po hlave bez toho, že by sa udreli po prstoch, sŕkali a hádzali rukou od bolesti, ako to býva u človeka neskúseného… On, Hrnčiarik, je síce skúsený, ale i zvedavý, čo by povedal na Landíkovu vec taký tradičný úradník, ako je Masný. Pôjde k nemu.

Vzal akt pod pazuchu a pustil sa dlhým koridorom, potom napravo a naľavo, potom hore schodmi a zasa napravo. Obozretne obišiel chodbu, ktorá viedla k úradovni šéfa úradu, aby sa s ním nestretol, lebo by sa ho hneď spýtal: „A čo vy tu?“ Hoci by mal ľahkú odpoveď: „Idem k vám, pán prezident. Tu ste ráčili rozkázať osobne ústne referovať vašej vzácnej osobe.“ Jednako lepšie bolo obísť, oddialiť referovanie, kým vec nebude mať v malíčku.

Sú dvojakí úradníci. Jedni chcú byť vždy šéfom na očiach a druhí za ich chrbtami. Sú i dvojakí šéfovia. Jedni chcú, aby svojich úradníkov vždy videli, druhí sú radšej, keď ich nevidia. Ktorí sú lepší? Ťažko povedať. Isté je, že je najlepšie mať pokoj — úradníkovi od šéfa, šéfovi od úradníka.

Takto rozmýšľal i Hrnčiarik, keď obchádzal hlavnú žilu úradu, ku ktorej ešte prídeme, lebo ako všetky európske cesty vedú do Ríma ešte i teraz, tak každá krajinská cesta ide cez chodbu ku krajinskému centru.

Teraz, kým sa rozknísané dvere za pánom hlavným radcom Hrnčíarikom utíšia, ak sa utíšia, lebo kopú do nich ustavične, pozrime tomuto vážnemu úradníkovi trošku do tváre a trošku do charakteru.

Hrnčiarik je päťdesiatnik s malým bruškom, nevysoký, mäsitý, niekedy kríva, vraví, že od nervozity, tvár holená, počerná, tučný podbradok rozlieva sa mu na bielom golieri a do polovice zakrýva i mašličku. Hore česané svetlé vlasy, ich rovná čiara na čele a bokoch, bočná brada s chumáčikmi na širokých spodných čeľustiach robia tvár štvorhrannou. Rád rozpráva a rád počúva. Stránkam sa dá vyrozprávať. Je sympatický, verí, čo mu povedia, a ak len môže, pomôže. Dobrý človek, ale niekedy je predsa len zdržanlivý, aby jeho dobrota nebola veľmi viditeľná, lebo sa nazdáva, že dobrý človek je zároveň i slabý, a tak i bezcharakterný. Pritom pozerá na veci skôr z ľudského, a nie paragrafového hľadiska. Nerobí z komára vola, čo je niekedy riskantné a obdivuhodné. Vždy hovorieva:

— Ten pokrútený paragraf (§) viaže síce ľudí, ale úradník je na to, aby ho rozplietol na srdce, a nie na bič, aby ním láskal, a nie práskal… Keď máme žiť podľa predpisov, dajme sa radšej hneď zavrieť, tak budeme slobodnejší a menší hriešnici. Predpisov je toľko ako mušiek v lete, ktoré ťa na prechádzkach sprevádzajú. Nemožno im vyhnúť, sadajú na teba, štípu ťa, hádžu sa ti do očí, do nosa, do úst, darmo fajčíš a obháňaš sa. Radšej sa dať zavrieť. V cele je i „musca domestica“ zriedkavá, iba ak sa zatára, a i vtedy hľadí čím skôr sa von dostať… A potom: predpisy sú len pre malých, bezbranných ľudí… Kto to len povedal, že zákon je pavučina: slabý sa lapí do nej, mocný ju roztrhne…

Vošiel k Masnému.

Masný čosi telefonoval a tisol pritom kostený gombík na stole — zvonec na sluhu. Pozrel spod obočia na Hrnčiarika a ukázal bradou na stoličku, aby si sadol.

