ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V isté krásne júlové ráno, dobré dve hodiny pred raňajkami Landík zapriahol do ľahkej bočky na dvoch veľkých kolesách s dvoma sedadlami strakavého žrebca.

Bičíkom zaklopal na dvere Želkinej izby.

— Hore sa, Želka! Vstávať! Prevezieme sa.

— A načo? — ozvala sa zívajúc.

— Na chuť.

— I takto ich mám sto. Idem.

O pol hodiny vyšla v bielych šatách zo surového hodvábu s krátkymi, voľnými rukávcami. Na hlave mala šikmo položenú červenú rádiovku s vyzývavým končekom na prostriedku, cez driek červený pás, na nohách červené poltopánky a krátke biele pančušky. Bola ako ihličník s červeným vŕškom, prostriedkom a spodkom. Spod čiapočky, založenej na ľavé ucho, vyzerali hladko pričesané a po chlapčenský tiež naľavo zhrnuté medené vlasy s rovným pútcom.

Potľapkala po šiji strakavého žrebca, dala mu cukrík a s Landíkovou pomocou vyskočila na vozík. Landík obehol bričku a sadol si k Želke. Trhol opratami, mľaskol jazykom a brička vyletela zo dvora.

Ráno bolo ešte svieže. Tráva, listy stromov zarosené, všade plno tôni, z ktorých viali príjemný chlad a vlaha. Voňali rezeda a klince. Pomedzi orechy, ktoré stáli na oboch stranách cesty, hádzalo slnko zlaté povriesla svojho svetla. Nad hlavou, v slnečnom povetrí, maľovali hranaté čiary lastovičky a škovránky, trepotajúc sa vo výške na jednom mieste, vŕtali diery do neba svojimi tenkými nebožiečikmi. Biele obláčiky—barančatá s umytou a nakaderenou riedkou vlnou akoby stáli a upíjali si z belasého širokého mora nebeskej pláne, čakajúc, kým ich vietor, ich pastier, ďalej nepoženie.

Mladí ľudia boli dobrej vôle, ako všetko za pekného letného rána. Žrebec bežal krásne, hádžuc predné nohy dovysoka a držiac hlavu hrdo, niekedy ju sklonil a zasa vztýčil, ako čo by i jemu bolo veselo, do tanca. Landík ho nahlas chválil:

— Tak, tak, žrebček môj, dobre. Svet je krásny i bez filozofie.

— A špatný i s filozofiou, — obrátila Želka.

— Teraz je pekný.

Zamenili si miesta. Poháňalo dievča. Potom zas on. Po hodinovom vození cvalom i trapom Landík stíšil koňa na krok a spýtal sa:

— Nevrátime sa ešte?

— Keď sme už tu, pozrime si kaštieľ „osvieteného“ pána Dubca, je to tu neďaleko.

— Kto je to?

— To by ti tetuška lepšie povedala. Nazýva ho posmešne demokratom, ktorý má ústa plné demokracie a ruky šmátrajú po cudzích vreckách, kde by sa čo dalo ulúpiť. Nerozumiem tomu. Akési kooperatívy, syndikáty, obilné ústavy. Lacné skupovanie, vyháňanie cien, drahé predávanie.

— Tetuška niekedy preháňa.

— A ako!

— Vôbec má staré náhľady.

— To má… Ale Dubec je vraj zosobnený nemravník…

— Nečudujem sa, keď chudobní závidia, ale bohatým sa čudujem. Najlepšie je chudobným. Keď človek nemá nič, je sympatický, ale keď začne mať niečo, už ho pichajú jazykmi. Keď mal a stroskotal sa mu majetok, to je hotový pôžitok.

— Počkaj. Ja nie o tom. Ja o jeho láskach. Keď sa ženil, bol doktorom práv ako ty. Bol vraj veselý, milý, usmievavý ako slniečko. Každého rozohrial, len ženu si nemohol rozohriať. Ona bola studená ako mráz v obloku, ale iba voči nemu. Pred každým iným teplým lúčom mäkla, zapotila sa, roztápala sa. Keď svetlo mizlo, zabúdala na všetko, zamŕzala krásnymi, chladnými, nevoňajúcimi kvetmi a čakala na nové svetlo a teplo. Tým býval vždy iný, mladý človek. Jej vlastný muž bol pre ňu slnkom v zatmení a jej duša pre neho oblokom zaviatym snehom. Ale to vraj bolo vzájomné. I Dubec mal pre každého, a najmä pre každú slnečný úsmev a júlovú horúčosť, len pre svoju ženu nie. Stretávali sa ako dve studené víchrice a za každého stretnutia bývala snehová fujavica. Mráz štípal do kostí a pre zvírený sneh nič nevideli. To boli dvaja nepriatelia, ktorí sa nenávideli, a týmto chladom týrali jeden druhého. Ušla od neho i s malým dievčatkom, dojčaťom, a vstúpila do služby. Náhle umrela. Čo sa stalo s dieťaťom, bohvie, Dubec po ňom nepátral.

