ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sadli si.

Sekretár agrárnej strany Ďurko Mikeska na stoličku z ohýbaného dreva, ktorá bola pri písacom stolíku, a komisár Landík za svoj písací stolík.

Taký písací stolík je ako oltár v kostole. Pred oltár môže iba kňaz, za úradný písací stolík len úradník.

Landík, keď si zaň sadal, naťahal do seba povetrie a pomaly, trhano vypúšťal ho nosom. Znelo to tak ako dlhý, trasľavý vzdych. Pomyslel si, že už nebude dlho sadať na túto stoličku a za tento stolík. Už neveril, že vyviazne. Tolkoš ho udal, Brigantík sa ponosoval na neho a teraz Dubec so zeleným ministrom.

— Čo o mne napíšete? — spýtal sa sekretár.

— Odpíšem, že ste v našej strane, — uistil ho tajomník.

— Nič viac? Nepridáte nejakú ozdobu?

— Akú ozdobu?

— Takú nejakú peknú: „Našej strane veľmi oddaný,“ alebo „nádejeplný“, „škoda by ho bolo“, „prepotrebný“. Dám vám za to cigaretu, — zažartoval.

— To môžem. Veď je pravda, že by sme vás tu veľmi potrebovali. Lenže neviem. Bojím sa.

— Čoho?

— Dubec je iste mohutný straník. Veľký pán.

— Veľký pán! — buchol komisár prstami o stolík v hneve. — Zas s tým panstvom začínate? — Spomenul si na spor, ktorý mal s okresným náčelníkom o pánoch a sluhoch. — Čo tu ustavične každý len o pánoch!… Poznáte tú historku?

— Akú?

— Vyhodili sedliaka z úradu, lebo trošku silnejšie prízvukoval slová a bol požadovačný. Možno, že to bol sedliak, ktorý mal ešte v nose americké povetrie… Veď viete, v Amerike pracuje ako kôň, príde domov a nevie prenachváliť americkú slobodu… Nedal sa. Rozkročil sa naširoko ako starý dub, a jeden konár hore, druhý napravo, začal rozhadzovať rukami a kričať: „A to je republika? To je demokracia? To sa so mnou nikdy nestalo. Nedám sa vyhodiť!“ Ale sluha nedbá, ťahá ho k dverám a vraví mu: „Čušte! Predtým vás každý deň vyhodili.“ „No, áno,“ prisviedča s krikom, „ale to boli páni.“ Vidíte, ani sedliaci nás neuznávajú za pánov.

— Celkom múdro, — zasmial sa sekretár, — konečne jeden sebavedomý sedliak, ktorý sa nedá vyhadzovať.

— To je tak. Lenže nie o tom je reč. Tu je otázka, prečo nás neuznáva za pánov.

— Ľud sa už dosť nabál pánov, nech sa teraz páni boja ľudu.

— Ach, — zmŕštil sa Landík, že ho sekretár nechápe, a začal vysvetľovať, že každý hľadá popularitu v mase, lebo sa teraz hlasy spočítavajú a nevážia. — Numeranda sunt vota, non ponderanda, — povedal po latinsky. — My potrebujeme ľud, a nie inteligenciu, pánov… Ten sedliak pôjde rovno k vám a rozpovie, že ho z úradu vyhodil ten a ten. Čo urobíte?

— Oznámim chlapa.

— No, vidíte. A ani sa nespýtate, prečo ho úradník vyhadzoval, a ak je náhodou vaším straníkom?

Sekretár nemohol povedať: „To je iné.“ Musel byť logický a povedal:

— To je jedno. Taký straník škodí strane. Preč s ním!

— A tu sme! Ten sedliak to vie. Nebojí sa.

— Nech sa nebojí.

— Dobre. Súhlasím. Ale potom nech sa nebojí ani ten úradník. Kde sa úradník trasie, niet úradnej autority; kde niet úradnej autority, niet poriadku. Dnes úradník nevie, odkiaľ dostane zaucho. Kvôli popularite. Kvôli mase a hlasom… Ani vy by ste sa nemali báť.

— Ja sa nebojím.

— Pred chvíľou ste povedali: „Veľký pán. Bojím sa.“ Nebuďte horší ako ten vyhodený sedliak.

— Viete, jeho meno má blesk a cveng.