— Nemôžem sa sluhu dovolať, — povedal zbežne. — Áno, pán poslanec, tu som ja, radca Masný… Mrkvička?… Je to prajne vybavené… Prosím… Mácta!

Zložil telefón.

— A to ti tak odíde: mne nič, tebe nič. Zmizne ako gáfor… Je v mestskej rade a robí mestskú politiku — za štátne peniaze… Môžem zvoniť do večera… Aby človek sám roznášal poštu. Pán mestský radca politizuje a ty radca píš a pros u neho o protekciu…

— O kom to ty? — spýtal sa Hrnčiarik.

— Ale zriadenec Černý. Je zasa v nejakej mestskej komisii. Pán mestský radca! Kolega!

— Daj mu pokoj! Dožič mu tie výlety do politických sfér. Je to bezplatná verejná činnosť. Demokracia.

Masný sa uštipačne zasmial a stiahol si rukáv z pravého ramena, ktorý používal, aby si nekazil kabát.

Bol to chudučký, tenký blondín s veľkou hlavou a tvárou, vyholený, bledý. Vlasy mu trčali dohora naježené. Zdal sa ako štetka na tenkej palici.

Prisadol si k Hrnčiarikovi na stoličku a ponúkol ho zorkou. Hrnčiarik vytiahol fajočku z vrecka.

— Ďakujem. Ostanem pri fajke.

— Ja mám mizerný referát, — začal sa ponosovať Masný, vkladajúc zorku do dlhej višňovej čutorky a zapaľujúc ju novou benzínovou mašinkou, ktorou vždy šťukol a proboval, či dobre funguje. — Ľahko by bolo všetko, keby nie tie intervencie… Taká sprostá krčma v dedine, a dve politické strany závodia o ňu. Jedna chce, aby bola udelená Trapákovi, druhá Frčkovi. Jeden je ľudák, druhý lidák. Obec je proti udeleniu, živnostníci proti, okresný úrad proti, ja proti, strany za, a teraz neviem, komu ju mám udeliť… Nedajú objektívne pracovať.

— Udeľ obidvom.

— Na tisíc duší? Dve krčmy sú už. To by boli štyri.

— Udeľ jednému.

— Veď, ale ktorému?

— Nech určí žreb, — navrhol Hrnčiarik s vážnou tvárou, — daj dve ceduľky do klobúka a ja vytiahnem. Daj i tretiu prázdnu. Ak tú vytiahnem — neudelíš.

— Na moj pravdu, že tak urobím, — chytil sa Masný návrhu, — a hneď. Aby som to skončil. Rozmýšľam nad tým už dva týždne. Veď i tak pôjdu veci k prednostovi oddelenia, odtiaľ ku skupinárovi, odtiaľ k viceprezidentovi, odtiaľ k prezidentovi. Udelím, neudelím — i k ministerstvu. Ak totižto udelím, sú tri apeláty. Bude apelovať obec, živnostníci a ten druhý, komu som ju neudelil. Ak neudelím, mám na krku síce len dva apeláty, budú apelovať obidve odmietnuté stránky, ktoré koncesiu žiadali, a dvoch politických tajomníkov strany ľudovej a lidovej… No, čosi sa len vytiahne.

Napísal tri ceduľky, dal ich do svojho tvrdého klobúka, pomiešal a podstrčil pod bradu Hrnčiarikovi.

— Ťahaj!

Hrnčiarik vytiahol a prečítal:

— Neudeliť.

— Tak neudelím.

— A máš vybavené.

— Čerta! Dva apeláty a dva nosy od dvoch tajomníkov.

Masný hodil rukou. Hrnčiarik doložil:

— A nech ťa oznámim, i disciplinárku.

— No vidíš.

— Dr. Landík, komisár pri Okresnom úrade v Starom Meste, má disciplinárku, lebo odprevádzal slúžku. Chceš počuť?

— Ale áno.

