ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak sa stal z Landíka, bojovníka za rovnosť, anarchista a boľševik. Mohol sa čudovať ako kvočka, keď miesto kuraťa vysedí kačicu, ale sa nečudoval, ako sa nečuduje kvočka. Gazdovia sa čudovali. V tomto prípade náčelník okresu Brigantík. Takto mu vysoliť do očí pravdu? Hneď si i pomyslel: „Ja ti dám veľmi dobrú, dosť ti bude dostatočná!“ Aby sme boli zrozumiteľní, musíme vysvetliť, že úradníci, ako študenti, dostávajú každoročne svedectvo zo svojej vedy a mravov od jednotky do pätorky. Pán okresný náčelník bol teda dosť zhovievavý, keď sa zastavil pri trojke. Ale to ho nezastavilo pri pomste. Napísal za horúca správu na nadriadený úrad, v ktorej žiadal momentálne preloženie „tohto nemravného a nespoľahlivého komisára“. Okrem toho, ako sa vyhrážal, prosil o súrne vyslanie osobitného vyšetrujúceho komisára, lebo medzi ním a označenou osobou „panuje nepriateľské nedorozumenie“. On, to jest náčelník, sa cíti „podjatým“, čo znamená predpojatým. „Výmer“ prípadného trestu by mohol byť vzatý v „odpor“. Pre túto príčinu, „pokiaľ stáva platnosť §—u 34 pokračovacieho riadu“…

Zazvonil na Sakulíka, aby poslal Margitu. Napísal na koncept červenou ceruzkou „ešte dnes“ a oddávajúc jej akt, povedal úsečné:

— Hneď!

Pritom si položil prst na ústa a dodal:

— Pripíšte tam „prísne dôverné“. Alebo, ešte lepšie, sám pripíšem. Ukážte.

Pripísal „prísne dôverné“ a dva razy ho podčiarkol.

— Čakám na podpis! — zvolal za ňou, keď sa už zvrtla a pobehla.

Medzitým Landík rúcal babylonskú vežu aktov, ktorá narástla, kým bol na vypočúvaní. Pre myšlienky, ktoré mu vírili v hlave, pracoval s menšími—väčšími pauzami. Čím viac sa nížila veža, tým boli väčšie krútňavy a zmätok búrlivých myšlienok a jeho práca tým povrchnejšia a nesvedomitejšia.

Spočiatku rozmýšľal o tom, prečo sa ľudia hanbia za svoj „nižší“ pôvod. Povedz pánovi, že jeho otec kydal hnoj a okopával zemiaky, na smrť sa urazí, ako čo by sa každý pod baldachýnom, vo fraku, v bielych rukavičkách a so záslužnými krížmi rodil. I kto má hoci jedenásť konárikov na korunke a v erbe päť zoťatých tureckých hláv s desiatimi zakrvavenými mečmi, môže mu visieť metál pod bradou, na prsiach, na bruchu, trčať spod kabáta a vesty, len nech sa mu páči trošku do minulosti k starému otcovi, k dedovi, k pradedovi, príde k hnoju a zemiakom. Všetci sme boli sedliaci, robotníci, sluhovia … Nemá sa prečo hnevať ten baran.

Že mu povedal pravdu do očí? Povedz pravdu, prebijú ti hlavu. Prestrelil. Nemal to urobiť. Na to je spoločenská lož, čiže spoločenská uhladenosť, aby bol život znesiteľný. Keby sme si všetci hovorili pravdu do očí, nebolo by konca bitkám a súdom… Pravda je ohavná a či ľudia? Ľudia… Byť robotníčkou v tabakovej dielni je predsa nie ohavné. Tak ako je nie ohavné, že Hana je kuchárkou. No, pekné dievča bolo, ako i Hana a vzal si ju. Teraz je okresnou náčelníčkou… „Kuchynské spôsoby! Naháňa slúžku!“ Práve tak, ako on naháňal kedysi svoju Matildu…

Ja som zato ,anarchista' a ,boľševik' — on okresný náčelník… Nemáme hovoriť pravdu? … Aké sme to my len handry, aby sme vždy len utierali prach a špinu, nech je všetko čisté a blýskavé… Taký starý somár…

Landík do večera nadával a rúcal svoju vežu, len čo bol na krátkom obede. Vymýšľal aforizmy staré ako svet. Jemu sa zdali nové. Upokojoval sa, a neupokojil sa. Napokon si umienil, že doma na diváne si to všetko rozloží a objasní.