— A prečo bola tá nenávisť medzi nimi?

— Nevera. Vedeli o sebe, že sú jeden druhému neverní.

— Kto bol prvý?

— On ju smrteľne urazil. Daroval jej rubínový prsteň a v ten istý deň videla i na prste chyžnej taký istý prsteň, len s väčším rubínom, cifrovanejší a zrejme cennejší. Vysvitlo, že i to bol dar od pána manžela.

Landíkovi prišla na um Hana a červené črievičky, ktoré jej kúpil a dosiaľ neodovzdal.

— Čo je na tom? — čudoval sa. — Prstienok ešte neznamená neveru.

— No dovoľ, rubínové prstienky sa tak pre nič za nič nedávajú, a to ešte vlastným chyžným. To je rozvrat.

— A ty vravíš o sebe, že si moderná? Ty veríš v jednu jedinú lásku ako v jediného pánaboha? I ten je trojjediný. Lások môže mať človek i desať odrazu. Ľudské srdce je ružová záhrada. Ruža, ruža, desať ruží, sto ruží. Veľmi biedna by to bola záhradka—srdiečko s jednou ružičkou

— Ty si krásny mohamedán! Čo neprestúpiš na tureckú vieru?

— Netreba prestupovať. Je tak i medzi kresťanmi.

— Počul si históriu Dubcovcov. Ani ona, ani on to nemohli zniesť.

— A robili to.

— Práve preto, že to nemohli zniesť. Preto, že chceli jedinú lásku, každý mal z nej po desať. Ľudia sa z lásky nielen bozkávajú, ale i zabíjajú.

— Huh… Z tej jedinej, čo nevylučuje prstienky za druhú.

Landík žartoval, ale Želka sa nafúkala. Kútiky úst jej ovisli. Prestala hovoriť a umienila si, že pri najbližšej príležitosti pokorí jeho turecké náhľady.

Prišli ku kaštieľu. Poschodová trojuholníková budova s vysokými gotickými oblokmi a starým šľachtickým erbom na priečelí. Ostrým uhlom bol obrátený k hradskej. Pieskom vysypaný dvor, obstrihané agáty, kruhy pažite s cirádami kvetov a žltou Flórou, bohyňou jari, prostred hlavného kolesa. Za kaštieľom veľký park, vedúci až do blízkej hory.

— To je všetko? — máli sa Landík, obracajúc koňa na spiatočnú cestu.

— Ty si sa nazdal, že uvidíš pyramídy?

— Nie, faraóna.

— Skôr azda jeho chyžnú.

— A či je ešte u neho? — začudoval sa vážne.

— A ako sedí! Ako nejaká kráľovná… Veď to je protivné, — rozhovorila sa zasa Želka, — zákonitú ženu odoženie a žije so svojou bývalou chyžnou. Pravda, pestuje pritom aj iné ružičky, lebo jeho srdce je veľká kvetinová záhrada, — zaironizovala, — ale táto to znesie, drží sa ho ako slepý palice. Sama platí alimenty za jeho nezákonné deti, sama sa pokonáva so zvedenými dievčatami a ich rodičmi alebo tútormi a advokátmi. On sa o tieto veci nestará. To je jej rezort. Nezosobáši sa s ňou, aby bol voľný. A táto ženská hrá paniu. Chodí s ním na poľovačky s veľkými pánmi, s rozmanitými tými prezidentmi všelijakých bánk, ústavov, súdov, syndikalistami, ministrami, vysokými úradníkmi a hodnostármi. Na hostinách sedí za vrchstolom ako domáca pani a všetci jej dvoria, klaňajú sa, ruky bozkávajú. Obchodníci a sluhovia ju titulujú osvietenou paňou a páni pani prezidentovou, pani prézesovou, pani predsedníčkou, generálnou riaditeľkou, vždy vznešenou a aspoň najmilostivejšou… Hanba!