Hrnčiarik sa usadil pohodlnejšie na stoličke. Jeho štvorhranná tvár s bočnou bradou a chumáčikmi na konci sprísnela, spodnú peru si prstami natiahol, ako čo by rozmýšľal, potom ju pustil a začal:

— Do kompetencie okresného úradu patrí všetko, i to, čo nepatrí. Väčšiu kompetenciu má azda iba notár, o kňazovi ani nehovoriac. Taký okresný náčelník má mať v okrese pokoj a spokojných ľudí. Na tomto základe sa môže zamiešať do všetkého.

— I do rodinných vecí? — spýtal sa Masný.

— Počkaj. Vypočuj… I do rodinných, rozumie sa. I do morských, hoci more nemáme, i do vzduchoplavby, i do astronómie. Ale do rodinných najmä… Čo by si povedal, keby tak tvoj syn kurizoval slúžke?

— Vysekal by som ho. Do zadku kopol.

— A čo by si povedal, keby si bol náčelník a tvoj podriadený úradník by sa vodil so slúžkou?

— Ženatý?

— Nie, slobodný.

— To je jeho vec.

— Okresný náčelník v Starom Meste je inej mienky. Píše, že takým činom sa dáva príklad pre všeobecnú nemravnosť, ktorá je i tak veľká… Žiada, aby sme urobili poriadok.

— Ja by som mu napísal, — vmiešal sa Masný, — že je to vec celkom súkromná.

— No, vidíš, nebol by si súci za náčelníka. Ty si byrokrat, hoci v klobúku vybavuješ úradné aktá. Kresťan, ktorému je bibliou Zbierka zákonov a nariadení. U teba sú v aktoch len písma a písmená, nie ľudia a cítiace, čakajúce, túžiace srdcia, ktoré bijú, rozstrekujú krv do žíl, mozgy, ktoré myslia a kritizujú, životy… V každom akte je kus života, a ty ho vybavuješ ako číslo…

Masný poklepal dlhou višňovou čutorkou o sklený popolník a ohradil sa:

— Kam by sme zašli, keby sme si všetky ľudské strádania a starosti osvojovali a prežívali ich ako vlastné. Chytro by si ostarel… Čo mňa do srdcových vecí môjho podriadeného, ak si len koná svoje úradné povinnosti… Ale rozpovedz všetko. Takto sa nedá určiť. Prosím konkrétne.

Hrnčiarik si napchal krátku fajočku tabakom. Masný striehol, kedy bude môcť zapáliť benzínovú mašinku a poslúžiť ohňom. To nebolo z úctivosti. Jeho bavila nová mašinka. Stále sprobúval, či dobre horí. Preto i vyfajčil toľko zoriek za rozhovoru. Keď sa Hrnčiarik začal búchať po vreckách za zápalkami, vzbĺkol belasý benzínový ohník, ale pán hlavný radca ukázal Masnému svoju dlaň a povedal:

— Ďakujem. Ostanem pri zápalkách. Nemôžem zniesť benzín. Všade ho je plno. Uvidíš, že sa vyvinie nejaká ľudská choroba od stáleho ňuchania benzínu. Mne ide tento odporný zápach na nervy.

Zapálil si zápalkou. Zabafal a fúkol hustý dym cez nos. Fajočka začvrkala.

„Ty nechceš oheň z môjho zapaľovača?“ urazil sa, v duchuj Masný. „Budem ti vo všetkom odporovať.“

— Rozoberme teda prípad, — hovoril Hrnčiarik. — Po prvé: „Naháňa slúžky.“ Je to previnenie?

— Je, — potvrdil Masný.

— Ale veď si povedal, že je to vec súkromná.

— Ty si vravel: „Vodí sa so slúžkou,“ a teraz vravíš „Naháňa“. To je velikánsky rozdiel.

— Teda povedz, ako si to predstavuješ? Ako naháňa? Ja si to nemôžem predstaviť.

— Nuž naháňa. Vec prostá.

