ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Štúrovej ulici prúd ľudí nedal rozmýšľať. Musel sa vyhýbať raz napravo, raz naľavo, prešmykovať sa medzi idúcimi, pridržiavať si klobúk pred vetrom, ktorý fúkal zo všetkých strán, žmúril očami pred prachom, obracal sa chrbtom, aby nabral dych, zastával pred každou križovatkou, obzrel sa dookola, či je voľný priechod, či mu nevylezie nejaké zúrivé auto, bicyklista, motocyklista, električka alebo autobus na hlavu. Vše ho trhlo, keď mu za chrbtom zavrešťala trúba alebo zaznelo zúfalé zvonenie električky.

— Musí to tak letieť, — hundral nahlas, — že nevedia vynájsť miernejší upozorňovací prostriedok!… Každý musí sedieť na nejakom koliesku a vypúšťať spod zadku smrady… Rozumie sa, že na každom motocykli pri capovi musí byť i koza… Aké je to neestetické, také rozčapené ženské nohy…

Cez námestie Republiky ledva prešiel na druhú stranu. Chcel prejsť nevšímavo, ležérne, aby nevideli, že prišiel z dediny, a dva razy musel zastať pre vozy krochkajúce ako sviňa a rútiace sa dolu vŕškom. Pred jedným i zatancoval. Nevedel, či má prebehnúť, či zračkovať a — zatancoval. Šofér na neho zagánil a pokrútil hlavou.

— Sviňa! — zavolal za ním Landík.

V Starom Meste to nebolo. Tam sa mohlo prechádzať dôstojne… Tu nemajú nijaký poriadok… Nemohlo by pľuhavstvo chodiť pešo…

Dvojaká psychológia pešiakov a voziacich sa. Ani jeden je nie spokojný s druhým.

Konečne prešiel a úzkou uličkou sa dostal do Heydukovej ulice a tam do Charitasu, kde sa na druhom poschodí v malinkej izbe dočasne ubytoval.

Sadol si na úzky otoman a oprel sa hlavou o múr, že zažmúri oči aspoň na desať minút. Vstával o štvrtej ráno, päť hodín sa trmácal na železnici, dve hodiny počúval Škvrnitého, dobre obedoval, vypil si ťažkého vína, diktoval reč, šiel Štúrovou ulicou na námestie Republiky s napätou pozornosťou, nie div, že prišla na neho driemota. V izbe bolo teplo. Septembrové slnko koso svietilo na parketovú dlážku a žltú stenu, fľaša s vodou na stolíku sa blyšťala, dúhovitá škvrna padala na lacný koberček, zošitý z handričiek rozličnej farby… Tak dobre by bolo zvaliť sa a málilinko si pospať…

„Soajé bienvenü,“ obrátil sa k svojej reči, „e povté vú bien dan la petit kapitál' de la Slovakí… Aspoň na päť minút… Ba či tie kroje zoženie?… ,Doniesol mi šátek pratý'…“zazvučalo mu v pamäti. „To Milka tak škrieka a búcha na stôl do taktu… Anička sa smeje…“

Strhol sa a otvoril prižmúrené oči.

„Cup, cup, cup, bum!“

Nad hlavou, na treťom poschodí, ako čo by ktosi skákal alebo duby váľal.

„Nejaké orolské cvičenie,“ vysvetľoval si, pozerajúc na dopukaný plafón, a upokojil sa… „Votv mažesté lö gvand voadezénd! kannú túvnon glób…“ …Cup, cup, cup, bum!… V susednej izbe napravo od neho zaznel dievčenský smiech a piskot. Nejaké veselé dievčence sa vzájomne šteklili a výskali. Začal počúvať. Kdesi dolu hučal ventilátor…

„Kedy prestane?“ spytoval sa samého seba.

Hučanie neprestávalo. „Húúú… Cup, cup, cup, bum!… Hihihi… Tin, tin, tin, tin,“ začal ktosi brnkať na klavíri za jeho chrbtom… „Škály! Prepánaboha!… To je byt!“

Zadupkal i on, aby i tí, čo sú dolu, mali z neho radosť. Hodil papuču smerom k škrtiacim sa dievčencom, aby zamĺkli. Hore nemohol, aby neváľali duby, a tak začal napodobňovať škály nahor i nadol, čo mu hlas stačil:

„Cdefgahc…“ Tátátátátátátátá… Háháháhá…“

Neosožilo. Naopak, ako čo by navzdory zaspievalo rádio kdesi na prízemí:

„No, to je škandál!“ nahneval sa Landík. „Cigánska búda na vŕšku je útulnejšia, pokojnejšia a bezpečnejšia ako tieto ,špuktrígle' čo teraz stavajú… To tu bude krásne… V každej izbičke rádio s inou melódiou. Klavíry, jeden so škálami, druhý s čardášmi, tretí so sonátami, štvrtý s tangami… Telocvičné dupkanie a skákanie. Rehot. Chrápanie. Vyzivovanie. Čľapkanie. Fŕkanie. Gargarizovanie. Spev. Pískanie. Detský plač. Čičíkanie… Všetko počuť. Ešte i to, čo sused zo sna hovorí… Aby človek dal pozor na svoje vetry!… Veď je bývanie na to, aby si si odpočinul od ulice, od spoločnosti, a nemôžeš byť ani doma sám. Keď spíš, ako čo by si spal na rušnom bulvári… Pri našich vzdelancoch by sme potrebovali bývania s metrovými múrmi ako u Rozvalida v Starom Meste… Tam Milka mohla spievať… Anička veru nemusela zakazovať čínsku muziku, nik by nebol počul… Škoda tých krásnych časov…“

Landík zažialil. Prišla mu na um vybielená kuchyňa u bankového direktora, gramofón, rádio, klavír, diván v stolovej, bozky, prstenček… Aký je osud, že zmazal tú krásnu prítomnosť, rozptýlil ich… Čo ozaj robí Anička a kde je?… Musí jej poslať kartičku… Lenže teraz sa musí učiť reč…

Ale v izbe nebolo ticho.

Ej, keby bolo bývalo ticho! Ani Anička by mu nebola prišla na um, bol by zaspal do večera, reč sa nenaučil, Iftikara Bahadura ani nevidel, nieto privítal, a bol by mal zasa nepríjemnosť.

Takto sa z bytu vytratil a šiel do sádku, zvaného toho času Palackého sadmi. Tu si sadol na lavičku, vzal papierik do ruky a učil sa ďalej svoju krátku, ale výbornú reč.

Precítil ju celú. Vedel, kde spraví veľké, okrúhle gesto na znak veľkosti, kde ukáže dlaň na znak malosti, ako sa asi pokloní, keď príde jeho výsosť, a ako, keď mu podá ruku… Miatlo ho trošku len to, že ak by sa s ním pustil do francúzskeho rozhovoru vo francúzskej reči. Čo potom? Najlepšie by bolo, keby prišla i Želka, je pekná a vie po francúzsky…

V prístave sa zišlo zo sto ľudí. Prevládali dámy, zvedavé na čokoládového kráľa, na jeho iste ešte čokoládovejšiu manželku, na jej úbor a ktovie, možno, že bude mať i nejaký diadém na hlave so samými briliantmi. Jožko Pihik bol tiež na dvorci so svojou dvanásťčlennou bandou. Tak sa dohovorili, že keď počuje slávyvolanie, má spustiť hromový tuš. Pri samom východe z Dunaja stálo dievčatko oblečené do čičmianskeho kroja. Držalo obidvoma rukami kytku z červených klincov, ktorú malo odovzdať s hlbokou poklonou pani kráľovnej a zarecitovať na privítanie krátku básničku, ktorá sa končila:

Túlilo sa k mladej tenkej dáme, zrejme matke. Okrúhlymi belasými očkami pozeralo kedy—tedy na ňu a usmievalo sa jej, keď sa im oči stretli.

— Nie ti je ťažká? — spytovala sa dievčatka, nakláňajúc sa k nemu a držiac ho za pliecka.

— Oj, nie.

— Daj, podržím.

Ale dievčatko držalo kytku a nepustilo.

Nechýbali ani mladé panie a slečny v ľudových krojoch. Landík ich narátal jedenásť. Pestreli sa medzi tmavými kabátmi ako kvetnaté koleso v čiernom lese. Medzi nimi bola i Želka v kyjovskom kroji. Červená farba jej pristala a červené krátke sukničky opálali sa na nej, odhaľujúc ešte väčšmi pekné rovné nohy v črievičkách. Šiel rovno k nej a srdečne jej ďakoval za „obrovskú“ ochotu. Želka mu vyplazila jazyk, čo podľa vtedajšieho žargónu mestských slečien znamenalo toľko, ako: „Rada ťa mám!“

Landík sa cítil hlavným aranžérom slávnosti. Skúmavo hľadel po obecenstve a tak sa mu videlo, že i zo strany administratívnej je všetko v najväčšom poriadku. Prítomní boli policajti—kavaleristi i policajti—pešiaci. Ukázala sa i kozia briadka slávnostného oddelenia — koncipient dr. Svetlý, i začesaná plešina štátnej bezpečnosti — komisár Vrabec, i zlatý zub verejného poriadku — Nebohý, i zajakavý cudzinecký ruch — komisár Solnička.