Landík sa čudoval, že také mladé dievča, ako je Želka, vie, čo sú alimenty, že hovorí o nezákonnom manželstve a nezákonných deťoch a pritom sa ani nezačervená, ani oči nesklopí, ani tvár neodvráti. Pomyslel si, že keby jej tak povedal, že i jemu sa páčila kuchárka, že chodil s ňou, knižky jej požičiaval, črievičky kupoval, skoro sa pobil pre ňu, šéfovi nadal, že ho zato iste preložia, možno, že bude mať disciplinárku, bolo by po ilúzii.

Kôň prešiel do trapu. Želke sa zasa vyhladilo čelo a zdvihli kútiky úst. Pritisla sa k jeho plecu. Dívala sa, ako pekne drží opraty, ako žrebec vše potrhne jeho ruku v bielej rukavičke. Videla, ako sa mu opálené líce trasie pri tupom hrčaní bričky. Pociťovala akýsi radostný smútok a položila si ruku na jeho koleno.

— Nikdy by som sa za toho chlapa nevydala, — povedala, ako čo by nahlas myslela.

— Len by ťa pýtal.

— A vieš, že chcel? Vlani chodil k tetuške za mnou.

— Za ženu ťa chcel?

— Ty si grobian.

Odchytila ruku z jeho kolena a zamračila sa.

— Podľa tvojich rečí, — vyhováral sa Landík, — pestuje rozmanité druhy ruží.

— Nechcem byť „druhou“ ženou, — povedala prísne.

— Alebo treťou, štvrtou, desiatou.

— Chcela by som byť vždy osvietenou a bála by som sa tône prvej ženy. Mala by som strach, že sa stanem tóňou i ja. Keď to slnko sem i ta chodí.

— A zem sa krúti. „Tá“ zem sa krúti. Tá! Ženský rod. Ženské sa vrtia.

Chcel jej povedať: „Obráť sa ku mne, krásna rolička, ja ťa osvietim a budem ťa osvecovať vždy“. Nepovedal. Ochladilo ho Želkino priznanie, že Dubec chodil za ňou. To ona iste schválne išla s ním podívať sa na Dubcov kaštieľ, myslel si. Chcela ho vidieť. Aké sú ženské!

— Škoda by ťa bolo, — povedal.

— Vydať sa?

— Nie. Skôr—neskôr sa vydáš. To je tvoja úloha. Na to si. Škoda by ťa bolo, keby si sa vydala za toho „nemravníka“.

— Neboj sa. Ani sa nevydám.

Objala ho cez plece a pritisla sa k nemu, hladiac mu rameno. Priklonili sa hlavami jeden k druhému. Želka už zošpuľovala ústa a mäkli jej oči, keď za bričkou sa ozvalo zaerdžanie koňa. Dievča sa chytilo Landíkovho rukáva a pozrelo nazad.

— Dubec! — povedala. Obzrel sa i Landík.

V kúdole prachu, ktorý sa dvíhal za nimi, asi na pätnásť krokov blížil sa jazdec na sivkovi. Kôň so zdvihnutou hlavou a natiahnutým hrdlom cválal. Jazdec, nahnutý ku koňovej hrive, kolenami sa držal jeho bokov. V jednej ruke mal voľne pustenú uzdu, v druhej bičík, ktorým švihal koňa po stehne.

— Ten nás chce predbehnúť, — prskol opovržlivo ústami Landík, — z toho nebude nič.

— Nechaj ho. Nech prejde, — ťahala ho za rukáv Želka. Landík neposlúchol. Zdvihol dovysoka bič a potriasol ním. Žrebec stúlil uši, podskočil a pustil sa cvalom. Ľahká brička sa len tak oháňala. Jej tenké perá rozkolembali sa na každej skalke. Želka sa kŕčovite držala operadla, nahýnajúc sa dopredku. Jej červená čiapočka pri prvom trhnutí koňa pošinula sa na čelo. Dubec zaostal na chvíľu, ale sa hneď začal blížiť. Landík šibol koňa.

— Drž sa, Želka, prosím ťa, — pošeptal.

— Pusť ho! — nástojilo dievča.

— To nie.

Leteli tuho. Kolesá sa zúrivo krútili. Dubec bol už len na niekoľko metrov od nich a o krátky čas pysk jeho koňa sa už—už dotýkal bričky.

