ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prievan, ktorý nastal medzi dvermi a otvorenými oblokmi, rozdul krídla Hrnčiarikovho kabáta a rozstrapatil jeho mäkké, nahor česané vlasy. Nevedel, čo má robiť. Či zbierať písma, ktoré zdvihol vietor zo stolíka a rozfúkol po kvetnatom perzskom koberci, či seba držať v rovnováhe, či len kabát, aby mu ho vietor nezobliekol, či i dvere, aby neboli mocným prúdom povetria hlasite prichlopené. Tislo ho k dverám, ako čo by plával proti silnému prúdu. Dvere jednako, hoci ich pevne držal za kľučku, buchli. Vietor prestal a prezident, ktorý prvý prišiel do izby, akoby z nôh zrazený, chodil po koberci štvornožky. Zbieral sfúknuté písma a listy, chmatal za nesadnutými v povetrí, aby mu oblokom neuleteli.

I Hrnčiarik sa hodil na kolená a pomáhal zbierať.

— A keď som povedal, aby tieto obloky zavreli, — šomral nahnevane šéf úradu.

Hrnčiarik ešte nikdy nevidel svojho vysokého predstaveného v takomto položení. Prvý človek na Slovensku! Od takého by človek očakával vše niečo neobyčajné, aspoň o dva zmysly viac, ako majú priemerní vládni radcovia. Takú nejakú vznešenosť, veľkoleposť, obratnosť, hrdú izolovanosť, neprístupnosť, chladné, sebavedomé pokyny, tajomnosť. A nič také nevidieť. Ako iný tučný, širokoplecí päťdesiatnik prostredného vzrastu s okrúhlou, nakrátko ostrihanou hlavou, vyholenou tvárou, okrúhlymi lícami, mäsitým dlhším nosom a tenkými perami. Ani stopy po nejakej vznešenosti a hrdosti, nie to pýchy. Celkom obyčajný, prostý, prirodzený človek.

„To som ja videl inakších županov za onoho času,“ myslel si Hrnčiarik. „Tí obyčajné písma ani na svoj stolík nepripustili. Keď bolo treba viac ráz podpisovať, husár rozložil akty po izbe a osvietený pán župan ráčili iba vykračovať po nich a odtláčať svoje vznešené meno, čo mali na gumových podpätkoch vyrezané. Niekedy i to robil husár, len si musel preobuť topánky… A nášho prezidenta zmätie sprostý prievan tak, že sám chodí štvornožky a zbiera papiere… To je síce prirodzené, ale vznešený, hrdý, veľkolepý človek by sa nebol hneď ponížil k zemi. Bol by vyčkal, kým zavrú dvere, a potom by bol rozkázal: ,Ty, hlavný radca, zatvor obloky.' Dal by mi zazvoniť na Osušátka a ten by bol papiere pozbieral…“

„Takto, pravda, nikdy nebude mať času,“ rozmýšľal Hrnčiarik, „a čo ho potrebuje!“ Videli sme už na chodbe rady deputácií súkromných a úradných jednotlivcov. Chodia sem ako na púť do Šaštína. Každý chce makový koláč, aký div, že sa mnohým dostanú horké karpatské pilulky. Kto by to vydržal? Veď sú tu nielen deputácie a jednotlivci—prosebníci, nielen dlhé porady s večným predsedaním, komisie, výbory, zastupiteľstvá. Tu sú i permanentné protektoráty všetkých možných výstaviek, zábav, zjazdov, zápasov a dostihov. Treba predsa rečniť na každej slávnosti, bankete, manifestácii a predstavení, vítať každý druhý deň na stanici ministrov, významných cudzincov, diplomatov a iných excelentných pánov; treba sa často preobliekať, raz do krátkeho, raz do dlhého čierneho kabáta, raz do smokingu, raz do fraku, a ak sa pri každej tvrdej košeli a zapínaní tvrdého golierika a uväzovaní prekliatej mašličky tak najeduje ako ja, ďakujem pekne!… Ja som dosť krotký a musia mi pritom i žena i dcéry pomáhať, aby som mal komu nadávať, ináč by som stroskotal. A čo taká nátura, ako je tento náš prezident, bezprostredná, prirodzená, s večne kypiacou krvou, rečami i činmi… Nechcel by som byť pri takej košeli!…“

