ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stará pani Landíková sa dopočula o všetkom, čo sa robí s jej najmladším synkom Janíkom. Nájdu sa už také rádiá, čo rozhlásia bezplatne všetko, i to, čo sa obyčajne nerozhlasuje. Pri počúvaní takéhoto rádia sú vždy väčšie poruchy ako pri obyčajnom stroji i pri najsilnejšej búrke.

Hanin tichý, nenáročný hlas stal sa vrieskavý, požadovačný, vyhrážajúci. Landíkovo klátiace sa a neurčité tempo zvučalo nedočkavou rozhodnosťou, že si Hanu vezme za ženu „et si illabatur orbis“, ako by povedal Sakulík podľa Tvrdého za Horácom, čiže: „čo priam zhŕkne svet“, ako to napísal Kuzmány. Len—len že nebolo počuť kvapkanie krvi zbitého mäsiara Tolkoša. Náčelník Brigantík reval ako hladný lev v Kludského menažérii. Povetrie sa triaslo zvesťou o disciplinárke, ktorá hrozila Landíkovi prepustením zo služby. Obecenstvo v Starom Meste hučalo ako more vo víchrici, vzbúrené proti boľševikovi, ktorého nemožno trpieť v štátnom úrade.

Nie div, že sa pani Landíková naľakala. Nevedela síce, čo je to disciplinárka, ale chápala, čo je prepustenie zo služby. Nerozumela dobre ani tomu, čo je to boľševik, ale vedela, čo je domáci zlodej, ktorý ťa pomaly, nebadane, zákerne okradne o všetko, čo je vzácne a cenné. Najjasnejšie jej bolo, že akási kuchárka chce pošpiniť charakter celej rodiny. To bolo také, ako čo by niekto chcel frknúť atramentovú machuľu na bielu zaškrobenú košeľu. Môžeš potom prať, ako chceš, vždy ostane po nej škvrna. Ale nie tak to ju rozhorčovalo, že je Hana kuchárka, ako skôr to, že je chudobná. Sama chudobná po celý svoj doterajší život, zbierajúca grajciariky a rozdávajúca ich svojim synom, sebe nič nežičiac, bola by chcela pre každého syna bohatú nevestu. Ani rod, ani spoločenské postavenie, ani vysoké styky ju neoduševňovali, ale peniaze. Hanu by bola prijala, keby bola bývala bohatá. Grófku, ministerskú dcéru by bola odvrhla, ak je chudobná.

— Peniaz je slniečko, čo každú mláčku pozláti a najbiednejšiu rastlinu zdvihne dovysoka. Chudoba je noc, čo všetko začierni, — hovorila. — Dosť bolo chudoby. Neraz som sa v nej topila. Neželám nikomu, aby vytrpel toľko, čo som ja vytrpela.

Nevedela si rady. Poznala syna a vedela, že prostým zákazom alebo hrozbou by nezamedzila „škandál“. Jej najmladšiemu synkovi nemožno ani rozkazovať, ani zakazovať, ani hroziť. Azda jedine prosbou, ale ani to nie, skôr nejakým obratným zakročením, láskavým presviedčaním by sa dalo hroziace nebezpečenstvo rozptýliť.

Zhovárala sa o tom so stredným synom Števkom, bankovým úradníkom, pracujúcim vždy na papieri s číslicami. Podľa starej panej bol najpraktickejší zo synov, skromný a gazdovlivý. Obýval celý jej dom, za to ju stravoval, platil dane a z piatich izieb ponechal tú, v ktorej už bývala, len sporák vzali preč a odtisli skriňu odo dverí, ktorá tam stávala, kým bývali v dome cudzí nájomníci. To znamenalo, že matka môže slobodne chodiť po celom byte a v ktorejkoľvek izbe sa zdržiavať. Števko dal dom znova pokryť, zvonka obieliť, zdnuka prefarbiť, postavil nové pece, miesto dlážok položil do izieb parkety, vysadil pred domom a okolo neho stromy, jedličky, brezy, lipy, topole, obohnal všetko železným plotom, cestičky, dvor a chodníky posýpal pekným drobným žltým pieskom, a za niekoľko rokov stal sa z dedinského ošarpaného domu panský dom, taká malá zemianska kúria, aké vídať po dedinách.

Števko vytiahol notes, do ktorého si zapisoval investičné výdavky, a začal rátať.

