ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vec komisára Landíka na krajinskom úrade celkom dobre stála: ležala. O jeho preložení zo Starého Mesta niekam na východ, kde ani slnko nesvieti, ako hrozil generálny direktor obilného syndikátu, nebolo ani reči. Mäsiar Tolkoš darmo čakal na výsledok svojho anonymného udania. Okresný náčelník Brigantík sa srdil, že jeho správa a dôverný privátny list, čo mali Landíkovi krk vykrútiť, zostávali nepovšimnuté. Pani Landíková ešte verila v „zemskú“ spravodlivosť a dúfala, že jej Janíčka rozdvoja s kuchárkou Hanou. Dubec zabudol už na urážku a nedbal. Minister, zelený túz agrárnej strany, keď mu tajomník Ďurko Mikeska napísal, že je Landík organizovaný v Republikánskej strane maloroľníckeho ľudu, že je dobrý „demagóg“ a ako inteligentný, energický mladý človek môže byť strane len na úžitok, hodil Dubcovo oznámenie do priečinka.

Landík sám ani nevedel, čo všetko sa robí za jeho chrbtom. Spočiatku čakal hrom, ale keď dlho neudieral, myslel si, že búrka prešla a nebo je čisté. A keby i udrel hrom z jasného neba, čo po ňom, on je už na všetko prichystaný. I keď ho preložia. Dnes je už celý svet malý. Ani severná točňa je nie ďaleko. Svoju Aničku si on nájde telegramom, telefónom, listom, železnicou, motocyklom, autom, aeroplánom, i keby bola na dne pekla. Nie je to síce tak, ako keď ju má pod nosom a môže k nej i pešo zájsť, ale čím väčšia diaľka medzi zaľúbenými, tým dlhšia i chôdza k nim, tým dlhšie trvá i láska. Čím väčšia priepasť medzi dvoma brehmi, tým väčšia a hlbšia i túžba dostať sa na druhý breh, kde naťahuje ruky najmilovanejšia. Pravda, jednako by bolo lepšie, keby ho v Starom Meste nechali, nuž ale, ak to nemôže byť, i tak dobre. Na každý prípad treba využiť prítomnosť.

Landík ju i využíval. Rozvalidovci ešte neboli doma. Chodil k Hane do kuchyne skoro každý večer. Jeho návštevy bývali najprv krátke, ale ako sa dĺžili večery, tak i jeho návštevy. Čajovával s Aničkou a Milkou pri kuchynskom stolíku. Najprv z hrnčeka, z akých ony pili, potom mu dali panskú šálku. Niekedy ho ponúkali dievčatá i večerou. Spočiatku ho mrzelo jesť s nimi, ale aby ich neurazil, vzal si aj on. Nech si nemyslia, že je pyšný. Milka rada spievala balady, čo sa doma naučila medzi vrchmi. Spievala falošne, na celé hrdlo, až lampa žmurkala a pokrievky na stene ako čo by sa usmievali. Landík sa bil po kolenách a Hana sa chytala za boky od smiechu. Vôbec Milka veľmi rada mala hlučnú hudbu a spev. Neraz chcela čínsku muziku. Landíkovi dala vahan medzi nohy a varešku, aby ňou búchal, Hane pokrievky, ona si vzala mažiarik a tĺčik a začala:

Hana ju zastavila:

— Nerev ako vôl na holiach.

— Nik nepočuje, — zastavila sa Milka.

— Horký nepočuť.

Landík sa išiel presvedčiť na dvor a potom na ulicu, či počuť, či nie. Uspokojený sa vrátil, že nič nepočuť.

— Tak si spievaj, — dovolila Hana, — ale bez čínskej muziky. Radšej si požičiame gramofón.

Milka doniesla gramofón z panskej izby. Počúvali, húdli si podnos, potom zaspievali ticho. Hana mala celkom príjemný alt, ale Milka kazila, keď vrieskala a mýlila spevákov. Spustili si tango. Landík učil dievčatá. Proboval s Hanou, potom s Milkou, potom Milka s Hanou. O niekoľko dní prešli do izby, kde bolo rádio, a počúvali Prahu, Brno, Bratislavu, Viedeň. Landík vysvetľoval a manipuloval. Milku zvábil klavír a prešla do druhej izby. Sadla na krútiacu sa okrúhlu stoličku, najprv sa do chuti pozvŕtala na nej a začala brnkať do sveta na klávesoch, ako decko, keď je dobrej vôle, spievajúc pritom svoju zamilovanú baladu:

Landík si presadol k Hane na diván, stískal jej ruky a bozkával sa s ňou potichučky, aby nepočula Milka. Milka spievala:

Pritom sa usmievala a v duchu ľutovala, že nemá takého panského galána ako pani kuchárka, s ktorým by sa tiež mohla bozkávať.