Hrnčiarik si tak živo predstavil scénu, že si priložil dlaň na tvár a zdvihol lakeť pred úderom, hoci prezident v tejto chvíli nemyslel na zaucho, ale usilovne zbieral papiere.

„Všetko chce sám vidieť, vedieť a urobiť,“ uvažoval v duchu hlavný radca, pokukujúc jedným okom na svojho šéfa. „To je nie dôstojné,… Keby ho tak minister našiel.“

— Nechajte, pán prezident, ja to pozbieram, — povedal nahlas, — to nie je robota pre vás.

— Ach, čo! I tak sa nikdy negymnastizujem.

„To je to, že chceš všetko sám,“ začal tykať Hrnčiarik svojmu šéfovi v myšlienkach. „Preto nemáš čas, lebo na všetko máš čas. Rozumie sa, že každé sprosté písmo musí prejsť tvojimi rukami, aby si mohol opraviť nejasnú osnovu, sloh a ortografické chyby, lebo len ten akt je správne vybavený, čo si ty videl a opravil. Najradšej by si písal i adresy, lebo len tá adresa je dobrá, ktorú si ty napísal… Ešte i známky by si bol súci lepiť, lebo len tá známka je dostatočne a správne, nie nakrivo, nie dolu hlavou prilepená, ktorú si ty prilepil… Ba i na poštu by si najradšej sám išiel, lebo ani v osobnom tajomníkovi a arbitrovi elegantiarum Altmannovi, ani v generálnom tajomníkovi Osušátkovi niet dosť záruky, že listy zanesú naozaj na poštu a nehodia ich do Dunaja …“

Pri krčení mu začalo srdce zasa tuhšie búchať a cítil malý závrat v hlave.

„Ešte ma porazí,“ zhrozil sa hlavný radca a v myšlienkach mu vírilo. „To je človek žiarlivý na prácu, na svoju moc, na každé dobrodenie, čo môže udeliť, na každé spravodlivé riešenie, aby sa viazalo k jeho menu, a nie k druhému… Nič mu nesmie ujsť… Myslí si, že by sa dom zrútil, keby vytiahol nohu z neho, s tým malilinkým rozdielom, že by tu šlo o celú krajinu, ktorá je i tak blízko Dunaja. Božechráň! Ešte by ju niektorý viceprezident zachránil, a ich by bola zásluha… Žiarlivý človek!… Preto tí chudáci sedia ako cifrované papagáje v klietke, a ak za písacím stolíkom nepozerajú ilustrované časopisy, iste hľadia ‚do prúdov valných Dunaja šíreho‘. To je tak. Keď hlava pracuje, odpočívajú údy, a ty úbohý, bez pomoci stojaci prezident sa potom musíš náhliť ako chmára vo vetre, mlátiť cestou ako kamenec, duňať ako búrka, blýskať a udierať ako hrom…“

Zbieranie papierov sa skončilo. Prezident vstal a triediac papiere, sadol si do fotela neďaleko obloka, rozšíriac nohy.

— No, poďme, — povedal strmým, vážnym a akýmsi nemilosrdným hlasom. — Ak mi tie obloky ešte raz otvoria, vykopnem tú bandu. Stratili sme aspoň desať minút.

