ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Si duo faciunt idem, non est idem, — povedal by Sakulík, oficiál pri Okresnom úrade v Starom Meste, keby sa bol dozvedel, čo sa stalo u Rozvalidovcov na druhé ráno po čaji, ktorý dával miestny odbor Živeny v Centrálnej kaviarni v prospech nezamestnaných invalidov. Rozvalidovci boli večer na tomto čaji. Pili nielen čaj, ale aj víno. Pán Rozvalid, bankový direktor, sa natriasal v tanci so slečnou Dundou, ťahal ju k sebe a opíjal sa i pružnosťou sviežeho, mladého tela, i belasými mláčkami veľkých vlažných očí. Pani direktorová, útla, nežná panička s našušoreným veľkým účesom, sa triasla s mladým pánom praktikantom z banky a visela na jeho tvrdej smokingovej košeli ako šarlátová stuha radu Bieleho leva. A — nič sa nestalo, ibaže sa v pauze zhováral mäsiar a údenár Tolkoš s pánom direktorom, ktorý sa odrazu stal ustarostený a odvliekol údenára do bočnej miestnosti.

Hana, ich kuchárka, a Milka, ich chyžná, sa toho večera tiež chceli zabaviť a len zo zvedavosti navštívili mladého neženatého človeka, pili z toho istého čaju, čo „slovenské ženy“, víno ani nevideli, neštrngali si, netancovali, sedeli od seba na stopäťdesiat centimetrov — taký strašný následok.

Direktor Rozvalid ešte i na druhý deň ráno, keď si sadal v župane ku káve a miešal ju lyžičkou, bol nahnevaný.

— Celú noc som nespal od rozčúlenia.

— Ale veď si chrápal, — odporovala pani Klema.

— Nepočul som.

— Ale ja som počula. Musela som zapáliť lampu a napraviť ti hlavu. Trošku si stíchol, a zas si začal znova. Najprv potichu, solídne „kŕ—kŕ, kŕ—kŕ“, potom vždy hlasnejšie a vždy vyššie „kŕŕŕ—kŕŕŕ, krrr—krrr“, akoby si pílil. V najvyššej výške „krk“ prasklo — a zas si sa utíšil. Paplón si si odfúkol, lampa sa knísala a dvere sa otvárali a zavierali, ako si ťahal a vypúšťal povetrie. Že vraj nespal! Ja som nespala.

— Táraš. Spal som ako myš na vreci. Ustavične som sa budil. I somnifen som hľadal. Nebolo ho. Vyšiel. Nikdy nedáte pozor na to, čo sa minulo a čo treba kúpiť. Tri ste tu, a nikdy nič nemám v poriadku. Teraz ma bude hlava bolieť.

— Tam máš cibalgin.

— To je slabé.

— Teda rodin.

— Neosoží.

— Piramidon, algokratin, pavai, saridon, rofein — celá apatieka. Ale myslím, že ti samo od seba prejde. Bude to taká malá opica. Mnoho si chlipkal z vína. Myslím, že nebolo dobré. I mňa trhá v sluche.

— Víno bolo dobré. To ma tie dievčatiská tak rozčúlili. Tiež tvoja výchova. Ty si primäkká voči nim. Potom ti narastú nad hlavu.

— Načo prekvapovať dievčence? To bolo také neestetické hnať sa s takým čašníkom na privátny byt. Ja by som mu bola dala frčku za zradcovanie. Teraz aby som hľadala nové. Dva týždne potrvá, kým zvyknem vidieť v dome nové tváre.

— Nič ty. Ja najmem nové. A tieto nech idú zbohom! Veď je to prostitúcia! Nebudeme chovať v dome také pobehlice. Rozkradnú ťa. Zašpinia všetko. Budeš brať do ruky lyžice, šálky, ktoré ony svojimi rukami zapaprali.

Direktor začal bystrejšie a hlasnejšie hovoriť.

— Jedz a nerozčuľuj sa, — upozornila ho pokojným hlasom manželka. — Nie sú také, ako vravíš.

— Najväčšie beštie, — mrmlal direktor plnými ústami, — majú anjelské oči. Nazdala by si sa, že nevie do troch narátať, odrazu vysvitne, že ten anjel otrávil troch mužov.