Keď išiel z úradu domov, stretol sa na polotemných schodoch s pani náčelníčkou. Inokedy zhovorčivá, vľúdna, príjemná, v tvári pekná panička ho vždy pristavila na päť, desať minút, podala mu ruku, pohovorila, a teraz, keď ju pozdravil, ako čo by bola slepá a hluchonemá, nevidela ho, nepočula a nič nepovedala. Prešla popri ňom zachmúrená, s veľkým hrbatým nosom do zeme, a oči sa jej kotúľali po schodoch.

„To jej už ten vôlmusel vyrozprávať históriu,“ pomyslel si Landík. „Hnevá sa na mňa… Baran, somár, vôl,“ dunelo mu hlavou. „Keby som mu tak do očí povedal, čo si o ňom myslím! Nie, nemožno pravdu povedať do očí..“

Von bol už tmavý podvečer. Do sparna podúval vietor, ale i vietor bol teplý, neosviežoval, jednako rozhýbal ťažké povetrie. Lístie stromov zašelestilo, smeti sa zdvihli, prach cez námestie utekal, oblaky sa hnali po nebi a zbíjali dovedna. Nebo sa pomaly zatiahlo šedivým oblakom. Bolo pred dlhým letným dažďom bez bleskov a búrok, keď sa neprestajne leje a ani na chvíľku nevyjasní.

Očakávalo sa, že bude pršať zlato z neba. Po ňom všetko poskočí v poli a v záhradách od radosti.

Landíkovi bolo, ako čo by bol niečo stratil. Stratil jasnú a pokojnú oblohu vo svojej vlastnej hlave. Ako to nebo, tak i jeho hlava zaťahovala sa obláčikmi trúchlivých myšlienok už niekoľko dní a teraz, po stretnutí s pani náčelníčkou, zrazili sa obláčiky v šedivú plachtu, z ktorej sa bude ustavične smokliť. Bude nepríjemne, vlažne, blatisto. Ženy vedia odpúšťať veľké previnenia, vraždy, zlodejstvá, zradu na národe, ale neprepáčia ti nikdy, keď sa dotkneš hanlivým slovíčkom ich márnomyseľnosti. Keby mu náčelník i odpustil, urazená pani náčelníčka zmúti čistiacu sa studňu. Ako by ju bolo možno udobriť?

Doma na diváne nie že by sa bol upokojil, ale naopak, znepokojil sa. Na chodbičku mozgu vyskočila matka. To už tak býva, že v smutných a bezradných chvíľach obyčajne príde ti na um matka, aby ti pomohla, ako dosiaľ vždy, a človeku je ešte smutnejšie, že i na starosť spôsobíš jej zármutok, ako neraz za mladi.

Za matkou nečujne vynoril sa i otec, dávno mŕtvy. Advokát v malom meste. Mal pekný majetok, ale prišiel oň. Sestra vravievala, že pre voľby.

— Musíš vystúpiť, Janíčko, — hovorili mu vedúci v strane. — Peniaze daj, veď ti to národ vráti.

Dával, kým mal, vlastné, keď sa vlastné minuli, požičiaval si a požičané dával, až bolo požičaných viac ako vlastných. Národ ho nevyvolil a neplatil. Ale neplatil ani pán fiškál. Úroky sa pripisovali. Keď ich bolo toľko, že nemohol zaplatiť, národovci v banke mu povedali:

— Zaplať si, Janíčko.

Potom upozorňovali:

— Máte zročné zmenky, pán pravotár, urobte si poriadok.

Potom pohrozili:

— Pán pravotár, ak si za osem dní neurobíte poriadok, budeme vás žalovať.