— A načo tá hlupaňa uteká? Nemáme dokázané, že utekal, ani to, že za ňou utekal. Vieš ty, či to neboli pouličné preteky? Nejaká sokolská štafeta? Nevieš… Kolega, mužskí sú bezočiví, ale i chabí. Ženská, keď chce, pristaví takéhoto pobehaja jediným pohľadom. To psíci naháňajú tak mačky, keď utekajú pred nimi, ale ak sa zastavia, vyhnú chrbát, vztýčia chvost a prsknú psovi medzi oči, i najväčší komondor stratí koncepty a sa pristaví.

— No nie každý.

— Každý.

Hrnčiarik pozrel do písem.

— Po druhé: „Zbil mäsiara Tolkoša“… To by bolo, ale to je nie pravda. To píše iba „podjatý“ Brigantík, okresný náčelník. Anonymné udanie o tom nič nevie. To hovorí: „pohrozil sa paličkou“. Je jasné, že náčelník chce Landíka len zamočiť… Je pohrozenie previnenie?

— Je. Akoby nebolo? — fúkol Masný do prázdnej čutorky.

— Nie je… Tu musíme distingvovať… Komu pohrozil? Prečo pohrozil? Ak pohrozil totižto… Lebo je otázka, či pohrozil vôbec.

Hrnčiarik sa poobzeral. Na vešiaku videl Masného paličku.

— Pozri, — prešiel k vešiaku a chytil paličku za spodný koniec, — takto ju chytil a zdvihol dovysoka, keď odchádzal z krčmy… Nepodobá sa to pohrozeniu?… Celkom sa podobá, a nie je… Potom, keby bol hrozil svojmu predstavenému. Vtedy — nič nepoviem. Pohrozil sa mäsiarovi, ktorý voly zabíja. Veď ho mohol rozmliaždiť ako blchu… Nepravdepodobné… Ďalej, prečo hrozil? Bez príčiny hrozia len blázni. Príčetný človek len tak z dobrej vôle nehrozí… Príčinu bude treba zistiť… A pováž, z tohto uzaviera okresný náčelník, že je Landík človek nemravný a úradník nespoľahlivý. Žiada jeho bezodkladné preloženie… Pán môj! Ráč si to lepšie odôvodniť, — obrátil sa Hrnčiarik k neprítomnému okresnému náčelníkovi, — ináč je to ako chúťka. A na chúťky my nepôjdeme. To by bola administratíva!

— Keď si to raz okresný náčelník žiada…

— Musí mať na to dôvod. Čože je náčelník? Ťarchavá žena?

— Raz je medzi nimi antipatia…

— Antipatia! Vyjavil ti už svoju sympatiu náš pán prezident? A ty jemu?… To by bolo síce ideálne, keby sme si lásku vyznávali, ale kde je taký úradník, ktorý by sa láskou mučil voči svojmu kolegovi podriadenému, nadriadenému, seberovnému? Keď si konáme povinnosti, sme „štréberi“, keď ich nekonáme, sme lenivci, keď sme úctiví, sme podlízaví, keď nie sme podlízaví, sme grobiani, keď povieme pravdu, kritizujeme, sme nespokojní, keď upozorňujeme, udávame, keď pracujeme chytro, sme povrchní, keď pomaly, nešikovní…

Zazvonil telefón a zastavil Hrnčiarika. Masný natiahol ruku sediačky a vzal trúbku. Načúval a vyskočil. Poklonil sa po pás a znervóznel.

— Prezident, — zašeptal nastrašený, prichlopiac na chvíľku trúbku… — Áno, pán prezident… Áno… Áno… Áno… Hneď… Prosím… Áno…

Slúchadlo sa mu triaslo v ruke, keď ho skladal. S vyjašenou tvárou sa obrátil k Hrnčiarikovi.

— Máš ísť k prezidentovi. Volá ťa. Že ťa zháňa po celom úrade. Vo veci Landíka.

— Ježišmária! — skočil i Hrnčiarik a chytil sa za srdce.

