ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kto skúma, vyskúma. Landík v ten večer vyskúmal v sebe, že sa mu Hana nielen páči, to konečne už vedel, lebo čo je pekné, sa páči, ale že dievča má i rád, lebo ho ťahá čosi k nemu. Možno, že je to láska. Rozmýšľal o tom. Hľa, teraz prejde popri Mery Zeleňovej. Pozná ju. Hovoril s ňou. Pekné, vtipné dievča. Vždy krásne oblečená. Mašľa pod bradou. Vykrojený trojuholníček na chrbte. Kolieska vlasov na čele. Zuby biele, rovné, neblýska z nich odporné zlato. Úzke plecia, úzke bedrá v úzkej sukni rytmicky tancujú pri chôdzi, napravo, naľavo. Nikdy nemá obtlčené pančušky od topánok v členkoch… A ani mu na um nepríde pripojiť sa k nej, pozhovárať sa. Nevzbudzuje v ňom nijaký záujem. Nepotiahne… I Zizi od apatekárov je krásna a štíhla. Oči belasé, podlhovasté, ako zrelé slivky. Hádže nimi. Niekedy hodí i po ňom, ale že by sa mu zachcelo chytiť z tých slivočiek jednu, dve, to nie. Zanechávajú ho chladného… Alebo Ela Mrázikovie, ktorá má v rezerve Janka Čierneho, kupca, a bude dobrý i zámočník Franko, ak lepší nepríde. Človek by mal na čo hľadieť. Chodí v bielych tenisových nohavičkách cez mesto s raketou, krúti ňou okolo seba ako veterný mlyn, udiera mládencov po chrbte, smeje sa a výska na celú ulicu. A on? Radšej zahne do bočnej uličky, len aby sa s ňou nestretol a nemusel ju pozdraviť… Cinci, dcéra okresného sudcu, je veľká, široká a mastná. Potí sa. Pri sokolských cvičeniach sa všetko na nej trasie, najmä prsia, cez blúzku jej vidieť prsníky. Ona pritiahne všetkých, ale len keď ťahajú za povraz, ináč sotva… A tak rad—radom… Ani jedna nie je príťažlivá… Kým Hana… Hana je rozhodne najkrajšia. Ani nevie o tom, a priťahuje. Celkom určite priťahuje…

Konštatoval opätovne, že má i „maniere“. Nevýska a nesmeje sa ako Ela, nemá obtlčené topánky ani pančušky, nehádže očami ako Zizi, nebúcha päsťou ako Cinci. Ide slušne, ticho, skromne. Nič nezrádza, že je akéhosi nižšieho povolania, ktoré by ju vylučovalo z kruhu týchto meštianskych krások. I ruky má pekné, i nohy, i posunky. Naozaj celkom nič z nejakej neohrabanosti, čo by znechucovalo a odpudzovalo. Skutočne všetko na nej ťahá a ťahá. Rozhodne…

Tak rozmýšľal večer. Hana sa skvela na horizonte, aby sme použili celkom nové porovnanie, ako večernica medzi hviezdami. Bola krajšia, väčšia a bližšia ako všetky ostatné hviezdy. Je pravda, že noc zveličuje všetko, i keď je najtemnejšia, nielen starosti a strach, ale i malé svetlá, krásu i lásku. Pri veľkom slnečnom svetle rozptyľuje sa i strach, i starosť, i malé svetlá, a oproti kráse i láske si akýsi ľahostajnejší. Nestŕhajú ťa z nôh, ale stavajú práve na svoje vlastné reálne nohy. Landíka, rozumie sa, svetlo tiež zobudilo, rozhýbalo, a dojedajúc makový rožtek, šiel už o ôsmej na riadne stretnutie.

Zastal na rohu Centrálnej kaviarne a čakal, pozerajúc smerom k domu Rozvalidovcov.

Zazrel Milku s košíkom. Hana teda zasa ostala doma. Landík sa urazil ako kedysi Tolkoš, že Hana nevyužije príležitosť, aby sa s ním stretla.

„Nech sedí,“ pomyslel si, mykol plecom a odhodil tvrdý popálený konček makového rožka. Milka, nie tak ako predtým, že by bola utekala od neho, podskočila a pustila sa behom k nemu. Zadychčaná odovzdala mu list, pozerajúc dookola, či ju niekto nevidí.

— Od pani kuchárky, — povedala.

— List?

— List.

— Ja sa tých listov nestrasiem. Od nej samej?

— Od nej.

— A čo je s ňou?

— Pán ochoreli, pomáhajú dávať panej obklady.

To nebolo dosť jasné pri náhlych otázkach a odpovediach. Či chorý pán pomáha dávať panej obklady, či pani dáva chorému pánovi obklady, či kuchárka pomáha pánovi a či panej? Ale to bolo vedľajšie. Landíka zaujímal Tolkoš.

— Bol Tolkoš u vás?

— Nebol.

— Bibas.

Dal dievčaťu korunku a ukradomky pozrel na list. Milka odbehla do jatky. Landík videl adresu: „Pán doctor Landjik v úrade.“ Stačil zbadať, ako neúmerne je titul rozložený. Začínal sa hneď na ľavom kraji obálky a padal dolu nosom napravo. Písmeny kde buclaté, kde úzke, kde rozčľapené, kde tlačiace sa dovedna. Bolo vidieť už z adresy, koľko roboty stálo Hanu, kým list napísala.