Nasledovali pesničky vždy so silnejším a zbojníckejším refrénom:

— Ak nezaplatíte, budeme vás exekvovať.

— Ak nezaplatíte, bude licitácia.

Ani Janíčko, ani pán pravotár, ani jednoducho pravotár nevládal platiť. Bol už starý a chorľavý. I jeho kancelária taká. Advokátska kancelária starne s advokátom. Bolo treba do nej vziať mladú silu. Našiel sa mladý advokát z rodiny. Ferko Miglec. Prišiel a oživil strnutú kanceláriu, ale v dome zrazu zavládla bieda.

Landík sa pamätá, ako ho matka posielala k mladému advokátovi po korunky na ocot, na múku, na hrozienka. Nezabudne nikdy, ako mladý fiškál s nevôľou siahaval do vrecka a hundral:

— Zasa koruna.

Nezabudne ani na to, keď išli posledný raz sená kosiť. Sedeli už na vozíku, keď vyšiel otec na dvor, bez klobúka. Vždy chodil s nimi, vtedy zostal doma. Tých málo vlasov, ktoré mal na hlave, dvíhal mu vietor. Ešte i na zakyckaný čierny kabát sa pamätá. Stál na dvore akýsi zhrbený, smutný. S kyslým úsmevom im kýval rukou. Vtedy mu prišlo otca veľmi ľúto. Spomenul si: „Kde je otec, čo s nami prehadzoval skalky ponad strechy a pasoval sa so susedom kováčom na kolkárni, v horách robil dymníky a preskakoval ich s nami, s chlapcami?“

Na lúky sa vtedy nedostali. Zastavili sa u strýka. Strýko ustarostený. Stryná v plači. Tajomná, tichá reč, šuškanie a potom nárek. Všetky ženy plakali, a najväčšmi matka. Čosi strašné sa stalo. Chlapča začalo chápať. Hory, hole, majetok, čo mal otec, predali. Nemali na lúkách už čo robiť.

— Všetko, všetko nám vezmú, — horekovala matka.

— I Fuksa s Kešeľom? — spytoval sa chlapec. Matka prikývla.

— I parádny koč?

— Ten prvý.

— I somárika Miška?

Matke ešte hojnejšie vyhŕkli slzy z očí.

Viac sa nespytoval. Vedel všetko. Dovtípil sa, že otec preto nešiel s nimi.

Prišla otcova choroba, dlhá, neznáma, nevyliečiteľná. Ležal, chudol a chudol. Nemohol vykonávať ani úlohu dozorného povereníka po filiálkach ktorejsi banky, čo kedy—tedy ešte donieslo niekoľko korún do domácnosti. Pozbavili ho i tohto miesta. Tisol sa druhý, mladý a zdravý. Umieral, keď mladý advokát Miglec, naštepený na landíkovskú kanceláriu, prešiel s celou kanceláriou do druhého domu a osamostatnil sa. Nemusel viac dávať ani korunky na ocot.

Bolo to niekoľko dní pred smrťou, keď prišiel k otcovi predný činiteľ a direktor peňažného ústavu, ktorý odpredal otcov majetok, a ponúkol umierajúcemu desať korún na bežné trovy.

— To národ vracal volebné trovy, — smiala sa trpko sestra, keď to rozprávala. — Otec ich neprijal a umrel.

Pamätá sa i na pohreb. Chodil vtedy do štvrtej gymnaziálky. Najväčšmi mu bolo ľúto, keď videl mladého advokáta Migleca na pohrebe. Rozplakal sa tak usedavo, že musel odísť, aby nerušil svojím vzlykotom pohrebné obrady. Ušiel na záhumnie a tam sa vyplakal. Plakal nad nevďačnosťou ľudí.