„On ma chce predbehnúť,“ znepokojil sa Landík, „budem sa hanbiť pred ňou. Musím to prekaziť.“

Zatiahol koňa napravo, aby zmiatol jazdca a zahatil ho v cvale. Žrebec sa väčšmi zvrtol napravo, ako bolo treba. Potiahol na samý kraj cesty, kde bola hrádza. Brička sa nahla, čosi prasklo a oni padali. Kôň sa síce hneď zastavil, ale dievča už vypadlo z voza. Landík sa prevrátil hlavou pred bričku. Pravé koleso sa zlomilo a brička sa prevrhla do hrádze. Dubec zbehol naľavo vopred, a keď videl nehodu, zastavil koňa, zoskočil z neho a pobehol k Želke.

Omdlela od ľaku. Iné sa jej nič nestalo. Landíkovi prešli kolesá cez členok a udrel si hlavu na oji.

Dubec bol mohutný, vysoký človek s veľkou hlavou a širokou tvárou, husto zarastenou. Líca sa strácali v čiernej brade, hrubé obrvy padali na oči, nestrihané fúzy zakrývali ústa a splývali v jedno s chumáčmi spodnej čeľuste. Chumáče viseli dolu a tvorili dve končité brady, rozdelené jarčekom. Spod rozopätej, mäkkej košele trčala čierna srsť pŕs a pod manžetami bolo vidieť chlpy zápästia. Ešte i vrchná časť rúk a prsty medzi hánkami sa černeli od vláskov. Pri tmavej pleti a farbe brady veľmi sa odrážala biela vojenská čiapka a blúza s bielou rozhalenou mäkkou košeľou, biele nohavice, úzke v kolenách, vyduté k vrchu a vsunuté za sáry vysokých žltých čižiem.

Landík si ho dobre obzrel. Mal dojem, že sa k dievčaťu blíži chlpatý medveď na dvoch zadných nohách, oblečený do bielych letných šiat.

Krivkal za ním k Želke, ale medveď so zarastenou tvárou sa k nemu obrátil a namiesto aby sa predstavil a povedal svoje poctivé meno, ako je to zvykom medzi dobre vychovanými ľuďmi, zamumlal:

— Keď neviete poháňať, nepoháňajte.

Landík si tlačil prstami boľavé, puchnúce čelo a nahnevane odsekol:

— Čo letíte na koni do sveta, keď neviete jazdiť. Chcel dodať čosi o jazdení na trlici, ale sa zdržal.

Takéto vzájomné predstavenie stačilo, aby sa stali nepriateľmi.

Želka, keď sa prebrala z mrákot, vyčítavo pozrela na Landíka, a poddávajúc sa pomocným Dubcovým dlabám, ako čo by sa dohovorila s ním, tiež zasipela.

— Neviete poháňať.

Vykala. To pred Dubcom. Hanbila sa pred ním, či sa hnevala? Znelo to ako zasipenie malej, znebezpečenej vreteničky, a bolo to i jedovaté uštipnutie, od ktorého černie i chladne telo. Landík zrovna cítil mrazenie. Namiesto toho, aby sa ho sústrastne spýtala: „Vám sa nič nestalo?“ zasipí: „Neviete poháňať!“

Dubec ovinul zblednutú Želku v páse a viedol ju šetrne na breh s pažiťou. Zvliekol svoju bielu blúzu, usadil ju na ňu, poprosil, aby počkala, kým sa vráti, vyšvihol sa na svojho sivka a cvalom sa pustil nazad.

Landík sa cítil pokorený od Dubca a urazený od Želky. Želka si myslela, že je jej hnev celkom na mieste, nie tak od ľaku a pádu, ako od toho, že ju Landík nepočúvol, bol nešikovný a ona smiešna. Obidvaja mlčali, ako dva kopce hrobov s dvoma rakvičkami lásky—dojčaťa, ktoré len čo začalo hovoriť, už aj umrelo. Žrebec rýpal trávu pod stromami pri ceste, nestarajúc sa o smútočný obrad pohrebu.

Prešlo niekoľko minút. Landík sa premohol a fufnavo navrhol:

— Mohli by sme ísť domov.

— Dvaja na jednom koni?

— Ja by som šiel pešo.

— Radšej počkám, — povedala Želka chladne s odvrátenou hlavou.

— Tak si počkajte vášho osvieteného pána, ja s ním nepôjdem.

— Nech sa vám páči, pán doktor.