Chýbala už len loď indického kráľa. Čas utekal, a spásonosného kotúča dymu nebolo vidieť nad Dunajom. Slnko zapadlo kdesi za Hainburgom. Zlatistý Dunaj zbelel. Od červených obláčikov na západe kde—tu sa ukázali na vlnách červené škvrny. Na nebo sa pomaly dvíhala bledá tma a rieka začala temnieť. Očká drobných krútňav akoby sa boli zavreli. Strácali sa zraku malé člnky, siluety veslárov, dym propeléra a jeho zástavky. Hainburg splynul s vŕškom a bašta unikla v háji. Pás lesa cez Dunaj a okolité kopce, ešte pred chvíľou ďaleké a hmlisté, sčerneli, vystúpili a priblížili sa. Zažiarili široké obloky Múzeumky. Svetielka začali vyskakovať z blízkych domov, vysadli na propelér, plávali kosmo na druhý breh, odrážali sa vo vlnách, ako čo by sa chytali jedny od druhých, vzplála kaviareň a cez stromovie prebleskúvali veľké pohyblivé svetlá reflektorov áut a električiek.

Loď indického kráľa len neprichádzala. Obecenstvo bolo netrpezlivé. Šťukali vrchnákmi hodiniek, odhŕňali rukávy, nadvihovali ruky k očiam, ustaľovali, že je pol ôsmej, osem, prekračovali, paličkami hrabali v piesku, debatovali o presnosti. Jedni tvrdili, že si kráľ môže dovoliť, aby obecenstvo čakalo na neho i dva dni, ba že by nebolo ani kráľovské, keby taký kráľ prišiel na minútu; iní vyvracali túto mienku a vraveli, že práve králi bývali vždy pedantní a len demokratickí hodnostári dávajú na seba čakať. Akýsi vysoký pán hneď i uviedol príklad, ako čakal ministra obchodu od rána do večera s banketom, a ten si medzitým odbavil obed i večeru u akéhosi generálneho direktora z ktoréhosi veľkého cukrovaru. To by kráľ nikdy nebol urobil. Tretí sa zamiešal, že čakanie nemá nič spoločné s demokraciou. Netreba generalizovať nespôsoby a nevýchovu jednotlivca. Štvrtý skočil do debaty, že čert ako diabol… Obecenstvo, ktoré sa tislo ešte pred chvíľou k zábradliu, zredlo. Začali odchádzať. Dievčatko s kytkou fňukalo od ustatosti a dalo kytku matke, aby ju držala. Dámy zmĺkli, čo je najlepší znak vyčerpanosti od čakania.

Bolo pol deviatej, keď prišiel kuriér z krajinského úradu v osobe Osušátka a zvestoval Landíkovi, že indický kráľ zmenil plán a príde do Bratislavy len na druhý deň o ôsmej.

Landík vyšiel na drevené schodíky a vyhlásil hromovým hlasom, čo sa stalo. Ďakoval zhromaždeným za trpezlivosť a prosil, aby sa na druhý deň presne o siedmej dostavili privítať a poctiť nášho veľkého priateľa, jeho výsosť indického kráľa Bahadura. Zavolal k obecenstvu:

— Teda do videnia, dámy a pani!

— To nám tiež skôr mohli povedať! — zavolal ktosi.

— Nech ma má rád!

— Veličenstvo!

Želka, keď sa Landík zaujímal, či dámy prídu, s kyslou tvárou povedala:

— Sotva.

— Želôčka, príď, — modlikal, — raz za sto rokov príde taký kráľ do republiky! Môže sa do teba zamilovať.

— V Piešťanoch ich je plno… A potom, ja o šiestej cvičím pri rádiu…

— Raz vynecháš.

Želka zasa vyplazila jazyk.

— Ďakujem ti a presvedč i ostatné dámy.

Na druhý deň prišiel kráľ o ôsmej, ale spal. Landík s ostatnými čakal, že prehodia mostík, a s tlkotom srdca v duchu opakoval svoju francúzsku reč: „Votv mažesté lö gvand voa dezend… Kannú tuvnon lö glób…“

Mostík neprehadzovali a na palube nebolo nikoho. Len okolo desiatej vyšiel akýsi pán v bielej čiapke so zlatými šnúrami a s veľkou trúbou.

„Začína sa,“ myslel si Landík… „Votv mažesté lö gvand voa dezénd,“ memoroval a pery sa mu hýbali. „Čo nejde?… Čo to trúbi?… Kannú tuvnon…“

Z trúby, ktorú si priložil pán na lodi k ústam, počul Landík čisto po česky, že jeho výsosť spí a na breh ani nevyjde, pocestuje do Viedne.