No jednako nevzali všetko. Matka bola dcérou bohatého obchodníka a dostala veno. Za tieto peniaze otec kúpil pozemok a vystavil dom. Na šťastie bo1 zapísaný na matku. Tak zostal dom, veľká zeleninová záhrada pri ňom a kus poľa za domom. Z domu si ponechala matka jednu izbičku a zeleninovú záhradu. Ostatok domu a pole dávala do prenájmu a z toho i sama žila, i synov dala študovať. V malej izbičke pristavili ku kachliam sporák, a tu sa i varievalo, i pralo, i bývalo a spalo. Kedysi hlučný, otvorený dom zostal bez návštevníkov. Neprišla ani rodina, hoci matka mala päť sestár, dobre vydatých a majetných. Ani jedna nepomohla okrem sestry Kornélie, ktorá kedy—tedy na Vianoce posielala deťom čo—to. Neprichádzali ani cudzí. V lete prišla každé ráno iba „hluchá Mara“ po zeleninu s veľkým košom a predávala po domoch šalát, reďkovku, cibuľku, mrkvu, kaleráb, uhorky, tekvice, donášajúc materi niekoľko ošúchaných šestákov. Ináče sa do izbičky iba ak žobrák zatúlal. Na bielu stenu domu študentík Landík napísal:

To už vedel z Ovídia.

Vtedy ešte neboli všelijaké chlapčenské a dievčenské internáty pre stredoškolákov a vysokoškolákov, ani Ymcy, ani Yfcy, Svorády, Charitasy, nocľahárne a slobodárne, neboli naše ministerstvá, ani Slovenská krajina, ktoré dvoma rukami udeľovali podpory chudobným slovenským študentom z najrozmanitejších škôl vyšších i nižších, gymnaziálnych, reálnych, klasických, miešaných, hospodárskych, lesníckych, priemyselných, učňovských atď., takže u študenta bola iba otázka: „Od koho si pýtať podporu? Od ministerstva, a keď od ministerstva, od ktorého, a keď od ministerstva nie, či od krajiny, či od okresu, či od obce, či od Červeného kríža, či od Charitasu, či od ktorého čerta?“ Vtedy boli alumneáfy a konvikty, kde sa chlapci ledva dojedali, a kradli na poliach zemiaky, aby si ich doma v peci piekli. Vtedy len Národnie noviny písali tučnými písmenami hneď pod chýrnikom: „Pamätajte na slovenskú študujúcu mládež pri každej príležitosti!“ Zbierali sa grajciariky a najväčšia „národná“ podpora bola tridsať zlatých. Ale ani takej podpory sa Landíkovi nedostalo. Nie azda preto, že boli ešte chudobnejší, ale že chlapča prosilo:

— Nepýtaj od nich, mama.

Mama sa chytila za hlavu:

— Kde si sa len vzalo, také pyšné chlapča? Nám je každý grajciar dobrý.

— Nepýtaj. Nechcem.

— Bolo by ti treba nejaký kabát, — vravela mu raz matka, — no, čo? Dáme poprešívať staré otcovské salónkabáty, a bude.

— Ja salónkabát nechcem. Salónkabáty chlapci nenosia.

— Pre nás je dobrá každá handra. A tu máš hneď i krásne nohavice, čo poslal švagor. Celkom dobré.

Chlapča odmietlo:

— Nebudem.

— Ale prečo?

— Majú pásiky na bokoch. To sú hasičské, a ja som nie hasič.

Matka predsa len dala poprešívať salónkabáty a pribalíla ich k ostatným veciam, keď odchádzali chlapci do škôl. Nik sa ich nedotkol. Viseli v skrini.

Šiel raz s priateľmi okolo viníc. Dozreté hrozno vábilo. Chlapci boli síce po obede, ale hladní, ako obyčajne. Hrozna sa im akiste málokedy ušlo.

— Dobre by bolo, — vraví jeden z priateľov, — ľahnúť si medzi riadky a jesť do večera.

— No, choď a najedz sa, — odpovedá Landík.

— A strážnik?

— Bojíš sa?

Landík sa poobzeral a fuk! do vinice medzi hrozno. Najedol sa dosýta a chcel i kamarátom doniesť. Už niesol niekoľko najväčších a najhustejších strapcov, keď tu, ako čo by zo zeme vyrástol, strážnik s puškou:

— Stoj! Strelím.

