ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na veľkých visacích hodinách v jedálni U barana odbila jedna po polnoci. Plným, čistým molovým zvukom zaduňal úder a dlho hučal v tichej a skoro prázdnej miestnosti. Všetci vážnejší hostia už dávno poodchádzali. Iba sklepník, s kučeravou hlavou ako Cigán, lenivo sa motal medzi stolíkmi. Tu a tam zavadil bokom o stoličku alebo stolík, mraštil tvár, brnčal si pod fúz ako ustatá jesenná mucha a gánil k stolu, kde sedeli ešte dvaja hostia. Nad nimi svietila plynová lampa plným svetlom. Aby im naznačil, že je už čas ísť domov a že i zajtra bude deň, postŕhal obrusy zo stolíkov. Keď to nepomáhalo, pozakladal stoly stoličkami a pozahášal nepotrebné svetlá. Otvoril oblok kvôli čerstvému povetriu. Sadol si obďaleč neho. Niekoľko ráz hlasno zívol, ťapkajúc si dlaňou ústa, a keď sa hostia ani na toto všetko nehýbali, zadriemal. Bolo počuť šušťanie tenkého, tichého letného dažďa v listoch gaštanov, ktoré stáli pred otvoreným oblokom. Svieže povetrie, idúce zvonku, miernilo sparno a riedilo husté povetrie.

Dvaja hostia pri stole tiež ako čo by boli zadriemali. Mladší, počerný, v nízkom slamenom klobúku na hlave, chudý, s ostrými črtami v tvári, s hrubou vrchnou oholenou gambou, s málo trčiacimi prednými zubmi, s medzierkou medzi nimi ako u hvizdáka, díval sa bezmyšlienkovite na stolík. Zavrzol medzi kolená paličku, a položiac na ňu ruky v letných žltých rukaviciach, ktoré sa hodili k žltkastým šatám a mašličke, chvíľami zhlboka vydýchol ako zo sna. Druhý, starší, asi štyridsaťročný, červenkastých vlasov, s bielou, trošku pehavou tvárou, s belavými hustými, hrubými fúzmi, visiacimi nadol, s čiapkou na hlave, v mäkkej farbistej košeli, bez kravaty, v zaškvrnených tmavých šatách, sedel vystretý a z času na čas odfukoval dym cigary. Pred nimi stála fľaša nedopitého vína a dva prázdne poháriky.

Od večera zakladali spolok, ktorému už dali i meno: Rovnosť. Ustálili v dlhom rozhovore, vyrátajúc najprv na prstoch, a keď im prsty nestačili, na papieri, že v takom malom meste, ako je Staré Mesto, na tých päťtisíc obyvateľov je veľmi mnoho spolkov a stále sa množia ako zajace, no, pravda, keď niet na nich „jágrov“. Tu máme červeného Sokola, belasého Orla, internacionálnu Telocvičnú jednotu, skauti kresťanskí a židovskí makabejci, turisti, trampi… Matica, Osvetový zväz, Zemedelská osveta, Vzdelávací krúžok, Slovenská liga… Keby len jedna liga!… Tu je Liga mierová, čo chce zahatiť vojnu. Tá ju zahatí! Liga Masarykova, Liga letecká, Liga protirevízna, Červený kríž, Biely kríž, Živena, spolok slovenských žien, Libuša, spolok slovanských žien, Záchrana, spolok pre padlé dievčatá… Nasledujú všelijaké druhy a krúžky, Katolícky kruh, Evanjelický krúžok, Krúžok filatelistov, šachistov, starých mládencov, futbalistov, tenistov, člnkárov, pestovateľov kaktusov… Potom vojsko: legionári praví a ľaví, slovenskí dobrovoľníci z roku 1918, slovenskí dobrovoľníci z roku 1919… Invalidi… Hasiči…

— Lovecký spolok, — zajasal starší po pomlčke.

— Kynologický spolok. Ochrana zvierat, — priložil mladší.

— Abstinentský zväz.

— Chevra Kadiša.

— Ber i politické sekretariáty.