— Keď vezmeme, že Janík má platu okolo dvadsaťdvatisíc korún i s prídavkami, to zodpovie, rátajúc päťpercentné úroky, ktoré by mu v každej banke dali, okrúhle polmiliónovému kapitálu na jeden rok. Mal by teda nárok aspoň na pol milióna korún vena. Nerátam, čo ho výchova stála a čo zožralo vyštudovanie… Bola by veľká ľahkomyseľnosť odhadzovať od seba príležitosť akéhokoľvek vkladu… My by sme mu dali možno i šesť percent a privátne by mohol vyťažiť azda i desať… Taký mladý človek s postavením a s dobrým menom je cenný papier, ktorý donáša istú rentu, ktorý v hodnote neklesá na nijakej burze a hodnota ktorého z roka na rok vzrastá… Keď dvaja zakladajú akúkoľvek spoločnosť, majú byť istinove rovnakí. No taká kuchárka čo reprezentuje kapitálové? Má dvesto korún mesačného platu, zje za dvesto korún, to je spolu za rok summa summarum dvetisíc štyristo a dvetisíc štyristo, spolu štyritisíc osemsto korún. Spoločnosť brata s kuchárkou je nereálny podnik, lebo brat dáva do podniku i svoj rozum, i celý dôchodok svojho kapitálu, kým kuchárka i terajšie úroky od svojej istiny stratí, keď sa vydá, ani rozumu do podniku nedodá. Ostane jej holý život, čiže mŕtvy kapitál, ktorý nič neprináša, ba udržovanie ktorého stojí iba peniaze. Na čo je bratovi len pár, povedzme, pracovitých rúk v dome? Aby platil dva razy, tri razy štyritisíc osemsto korún zo svojho?…

— Dobre, dobre, — prerušila ho matka, — ale povedz, ako to prekaziť?

— Ja myslím, — povedal Števko po krátkom rozmýšľaní, — najlepšie by bolo, keby ho zo Starého Mesta preložili. Taká láska sa veľmi chytro zabúda. Každý mladý človek, čo sa lásky týka, je ako zlý dlžník, radšej spraví novú dlžobu, ako by si zročnú zmenku dal do poriadku.

— Mala by som návrh, — podotkla nevesta Linka, ktorá tiež nič nedoniesla do Števkovej domácnosti, ale zato tiež žiadala od novej nevesty slušné veno. — Tú kuchárku by sme my mohli vziať… Vieš, že nemôžem jesť, keď sama varím, chudnem a hlava sa mi krúti. Skôr či neskôr budeme potrebovať kuchárku.

— Ale, duša moja, — odvrával muž, — teraz som ti vyrátal, že je to štyritisíc osemsto korún. Ja mám Janíka rád, ale mala by si ho tu ustavične, a príležitosť robí zlodeja. Ani je nie v móde byť tučná. To by bol pre nás prepych kuchárku držať a tučnými byť. Ohovorili by nás. Teraz je taký svet, čo skôr znesie jednu slúžku pre dve domácnosti, ako dve slúžky v jednej domácnosti. Gazduje sa, kde sa dá.

Stará pani prikyvovala na všetko, ale nebola spokojná. Neporadili jej. Osožilo by azda, keby Janíka preložili.

— A na koho by som sa mohla obrátiť, aby Janík odišiel zo Starého Mesta? — spýtala sa Števka.

— Rovno na prezidenta… Ja ti list napíšem.

Pani Landíková navštívila i svoju dcéru Žofku, vydatú za mladým, zadĺženým gazdom, sedmoslivkárom—zemanom Ernestom Thomkom v blízkej dedine. Obrábal sám s rodinou okolo päťdesiat jutár dosť lichej oráčiny. Prostoreký grobian jej povedal:

— Býk je hlavná vec. Plemeno sa zošľachtí, keď je otec šľachetný. Šľachetný býk, šľachetné teľce. Keď sú teliatka dobré, i kravu pohladia… V tomto prípade je Janík semeno prvej kvality a kuchárka neobrobená pašienka, ktorá je iste plná sily a bujnosti. Len ju zobrať, dobre pohnojiť, zasiať prvotriednym semenom, a vyjde prvotriedna úroda.

Tleskol si do dlaní a zasmial sa širokým úsmevom.

Dcérka Žofka bola nežnejšia. To, čo muž povedal, sa jej videlo hrubé, chcela porovnanie zmäkčiť a poznamenala:

— Janík je šľachetný puk a dievča tŕňová haluz. Do tejto tŕňovej haluze zaštepíme očko z baróna Rotschilda alebo z La France a výhonky už budú samé Rotschilďatá alebo Lafrančatá.

— Ale je vždy lepšie spojiť zlatovku so zlatovkou ako s grajciarom, — namietala stará pani, — tak budú hneď dve zlatky.

— A keby sa k zlatke pripojila hoci nula, i tak je to desať zlatých, — vravel zať.

Na toto sa Žofka zasmiala:

— Otázka, kam sa nula postaví, či pred a či za jednotku. Pani Landíková sa nahnevala.

— Robíte iba posmech, a vec je veľmi vážna. Vidím, že mi neviete poradiť.

Išla k najstaršiemu synovi Ďurkovi, obchodníkovi s miešaným tovarom.