— No, už Hanka nezdá sa byť beštia a Milka je decko.

— A túlajú sa po nociach. Idú na mládenecký byt. Bohvie, odkedy vydržiavam toho holomka svojimi zásobami.

— Čo by si ho vydržiaval! Ten by bol na to prihrdý.

— Prihrdý! — zasmial sa posmešne direktor. — Vieš, čo mi hovoril mäsiar Tolkoš? Nechcel som ti to včera večer povedať, lebo by ťa to bolo rozladilo… Kým sme boli preč, každý večer sa svietilo v stolovej. Tolkoš sliedil a vysliedil, že naše donny vypúšťali „prihrdého“ pána komisára z môjho domu o polnoci. Vidieť, intímna známosť.

Pani Klema roztvorila naširoko oči.

— Vravíš od nás?… U nás v stolovej?…

U nás. Hralo sa, spievalo, tancovalo a bohvie, čo sa všetko robilo v tvojich izbách… Tolkoš prikladal k múrom uši a všetko počul. Musíme u neho brať mäso.

— Ale to je opovážlivosť, — rozohňovala sa pani Klema. — Nikdy by som si nebola myslela… Vravíš u nás? — pochybovala ešte.

— U nás, u nás.

— Tu, v týchto izbách?

— Tu, tu.

— Čo je mnoho, to je mnoho. Vyhodiť ich na fľaku.

I pán direktor hodil nožík od seba.

— Pôjdu, a punktum!

Tak sa stalo, že i Hana i Milka dostali svoje knižky a polmesačné platy s tým, aby sa hneď a zaraz zobrali.

Bolo to kruté. Ale čo mali robiť? Pán direktor nechcel ani hľadieť, ani hovoriť, keď im dával knižky a peniaze, len ukázal na dvere. Dievčence sa nevyhovárali, nevysvetľovali, že u toho mladého pána nič nemravné sa nestalo. Direktor bol mravne pohoršený a dievčence tiež pre pánovu nespravodlivosť. To je za ich vernú službu, mysleli si a urazené do krvi mlčky vzali knižky i peniaze, pobalili si veci a šli na stanicu.

Na námestí zastavila Milka Hanu.

— A pán doktor, — čudovala sa Milka, — ani sa s ním nerozlúčime?

— Do úradu nepôjdeme. Rozlúčime sa písomne.

— Bude nás hľadať.

— Však nás nájde, ak chce.

Pošli, ale nespravili ani pätnásť krokov, keď Milka zasa chytila Hanu za ruku a zastala.

— A veď by si on pani kuchárku i za ženu vzal.

— Veď ma vezme, ak chce.

— Odoháňate šťastie od seba… To bol taký milý pán.

— Železničná kartička nemôže šťastiu prekážať.

— Ale oddialiť.

— Nech.

Z Hany vravela direktorova urážka. Hana bola urazená a urazený človek ľahkomyseľne hneď na všetko zanevrie. Hanba sa jej stala ako dosiaľ nikdy. Nemohla by pozrieť nikomu do očí, a tak sa radšej stratí z očí každému. Nič jej po nikom, ani po jej pánoch, ani po celom svete, ani po Landíkovi, ani po jeho láske — k nej, ani po jej láske k nemu. Tak je to, ako keď niekoho čosi veľmi bolí. Darmo mu budú ukazovať tisíc korún a upozorňovať, aký je krásny deň, aby sa zasmial a tešil. On bude vzdychať.

— Veď povedal, aby ste prišli k nemu, — húdla Milka.

— A moje dobré meno? Milka zamĺkla.

Obidve šli domov. Hana k tetke Šebestovej do Lovásoviec, Milka k rodičom do Jazerníc. Viezli sa spolu na železnici až po Horebrežie. kde musela Milka zostúpiť. Cestou nehovorili. Každá bola zabratá do svojich myšlienok. Pri rozlúčke sa objali a pobozkali. Hana dlho tľapkala Milku, držiac svoju hlavu na Milkinom pleci.

— Odpíšem ti, Milka, kde budem, — vravela plačlivo, kým si boli v náručí.