— Blesk a cveng!… Strašne nepopulárne, — opáčil zádumčivo Landík. — Duch času ho vylučuje. Pauperizujú nás i zhora, i zdola. Tisnú naše „gigane“ dolu ako tekvice do vody, a ono tá tekvica sa vždy vynorí. Stisli ju na jednom mieste, vykĺzne a ukáže sa na druhom. Nechcú, aby sa niekto blýskal a cvendžal. Kto má viac, hneď je na pranieri. Každý je hotový pľuť na vás. Závisť a nenávisť sa bude prelievať novinami ako smradľavý žĺtok. Celá moderná literatúra povstane proti vám. Všetci mladí básnici a spisovatelia vám nadajú do bachratých sviň, ožranov, smilníkov, vydieračov, bezcharakterných lumpov a čo ja viem. Chcú z nás mať haliere, a nie zlatky. Máme byť ako drobné robotnícke domce. Nech je v nás tiež všetko liché, slabé, lacné, nesolídne, netrvácne, nech sa hneď všetko kazí, lupe, láme, puká a na vnútorné cenné a vzácne zariadenie aby nikdy neboli prostriedky… To je populárne… A nám chýba práve to solídne, pevné, pekné i drahé zariadenie — vnútrajšok, charakter. My sme moderná abeceda bez veľkých písmen a interpunkcie… Čo sa má pýšiť také veľké „A“ nad ostatnými malými písmenami, proletármi. Načo bodka alebo čiarka. Tie len zastavujú rozmach kolektívu v pokroku, delia. Aká samostatnosť slov? Nech sa slová spájajú na základe hesla: „Proletári, spojte sa!“ Pravda, tekvica sa vynára. Každý chce byť zlatkou, aby bol nad halierikmi, chce byť palácom nad malými robotníckymi domčekmi, veľkým písmenom nad písmenkami, bodkou, čiarkou, chce byť pánom, aby ho čert vzal, nad otrokmi Panovať, rozkazovať, vyhadzovať! A keď mu to nejde — udávať… Pozrite takého Dubca… Blýska sa a cvendží!… To vy vravíte… No, hej. Má veľký majetok, peniaze, metresy, vplyv, jazdí, poľuje, prijíma vysokú spoločnosť, je „osvietený“, je „pán“. A predsa je nie pán, lebo jeho „panské“ alúry prijmú udavačstvo akoby nič. Nehanbí sa ma neodôvodnene očierniť, mňa, komisárika, že som nesúci, arogantný úradník, len preto, že som hneď nebozkal konce jeho žltých čižiem. Chrobáčik sa opovážil zdvihnúť svoj fúzik. Mačka na kráľa hľadela… Znútra sme chatrní a neslušní, pán sekretár. Preto nám vravia, že sme brak… Nemáme právo ozdobovať sa drahými kameňmi, perím, kožušinami, nemáme právo hovoriť o panstve, lebo dnu v nás niet ani zrnka zlata, ani tône z rytierskosti a šľachetnosti. Ani toľkoto!

Brnkol o necht prstom.

Sekretár krútil hlavou:

— Nám teda všetkým trčí slama z topánok?

— Trčí.

— I vám?

— I mne.

— I mne?

— I vám. Všetkým. Predtým bolo panstvo cnosťou, dnes je nadávkou.

— A tí predošlí boli lepší?

— Čoby boli. Len im toľko nenadávali a neohovárali ich, neudávali. Boli bezpečnejší, a preto smelší…

— A nespravodlivejší, — dodal sekretár.

— Možno. Otázka je len, kde bola nespravodlivosť. Predtým to odniesol sedliak, dnes úradník. Dnes sú časy prefíkaných zločinných klebiet. Sme sadisti. Robí nám radosť, keď môžeme niekoho potrápiť…

— Neohovárajte, — prerušil Landíka sekretár.

— Neohováram… Udávanie bolo systémom… Mali sme mnoho nepriateľov a nikomu sme nedôverovali.

Komisár uvažoval chvíľku, či to, čo by chcel povedať, nebude veľmi korenené pre sekretára. A ak ho ešte i tento udá? Ale nebude sa báť. I tak je už stratený. Povie mu to.