Landík hodil plecom a sadol na žrebca. Sediac na ňom, spýtal sa ešte raz:

— Idete, či počkáte?

— Počkám.

— Prídem po vás na koči! — zvolal ešte.

Želka neodpovedala.

Tak je s človekom niekedy. Sedí na koni, a spadne z neho…

Tetuška medzitým, čo sa toto všetko odohrávalo, darmo čakala svojich mladých hostí na raňajky. Prišli až na obed na dvoch kočoch. V jednom sedela Želka a Dubec, v druhom, ktorý prišiel čosi neskoršie, Janík. Želka už nebola bledá a trasúca sa, ale prirodzene ružová a veselá. Janík smutný, krivkal na jednu nohu.

Keď tetka zbadala Dubca so Želkou, stiahla obočie. Nebolo jej vhod, že ich vidí spolu. Taký „nemravník“ ešte pokazí neskúsené dievča. Dubca skoro nenávidela i pre jeho domácnosť, kde „panovala osvietená pani“ chyžná, i pre jeho samopašný život, ale najmä preto, že i ju oklamal ten „kdemohkrad“. Raz totiž kúpil od nej pätnásť vagónov pšenice, metrický cent po stotridsaťpäť korún, a o mesiac neskoršie ju obilné ústredie, kde on bol generálnym riaditeľom, predávalo o desať korún drahšie. Vtedy sa chytala za hlavu, že nečakala, kým sa ceny napravia, a od tých čias bol v jej očiach zlodej a obilné ústredie lotrovská peleš, čo nie že by pomáhalo maloroľníkom, ale ich vydiera a využitkúva ich bezgrajciarové položenie: lacno skupúva, draho predáva. Tak sa získavajú milióny. Ale pre koho, spytujeme sa, pre koho? Keď pšenica trošku zdražie, roľník jej nemá už ani na dlaň.

Ledva mu podala ruku. Keď jej ju chcel bozkať, nedovolila. Zamedzila i priateľské potrasenie ruky. Vymanila si energicky a nešetrne dlaň z jeho veľkej dlaby. Preskočilo jej srdce, keď videla, že sa nebude môcť vyhnúť, aby ho nepozvala do domu. Otáľala s obedom, mysliac si, že odíde. Sedel ako päť peňazí. Musela ho zdržať i na obed.

Pri obede veľmi milým, usmievavým spôsobom rozprával o nehode, ktorá sa prihodila, a porovnával v duchu z času na čas chudé čierne ruky starej panej, ich končité hánky a veľké pehy s rukami Želkinými, ktoré bolí plné, okrúhle a opálené. Videl pred sebou natiahnutú tvár, skoro bez líc a farby, okrúhle vrásky okolo tenkých úst, a hneď pri nej mladú, sviežu, od slnka ohorenú, zdravú Želkinu tváričku s jej tvrdými, oválnymi lícami, tučnými, plnými perami. Díval sa na pohúžvanú starú šiju s vráskami na hrdle, ako na harmonike, na jamky medzi trčiacimi kľúčnymi kosťami, ktoré sa u Želky strácali v tvrdom, hustom mäse a jamky boli povypínané panensky zdvihnutými prsami. Videl, aká je ostrá brada a lakeť počúvajúcej pani Miklovej a aké pevné oválne ramienka slečny Petrovičovej.

Pritom si myslel, že staršie panie by si nikdy nemali sadať k mladým dievčatám. Kontrasty bijú do očí. K jari nepatrí neskorá jeseň. Ako čudne je to usporiadané, že dozrievajúci plod je u človeka jar, v prírode jeseň.

Želka je krásna ako plné, šťavnaté, červenkasté pšeničné zrno, a stará pani chudé, tenké, dlhé, žlté, menejcenné jačmenné semeno.

O Landíka ani pohľadom nezavadil, ani v reči ho nespomenul pri opisovaní nehody. Seba kládol do popredia. Keď vravel, ako sa brička prevrhla, tetka sa skoro tak ľakla ako Želka, keď padla. Skočila a vykríkla:

— Čo len chytáte opraty do rúk! Aké nešťastie sa mohlo stať! Druhý raz to nedovolím. Som zodpovedná za Želku.

Hľadela pritom prísne na Landíka.

— To som už i ja povedal, — prikývol Dubec.

Landík čušal. Bolelo ho, že mu už tretí raz vyčitujú neznalosť v poháňaní, a tetka mu to rovno zakazuje. No dobre, viac sa koní ani nedotkne. Nech si ich majú. Nezostane dlhšie.