Landík by bol radšej utekal. Ale ak mu naozaj strelí do zadku, čo i soľou? Radšej zastal. Strážnik mal iste tiež nejakého syna—študenta bez dostatočného počtu kabátov alebo bez dobrého kabáta, Landíka len vyzliecť a vyzliecť.

— Tu máte korunu za hrozno, — núkal Landík.

— Dolu kabát! — nástojil strážnik.

— Pridám ku korune túto šatôčku.

— Len sa vyzleč.

— Dám vám tento nožík, kravatu, pančuchy…

Strážnik ho chytil za plecia a začali sa pasovať. Landík bol slabší a vyšiel z vinice bez kabáta. Bolo to začiatkom roku a kabát bol ešte celkom nový. Kamaráti, pravda, zdupkali, a keby boli prišli na pomoc, bol by zostal i kabát i hrozno. Ledva ich našiel v kroví učupených.

— Ste vy víťazi! Ešte by sme mohli kabát dostať. Poďte.

Kamaráti nešli.

— Čvarga… Dones mi, — vraví bratovi Števkovi, — kabát. Takto do mesta nepôjdem.

A brat mu doniesol salónkabát. Aby ťa čert vzal! Neobliekol si ho. Do večera chodil vo veste a len keď sa dobre stmilo, šiel domov.

Brat, chudák, čo mal robiť? Druhého kabáta nebolo, a on tiež nechcel chodiť v salónkabáte po meste a do školy. Chlapci by sa boli smiali. Plakal, prosil, bil sa, ale darmo. Písal matke, aby poslala nejaký lanský kabát, raz, dva razy, tri razy, ale matka zakaždým húdla svoje:

— Tam máte salónkabáty. Noste ich. A veď som vám dala nové…

Tak nepochopia niekedy ani matky svojich synáčikov.

Landík sa vtedy dvojako prehrešil: kradol a voči bratovi bol nespravodlivý. Prepustil mu za to svoje tri korunky, čo dostával ako vreckové na mesiac od matere. Tým si svedomie upokojil. Zato mu vždy bolo ľúto brata, keď ho videl v dlhom kabáte. Vtedy si umienil, že viacej kradnúť nebude, ale ani svoj kabát nikdy už nikomu nedá.

Lenže srdce je srdce a gavalierstvo je gavalierstvo.

Raz na majálese si porezalo dievčatko prst. Krv sa valila a prst bolo treba niečim obviazať. Stáli okolo neho a nevedeli si akosi rady. Vytiahol bielu šatôčku, rozdrapil ju a prst obviazal.

Bola to čudná vec, že jedinú svoju korunku dal žobrákovi. Keď pýtal priateľ a nemal, vyňal hodinky alebo prstienok, čo mal po otcovi, a odovzdal ich, aby si dobrý priateľ pomohol a dal ich do záložne židovi. Tak prišiel i o hodinky i o prstienok. Vtedy si umienil, že takto pomáhať nikdy viac nebude.

Ale srdce je srdce.

Doviedol materi zafúľaného, zavšivaveného a polonahého chlapca. Matka, odkázaná na každý grajciar a každú handru, spľasla rukami a zhíkla:

— Bože, bože, či vás nemáme dosť?

Myslela na svojich troch synov. Vtedy mu vyčítala:

— Nikdy nič nebudeš mať.

Pomohol pri očistení chlapca. Mydlil ho a česal. Sám odkrojil veľký kus chleba, natrel maslom a prichystal lôžko na povale. Keď ho na druhý deň chcel pozrieť a počastovať raňajkami, chlapca nebolo a čosi skapalo v dome. Vtedy si pomyslel: Naozaj nehodno pomáhať iným.

Pravda, srdce.

Ktorýsi študent v triede cez vyučovanie máčal muchy do atramentu a vypúšťal ich. Jedna sa dostala na triednu knihu a ťahala po nej svoje čierne štetce. Z knižky prešla na profesorovu ruku a odtiaľ sa horko—ťažko vyškriabala na jeho čelo. Profesor sa udrel po čele a zamazal si i dlaň i čelo. Landík sa hlasno zasmial.