— To bolo ešte za veľkých žúp. Písal som u župana Balažoviča. Titulovali ma osobným sekretárom. Pán župan bol sympatický, žoviálny starší pán. Veľmi ctený. Rád hovoril anekdoty a rád sľuboval. Jeho anekdoty boli dobré, ale sľuby zlé. Vravievali o ňom „anekdotizujúci a sľubujúci pán župan“, alebo „pán, čo sľub, to anekdota“. Neviem, čo k jeho popularite viac prispelo, či sľuby, či anekdoty. Iste i to, i to. Bol z tých ľudí, ktorí sa radšej priatelia nahor ako nadol. Vyhľadával vysoké styky a miešal sa i do takých vecí, ktoré sa ho ako administrátora nijako netýkali. Seba oceňoval vysoko a bol si vedomý, aký vážny zástoj hrá nielen v župnej správe, ale i v celej vnútornej, a myslím, i zovnútornej politike. Keď som počul, že ho ktosi nazval „malým kráľom“, začal som ho upodozrievať, že po hlave štátu hneď on nasleduje a minister v Bratislave je vedľa neho nula. Bol to človek zdnuka dobrý, ale jeho myšlienky boli ľstivé, diplomatické, čertom šité. Tak vyžadovali časy. Nadol bol zato vždy úctivý, láskavý a povzbudzujúci. Mňa volal Janíčkom, a tak sa mi videlo, že ma má rád. I ja som ho mal rád a slúžil som mu s láskou, povedal by som, s akýmsi nadšením… Viete, vtedy bola ešte akási samostatná právomoc, ktorej sa človek tešil, a preto sa zaujímal o svoj úrad. Nebola už síce taká ako za malých žúp, keď župani žili ešte z autority bývalých hlavných županov a každý mohol smelo o sebe povedať, keď sa niekto na zákon odvolával: „Čo zákon? Ja, župan, som zákon.“ Len jedna veľká škvrna zatmievala slobodu: udavačstvo. V úradoch bývali anjeli—strážcovia, ktorí chránili poriadok za chrbtami svojich šéfov. Oni korešpondovali s nebom a pánmi bohmi a ich mienka bola svätá. I k pánu županovi chodil veľmi často, skoro denne, niekedy i viac ráz denne, jeden takýto „anjel“. Menom Hrbík. Bol i zhrbený. Hlava stále ovisnutá, ruky spustené ku kolenám, chrbát zohnutý. Ja si myslím, že to bolo od mnoho poklôn. I keď nehybne stál, zdalo sa, že sa klania. Široké okrúhle plecia až pri ušiach, akoby sa bál úderu. Nízky, mäsitý, hrubý, tvár červenkastá, jabĺčka v lícach, holený. Keď vošiel k županovi, hneď pri dverách sa poklonil raz, prostred izby druhý raz, keď prišiel blízko k županovi tretí raz, a keď mu župan podal ruku, štvrtý raz, štvrtý raz tak nízko, že skoro lízal parkety. Keď vychádzal, išiel chrbtom, ako od nejakého kráľa v Španielsku za oných čias, a poklonil sa aspoň päť ráz. „Však dobre vychovaný mládenec,“ povedal mi neraz pán župan, smejúc sa pritom, keď som odchádzajúceho Hrbíka mal zjesť očami. Nikdy som totiž dovtedy nevidel, že by sa ľudia tak veľmi a toľko ráz klaňali. To bola stelesnená poníženosť pred svojím predstaveným. Vždy bol bystrejší ako ja. On podával pánu županovi klobúk, paličku, rukavičky, zapálil mu cigaru, pomohol obliecť a zobliecť kabát, otváral mu s poklonami dvere. Vždy veľmi oddaný, úctivý, poddajné dôverný, zdvorilé usmiaty alebo ustarostený. Stále chodil so svojím pánom hodnostárom, ako sa patrí, aspoň o pol kroka za ním, ako dobre vycvičený milý malý psík, ktorý slúžil. Dával labky, štekal, krútil chvostom, skákal, uťahoval sa, plazil, líhal k nohám, lízal ruky, tancoval, staval sa mŕtvym podľa vôle svojho pána. Ako jeho tôňa ťahal sa za ním alebo s ním do krčiem, do spoločnosti, na hostiny. Sám platil šampanské, len aby bol i tak zhovorčivý pán župan ešte zhovorčivejší. Keď si viac upil, a či sa len tak robil, že prelial, začal hovoriť neželané pravdy. A to chcel Hrbík. Hneď dvíhal uši, ňuchal a striehol ako vyžla. Opúšťal pána župana na päť, desať minút, a už nie ako milý malý psík, ale človek, ktorý koná svoje úradné povinnosti. Čo myslíte, kam odchádzal?

— Nemám poňatie. Kam?

— Do záchodu.

— Chcel som povedať.

— A hádajte, čo tam robil?

— No, čo?

Sekretár sa zasmial, ako čo by to bola zrejmá vec.