„Nikoho nevykopneš,“ myslel si Hrnčiarik, „to len tak hovoríš… Veď viem, že si naháňal už i poslancov okolo svojho písacieho stolíka, kým sa nevyšmykli von dvermi, a predsa, predsa ten tvoj strmý, vážny, nemilosrdný hlas a ‚kopanie bandy‘ je to, čo nás všetkých straší. Ja som vykríkol ,Ježišmária‘, keď si ma volal. Masný sa striasol a poklonkoval pri telefóne a Osušátko—Tobiáš spomínal dvojité umývanie a mydlenie… Vieme, že je to len letná búrka, ktorá zarachotí a stratí sa, ale my si myslíme, že všetko poláme, že pán poslanec neujde, že vykmásaný úradník zostane bez kečky, doráňaný sa zrúti, a ono tá búrka len osviežila ťažké, dusné povetrie, a že už sa ukazuje guľatá usmievavá tvár slniečka, kečka úradníkova zostala nedotknutá, stali sme sa iba pružnejší a ľahší. Kto stál ako buk, rozknísal sa, kto kráčal z nohy na nohu, utekal, kto utekal, stačil sa vyšmyknúť von dvermi… Ty si myslíš, že takéto búrky sú potrebné, najmä v úrade. Správne. Ale nám je to nepríjemné, veľmi nepríjemné. Ľudia nemajú radi hluk. Nás každý krik straší…“

— Videli ste, koľkí tam čakajú, poďme, poďme, — zopakoval prezident a utrel si čelo šatkou, pričom zakašlal.

Potisol mahagónovú schránku s cigarami a cigaretami pred Hrnčiarika, aby si zapálil, ale Hrnčiarik sa úctivo poďakoval, že on len fajočku fajčí.

— Nemám hosťovské čibuky ani fajočky, — poznamenal šéf. — A raz som mal hosťa, čo sa ma spýtal, či nemám kefku na zuby pre hostí. Povedal som mu, že nohavice by sa skôr našli.

Hrnčiarik sa úradne zasmial. „Aký satirický,“ pomyslel si.

— Včera som do štvrtej rána podpisoval, — skočil prezident na iný predmet. — Do polnoci bolo ešte ako—tak veselo. Pustil som rádio a to mi hralo… Má ten Flögl krásny hlas… Ale po polnoci, keď všetko zatíchlo, ustavične som počul, že niekto chodí po chodbe. To je od toho, že som naučený vždy niekoho cítiť za dvermi, a tak i v noci myslím, že je tam niekto. Možno, že som počul seba. Musím si nahlas čítať tie úradné gebuziny, aby som ich rozumel. Nemáte pochop, ako píšu. Česi všetko mäkčia, a myslia si, že píšu po slovensky. Myslia si, že čo je u nich „á“, u nás musí byť „ia“. Im je správa „spriavou“, a keď je u nás „mesiac“, celkom logicky musí byť i „mesiačnou“. „Pamäť“ je u nich „pamiať“, lebo veď je kdesi „pamiatkový“ úrad. „Pokud stáva,“ ráčte odpustiť je „pokiaľ stavia“. „Řád — riad.“ „Řízek — riezek.“ „Říjen — rujen.“ „Září — zária.“ „Požadujem — požiadujem…“ Maďarom je staroba „starosťou“. Píšu miesto „zbehlá“ „zbehnutá“, „jednotný“ im je „jednotvárny“, „skúšaný“ — „skúsený“, kapusta s „auflágom“ — prívar s „nákladom“…

„Nepovedal som? Ortografiou sa zapodieva,“ myslel si hlavný radca.

Prezident vzal jeden akt zo stola.

— „Všetky kolá“, — začal čítať, — „majú byť na zadku opatrené zariadením“… Povedzte mi, pán hlavný radca, majú kolá zadok?… Kolá, a zadok… Čo nepovie motocykle, bicykle? Tomu by rozumeli… „Zariadením, odrážajúcim červené svetelné papršteky na nej dopadajúce…“ Počujete Čecha? „Na nej!“ Na kom? Na Zuze, či na Mare?…

Chce povedať: Zariadenie, ktoré odráža červeno—svetelné lúče naňpadajúce… I to je zle. Prečo by tam nemohla visieť červená lampôčka… „Zariadenie to má byť umiestené tak, aby voľne vystavené na nejdopadajúcim papršlekom bez každej prekážky, teda asi po stredupravého ramena vidlice…“ Prečo vo stredu, a nie vo štvrtok alebo v piatok? My predsa máme svoj prostriedok… A tak to máte furt… Vezmime „zemedelský“ akt…

Prezident vzal druhý akt do rúk.