— Tak Politický sekretariát strany ľudovej, lidovej, agrárnej, sociálnodemokratickej, národnodemokratickej, národnosocialistickej, národnej, komunistickej…

— Potom, čo stolík v krčme, to osobitná spoločnosť Čechov, Slovákov, Maďarov, Židov, rozličných straníkov, luteránov, katolíkov, verejných úradníkov, súkromných úradníkov, žobrákov.

Spoločne sa zhrozili, že jeden druhému je nepriateľom, jeden od druhého bočí ako zlodej. Ako čo by si skalu rozmrvil na drobné skalky a tie skalky sa ohraničujú, vrstvia, natierajú sa nacionálne, nábožensky, stavovsky, rasove, rodove, triedne, majetkove, stranícky a každá si myslí o sebe, že je lepšia, pevnejšia, stálejšia ako druhá… Ľudí treba premeniť na včely. Nech má každý svoj úľ, svoj súš, nech lieta a zbiera prášok z kvetov, nech napĺňa dieročky v súši medom, ale je potrebná jedna spoločná lúčička, na ktorej by sme sa všetci stretali, jednakými boli, seberovnými, kde by neboli nijaké spoločenské rozdiely, postavenie, zamestnanie, rod, strana, náboženstvo, rasa atď. Kde by boli všetci rovní. Toto sa prízvukuje. Kde by bola jediná podmienka vstúpiť na túto spoločnú lúčku: čistota charakteru. Na toto sa kladie dôraz. Táto spoločná, čistá a rovná lúčka by mal byť spolok, ešte jeden spolok ktorý by mal meno Rovnosť. Uzhovorili sa, že takýto spolok založia. Aby hneď demonštrovali za rovnosť, potykali si.

Rozdiel medzi nimi bol totiž podľa denných pochopov veľký. Starší, s čiapkou a vo farbistej košeli bol mäsiar Tolkoš a mladší v slamenom klobúku, komisár pri okresnom úrade dr. Landík. Podľa princípov, ktoré sa mali uplatniť v spolku Rovnosť, rozdiel medzi nimi nebol, hoci bol jeden učený a druhý nie, hoci jeden hádzal paragrafmi a druhý mäsom, jeden sekal rozsudky v priestupkoch, druhý bravčový bok v jatke, jeden kedy—tedy obúšil človeka a druhý vola. To je nie podklad, aby sa spoločensky rozlišovali. Jedným štrngnutím dvoch pohárikov pochovali molocha rozdielnosti. Keď to urobí celá staromestská spoločnosť, Rovnosť skvitne ako ružový ker na jar a v Starom meste nebude medzi ľuďmi nijaký rozdiel.

Po potykaní prešli i na dôvernejšie veci. Mäsiar začal hovoriť tajnostne, priložiac si k ústam dlaň, aby ho len komisár počul, že medzi jeho „kundšaftmi“ najradšej obslúži kuchárku Hanu, ktorá slúži u bankového direktora Rozvalida. Také krásne dievča. Veľmi sa mu páči. I za ženu by si ju vzal, ale „honor“ mešťana mu akosi nedovoľuje, aby sa k nej priblížil. Landík počúval, ale ho to veľmi nezaujímalo. Viacej hovoril o rozsudkoch, že je veľa priestupkov, má okolo päťsto nevybavených vecí, často nevie, kde mu hlava stojí, toľko je aktov, a že jeho šéf je veľmi prísny a pedantný človek, stále vypytuje od neho pracovnú knižku a robí do nej červenou ceruzkou rozmanité poznámky, otázniky a výkričníky. To zasa Tolkoša nezaujímalo.

Teraz mlčali. Nadišla tichá perióda pri kvaterkovaní. Nechcelo sa im už hovoriť, ani hýbať od akejsi zmalátnenosti. Iste si obidvaja mysleli, že by bolo lepšie doma pod paplónom. Len tá cesta keby nebola. Keby tak mohli preletieť a odrazu bez dvíhania, bez chôdze nájsť sa v posteli.