Len—len že sa nahlas nerozplakali, tak im bolo ľúto. Oči im jednako zvlhli. Milke sa i slzy vykotúľali a stiekli ružovou tvárou ku kútikom ešte ružovejších úst.

— Nespravodlivosť, — zafňukala.

— Bola i bude, — potvrdila Hana.

Direktor Rozvalid najal novú kuchárku — Žofiu. Hlásilo sa ich viac, ale táto bola najtučnejšia. Tvár mala ako chlieb s odutou kôrou. Do dverí sa nezmestila, musela ísť bokom, a i tak si musela veľmi stiahnuť brucho. Dlážka sa pod ňou prehýbala. Keď bola na povale, lampa vyskakovala a rodinné obrazy živých a mŕtvych sa roztancovali. To direktora zlákalo. On sám chcel stučnieť. Pil mlieko, jedol syry, hltal múčniky, a nepomáhalo. Možno, že Žofka, keď je taká tučná, i jemu dopomôže k niekoľkým kilám, a nebude taký vycivený, tenký ako prút do fazule. Ale hneď pri prvých obedoch zbadal, že strelil capa, keď Hanu prepustil. Teraz už pripúšťal najprv len sebe, v duchu, potom i nahlas svojej manželke Kleme, že Hanino previnenie nebolo také veľké. Pri piatom obede povedal, že jej previnenie bolo celkom malé. Zastrelený cap rástol a hriech sa topil ako maslo na slnku. Pri šiestom obede už len cap zostal, veľký, predpotopný, a po hriechu ani mastná škvrna.

— Veď je tá Žofa celkom obyčajný sprosták, — rozhorčil sa pri ktoromsi obede, keď boli palacinky tvrdé ako remeň. To už Hanine ani porovnať s týmito.

Klema ho ešte dráždila:

— Vravela som ti.

— Čo si vravela? Nič si nevravela. Nikdy neotvoríš ústa, keď treba. Ty si na vine, že je všetko tvrdé, čo má byť mäkké, všetko mäkké, čo má byť tvrdé… Lohaza, ryža je ako štrk, knedlíky ako kameň, mäso ako podošva, štrúdľa ako čo by ju v komíne údili, chlieb vždy s prihorenou kôrou, a vieš, ako mám spodnú kôru rád, biftek tenký ako dlaň, a má byť napuchnutý ako päsť, volie oči roztečené… Komu tá kuchárila?… Prečo neprepasíruje ani hrach, ani fazuľu?… Ty sa o nič nestaráš. Čo robíš celý deň?… Mohla by si nazrieť i do rajníc.

— Sám si si ju najal. Čo sa staráš do vecí, do ktorých sa nerozumieš?

— Na nose som jej nemohol vidieť, čo vie… Ako je tá kopa sena tu, som stále zapečený. Kopia sa vo mne tie všelijaké laktobily, miratony, eukarbóny, alisatívy, fukaboby… Zapálenie v hrdle…

— Alukol je dobrý.

— Sóda bikarbóna je najlepšia… Ale sprobujem cígelku alebo luhačovickú… Niekedy sa mi hlava krúti. Kde je ten recept?

— Jupton?

Vytiahol noteštek, celkom tak, ako ho kedysi Milka produkovala u Landíka.

— Jupton vravíš? Proti čomu?

— Proti vysokému tlaku krvi.

— Ja tu mám jodolozu.

Poznačil si jupton a vrátil sa k Hane.

— Kým tá bola tu, celkom dobre som sa cítil. Tá už vedela, čo môžem, čo nie… A to všetko narobil ten hlúpy komisár… Ako ho len volajú?

Čo je ľahšie? Ako predtým Dubec, teraz pán Rozvalid si pomyslel, že sa o tom komisárovi pozhovára s okresným náčelníkom. Veď len pre neho prišiel o dobrú kuchárku. Ten chlap musí ísť preč zo Starého Mesta a potom napíše Hanke, aby sa vrátila.

Najprv hneď v banke urobil poriadok.

— Nemá u nás komisár Landík dlžoby?

— Päťsto korún, — vyhľadal v knihách praktikant, ktorý tancoval s pani direktorkou.

— Zmenka?