— Viete, čo je to zberchrústov a žerchrústov? — opýtal sa. Hrnčiarik nestačil odpovedať. Odpovedal hneď sám pán prezident: — To je nie ekvále zber alebo zober tých chrústov a žer ich. To má byť, pán hlavný radca, zbieraniechrústov, keď obžierajústromy… Referent to napíše, jeden prednosta podpíše a viceprezident, rozumie sa, tiež. No, ten by podpísal i otčenáš a svoj ortieľ smrti, a nezbadal by… Predtým sa ľudia ponosovali, že nerozumejú maďarčine… A môžu rozumieť tomuto?… Požadujem štýl, ktorému porozumie aj inteligent i kravská dievka… Nemám sa na koho spoľahnúť, — zavzdychol a hneď i zakričal: — Čo som ja? Korektor, a či prezident krajiny?

Hrnčiarik chcel odpovedať, že pán prezident je prezidentom krajiny, a nie korektorom, ale prezident buchol rukou do roztvoreného aktu tak prudko, že roh papiera nadrapil a Hrnčiarik sa uhol, prižmúriac oči.

— Takéto svinstvá mi dávajú… Ale poďme… Tu mu prišlo na um ešte čosi.

— Alebo včera, napríklad… Dvaja páni sedia v istej veľkej izbe, ale patria do iných skupín. Hnevajú sa jeden na druhého. Mohli by si rovno napľuť do očí, ale oni si korešpondujú úradne. Viete, aké je to preťahovanie. Hotový morský had, keď sa dvaja páni úradne sekírujú. Stránka podá žiadosť. Čaká. Riešenie nejde. Podá druhú. Sú teda v úrade dve žiadosti — dvaja vandrovníci, ktorí by mali spolupracovať k jednému cieľu. Oni vandrujú osobitne. Jeden v jednej skupine, druhý v druhej. A práve títo dvaja páni jednu a tú istú vec rozlične vybavia. Jednému vandrovníkovi povedia áno, druhému nie… Človeka by puklo od hnevu… Rozohnať tú bandu!… A aby ste boli spokojní a nerozčuľovali sa kvôli žlči… „Nerozčuľuj sa! Rozdeľ si prácu!“… Môžem?… Nemôžem. To by bol chliev, a nie úrad. No však?… No, poďme!…

Pohrabal v listoch, ktoré ležali pred ním.

Hrnčiarik sa nazdával, že sa konečne dostanú k veci, pre ktorú ho dal zavolať, ale prezident potriasol pred ním veľkým listom v bielej obálke.

— Máme slovenský referát v Prahe! — zajasal neúprimne. — Ten bude môcť strčiť nos do každej osobnej veci, ktorá sa týka Slovenska. Bez jeho súhlasu, jeho súhlasu! — zdôraznil, — nebudú vraj môcť posielať úradníkov z historických zemí na Slovensko, aby sme mohli umiestňovať tunajších ľudí… Viete, čo bude robiť ten slovenský referent?