Vzal v náhlosti Landíkov akt a už i bol na chodbe. Ani „servus“ nepovedal. Držiac sa za srdce a krivkajúc na nervóznej nohe, ponáhľal sa tou istou chodbou, ktorou prišiel, lenže teraz zľava napravo, dolu a zasa sprava naľavo. Rozknísalo sa zas aspoň päť dverí, kým prišiel na chodbu, ktorá vedie ku kancelárii pána prezidenta.

Na chodbe, z ktorej viedli dvere do prezidentovej pracovne, stálo a sedelo šesť vyšších krajinských úradníkov s taškami pod pazuchami, staršia šedivá pani s tuhými okuliarmi, v malom tmavom klobúčiku s perom, v dlhej čiernej sukni a vo veľkých žltých topánkach. Držala v rukách cestovný kufríček. V ňom iste mala samé dokumenty, ktorými dokazovala, že sa jej stala nejaká krivda. Stála nehybne so sklonenou hlavou na pravé plece, ako zakliata, sťa tá pravda, ktorú hľadala. Neďaleko nej opieral sa o múr plešivastý starý pán s úzkou, vysokou hlavou, pupencami na tvári a ohoreným ostrým nosom, v ošúchanom, sivom obleku s akýmisi zamastenými papiermi v suchej, žilnatej ruke. Na stoličkách sedeli dve mladé milosrdné sestry v belasých, hrubých šatách s naškrobenými bielymi šatkami na hlavách. Ďalej vo foteli driemal tučný katolícky kňaz s lilavým pásom okolo brucha. Niekoľko ľudí chodilo po chodbe, čakajúc tiež na vstup k prezidentovi.

Ako na okresnom úrade oficiál Sakulík, tu strážil a udržiaval poriadok „zriadenec“ Ondrej Tobiáš, šťúply, sivooký blondín, v tmavom úradnom obleku, bez lesklých gombičiek. Úctivý, vážny, dobrosrdečný, ale i prísny človek. Vedomý si bol, že zastáva vážne miesto, a koho má na starosti. Konal verne svoju povinnosť, úprimne oddaný svojmu pánovi, dával pozor na jeho osobu a ním uvedený poriadok. Neodchyľoval sa od neho nikdy ani na centimeter, hoci jeho pán vše nachodil celé metre a láskal ho nezaslúženými výčitkami. Znášal tieto výčitky ako nevyhnutnú a potrebnú vec. Musí predsa byť v rodine i v úrade nejaký „blitzableiter“, ako sa vyjadroval. Nereptal, neponosoval sa nikomu, najviac ak svojej žene, ale to zostávalo rodinnou tajnosťou.

Volali ho „Osušátkom“. Osušátko je pijavý papier, zavrznutý obyčajne do dreva. Pije atrament, ale aj iné tekuté veci. V slovníkoch tohto slova niet. Tobiáša preto volali Osušátkom, lebo on to bol, čo sušil slzy tých, ktorí niekedy s plačom vychádzali z kancelárie, keď im nemohol, podľa nich „nechcel“ vyhovieť ten, od ktorého oni očakávali spásu, a ešte ich prípadne i „vymydlil“, lebo čo chodia k nemu s takými „somárstvami“. Osušátko mal sústrasť s ľuďmi. Tešil ich:

— Nerobte si z toho nič. Ja sa umývam každé ráno dva razy. Raz doma a raz ma tu umyjú. Keby som plakal, to by bolo tretie umývanie. Neplačte. Pán prezident je dobrý človek, spraví, čo môže, ale ani on nemôže všetko, hoci je mocný. Praha je ešte mocnejšia.

Iní úradníci menovali Tobiáša—Osušátka i „generálnym sekretárom“, lebo len on vedel povedať, či pán prezident príde do úradu, kam šiel a kedy sa vráti, kto je u neho a asi o koľko hodín príde na čakajúceho rad, či si teda ešte môže vo foteli podriemať, či nie a či by sa s pomocou láskavého generálneho sekretára, prípadne za dve do päť korún, nemohol včaššie dostať dnu.

Tobiáš zadržal Hrnčiarika.

— Tam je pán prezident vrchného súdu.

— Ale pán prezident ma telefonicky volal.