— Zmenka.

— Kto žíruje?

— Štefan Landík.

— Má u nás vklad?

Praktikant zas začal hľadať v knihe vkladov.

— Nemá, — konštatoval.

— Neprolongovať.

To znamenalo, že dr. Landík bude musieť zmenku hotovými platiť, keď príde zrok.

— Ak nezaplatí, protestovať, — dodal pán direktor a v duchu sa tešil, ako sa začuduje pán komisár, keď mu povedia: „Prosíme hotovými…“ „Kríza, pane…“ „Sme nútení…“

Bude sa krútiť ako vreteno, zvíjať ako had… Čo mu berie kuchárku?…

Pomstychtivý to bol pán, ten pán direktor. Nebolo mu dosť krútenia a zvíjania chudáka komisára Landíka. Naozaj vyhľadal okresného náčelníka a ponosoval sa. Náčelník, keď ho vypočul, rozhovoril sa, klepúc na stolík červenou ceruzkou.

— Pán direktor, poklepte po čele väčšiu hlavu, ako je moja. Ja som už dva razy žiadal Landíkovo preloženie. Keby som tretí raz písal, mne by poklepali po hlave a mňa by preložili, nie Landíka.

Poradil, že tá väčšia hlava je hlava prezidentova.

— Viete, to je tak. Keď stĺp nemôže jeden človek vykývať, vykývajú ho dvaja, traja, šiesti. Nepomohlo jedno oznámenie, pomôžu dve, tri, štyri… Medzi nami rečeno, dnes sú i najvyššie štíty prístupné. Každý môže vyniesť svoj kamienok na vysoké miesto a odtiaľ ho pustiť.

Kamienok sa zgúľa na nižšie štíty, dolu do doliny, a ani neviete, pán direktor, už máte hlavu prebitú a zakrvácanú. To je moja administratívna skúsenosť.

Náčelník znížil hlas a dodal pošušky.

— Napíšte prosto list pánu prezidentovi. Opíšte stav veci, že by bolo hodno Landíka preložiť z národných, zo spoločenských, z mravných a či už akých príčin. Prispejete tým mne na pomoc, ktorý tento stĺpik už dávno vykyvujem.

— A veď ja dobre poznám pána prezidenta ešte z čias, keď bol županom.

— Tým lepšie. To je vždy tak, že keď sa niekto stane veľkým pánom alebo významným, vplyvným človekom, hneď sa rozvetví rodina, a keď nie rodina, vždy sa nájdu spoločné rozpomienky, vyjde najavo stará známosť. Ľudia sa radi lepia k mocným, ako muchy na med… To, pravda, neplatí o vás, pán direktor. Vy konáte nezištne. Vy to vo verejnom záujme, v záujme služby… Len napíšte. Možno, že sa podarí. Probujme vytrhnúť kolík spoločnou silou.

— Oprobujem. Ďakujem za radu.

Večer mal pán direktor ťažkosti v pravom boku. Musela mu Klema prikladať teplé obklady.

— Iste od starej bryndze v číri, — jajkal, — nedáte pozor… Neplatím preto kuchárku, aby som ja ovoniaval bryndzu… Keby nie ten komisár!

Keď sa mu uľahčilo, začal štylizovať list:

„Slovutný Pán Prezident… Ráčte mi láskavo odpustiť, že sa obraciam rovno k Vašej Slovutnosti a okrádam Vás tým o drahocenný čas, ktorý posväcujete dobru našej krajiny… Sotva sa ráčite pamätať, ale ja na to nikdy nezabudnem, že som mal kedysi šťastie, keď ste raz u nás ešte ako župan chodili a navštívili našu nemocnicu, sedieť s Vami pri spoločnom obede. Ja som to bol, čo sedel štvrtý napravo od Vás a povedal toast o Vašej energii a spravodlivosti. Vy ste sa potom, Pán Prezident, dlho rozprávali so mnou o nepotrebnosti mestských sporiteľní, v čom som, ako bankár, súhlasil. Zahovorili sme sa a potom v náhlosti zamenili ste si, Slovutný Pane, svoju paličku mojou… Toto mi dodáva smelosti, aby som si dovolil upozorniť… Ako človeku vysokej mravnej hodnoty…“Atď.