Dubec z porovnania pšeničného zrna s jačmenným prešiel na rozmanité kooperatívy, obilné syndikáty, mzdy, racionalizáciu, výrobu, export, import, priemysel, kartely, trusty. Z rozličných obilných trhov prešiel na jarmoky s dobytkom a na peňažný trh, refláciu, defláciu, infláciu, devalváciu. Keď všetky hory vyťal, pasienky spásol, voly vykŕmil, kravy podojil a všetko predal s veľkým úžitkom, dospel k štátnemu bankrotu. Aby hospodársku krízu urobil zrozumiteľnou i Želke, dôvodil, že jednou z príčin tejto krízy je i takzvaná „štíhla línia“. Ženské nepijú už ani mlieko, ani kávu, nejedia maslo, syr, bryndzu, múčne jedlá, pečivá, chlieb, aby nestučneli. Všetko to, pravda, ide na úkor roľníkov.

Landíkovi sa celá spoločnosť sprotivila. Cítil sa ako žobrák medzi pánmi, ktorí si ho nevšímajú. Ťahalo, tislo ho čosi von. Ako čo by navzdory zíval, čím chcel naznačiť, že všetko to, čo Dubec hovorí, je nezaujímavé a hlúpe. Nadával v duchu na všetkých, najmä na Želku, že toho medveďa počúva, a nepočuje v jeho hrmotnom hlase, širokých gestách tučnú, sebavedomú spokojnosť, pod ktorou sa tají nenásytnosť a chamtivá lakomosť… Ešte i tri perleťové gombičky na jeho bielych nohaviciach nad sárami čižiem sa mu hnusili. Ledva dočkal koniec obeda. Po obede sa nepozorovane vytratil.

Želka ostala ešte chvíľku, ale i ona odišla pod akousi zámienkou. Dubec ostal sám s pani Miklovou.

— Utešené dievčatko, — podotkol Dubec za odchádzajúcou Želkou, — ruža.

— Nemáte tých ruží doma dosť? — spýtala sa nahnevane tetka.

— Takých ruží nemám nikdy dosť.

— Škoda by bolo viazať takú ružu ku kolu.

— Každá ruža potrebuje oporu.

— Ale nie každý kôl ružu.

To už bolo veľmi hrubo povedané. Po Dubcovi sa skĺzlo grobianstvo ako voda z husi. Povedal:

— Krásou sa človek nikdy nenasýti.

— Ale vysilí a vykýva tým ustavičným podopieraním!

Zazrela pred Dubcovým tanierikom na obruse čučoriedkovú škvrnu. Spravil ju Dubec, keď jedol zaváraninu.

„Bude ho treba vyčistiť,“ myslela si a nahnúc sa k chumáčikom, čo trčali z Dubcovho ucha, polohlasne a tajnostne:

— Želke dajte pokoj. Tí dvaja sú do seba zamilovaní. Z bričky ste ho vyhodili, ale zo sedla ho nevyhodíte.

— A kto je to vlastne?

Po vysvetlení zatiahol:

— Ták?

Toto natiahnuté „táák“ nebolo len také hocijaké. „Osvietený pán prezident“ len teraz sa cítil urazený. Pisár chcel s ním závodiť a učiť ho jazdiť. To je tá dnešná mládež, čo nemá nijakú úctu voči zaslúžilým ľuďom a nepozná autority. Dobre by bolo tomuto „komisárikovi“ zapražiť. Keď bude s ministrom, upozorní ho, akých to má úradníkov. Potom, pravda, nemôže byť administrácia dobrá.

To boli tie isté úmysly v povznesenej hlave, aké kedysi prechovával Tolkoš, honoracior a poctivý mäsiar v Starom Meste.

Tretí udavač.

— K starému pňu i tak nepôjde, — šeptala tetka.

Dubec sa odobral. Ruža stála kdesi v hore a rozmýšľala o čomsi. Nemohol sa s ňou rozlúčiť. Dal ju pekne pozdravovať.

„Akurát odovzdám,“ myslela si stará pani.

Chudák Landík stál vtedy nad otvoreným kufríkom. Balil svoju bielizeň, šaty, obuv, kravaty, mašle a hodil k nim i biele rukavičky i — spomienky.

Tetka sa mýlila. S prevrhnutou bričkou ako čo by bola vypadla, i láska. Nikomu sa nič nestalo, len láska sa zabila.