— Ty si to bol? — okríkol ho profesor.

Landík vstal a zo zlosti pre nespravodlivé okríknutie prisvedčil.

— Pred konferenciu!

Landík čakal, že sa vinník prihlási, ale darmo. Posadili ho do karcera na štyri hodiny.

— Nie, nebudem viac trpieť za iného, — umienil si.

V gymnáziu mali tajný spolok, kde sa učili slovenčinu. Bolo to v siedmej triede pred vypuknutím svetovej vojny. Prišli na to a vyšetrovali. Všetci zúčastnení tajili a vykrúcali sa. Jediný Landík sa priznal. Pokladal za bezcharakterné tajiť pravdu.

— Povedzte, kto bol ešte v spolku, — naliehal na neho vyšetrujúci profesor. — Vyhodia vás, ak nepoviete.

— Nepoviem.

— Obľahčíte si veľmi.

— Nechcem byť zradcom.

Profesor musel ustúpiť. A div divúcici! Tí, ktorí sa nepriznali, zostali v gymnáziu a jeho vyhodili.

„Nie je hodno byť čestným. Nevypláca sa,“ myslel si Landík.

V chlapcovi boli akési „dobré“ prvky, ktoré sa nezrovnávali s duchom času. Nikoho o nič neprosiť vtedy, keď skoro všetci prosili, hoci prosenie zamenili slovkom „žiadanie“; byť chudobným síce, ale svoju biedu zatajiť a nevynášať ju na rínok vtedy, keď ju všetci rozhlasovali a pýšili sa ňou i tí, ktorí pritom luhalí; čistota zvonka i zdnu, nepodkupnosť a sklon k nepraktickým, takzvaným gavaliarskym gestám vtedy, keď to označovali naivnosťou a hlúposťou; zapľuť radšej na celý život a akékoľvek výhody, ako sa pokoriť a upustiť zo svojej hrdosti a ľudskej dôstojnosti vtedy, keď temer celý svet bol samý kompromis na úkor čistého svedomia.

Biedu nemal rád. Veď ktože má rád biedu, najmä svoju vlastnú? Ťažko znášal, že sú v jednej izbičke, kde sa varí i perie, suší, býva i spáva. Hanbil sa doviesť chlapcov do domu, aby nevideli ich chudobu. Netešili ho ani prázdniny, lebo mu vždy kazila radosť matkina gazdovlivosť. Strašilo ho „večné pumpovanie“ v zeleninovej záhrade, kde sa muselo stále polievať, keď nepršalo. Nemohol sa dívať, ako sa matka trápi, sama pumpuje, vodu nosí a polieva s vyhrnutými sukňami. Pumpoval teda a miesto zábavného čítania kdesi pod stromom v tráve čítaval, koľko ráz treba stiahnuť kľukou, aby sa sud naplnil. To bývalo strašne nudné. Kapusta, zeler, uhorky sa kúpali vo vode, chlapci pri mlyne, a on musel pumpovať pre niekoľko mizerných ošúchaných šestákov.

Nuž ale i šesták bol dobrý, keď bolo treba na nejakú vychádzku s kamarátmi alebo na pohárik piva, na cigaretu. A kto dal? Mamka. Pumpoval teda i z ľútosti nad matkou, aby jej uľahčil, i preto, aby potom s ľahším svedomím mohol „pumpnúť“.

— A načo sú ti dva šestáky? — spytovala sa ho.

— Na tabak.

— Nefajč.

— Na pohárik piva.

— Nepi.

— Veď som ti pomáhal.

— Drahá pomoc.

Matka dala.

Na Štedrý večer každému decku kládla pod servítku striebornú zlatku do daru od Ježiška. Tie zlatovky Landíka pálievali, ako i tie šestáky, čo vypumpoval. Chcel sa revanšovať. Nemal sa čím. Až po rokoch, keď už pomáhal v župnom úrade a robil županovi Balažovičovi „sekretára“, dal prvý svoj honorár, päťsto korún, pod servítku matke.