Landíka ako čo by boli obúšili tou trúbou. V mozgu sa mu zatmilo a namiesto francúzskej uvítacej reči dal si dlane k ústam a nahnevaný nad toľkým čakaním, tlmočiac city obecenstva, zavolal po slovensky:

— Ty somár!

Hlučné živio, nazdar a sláva zahlušili tento srdečný slovenský pozdrav. Pihík zahral tuš, nazdávajúc sa, že sa slávnosť začína. Pán s trúbou na lodi sa niekoľko ráz hlboko poklonil.

— Ale veď to nebol ani kráľ, — povedal vysoký pán, ktorý včera debatoval o presnosti.

Landík sa cítil republikou.

— Urážka republiky, — vysvetľoval Želke, ktorá ho chytila za plece a vravela mu:

— Dobre si mu povedal. Teraz musíme ísť na čokoládu do Berlinky.

— Poďme!

Kytku rozdelili medzi dámy. Dali i dievčatku, ktoré sa rozplakalo.

Landík dostal tiež jeden klinec. I Jožkovi Pihíkovi núkali, ale ten povedal:

— To by bolo málo.

Len keď ho upokojili, že mu za tuš zaplatia, vzal.

V Berlinke bola senzácia. Čítali v A—Zete, že sa indickému kráľovi dostalo skvelého privítania. V mene Slovenska vítal ho vládny radca dr. Landík krátkou, ale vzletnou a oduševnenou francúzskou rečou. Nadšené obecenstvo tlieskalo a volalo na slávu. Dámy v krojoch zahádzali indického naboba a kráľa kvietim. Kráľ dojato odpovedal a pozdravil celé Slovensko. Na konci bola poznámka, že náš populárny vládny radca môže očakávať metál siamskych dvojčiat.

— To zasa ten náš mladý redaktor, — hovorila Želka. — Vždy sa ponáhľa. Gratulujem ti k vládnemu radcovstvu a k metálu.

— A k reči?

— I k reči.

Takto sa dostal dr. Landík do novín, len čo prišiel do Bratislavy. Iní sa v tomto meste stratia ako orech vo vreci orechov. Orech ako orech. Čo jeden orech, kde ich je toľko. Landík sa nestratil. Dostal sa navrch. Z novín prešiel najprv ako výstrižok do prezídia krajinského úradu, kde všetky zvláštne udalosti vystrihovali, priliepali na hárok a prezentovali pánu prezidentovi úradu. On, ako všetko, i výstrižky čítal, a dr. Landík vzbudil jeho pozornosť. Spýtal sa šéfa prezídia.

— A to ten Casanova, čo mal tú známosť so slúžkou?

— Ten.

— Šikovný chlapec.

— A ochotný, veľmi ochotný. Kolega Škvrnitý si ho nevie prenachváliť.

— Dajte ho do prezídia.

Tak prešiel dr. Landík nielen ako výstrižok, ale i ako osoba a úradník do tohto úradu nad úradom, kde zobratá smotánka najlepších ľudí diriguje, kontroluje, administruje, berie na zodpovednosť, karhá, kvalifikuje, povyšuje, prepúšťa, a dáva im zálohy na plat.

S inou úradnou povinnosťou dostalo sa mu i čítanie Rudého práva, Práva lidu a Robotníka. Vystrihoval ponosy na úrady, rozličné úradné prechmaty, administratívne neporiadky a nespravodlivosti, páchané na pracujúcom ľude, čím si získal politický vplyv.

Okrem tohto vyznačenia spriatelil sa zasa so Želkou, ktorá u rodičov vymohla, že ho ako rodinu volávali na obedy, najprv každú nedeľu, potom i každý štvrtok, stal sa rodine sympatickým, najmä bradatému a fúzatému dr. Petrovičovi, ktorý ho ako krajinský poslanec a člen výboru pokladal i za kolegu v úrade i za kolegu podľa doktorského diplomu. Oslovoval ho: „Janíčko, ty môj dupľovaný kolega!“ Kedy—tedy mu i sľúbil, že v jeho záujme prehovorí s pánom prezidentom, príležitostne i s pánom ministrom, aby nebol komisárom donekonečna.

So Želkou sa dostal i do dámskej spoločnosti a stal sa jej populárnym členom.

Keď išla reč o ňom a niekto nevedel, kto je Landík, povedalo sa len toľko:

— Ten prezidialista.

A keď niekto ani takto nevedel, ktorý je to prezidialista, bolo treba povedať:

— Nuž ten Indián.

— A, ten Indián.

A hneď vedel každý, kto je to.