Príležitosť robí zlodeja. Prešlo ešte niekoľko dní a tancovalo sa v panskej jedálni pod veľkou visiacou lampou. Podával sa čaj v panských šálkach a sladké zákusky na tanierikoch. Pri stole sedela i Milka a napodobňovala svoju paniu, ako dvíha šálku dvoma prstami, pričom ostatné otrčí, ako si oprašuje prsty a kladie kraj servítky k ústam, žmurká na pána, privrúc jedno oko, dibká k nemu malými krôčkami, lezie mu do kečky a búcha nežne po pleci na znak lásky. Pánom bola Hana. Potom pred zrkadlom predstavovala, ako si pani maľuje obočie a pery a pudruje si tvár, prsia a hrdlo.

Nuž, ako sa vraví, kocúr bol preč a myši mali hody. Boli to krásne večery. Najmä to brnkanie na klavíri a počúvanie rádia na diváne, spojené s bozkami. Možno, že by bol Landík i nocoval v dome a presťahoval sa do neho, ale ho nikto nepozval, a Hana by to iste ani nebola dovolila. Už o pol jedenástej začala pozerať na hodiny. Landík rozumel a odchádzal, aby na druhý večer zasa prišiel.

Boli bezpeční. Pani sa dohovorila s Hanou, že jej napíše, kedy sa vrátia. Tisícka, čo jej dala na kuchyňu, ešte trvala. Čajovanie nestálo nič, lebo boli panské zásoby, hudba bola zadarmo, no a tých niekoľko vajíčok na mäkko alebo na praženicu s maslom alebo na škvarkách, čo zjedol Landík, naozaj boli maličkosť. Sám dom obývali len Rozvalidovci, iných obyvateľov nebolo. Dom bol starý, s metrovými múrmi.

Hrubá brána bola vždy zavretá, dvierka na schody tiež, nemohol ich nik prekvapiť. Milka mohla vrieskať, nik ju nepočul okrem Hany a Landíka. Škoda bolo zakazovať i čínsku muziku, ako sa sám Landík presvedčil, z domu nemohlo vyjsť ani najsilnejšie fortissimo. A to je hlúpa povedačka, že múry majú uši.

Najbezstarostnejšia bola Milka. Landíkovi neraz prišlo na um, čo by bolo, keby ho tak tu našiel direktor s paňou, keby sa dvere odrazu otvorili a vošiel jeho šéf Brigantík alebo mäsiar Tolkoš, ten udavač. I Hana stŕpla, ale sa vždy upokojila, že ani list ani telegram ešte neprišiel. Dávala teda aspoň pozor, aby sa z náčinia nič nerozbilo, a keď videla, že Milka veľmi strmo kladie šáločky, radšej sama obslúžila i svojho hosťa i svoju podriadenú chyžnú. Milka, uvelebená na stoličke s rozloženými sukňami, kývala kuchárke hlavou, že je s ňou spokojná, alebo ju upozorňovala láskavým hlasom:

— Anička! Lyžičky chýbajú… A kde je rum?… Cukorničku ste zabudli vyložiť… Viacej sladkého. Pán má rád sladkosti… Najprv mne ako dáme… Tak. Ďakujem.

Raz pri takomto čajovaní Landík zas zbadal, že na malom Haninom prste je prstienok s veľkým rubínom, ktorý už raz zbadal a zabudol sa spýtať na jeho pôvod.

— A aký to máte prstienok? Nosíte ho len niekedy.