Tobiáš ukázal na čakajúcich úradníkov a dodal:

— I týchto pánov volal.

— To sa načakám, kým prezident tabule vyrozpráva všetky nové anekdoty.

Hľadal očami nejakú stoličku. Všetky boli obsadené. Začal sa prechádzať po dlhej chodbe. Pozeral obrázky, ktorými bola chodba ovešaná. Vysoké Tatry, mestský dom v Levoči, košický dóm, Demänovská jaskyňa, Ľubochňa a hneď vedľa nich tabuľky v čiernych rámoch so šípmi a bez šípov a na nich mená radcov, hlavných radcov, viceprezidentov, hlavných komisárov a komisárov, s nevyhnutnými p. s… Zajac… Hrdlička… Nejedlý… dr.Zimák… dr.Kyjak… Krátky… Körtvélyessy… Škvrnitý … dr.Altmann…

Pri Altmannovi sa zastavil. To bol Hrnčiarikov krajan, ináč prezidentov osobný tajomník a „arbiter elegantiarum“. Nevedel ani polovicu z toho, čo vedel Osušátko. Ani nemohol vedieť, lebo obyčajne písal listy ministrom, raz ministerským tajomníkom, poslancom, senátorom, krajinským výborníkom, členom krajinského zastupiteľstva a iným väčším a menším pánom, ktorí sa o veci a osoby zaujímali, intervenovali, súrili a ponosovali sa. On gratuloval, kondoloval, ďakoval za rozmanité pozvánky, písal, že sa pán prezident tam a tam zúčastní alebo že sa nemôže zúčastniť pre iné, súrne zaneprázdnenie, že mu je veľmi ľúto, ale akokoľvek by rád prišiel, naskrze mu je to nemožné, a preto miesto seba vysiela toho alebo toho viceprezidenta, vládneho radcu alebo radcu. Vyplňoval pozvánky, pravda, veľmi zriedka, na obedy, čaje, večere, ktoré dával prezident, a pozýval na ne „špice“ úradov a iných významných činiteľov. Zostavoval menu, rozsadzoval hostí podľa hodnosti. Najväčšmi býval zamestnaný medzi Vianocami a Novým rokom, keď musel aspoň tristo gratulácií prijať a odpovedať na ne, najmä na Nový rok, keď bolo treba pre gratulantov kupovať „Curaçao Triple—Sec“ a „Chartreuse“, koňak a aspoň päť fľašiek šampanského, potom na 28. októbra, keď býval tiež predobedík s naloženými chlebíkmi, cukrovinkami a nevalným, slušným, diplomaticko—konzulárnym pitím, vlastne ani nie pitím, ale dôstojným štrngnutím po úradnom československo—francúzskom toaste.

Hrnčiarik sa po prvom ľaknutí pri pozeraní obrázkov a tabuliek akosi upokojil a pomyslel si, že pozrie krajana Altmanna. To je omnoho príjemnejší človek ako Masný. Masný mu vo všetkom odporuje, ale Altmann zo samej úctivosti nič neodoprie. Keď i má inú mienku, tak presvedčivo a takým jemným spôsobom ju vie povedať, že sám začneš to isté hovoriť, čo on, a ani nezbadáš, že si odrazu tej istej mienky ako pán osobný tajomník. Tak ťa vie prilákať na svoju stranu. Nie nadarmo je arbiter elegantiarum.

Zaklopal. Na zvučné „voľno“ vošiel, ale sa hneď zháčil. V Altmannovej izbičke na remennom diváne a vo foteloch sedia štyria páni.

— Pardon! — povedal a prichlopil dvere. Tajomník vyšiel za ním na chodbu.

— Čo ráčiš? — spýtal sa ho.

— Chcel som ťa len pozrieť… Koho to tam máš?

— Hladová deputácia. Náčelník z Hrona, farár, notár a starosta. Málo lístkov dostáva okres. Chcú, aby pán prezident pritlačil gombík u ministra sociálnej starostlivosti.

— No, tak odpusť, že som ťa vyrušil.