Zmrštil sa a schoval list do vrecka. Po niekoľkých krokoch ho zas vytiahol a napochytre prezrel. List bol krátky, napísaný na anonymnom liste ako dodatok. Belasý papier… Tolkoš! Hana mu poslala nepodpísaný Tolkošov list, o ktorom hovoril včera, že „dobre vymaľoval jeho fotografiu“. Samé upozorňovanie a upodozrievanie. „Dajte si pozor na toho fešáka, panáka, doktora… Chce vás iba zviesť a potom tak nechať… Nechodievajte s ním, aby vás ľudia nevzali v reči… Sú tu, ktorí by sa vážne interesovali o vás, ale len keď s tým panákom prestanete chodiť… On si vás nikdy nevezme…“

„Mal som mu dať po hlave,“ rozčuľoval sa Landík. „Tie isté kolmé písmená… Je to on!… A čo ona?“

Pozrel na Hanin dodatok. Slová spájané „tutento“, „onpíše“, „posjelamvam“… Malé písmená. Nikde čiarky ani bodky.

Jeho myseľ sa zastavila na Haninej nekultúrnosti. Ako čo by sa bol skĺzol z toho listu kus ľadu rovno do jeho srdca. Ani ruky, ani nohy, ani posunky, ani smiech, ani správanie neprezradilo Hanu, ale písmo. Riadky sa jeden s druhým raz hnevali a odchádzali od seba, inde sa vzájomne vábili a približovali sa k sebe, pobozkali ako pri vítaní alebo lúčení. Zavzdychol. Bolo mu ako pri najväčšom sklamaní. Asi tak, ako keby videl krásavicu v krásnom plesovom úbore, voňavú, bezúhonnú, so skvostmi, čistučkú, vzdušnú a na nohách by mala namiesto atlasových poltopánočiek vykrivené, rozčaptané, zablatené šnurovacie topánky z hrubej teľacej kože. Ohromný nedostatok, hoci je toho iba kúštiček. Taký kúštiček neporiadku zacloní všetky čipky, sklíčka, šperky, nádherné oči, tvár, ústa, chrbát, šiju — všetko. Z celej dámy vidíš iba teľacie topánky. Razom skrútiš knôtik v srdci, ktorý horel, nasiaknutý blčiacou vlahou, ako na lampe, a v tme, čo nastane, prepadá záujem.

Tak bolo Landíkovi.

„Nechám všetko tak,“ zašomral si. „Nech si ju má.“

Začal sám seba presviedčať, že v ich spoločnom živote by stále vykúkalo šidlo z vreca. Jej pôvod, jej neobratnosť v stykoch, v spôsoboch, v reči, absolútna rozličnosť vkusov, neorientovanosť v najprostejších denných otázkach, nebude ťa môcť v ničom pochopiť… Keď privykne a nebude toľko ohľadov, stará živelná sila bude stále vybuchovať a celý život mu zaleje otravou, ktorú bude musieť sám chlípať. Sústrasť nechce, a keby i chcel, nenájde ju ani u najbližšej rodiny. Rodina povie: „Čo si si navaril, jedz!“ Nebude viacej variť. Nech si varí Tolkoš…

A v tom istom potmehúdskom mozgu zasa čosi odporovalo. „Aká pekná črta, že mi list nezatajila a nemá v úmysle spravovať sa podľa neho. Oznamuje mi, akí loptoši a nenávistníci sú v Starom Meste. Je to dievča otvorené, počestné. Predsa je len krajšie byť charakterným a pri tom mať úbohé písmo, ako mať úbohú dušu s krásnym písmom. Že sa nevyzná v literatúre, maliarstve, sochárstve, stavbe, politike, sociálnych a národohospodárskych problémoch? Ktorá sa v nich vyzná? Nevedomosť sa dá zakryť peknou kožušinovou bundou. A kultúrne prívesky sa dajú kúpiť ako prsteň na ruku. Maniere? Pohyby? Spoločenský takt? I keby ich nemala, sú tu všelijaké kurzy, tanečné školy, rytmická náuka, kurzy dobrých spôsobov, ozdobného prikrývania na stôl… Podmanitelia sveta sa museli učiť kráľovským a či cisárskym pohybom… Len nech je prirodzený vtip a ohybnosť, a to skoro každá žena má, Hana celkom iste. A písmo? Za pol roka sa vyhladí a bude plynné ako potôčik… Nie, písmo sotva,“ zapochyboval. „Na to treba mnoho času. A ešte ortografia. Nuž ale mnohé písma nevedeli prečítať, a on sám sa nevyzná dobre v ortografii.“

Takto bojoval v duchu a jeho láska sa potkýnala o strašné Hanine „a“ a „o“, bruchaté ako nafúkané mechúriky s chvostíkmi, o „l“ ako stoličkové operadlo s dvoma nôžkami, o „v“ ako lievik, o „m“ ako malé hrable. Rozčarúval sa, čo raz pozrel do Haninho dodatku, a vyhováral si tento kultúrny nedostatok.

Konečne sa ustálil na tom, že ak si ju Tolkoš vypýta a dostane jej súhlas, nebude zavadzať. Ak dostane kôš — pozor! Dievča začína listy písať, je zrejme na jeho strane a nie na Tolkošovej, vec ide do vážneho. Počká. Potom sa rozhodne.

Všetko pre to mizerné „a“ a „o“, „l“ a „m“.