Dosiaľ veselá Hana osmutnela. Chvíľku uvažovala a potom so sklonenou hlavou začala rozprávať:

— To mám od matky. Jediné dedičstvo. Dala mi ho tetka Šebestová, práčka, u ktorej kedysi moja mať bývala a umrela. Ona, Šebestová, mi rozprávala, že matka bola cirkusovou komediantkou. Chodila na veľkej guli a na drôte a za ňou driečny mladý pán, ktorý si ju i vzal — za ženu. Bol bohatý, vraj, ale nečestný a ukrutný. Manželstvo netrvalo ani dva roky. Mať, nebožiatko, nemohla vydržať a ušla od neho, a viac sa k nemu nevrátila. Dala sa zas na komediantstvo. Spadla zvysoka a viac nevstala. Tak ju odniesli v plachte a po polroku umrela. Keď umierala, pýtala si mydlo a pomocou mydla horko—ťažko jej stiahli z prsta tento prstienok. Vzala ho ešte do ruky, pozrela naň a odhodila: „Ty moje nešťastie!“ vykríkla pritom a onedlho bola božia. Šebestová ten prstienok zdvihla, a keď som sa vrátila zo štátneho domova z Košíc, kam ma dali a kde som bola do šestnásteho roku, dala mi ho a povedala: „Matke priniesol nešťastie, tebe, možno, prinesie šťastie.“ A od tých čias ho zavše nosím, vtedy, keď sa niečomu veľmi teším, akoby na próbu, či mi radosť nepokazí.

— A kazí? — spýtal sa Landík.

— Dosiaľ nepokazil ani raz.

— Bože môj! Šestnásť rokov v štátnom domove!

— Tam som mala akúsi ťažkú chorobu. Rukami som nemohla hýbať a to mi trvalo dlho, dlho.

„To preto také písmo,“ myslel Landík.

— A otec? — spýtal sa nahlas. — Poznáte si otca? Žije?

— Nič o ňom neviem, ani nechcem vedieť. Musel byť ukrutník.

— Ani neviete, kde je?

— Ja sa volám po matke, ale v matrike som Dubcová.

— Dubec!? — vyskočil Landík. — Taký chlpatý, široký, vysoký?

— Neviem. Nikdy som ho nevidela.

— Statkár neďaleko Brezníc?

— Nepoznám.

— Žije so svojou chyžnou.

Hana pokrčila plecami. Landík si spomenul na historku, o ktorej mu v lete Želka rozprávala, o prvej a jedinej Dubcovej žene, o nemravníkovi, o víchriciach, čo sa stretávali, o darovaných rubínových prstienkoch. Kaštieľ s gotickými oblokmi, erb na priečelí, osvietená pani chyžná, ktorá si dá ruky bozkávať…

— On to bude… On je to, — tvrdil. — Anička! Veď vy ste bohaté dievča.

Vyrozprával jej, čo počul o Dubcovi.

— Ak sa vaša matka nerozsobášila s Dubcom, — končil, — vy ste jeho jedinou zákonnou dedičkou.

Hana sa ešte väčšmi zachmúrila a rozhodne odmietla myšlienku byť Dubcovou dedičkou.

— Nechcem byť. Hnusilo by sa mi.

To bolo čosi z Landíkovho charakteru. On tiež vravieval matke: „Nepýtaj od nich nič. Nechcem!“ K Hane pocítil veľkú nežnosť. Prešiel k nej, chytil jej ruku, stisol a povedal:

— Anička, vy ste statočné dievča.

Idúc domov, opravil tento svoj náhľad: „Statočnosť by tu bola hlúpou romantikou… Ešte je otázka, či je to ten Dubec, ale prstienky sa zhodujú. Sú rubínové …“

Milá idyla v rozvalidovskom dome trvala skoro celý august. Ale koncom augusta prišiel list, že sa Rozvalidovci vrátia. Museli sa vyčistiť parkety, kľučky, dvere, poumývať obloky, vyprášiť koberce, okúpať palmy, aby bolo všetko čisté a aby byt smrdel olejom a benzínom, keď páni prídu. To znamenalo koniec večierkom. Landíkovi bolo smutno. Privykol na „svoju“ Aničku a veselú Milku. Ich spoločnosť mu chýbala. Keď prišiel večer, nemohol obsedieť ani doma, ani v hostinci. Samota ho trápila a nevyplnili mu ju ani priatelia—kolegovia z úradu, ani známi a neznámi ľudia, ani pohár vína alebo piva, ani partia šachu, ktorú hrával s verným správcom Kvirínom Čížikom, čo chodil do Centrálnej kaviarne každý večer len kvôli šachu i so svojím psom Tarajom Druhým. Nezabavila ho ani hra na bridž, ktorú po šachu hrával s kolegom Novotným, oficiálom Sakulíkom a Veselým, praktikantom zo súdu. Fádna mu bola i päťdesiatka alebo stovka karambolu s Veselým, keď nebol bridž. Ešte najradšej kibicoval bankovému úradníkovi Nehodnému. A to preto, lebo šéfom Nehodného bol bankový direktor Rozvalid, a Rozvalid bol zároveň i domácim pánom Aničky. Dýchal teda skoro ten istý vzduch čo Anička, a to ho spojovalo s ňou. Milé mu bolo, keď ho Novotný zavolal k sebe na čaj a počúvali rádio. Toto mu pripomínalo nedávnu krásnu minulosť a bozky na diváne.