— Nie to, čo si myslíte, — povedal vážne Landík. — Zapálil elektriku, spustil vrchnák, sadol naň a aby nezabudol, čo veselý pán župan pohovoril, naznačil si to do úradného notesa, aby mohol hneď ráno podať „prísne dôvernú“ správu na „patričné“ miesto. Čudoval som sa, že každé ráno sa ktosi telefonicky spytoval, či je pán župan v úrade. Chceli vedieť, či nespí. Tohto Hrbíka som nemohol zniesť. Inštinktívne som cítil, že je to podliak. Zazeral som naň. Bol som voči nemu odmeraný, chladný, a čudné mi bolo, že sa schádza s ním pán župan. Raz som musel na neho hľadieť veľmi pochmúrne, lebo keď odišiel, pán župan prišiel ku mne, a hladiac ma po hlave, so smiechom povedal: „Nehnevajte sa na neho, Janíčko. On koná iba svoju povinnosť. Viete, kontrola. On mi je veľmi potrebný. Keby nie Hrbík, tam „hore“ by ani nevedeli, že žijem, a ja sám by som nevedel, s kým sa to vlastne stýkam, a nemal by som sa stýkať, s kým sa nestýkam, a mal by som sa stýkať, kam chodím, a nemal by som chodiť, kam nechodím, a mal by som chodiť, čo robím, a nemal by som robiť, čo nerobím, a mal by som robiť. Nevedel by som o svojom najdrobnejšom a najtichšom kroku. Nevedel by som, že som stál pred Grossmannovým výkladom a dlho sa díval do jeho výkladu so všelijakými lahôdkami a konzervami, čo je podozrivé, lebo som tým dal najavo, že by mi bolo milé, keby mi Grossmann z tých lahôdok poslal, rozumie sa, do daru. Nedozvedel by som sa, že som hral karty s podnikateľom Jarabým a vyhral som dvesto korún, čo nie je také nevinné, lebo tá výhra, ktovie, či nebola schválna prehra, a teda úplatok. Nebol by som si pomyslel, keď pijem u fabrikanta Schröttera čaj a jeho pani mi dá obložený chlebík, že zrádzam vlastne vlasť, lebo ten Schrötter chodí stále do cudziny. Nevedel by som, čím voniam, ako smrdím, koľko litrov vína a koľko veľkých pohárov piva som vypil, čo jem a koľko ráz som bol v noci von. Takto som sa dozvedel, že náš sused lekár je žid, a keď som nedávno prechorel, rozumie sa „od prílišného použitia alkoholu“, zavolal som si tohto lekára žida, a máme tu predsa piatich našich lekárov. Čo možno potom očakávať od ostatných obyvateľov, keď župan dáva takýto príklad? Uznám, že to nebolo odo mňa pekné, ale býva v susedstve, a mne bolo zle. Prečo má ten žid takú kresťanskú tvár?… V ktorejsi dedinke ma vítali hasiči. Hrali hymny. Najprv Nad Tatrou sa blýska a potom Kde domov můj. Upozornil som ich na to, ale nerobil „aféru“. Viete, čo som spáchal? Župan ututlával autonomistický pohyb!… A predsa, vidíte, Janíčko, tento Hrbík mi je potrebný ako kus chleba. Nehnevajte sa na neho. Ja sa dozviem všetko a viem aspoň všetko. Pána Hrbíka kontrolujem vlastne ja a skrze neho vykonávam všetky svoje návrhy…“ „Ako, pán župan?“ spytujem sa. Sadol si k môjmu stolíku tak, ako vy teraz sedíte, pán sekretár, a vraví mi: „Dajte pozor!… Čo je zlé, obyčajne hania; čo je dobré, chvália. Ale toto je zvyk obyčajných ľudí. Pre neobyčajných ľudí je iná norma. Títo chvália, čo je zlé, aby sa ho striasli, a hania, čo je dobré, aby im ho ľudia nebrali. Napríklad: chcem sa zlého úradníka zbaviť, teda ho chválim, aby mi ho vzali. Mám dobrého úradníka a nechcem, aby mi ho vzali, teda ho haním. Hrbík, pravda, a ja sme nie ani obyčajní, ani neobyčajní ľudia. My sme najneobyčajnejší. Šli sme ďalej. Haníl som zlého úradníka, aby som ho dostal preč, Hrbík si myslel: ,Aha! Ty ho haníš. Nenaletím ti. Chceš povedať, že je to človek dobrý. Práve nie! Ten človek je darebák!' Chválil som dobrého, Hrbík si myslel: ,Aha! Ty ho chváliš. Nenaberieš ma. Chceš povedať, že je to nanič človek. Práve nie! To je človek znamenitý…' Tak sme prišli k prvej norme neobyčajných a tretej norme najneobyčajnejších ľudí, čo je jedno a to isté. A nemusím ani luhať…“ Oči mi zachádzali za mihalnice od začudovania, pán sekretár, keď som tieto reči počúval. Pán župan mi dokázal svoju teóriu i na vecnom príklade … „Chcel som,“ hovorí, „vydláždiť námestie Slobody so štátnou podporou. Radím sa s Hrbíkom… Hrbík na to: ,Ale áno. Prečo nie ? To bude krásne.' A myslí si: ,Ty chceš vydláždiť námestie Slobody? Keby si to naozaj chcel, bol by si proti tomu. Teda nech je.' Nuž tak, Janíčko,“ končil svoju prednášku pán župan. „Sme s pánom Hrbíkom vždy zajedno. Preto sme takí kamaráti. Je to veľmi, veľmi potrebný človek. Bez neho by sme nič nespravili. Správajte sa voči nemu milo, ochotne, zdvorilo. Raz som ja ,len úradný predstaviteľ', a on ,dôverný povereník' a čí ,poverený dôverník', musíte si i jeho uctiť, ak si uctíte mňa…“ Tam som sa ja mnohému naučil, — pochválil sa Landík.