Matka ho láskavo pokárala:

— Ty si márnotratník. Len si to nechaj.

Chcela mu vrátiť bankovku. Skoro sa pohnevali. Bankovka sa povaľovala tri dni na stolíku. Ani jeden si ju nechcel vziať. Napokon ju predsa len matka odložila do skrine.

— Ak ju budeš potrebovať, tu je, — povedala mu.

Po troške ju i vyvláčil. Nikdy nezabudol pri novej päťdesiatke povedať:

— To je nie z tých päťsto korún?

— Nie, nie. To je z iných.

Ako čo by ich toľko bolo bývalo…

A teraz, keď už synovia ako—tak zarábajú, zas len gazduje, biedi, zhŕňa grajciariky. Zachovala dom, záhradu, pole. Sú bez tiarch, čisté ako jej svedomie. Nechce ísť na druhý svet s vedomím, že nič nenechá po sebe okrem dobrej pamäti; chce, aby zostalo po nej dedičstvo hmatateľné, aby mali čo dediť… Každá handra, každý grajciarik sa zíde.

Landík, ležiac na diváne, listoval vo svojej pamäti ako v obrázkovej knižke. Z každého obrázka zračil sa veľký materinský altruizmus. Sebe nič. Deťom všetko. Ako je to len možné, myslel si, že pri tom altruizme je také množstvo ľudí sebeckých, ziskubažných, nespravodlivých, predajných, vystatujúcich sa, pohrdlivých, pyšných, blahosklonných, bezočivých, tupých, nečestných, nešľachetných, zlých práve voči deťom týchto materí, voči svojim spolublížnym? Ako je to, že pri tejto vznešenej vlastnosti je možná toľká ľudská špina, cez ktorú musíš kráčať, vdychovať ten smradľavý vzduch, preplnený chorobným pachom, neviditeľne padajúcim, vsakujúcim do teba ústami, nosom, pórmi, ňuchom, zrakom, hmatom? …

Obrázky napĺňali ho horkosťou voči svetu, voči sebe samému. Trápilo ho, že sa nikdy ničím neodmenil matke. Ako čo by bolo možné dieťaťu, aby sa matke odmenilo!

„Chuderka matka,“ myslel si. „Nazdáva sa, že bohviekoho vychovala. Veď som i ja len chudák, otrok, bezmocný komisár na deväťdesiatom ôsmom mieste.“ Po dnešnom výbuchu ho každý chumaj preskočí pomocou náčelníkovej dobroprajnosti… My, úradníčkovia, sme len komedianti s rebríkom.“ Mal by stúpať dohora, čím vyššie, tým krajšie. Matka je v obecenstve a čaká od syna „kumšt“ tamhore na samom vrchu rebríka. Trasie sa a modlí, aby sa stúpanie darilo, a „kumštu“ sa nedožije ani ona, ani on… Tak krásne by bolo hneď teraz zoskočiť a odsotiť od seba rebrík, po ktorom sa do smrti nevyškriabe. Hodiť im tú celú službu. Stratil by dva roky, ale by bol aspoň slobodným občanom pri inom zamestnaní, napríklad ako advokát… Hodiť im to… To by bolo gavalierske gesto. Náčelník by sa rozpučil od hnevu, že sa nemohol pomstiť… Len čo by matka povedala?… Chudera matka… Ani Hanu nesmie viac zavádzať. Alebo sem, alebo tam. Chudera Hana …

Pozrel na škatuľu previazanú červenou stužtičkou a na nej nápis: „Jozef Zeleň, obuvnícka výroba v Starom Meste.“ V nej boli červené črievičky pre Hanu.

— To jej ešte odovzdám, — rozhodol sa a zavzdychol: — Chudera Hana… Ba či ju Tolkoš už vypýtal?… Prepelička a byvol.

Prepelička bola Hana a byvol Tolkoš.

— Chudera, chudera, — pokyvoval hlavou, — a ja som tiež chudák… Musím zaujať vyčkávacie stanovište ako taxík na námestí.