Čerstvé povetrie od obloka ako čo by ich bolo zobudilo. Staršiemu dohorela cigara. Vyfúkol ju a papierovú čutorku položil do bočného vrecka vesty.

— Poďme, — povedal, — nebudeme tu nocovať.

Odhodlane vstal a natiahol sa.

— Už som celý presedený. Chrbát ma rozbolel.

— Počkaj, — odporoval mladší, — dopijeme. I tak prší. Škoda by bolo vína. Sadni si, kým prejde dážď.

Zložil klobúk na stolík a začal si sťahovať rukavičky.

— Idem. Škoda noci.

— Spachtoš.

— Čoby, ale je naozaj škoda takto márniť čas. Sedíme tu od ôsmej, a vlastne nič sme nevyhútali, ako rozlámeme ľady našej meravej spoločnosti, aby sa rozkývala naša riečka. Bolo by treba na čelo Rovnosti nejakého významného človeka. Nejakého takého ministra alebo aspoň tvojho šéfa Brigantíka. My budeme prislabí. Nepotiahneme. Sám si povedal, že sme chamraď a že s nami to ťažko pôjde.

— Radšej čerta ako Brigantíka. Veď som ti povedal, že je to človek, ktorý má namiesto hlavy paragraf. Najlepšie by bolo, keby to vzal do ruky zámožnejší mešťan, ako si napríklad ty. Pristupovanie do spolku zo strany inteligencie by muselo ísť dobrovoľne, nie na nátlak.

— Ale veď si povedal, že sme len čižmy, hrnce, mydlo. Okrem remesla nič. Iba ak kus tej škvarky obrobiť. Že my nemáme pre také veci zmysel. A potom, my by sme ani neimponovali. Inteligencia by sa mala k nám znížiť. My sa nemôžeme k nej povyšovať. Nebol by dobrý náš farár?

Landík sa celkom zobudil a ohnivo prehovoril:

— Ten tiež okrem kostola nič, iba ak prejde do cintorína a najradšej desať ráz denne k Steinerovi na pivo. Jeho povolanie je i tak šíriť kresťanskú lásku a ľudskú rovnosť, ale myslí len na svoju širokú papuľu a veľké brucho. Napchávať sa. Jedenie, pitie, zárobok, groš — to je hlavné. Pre vyššie veci, ktoré nedonášajú na kuchyňu, je nemý, slepý a hluchý.

— Ako väčšina ľudí… Predsa by to mal byť inteligent, ktorý by viedol.

— Aká trúba, aký hrom by bol potrebný, — rozrečnil sa komisár Landík, — aby ste konečne pochopili, že ste vy páni a že od vás závisí všetko, nie od tých päťdesiatich „pánov inteligentov“, čo prišli sem, aby vám prisluhovali pravdu, administrovali vás, dane brali, liečili, učili, bránili pri súdoch a kázali o kresťanskej morálke. Štyritisíc vás je, a ich päťdesiat. Predsa vládnu. Vozia sa po nás ako po hradskej. A vy to necítite. Chcete byť naozaj nemou, chladnou, poslušnou hradskou? Len aby šliapali po vás, ťažké fúry vliekli, pľuli a smeti vyhadzovali… Vodou, prachom, blatom, kameňom, asfaltom chcete byť, len aby z vás, preboha, nejaká trávička, užitočná bylina nevyrástla… Taká rovnosť je potrebná pre vás, aby ste sa vzdelali, prišli k sebavedomiu, že ste vy sila a vláda… S farármi, náčelníkmi zakladať spolky rovnosti — práca daromná. Ako čo by si sad chcel založiť na skale.

Strmo hodil rukou a v myšlienkach sa tešil, ako pekne zarečnil. Premeral ostrým pohľadom staršieho, a keď ten nesadal, vstal tiež. Potiahol si bielu kvetovanú vestu, podupkal nohami, aby sa mu nohavice vyrovnali, vreckové uši pedantne vyhrnul, pred zrkadlom si položil klobúk na hlavu a napravil si bielu mašľu.

„Panák,“ myslel si Tolkoš, keď to videl, ale jeho odpor zmizol, keď Landík chlácholivo povedal:

— Tak hybaj! Nemusíš sa hnevať.