Ráno ju už neodprevádzal, aby sa ľudia nehoršili, nie na neho, on si z toho nič nerobí, nie je Tolkoš, ale na Hanu. Okrem toho i preto, že okresný náčelník Brigantík nariadil „jednoduchú frekvenciu“, to jest úradné hodiny na jeden dúšok, a to pre každého od siedmej do druhej. Práve pred zimou. Ale to iste jemu, Landíkovi, na protiveň, aby Hanu nemohol odprevádzať.

Nahrádzal si ranné prechádzky večer. Dohovorili sa, že Anička bude vychádzať pred bránu večer, keď sa stmí. Dievča vychádzalo. Landík nechal tak šach i bridž i karambol a chodil na schôdzky pred bránu. Tu stával s ňou, alebo sa prechádzal, alebo, čo bývalo najbezpečnejšie, uchýlili sa do chodby za bránu, kde bola tma ako v rohu. Takto bolo i najtmavšie, nik ich nevidel, i najteplejšie, lebo mohli jeden druhého zohrievať. Nebolo to síce také, ako keď rádio počúval a Milka brnkala na klavíri, ale jednako lepšie ako šach, bridž, karambol, karty, kibicovanie a čajovanie u Novotného.

Chcel sa Aničke revanšovať, aby prišla k nemu, že ju tiež pohostí čajom a zákuskami, ale odmietla.

— Čo by povedala pani?

— A čo by mohla povedať?

— Že sa túlam po nociach.

— Nemusí o tom vedieť. A potom, aké túlanie? Môžete mať známych a navštíviť ich.

— A ešte pán! On je vždy doma, keď nie je v banke, a chce, aby sa vždy všetci okolo neho vrteli.

— A teraz?

— Teraz už spí. Doktor mu rozkázal, aby čím viac spal, to vraj posilňuje nervy. A nesmie v posteli ani čítať, to vraj odháňa spánok. Musí hneď prižmúriť oči a myslieť na príjemné veci.

— Nuž teda sa nekrútite okolo neho… Anička, vy sa vykrúcate. Príďte, keď sú páni nie doma, niekde na návšteve, v divadle, na bále. Bude taká príležitosť.

— Sama?

— Sama.

Pohladila ho po tvári.

— Nie, pán doktor.

— Tak teda s Milkou.

— S Milkou skôr.

Jedného daždivého večera i prišli v klobúkoch, nepremokavých plášťoch s dáždnikmi, v lesklých gumových čižmách a v rukavičkách, celkom ako mestské slečinky. Chceli prekvapiť pána doktora, vidieť jeho byt, trošku si posedieť a odísť.

Obsluhujúca Marka ich vpustila do pitvora. Keď ich tu pri svetle malej lampy poznala, zamedzila im cestu a surovo sa ich spýtala, čo tu chcú.

— Navštíviť pána doktora, — odpovedala Milka.

— Pán doktor nočné vizity neprijíma, — postavila sa Marka, nízke, zavalité dievča so širokým čelom, vypuklými, silnými obrvami, dvoma tenkými vrkôčikmi a hrubými ako valce ramenami.

Z veľkých rúk sa jej parila a kvapkala voda, čo si zabudla ruky utrieť. Bolo jej protivné, že cudzie dievčatá, a také ako ona, služobné, chcú robiť vizity u pána doktora. Je to jej pán. Nepotrebuje nijakú cudziu lásku. Keď niečo treba, tu je ona. Známy druh žiarlivosti a závisti, ako keď domáci pán pohladí pred svojím psom cudzieho psíka. Hneď je vrčanie a ruvačka.