— A koniec? Veď to nemohlo ísť donekonečna, — bol zvedavý agrárny tajomník.

— Koniec k veci nepatrí, ale vám ho poviem… Ten pán župan ma učil, aby som si Hrbíka uctil, a nakoniec ho sám zneuctil. To sme sa len po zrušení žúp dozvedeli, keď udrela do žúp ako do nejakých mláčok mohutná päsť a my sme sa rozstrekli po celom Slovensku ako kvapky. Vtedy som ja frkol sem… Viete, mal v ktoromsi mestečku schôdzku s mladou ženou. Tam Hrbíka nepotreboval. Ale skôr zahalí hmla Lomnický štít, ako by sa mohol zahaliť a neviditeľným urobiť veľžupan. Už sedel v kupé a fajčil s nasladením regaliu mediu, keď tu prikvitne z druhého kupé pán Hrbík, že vraj nemohol dovoliť, aby pán veľžupan sám cestoval. Azda si myslel, že chce preskočiť do Maďarska. Pána župana to, pravda, mrzelo a privítal ho s radosťou: „To ma náramne teší. Nás ani smrť nerozlúči. Budeme ležať vedno v hrobe.“ Pritom iste rozmýšľal, ako by sa ho striasol… Keď sa blížili k cieľu svojej cesty, začal rozprávať o politike, o autonómii, že je odôvodnená, kým sú Slováci kabátom a Česi košeľou, o husitoch, že nám Husa natískajú, o Podkarpatskej Rusi, ku ktorej by mali patriť i Košice, i Prešov. Dosiahol, čo chcel. Hrbík sa zdvihol a odišiel, známo kam, aby si výpovede županove zaznačil. Župan potichu za ním. Nožíkom a či čím zvrtol zámku na „patričnom“ mieste a bez odporúčania sa zostúpil. Ani len toľko nepovedal konduktorovi, že tam kdesi sedí jeden cestovateľ, aby ho pustili. Akoby úmyselne, v parádnych triedach nebolo cestovateľov a konduktor odišiel do susedného vozňa porozprávať sa s kolegom. Predstavte si, ako proboval vyjsť, tisol, ťahal, kopal, volal, zúril, potil sa, zalamoval rukami, božekal a v strachu, že ho zavezú do cudzej krajiny, stratil koncepty, a neprišlo mu na um zlomiť na obloku priečku a vyskočiť oblokom. Zaviezli ho kamsi na rumunské hranice. Našla ho žena, čo čistí „patričné“ miesta… Čo sme to chceli povedať?… Hej… To nie sú spôsoby, pán sekretár. Akí sme my „páni“! Nie, nie, nie! Nemáme šľachetnosť ani tu, ani tu.

Pobúchal sa po čele a prsiach.

— Ani v myslení, ani v cítení. To nám chýba cveng a blesk. Kravský plechový, zachrípnutý zvonec, a nie cveng. Lojová sviečka, a nie blesk, aby bol pri tom malom svetielku hneď i smrad a čmud.

Vstal zo stoličky. Za ním i sekretár.

Keď si podali ruky, aby sa rozišli, Landík sa spýtal:

— Čo napíšete o mne nášmu zelenému túzovi?

— Panský duch.

— Na! Tam máš! — chytil sa za hlavu Landík, sklamaný, že nadarmo strieľal, puška vystrelila nazad. — Prepánaboha, len to nie!

— Tak teda „dobrý demagóg“.

— Napíšte „dobrý demagóg“, prosím vás, to chytí. Naozaj napíšete?

— Napíšem, aby ste vedeli.

— Ďakujem vám srdečne.