Podišiel k východu, otvoril dvere a pustil staršieho napred.

Von bola tma ako v rohu. Dážď neprestával, ale bol riedky a tenký. Svetlo v hostinci zhaslo, len čo vykročili. Spočiatku nebolo rozoznať nič. Len ďaleko, skoro na samom konci dlhej, rovnej ulice, blikala plynová lampa. Zašli pod široké strechy malých domov, aby nemokli. Landík strhol svoj klobúk a šiel holohlavý. Rozhľadeli sa v tme a rozoznali kontúry stromov pri ceste, drevené ohrádky okolo nich, budovy a obloky na nich, čnejúce telegrafické stĺpy a komíny na strechách. Landík hovoril, uspokojujúc mäsiara, ako čo by bol chcel prosiť za odpustenie, že práve tých drobných ľudí porovnával s hradskou a kameňom.

— Nemusíš sa hnevať. I ja som na tej hradskej kameňom. Nemôžem sa zdvihnúť, poletieť a poprebíjať chladné čelá. Čakám, aby ma niekto zdvihol a hodil.

— Vidíš, a ty od nás žiadaš, aby sme sami leteli, ty, inteligent. Niet hýbadla, to je to. Byť hýbadla, pohýbali by sme sa všetci.

— Ale v nás dvoch je myšlienka. Stará myšlienka, stotisíc ráz vyslovená, krvou zaliata, víťaziaca a zasa odkopnutá ako stará papuča. Oživotvoríme ju.

— Myšlienka! — zasmial sa mäsiar.

— Čo sa smeješ? — spýtal sa Landík a zastal. — Myšlienka je počiatkom všetkého. Kôstka, zrno, semeno. To je ten zárodok, z ktorého vykukne decko, narastie geniálny človek. My kôstku vezmeme, zasadíme, a uvidíš, že narastie strom. My myšlienku znova vyslovíme. To je začiatok všetkého. To bude rozum, čo dostane ústa a natrafí na uši…

Landík chytil Tolkoša pod pazuchu a šli ďalej.

— Ak v nás každom, — pokračoval Landík, opájajúc sa svojimi slovami, — bude jedna tá istá, vrelá, oduševňujúca myšlienka, len myšlienka,teda podľa teba nič, všetci židáci budú mať správne slovenské firmy nad obchodmi a budú hovoriť po slovensky, to len ad illustrandum vravím, a i ostatní päťdesiati inteligenti sa nám poklonia, alebo pôjdu v čerty.

Nahnevane dokončil a zamĺkol. Mäsiar vzdychol a smutne dodal:

— K myšlienke treba ducha i obucha, aby sa myšlienka realizovala, ale to je už ďalšia podmienka. Prvá požiadavka je, aby myšlienka jestvovala. Lenže jej niet. Aspoň nie je horúca a oduševňujúca. Ani v tebe jej niet. Preto som sa zasmial.

— Ako niet? Odpusť.

— Čoby bola. Ty si, ako každý inteligent, namyslený aristokrat. Len v teórii ste demokrati. V každodennom živote vám my smrdíme. To cítime a nemáme vo vás dôveru. Pravda je, že myšlienku treba vysloviť, ináč je nič, ale nielen vysloviť. Vysloviť sa dá všetko. Myšlienka musí mať korene v srdci. Keď je nie v srdci, nemá oheň. Nerozplamení nikoho. Nepresvedčí… Vidíš, i ty prídeš k nám, podlejším od seba, do namazaných krčiem. Podávaš ruku, vyslovuješ myšlienku, hovoríš, a my jednako cítime, že sa pretvaruješ, že nemôžeš premôcť pocit rozdielu medzi sebou a nami. Iste by si bol radšej v Centrálnej kaviarni a hľadel na dievku v kase alebo do ilustrovaných novín, cez oblok na ulicu z mäkkého fotela, ako sedel na tvrdej drevenej lavici v malej začmudenej krčme a díval sa na naše hrubé, vyrobené ruky, drsné dlane s mozoľmi, ošúchané kabáty, lacné čiapky, počúval naše naivné, sprosté reči, videl naše komisné maniere, ako chráčeme a pľujeme … Tebe je i toto, čo teraz vravím, pošlé a hlúpe … Tebe je s nami nepohodlne. Ty sa pretvaruješ. Veľkopanský sa spúšťaš medzi nás. My ti neveríme. Preto nás nevieš ani presvedčiť, strhnúť so sebou. Všetci inteligenti ste takí. My sme vo vašich očiach — pravdu si vravel — chamraď. Vaše myšlienky nevyrastajú zo srdca. Nemáte úprimné presvedčenie, nemôžete nikoho ani presvedčiť.