Landík počul šum a vyšiel zo svojej izbičky. Vysvetlil Marke pekným slovom, že slečny sú jeho staré známe, aby pomohla dámam zobliecť kabáty a zobuť čižmy. Sám pomohol Hane. Marka sa nahnevane zasmiala a len toľko precedila cez zuby:

— Ff! Slečny! Dámy! Také ako ja.

Obrátila sa chrbtom urazená a odišla do kuchyne. Hana a Milka sa smiali nad Markinou neohrabanosťou, jednako boli nemilo dotknuté nevľúdnym privítaním. Ani sa celkom nezložili. Vošli do izby v klobúkoch, rukavičkách, s kapsičkami a v gumových čižmách. Len plášte a dáždniky nechali v pitvore.

Landík ich návštevu neočakával. Bol by pripravil nejaký večierok so sladkým a zákuskami z cukrárne. Novotný by mu bol požičal na tento večer gramofón. Takto nebolo nič. Milka sa necítila doma a nevrieskala. Sedela na stoličke vážna v červenom klobúku a s červenou taštičkou v ruke. Obzerala sa po chudobnej izbičke a iste jej prešla hlavou myšlienka: „Tu teda býva náš pán doktor. Veru chudobne.“ Hodnú chvíľu trvalo, kým trošku oživla, vstala a začala pozerať lacné obrázky na stene. V izbe bolo sychravo, nepríjemne. I Hana oblietla pohľadom izbu a bolo jej tiež chladno i na tele i na duši. Nikde nijaká ozdoba, výšivka, stôl bez prikrývadla, diván holý, bez podušiek, cylinder na lampe neočistený a mliečne tienidlo zaprášené. Nebolo vidieť ženskú ruku na ničom, ktorá vie všetko okrášliť. Hnevala sa v duchu na Landíkovu domácu paniu, že sa nestará o svojho obyvateľa, a tá dievka, čo ich tak krásne prijala, je na to sprostá a musí byť neporiadna… Ako by to ona usporiadala! Kanapku by dala medzi obloky, stolíček trošku ďalej do kúta, nejakú rastlinu do druhého kúta, kvety do oblokov, dlhé záclony, ta to, ta to. Ľutovala Landíka. On bol tiež stiesnený. Nevedel, čo má povedať a čo má robiť. Zistil, že medzi košeľami v papierovom vrecúšku nemá dosť cukru a v plechovej nádobe medzi pančuchami je čaju už len za štipku, rumu len práve na dne fľašky. Poškrabal sa po hlave a šiel do kuchyne. Chcel dať doniesť tri šálky čaju z blízkej kaviarne. Marka sa robila hluchá.

— Ale si vezmite dáždnik, aby do čaju nenapršalo a nerozmokli zákusky… Počujete?… Tu máte desať korún… Nepočujete?

— Nepočujem, — odpovedala Marka drzo. — Nebudem obsluhovať také dievky, ako som ja. Môže hociktorá z nich prejsť.

— Mariška, aká je to neúctivosť? — začal Landik pekne. — Veď sú to moji hostia.

— Jest tu šustu!

— Doneste i pre seba jednu porciu. Marka. Marka zanovite odsekla:

— Nech mi donesie tá v tom červenom klobúku.

— Vy ste sprostá Mara, — nahneval sa Landik.

Prešiel do kaviarne sám. Odtiaľ s pomocou čašníka doniesli čaj a zákusky. Čaj bol studený. Nemohol rozohriať. I zákusky boli tvrdé a zapáchali mydlom. Landik sa hanbil, že nemôže dievčence ako sa patrí pohostiť. Ľutoval, skoro vyčítal, že mu neodkázali.

— Mládenec nemá kuchyňu a komoru pri nej. Je ako mladý vrabec, čo otvára svoj žltý zobák, aby ho druhí kŕmili.

— Skorej starý, — zasmiala sa Milka, — čo musí všetko zháňať do svojho hniezda.

— To musí každý, — poučovala Hana. — Komuže rastie všetko doma?

Milka sa začala rozveseľovať. Napodobňovala pána direktora Rozvalida.