— Sú rozličné mienky, — rozhovoril sa Ďurko. — Niektoré paničky sú tej mienky, že keď sa rozličné druhy kávy zmiešajú, je káva lepšia. Niektoré vravia, že kávy netreba miešať. Lepší druh — lepšia káva. Ja by som nikdy nemiešal Cejlón s Kubou, trojhviezdičkovú kávu s jednohviezdičkovou. Tri hviezdy a jedna hviezda sú len na nebi štyri, ale pri káve tri hviezdy a jedna hviezda sú len dve. Janík je káva s troma hviezdičkami, kuchárka káva s jednou hviezdičkou. Kuchárka len uberie z troch a Janík zostane kávou s dvoma hviezdičkami. Neodporúčam,aby sa druhy miešali.

To bolo zreteľné — pani Landíková zasa len kývala hlavou.

— Dobre, dobre, ale povedz, čo robiť, aby sa tie kávy nezmiešali.

— To závisí od solídnosti obchodníka.

— Neviete poradiť.

Stará pani hodila rukou.

Nevesta Milka sa zamiešala:

— Ak je to láska, treba ju vybiť láskou. Klin klinom. Janíka by bolo treba zoznámiť s krajším, milším a vznešenejším dievčaťom, ako je tá jeho kuchárka. Neverím, že keď človeku ponúkajú kus zlata a kus kameňa, aby si vybral kameň, ak je len človek pri rozume. No a Janík ho predsa ešte nestratil.

— Láska odoberá rozum ako víno, — povedala stará pani, — a je slepá. Či sa nevraví: „blázniví zaľúbení“ a „slepá láska“? Taký zaľúbenec nevidí. Nerozozná zlato od kameňa.

— To je romantika, — tvrdila nevesta Milka, — dnešní mladí ľudia sú už nie romantickí.

— Každý zaľúbenec je romantik, — zamiešal sa Ďurko. — Či sa už nehádžu zo skál, neotravujú, nedajú trhať vlakom, netopia, nevešajú, nestrieľajú z nešťastnej lásky pre taký nejaký utešený kvietok alebo falošné steblo? A koľko iných krajších kvetov a pevnejších stebiel je na poli! Nie. Oni sa zamordujú práve pre tú jedinú ružu, pre ten jediný konárik… To je romantika!… Ja mám tristo fliaš badačonského v obchode. Jednaké fľašky, jednaké vinety, jednaká chuť, jednaký oheň, a tu ti príde zaľúbený romantik a povie: „Dajte mi túto fľašku, lebo ak mi akurát túto fľašku nedáte, zastrelím sa.“ A vy poviete: „Čo by ste sa strieľali, veď je tu ešte dvesto deväťdesiatdeväť fliaš, z tých vám dám.“ On na to: „Nie, ja túto chcem.“ „Nie, tú vám nedám.“ A zastrelí sa. To je hlúposť, poviete vy. Nie, to je romantizmus, vravím ja, z ktorého ešte i dnes žijú i takzvaní najmodernejší spisovatelia.

— Naliať Janíkovi lepšieho vína, — nástojila nevesta Milka.

— Kto môže piť šampanské, nebude piť pálenku. To je to, čo vravím: oboznámiť ho s niečím lepším a zabudne na horšie.

To sa starej panej pozdávalo. Počúvala a rozmýšľala. Prišla jej na um sestra Kornélia, vdova po bohatom fabrikantovi na škrob. Najbohatšia osoba v celej rodine. Užívala po mužovi asi tisícdvestojutrový majetok, ktorý obťažovala len jedna ťarcha, dcéra Mária, vydatá a ovdovená, ale so zdravou dorastajúcou dcérou Izoldou, skrátene Oldou, ktorá časom zdedí celý breznický majetok a Landíkovcom sa dostane podľa rečí Števkových iba z koláča diera.

— To je ťarcha, čo sa nedá vyplatiť a zotrieť, — vravieval Števko.

— Dostalo by sa nám po štyristo jutrách. Sme my len nešťastná rodina! Po nikom nemôžeme dediť… A to je tam zem, jutro aspoň po štyritisíc korunách… Janík by sotva gazdoval a Ďurkova náruživosť je obchod… Sestru by som vyplatil polovičnou hodnotou…

Vychádzalo mu v notese štyristokrát štyritisíc, tisíc dvestokrát štyritisíc, štyristokrát dvetisíc… Celkom slušný zárobok… Škoda, že je tam tá ťarcha.

„Či by nebolo možné,“ rozmýšľala stará pani, „dostať Janíka tak na jedno leto do kruhu Kornélie. Ukázať mu panstvo a lesk. Možno, že by prebleskla i nejaká slečna, ktorá by ho upútala a vybila lásku láskou, ako nevesta Milka radí… Kornélia sa nám síce odcudzila, ale azda nevymizla z nej sesterská láska. Treba sa pokúsiť…“