— Vy ste citlivý, aprehenzívny a namyslený národ, — prerušil Tolkoša Landík. — Kto ma núti, aby som chodil medzi vás? Chcem od vás niečo? Som ja poslanec, aby som potreboval vaše hlasy? Predávam účastiny, remeň, súkno, sadlo a či svine? Chcem byť azda direktorom vo vašej Ľudovej banke? Zbieram na niečo?… Aby sa s vami hneď objímal a bozkával! Ak nie, nafúkate sa. Mám také cigary fajčiť ako vy, musím mať rozdrapený lakeť na kabáte, musí mi zle prísť od riedkeho, jarmočného piva, musím pľuvať pod seba ako vy, aby som vás presvedčil a bol vaším priateľom?… Myšlienka ti nevyrastá zo srdca!

Pohrdlivo sa zasmial a zatiahol paličkou po spustenej plechovej roletni na dverách ktoréhosi kupca. Nepríjemný šramot sa rozľahol v tichej a tmavej ulici.

Priatelia Rovnosti došli pod plynovú lampu. Vo svetle bolo vidieť, že ešte mrholí. Starší vzdorovite zatíchol. Nechcel odpovedať na ponižujúce reči mladšieho. Landík čakal. Keď zbadal, že darmo čaká, podal mu ruku a spýtal sa ho posmešne:

— A čo Hana? Ty namyslený aristokrat. No?

— Daj pokoj, — povedal mäsiar ticho a ako čo by ho bolo striaslo.

— Veď si vravel, že sa ti páči a že by si si ju vzal i za ženu. Prečo sa jej nepribližuješ?

Mäsiar mlčal. Stál pod lampou a díval sa niekam do tmy ponad Landíkovu hlavu.

— No, — súril Landík, — povedz, veď sme priatelia a založili sme spolok Rovnosť, to znamená byt čestným, hovoriť si pravdu do očí a nevystatovať sa nad druhými… Hanu som videl. Je pekná a chodí v krajšom klobúku a lepšom kabáte ako hociktorá meštianska dcéra. Je čistotná, poriadna, možno, že si i niečo nagazdovala, ale ty jej peniaze nepotrebuješ, mäsiarstvo ti donáša a vždy bude donášať, lebo ľudia vždy budú mäsožrútmi. Máš okolo štyridsať rokov. Čo si ju nevypýtaš? Šla by za teba s radosťou.

— Pravdu máš, — zahundral mäsiar. — To je dobrý tromf, aby si zabil našu Rovnosť. Ty si viac ako ja, ja viac ako Hana, Hana viac ako chyžná, chyžná viac ako kravská dievka. Ja sa k Hane nesmiem približovať. Ľudia hľadia, a ja som predsa z predných mešťanov.

— Z márnivých, namyslených.

— Nie, ale z tých, ktorí dajú na honor.

Potriasol ruku Landíkovi. Chytro sa obrátil a zmizol v tme, ako čo by sa hanbil.

„Aký hlupák,“ myslel si Landík, idúc z kroka na krok opačným smerom. „On ma chcel biľagovať za namysleného inteligenta, a je sto ráz namyslenejší ako ja… Citliví, požadovační, namyslení ľudia. Treba s nimi zďaleka a zvysoka. Najnesúcejší stavebný materiál pre také Rovnosti. Dobre, že uzná, že som viac…“