— Hm, hm… Zasa ma začína štiepať v hlave, — vravela mužským nízkym hlasom. — Kde máš tie prachy, Klemuška? — priložila si prsty k sluche, vstala a začala vyťahovať zásuvky. Namanula sa jej do rúk kefa s hrebeňom. — To sú nie ony… Ani tu nič. Ani tu… I v boku mám ťažobu. — Chytila sa za bok. — Kde máš ten olej?… Keď to vždy len mäso a mäso, kačky, husi… Neviete dať niečo ľahšie?… Grísa, ryža, to je pre mňa… Zas budem mať záchvat… Čo vravíte, že je dobré proti kolike?… Počkajte, zapíšem si to… Tatata… Že vám tototo pomohlo?… Ako ste to povedali?…

Milka robila, ako čo by si názov lieku zapisovala. Potom vstala, prešla krívajúc ku skrini.

— Juj, táto moja noha! Vždy, keď prší, ma rozbolí. I Hanu to chytilo. Potešovala ako pani direktorka:

— Ľahni si, prosím ťa. Navaríme horúceho čaju, vezmeš dva prachy a vypotíš sa. Schováme ťa pod perinu.

— Dva prachy? — pozastavila sa Milka. — Čo povie srdce?

— Na to máme tie červené guľky.

— Čo povie žalúdok?

— Tam sú tie čierne pilulky.

— Čo povedia črevá?

— Napiješ sa koňaku.

— A hlava, žlč, pečeň?

Smiali sa všetci. Prišli do nálady. Nie nadlho. Vravia, že božie mlyny pomaly melú. Prejde i desať, dvadsať, niekedy i sto rokov, a niekedy i tisíc, kým sa napáchané hriechy pomstia. Landík, Hana a Milka sa v tomto prípade posmievali chorému človeku, ktorý si chce pomôcť liekmi. To je hriech. A čudné, hoci sa to vidí neuveriteľným, božie mlyny hneď a zaraz začali mlieť. Kompánia spomenula vlka, a už i bol za pätami. Čosi zašramotilo, zadupotalo, a do izby sa vrútil vysoký a chudý pán v pinči na hlave, s bielym šálom okolo hrdla, v dlhom čiernom kabáte s hodvábnymi výložkami, v bielych rukavičkách. V ruke držal zavretý dáždnik, z ktorého mu stekala voda na galoše. Vypuklé lícne kosti, vpadnuté líca, pod nosom dve čierne bodky miesto fúzov a na brade muška.

Pozreli na neho s ustrnutím.

— Svätá Mária! — vykríkla Hana.

— Ježiši Kriste! — zvolala Milka.

Nebol to ani jeden z tých dvoch. Pred nimi stál ich chorý pán, pán Ferdinand Rozvalid, bankový direktor. Stál, ale len na chvíľku, kým sa nerozhľadel a nepovedal:

— Tak!?

Potom ako vietor, keď potrasie jabloň a slivku, tak pán direktor potriasol za plecia najprv Hanu, zatým Milku, prizrúc sa im dobre do tváre, mrzko pozerajúc na Landíka, zasvišťal:

— Sss… ťťť… Teda predsa! A vyšiel.

Strach a prekvapenie prilepí k stoličke. Odoberie i hlas. Nastala tíšina. Len asi po minúte nastal pohyb.

— Náš pán, — vykĺzlo sa slovko z Haniných úst.

— Bože, bože! — zašeptala Milka.

— Direktor! — zhíkol Landík.

— Vyhodia nás zo služby, — ševelili Hanine pery.

— Čo to bude? — zavzdychala Milka a zložila ruky do lona.

Obe hľadeli na dlážku, ako čo by im dlážka mala poradiť a vyzradiť budúcnosť. Ale dlážka mlčala a okolo všetko. Keď mlčanie už bolo trápne pre Landíka, zahlaholil jeho pevný a čistý hlas ako dobre liaty zvon:

— Tak prídete ku mne. Pozreli na neho. Hľadel na Hanu.

— A ja? — spýtala sa Milka.

Potom bolo zas chvíľku ticho a Milka opätovne sklonila hlavu a sama si ledva počuteľne odpovedala:

— Však sa ja už niekde uchytím.

Hana jej položila ruku na rameno.

— Pôjdete so mnou, Milka.

A Landík si pomyslel: „Nebude to trocha veľa naraz dve?“