„Dívať sa na Vltavu,“ bolo na jazyku hlavnému radcovi, „viceprezidenti na Dunaj, slovenský referent v Prahe na Vltavu.“

— Nebude strkať nos do ničoho, — predbehol Hrnčiarika prezident, — lebo ak bude, opuchne mu od frčiek. Ja ho mám celý opuchnutý… Ale mi povedzte, načo som potom ja tu, ktorý poznám Slovensko ako vlastnú dlaň, a ani sluhu nemôžem menovať bez vyššieho súhlasu, hoci je to moje právo… Bude krajinský úrad zasa len poštová zberňa ako kedysi ministerstvo pre Slovensko? Čo som ja? Prezident krajiny, či prednosta pošty?… Viete, čo som? Plagát s otáznikom: „Príde! Príde!“ A po týždni: „Kto príde?“ Odpoveď dáva Praha… Ja menujem… Koho?… Kedy?… Ráčte sa tam láskavo spýtať. Tam oni majú depo tých najlepších, ktorých by radi prepustili. My ti už vyberieme a pošleme. Umiesťujte potom tunajších!… My sme otázkovýúrad. Brnčí mucha v úrade, a neviem, či ju smiem chytiť. Musím sa spýtať… Nošak?…

„A keď už muchy lapať máš ty, prezident, čo budú robiť viceprezidenti? To je ich právomoc,“ letelo Hrnčiarikovi hlavou.

— A každý sa obracia na mňa. Tunákamám až štyri listy v jednej veci.

Bral ich temperamentne jeden po druhom.

— Vdova Kamila Landíková. Obracia sa na mňa ako na otca, ktorý má tiež deti a porozumenie rodičovským starostiam… To sa vie, že som každému otcom, keď niekto niečo potrebuje… Chce, aby bol preložený jej syn, komisár Landík pri Okresnom úrade v Starom Meste, čím ďalej od tohto mesta, lebo sa zaplietol s akýmsi dievčaťom, ktoré, ak si ho vezme, bude mu len na škodu v spoločenskom postavení a kariére… To sú babské reči. Chcela by mať zo synáčka hneď ministra. Kariéra! Každý chce kariéru… Komisár! Chce mať spoločenské postavenie!… Viete, keď som bol ešte malým županom, chodili mi do domu na návštevu samí mladí ženatí úradníci s peknými ženami. Tak o mesiac im vraciam návštevu a žena mi vraví: „Ty, počuj, veď ten bol s druhou ženou u nás. Tá mala malý švík na čele a táto nemá. Začal som pozorovať. Naozaj. To vám boli všetko zákonné ženičky na ľavú ruku. Vyhlásil som, že kto ma bude chcieť navštíviť v budúcnosti v rodine i so svojou ženou, musí si doniesť so sebou sobášny list… To je také… Vtedy sa ženili gavalieri s dámami z ulice, z kaviarne, z vlaku, z javiska, zo zábavy. Ženili sa na týždeň, na mesiac, na rok, na dva, na desať rokov i na celý život. Ťažko rozoznať poctivé dievča od nepoctivého, keď sa správa ako poctivé, a zákonnú ženu od nezákonnej, keď sa zdá ako zákonná. Musel by som prehadzovať úradníkov ako tehly. Nie, nebudem hrať futbal s úradníkmi.

List Landíkovej odložil a vzal druhý.

— Generálny riaditeľ Dubec tiež nalieha na preloženie tohto pána Landíka, že je vraj arogantný. Prečo? Nepíše. Možno, že nekľakol pred ním na kolená a nebozkal mu ruku od radosti, že ho vidí… Nemá na čele napísané, že je veľkým pánom. A čo má náš človek s generálnym riaditeľom obilného syndikátu? Rád mám hrdých a sebavedomých úradníkov. Oni sú strážcami zákona a spravodlivosti. Čo sa mieša do mojich vecí pšeničné vrece?

„Svätá pravda,“ prisvedčil v duchu hlavný radca. Bolo mu, ako čo by mu hladil brucho. „Spravodlivý človek tento náš pán prezident,“ myslel si.

— Tretí list. Generál strany sa informuje, aký človek je Landík… Že taký výtečník sadá na lep každému politickému tajomníkovi! Poznám to. Nevyhovie taký úradník v niečom politickej ohave, už aby som ho za živa upálil. Nie! Nedovolím nikoho prenasledovať. Úradník nech je objektívny. Nošak?