— Aké vyrušovanie? Som rád. Poď dnu.

— Druhý raz.

Kým sa Hrnčiarik vrátil naspäť k prezidentovým dverám, počet stránok sa ešte zväčšil.

Pribudli dvaja páni fabrikanti. Z ich rozhovoru začul, že sa moravské tehelne tisnú na Slovensko a zabíjajú slovenský tehelný priemysel, dostávajú na železniciach zľavu, preto môžu byť lacnejšie, kým im nedajbože aby halier zľavili. Chcú na to poukázať a žiadať, aby prezident Slovenska zakročil.

Stará šedivá pani s okuliarmi ešte stále nehybne stála s nahnutou hlavou a kufríčkom.

Hrnčiarikovi jej bolo ľúto.

— Čo chce? — spýtal sa Tobiáša.

— Učiteľská vdova, — povedal mu Tobiáš, — má dvestopäťdesiatkorunovú mesačnú penziu a chce, aby jej ju pán prezident zvýšil, to jest pomohol chudobnej vdove a napísal list pánu ministrovi, že sa z tej penzie nedá vyžiť. Ide k nemu vraj ako k otcovi — vyponosovať sa… Nuž, nech ide.

— A ten pán v tom šedivom?

— Vraj známy s pánom prezidentom. Chce trafiku, aby pán prezident zatelefonoval finančnému riaditeľstvu v jeho záujme.

Hrnčiarik sa pomaly dozvedel, že mníšky prišli vysloviť poďakovanie za akýsi dar, ktorý dostala nemocnica, že farár chce zvýšenie kongruy, že od jedného úradníka žiada pán prezident referát v istej autobusovej koncesii, od druhého chce vedieť ceny mlieka, tretí mu má podať vysvetlenie o stavbe lanovky na Lomnický štít, štvrtý nevie, prečo ho volal, piaty má podať vysvetlenie o akcii proti hladu, čo bolo v spojení s hladovou deputáciou, ktorá sedela u arbitra elegantiarum, šiesty o obilných skladištiach. A ešte sa očakávali ďalšie deputácie, tak deputácia hotelierov proti viechárom, deputácia viechárov proti hotelierom, deputácia mäsiarov za zvýšenie cien mäsa, mliekárov za zvýšenie cien mlieka, jedna deputácia, ktorá chcela, aby bol preložený notár v Nových Zámkoch, lebo ináč bude zle, druhá deputácia proti preloženiu tohto notára, lebo, ak ho predsa preložia, pán prezident uvidí, čo sa stane.

„Ani za tri dni nepríde na mňa rad,“ myslel si Hrnčiarik a zasa sa pustil chodbou… „Celkom smelo by som mohol odcestovať do Žiliny, tam sa zabaviť a tak sa vrátiť, i tak by bolo dosť času.“

Ale ledva si stačil pomyslieť, že keby on bol prezidentom, uviedol by celkom iný systém, už počul svoje meno:

— Pán hlavný radca, pán hlavný radca!

Volal Tobiáš. Hmčiarik pobehol. Srdce mu zasa zabúchalo a zabolela ho nervózna noha. Stíšil krok, aby nebol zadychčaný. Predo dvermi stál sám prezident a rozčúlene rozhadzoval rukami. Hrnčiarik počul:

— Zatvorte tam tie obloky!… Mám tu viceprezidentov, hlavných radcov, čertov, diablov ako švábov, a keď jedného chcem, nemôžem sa ho dovolať… Kde trčíte? — obrátil sa k Hrnčiarikovi.

— Tu čakám už hodinu, pán prezident.

— Čo rozprávate? Ja čakám, a nie vy.

Hmčiarik zagánil na Tobiáša. „Čo teda tárate, vy Osušátko?“ vravel jeho káravý pohľad. „Nie som vinný,“ hovoril Osušátkov pohľad, „taký bol rozkaz“.

— No, poďme, poďme, poďme, — súril prezident. — Vidíte, že nemám času.

Vošli do priestrannej svetlej izby s veľkými oblokmi, otvorenými dokorán.