Hrnčiarik zasa prikývol. K reči sa dosiaľ nemohol dostať, ale v duchu opätovne pochválil svojho principála, že je to predsa len nie celkom obyčajný človek. Nedá sa strhnúť, vie odolať a má pevné nervy. Porovnal ho s Napoleonom Veľkým, nie na poli bitiek, ale na poli práce úradnej, krvopotnej a na poli reprezentačnom. Koľko starostí! A stačí mu hlava myslieť a srdce cítiť i pri takom bezvýznamnom komisárovi, aby nespáchal nespravodlivosť. Je to človek znamenitý, nie každodenný.

— A tu je list štvrtý, — pokračoval prezident. — Okresný náčelník v Starom Meste ma upozorňuje v privátnom liste na svoju informáciu, v ktorej žiada preloženie Landíkovo, lebo je to vraj úradník nemožný, nemravný, bezočivý… Čo ma má upozorňovať? To je zasa také, ako čo by ma súril, aby som vec vybavil alebo aspoň pozor dal, ako sa vec vybaví. Ako čo by sa na mojich tunajších úradníkov nedalo spoľahnúť… Ja ti dám — poriadkovú pokutu!… A keby vedel písať! Píše „pokračovací riad“. To som ešte nepočul… „Pokiaľ stáva“, „odpor“… Ak je ten komisár nemožný, nemravný a bezočivý dneskátv Starom Meste, bude taký i zajtra, a keby som ho preložil hoci do Trantárie… Zaujímal som sa o vec. Akt je u vás. Tak, čo urobil ten sopliak?

— Vcelku nič, pán prezident, — dostal sa konečne k slovu Hrnčiarik.

— Čo je to: vcelku nič? — nezapáčila sa odpoveď prezidentovi. — V podrobnostiach je teda vinný? Keď je vinný v podrobnostiach, tak je vinný i vcelku. Ako to rozprávate?

— Já na něm žádné viny nenalézám, — opravil sa Hrnčiarik.

Neznámo, prečo mu práve táto veta vykĺzla z úst a prečo sa odvolal na biblického Piláta. Možno, že myslel na kresťanskú trpezlivosť tých, čo čakali na chodbe.

— Pilát je prototyp sudcu, aký nemá byť, — zachytil prezident. — Taký sudca, ktorý sa dá ovplyvniť pouličným krikľúňom, nie je sudca. Sudca má byť pevný ako skala, a nie slabé tŕstie, ako bol Pilát. Poduje vietor — skloní sa. Nikdy taký nebuďte… Tu máte tieto štyri listy. Napíšte odpovede. Ja ich podpíšem. Pánu generálovi strany len toľko, ako je Landík kvalifikovaný.

— „Veľmi dobre“.

— Napíšte „veľmi dobre“. Basta. Zbohom!

Podal mu ruku. To znamenalo: Skončil som. Choď už.

Hrnčiarik vstal, a pozeral na otvorené obloky.

„Zasa zletia všetky písma a mňa prievan vyhodí,“ myslel si.

— Nebolo by dobre, pán prezident, pridržať tie písma? — Ukázal na stolík. — Zas ich prievan rozfúkne. Alebo azda zatvoriť obloky?

— To je pravda. Aká providencia!

Prehol sa na stolík a pridržal písma bruchom a rozprestretými lakťami.

— Teraz nemám času zatvárať… A pošlite nasledujúceho… Poďme!…

S touto audienciou vyhrali dvaja: dr. Landík aj pán prezident — v očiach Hrnčiarikových. Prehrali piati: Tolkoš—mäsiar, Brigantík, okresný náčelník, Dubec, generálny direktor obilného syndikátu, dr.Straka, generál strany, a vdova Kamila Landíková.

Či i Anička, kuchárka u Rozvalidov, vyhrala, uvidíme.