List bol napísaný a doporučene odovzdaný na poštu.

Brigantík mal pravdu, keď povedal : „Nemôžeš stĺp vykývať sám, vezmi si na pomoc dvoch, troch, desiatich, a stĺp vykývate.“

Prezidentovi sa list zapáčil. Nielen lichotivé výrazy, ako „energický“, „spravodlivý“, „dobro krajiny“, „človek vysokej mravnej hodnoty“, ale najmä zamenená palička, na ktorú sa pamätal, a náhľad o mestských sporiteľniach, ktorý bol taký istý i teraz ako vtedy, mu jasne dokazovali, že sa s tým človekom kedysi musel zhovárať, že ho iste i pozdravil v toaste, teda neklamal. To ho spravilo zrazu sympatickým a Landíka nevýstojným. Tým skôr, že toto bol už piaty list, čo žiadal Landíkovo preloženie. Nabúril sa.

— Je to akési nespratné chlapčisko… Pozrimeže, aký Casanova! Ja ti dám kasanovníčiť… Sopliak!

Vzal telefón a volal:

— Kde ste? Dočerta!… Keď vy raňajkujete, ja nemám kedy… Spojte ma s hlavným radcom Hrnčiarikom… Haló!… Kto tam?… Ale ja nechcem štrnáste oddelenie… Kto je pri telefóne?… Tu prezident… Dajte mi hlavného radcu Hrnčiarika… Kde zasa kúty vymetá?… Vy ste to, pán hlavný radca? — stíšil málilinko hlas. — Zasa som dostal list o Landíkovi… viete, čo tej slúžke kurizuje… Príďte na moment i s písmami… Bude ho treba predsa len preložiť… Protivné akési indivíduum… Koho ta?… Ja už neviem… Poradíme sa. Zachyťte so sebou i úsporného komisára.

Zložil trúbku, aby ju zasa zdvihol:

— Pána doktora Čistého… Pán doktor! Zo Starého Mesta vezmeme doktora Landíka a preložíme sem. Veď vám poviem. Príďte a rozmýšľajte, koho dáme ta…

Netrvalo dlho a u prezidenta sa zišli traja páni. Hrnčiarik, osobný referent dr. Čistý a úsporný komisár dr. Zimák. Hrnčiarik i teraz bránil Landíka.

— Spravodlivé by bolo najprv vec vyšetriť na mieste činu, a keby sa niečo dokázalo proti nemu, potom…

— A či je to trest, keď ho sem preložíme?

— To nie, skôr výhoda.

— Nuž teda. A nebude aspoň šarapatiť. A ty čo na to? — obrátil sa k úspornému komisárovi. — Keď už tak sporíš, nezaťaží to štátnu pokladnicu?

Úsporný komisár nemal nič proti preloženiu, lebo s preložením neženatého nieto veľa výdavkov, ale si vymienil, aby do Starého Mesta šiel tiež neženatý.

Zavolali ešte i bytového referenta Nešťastného, či bude pre Landíka byt. Referent vysvetlil, že o neženatého sa krajinský úrad nestará, a priložil na vysvetlenie:

— I veľmi…

Prezident rozhodol:

— Preložiť toho šušňáka!

O tri týždne po Haninom a Milkinom odchode kráčal i tretí vinník na stanicu s kufrom. Od tých čias, ako Hana odišla a s ním sa ani nerozlúčila, ťažkal si na ňu veľmi… To nebola láska, myslieval, lebo keby to bola bývala láska, Hana by bola prišla k nemu, a keď už neprišla, bola by aspoň odpísala, kde je, čo je s ňou, a bola by už dávno poslala nejaký ten mizerný „pozdravček“. Premenil si nôtu. Predtým spieval: Anička maličká, nekašli, aby ma pri tebe nenašli,od troch týždňov si húdol: Láska pominie, ako tá rosa na rozmaríne.

Šiel pomaly za chlapom, čo mu viezol batožinu na malom vozíku. Ešte včera čítal akési verše. Zapamätal si z nich dva riadky. Ako kráčal za vozíčkom, pomaly si skandoval do kroku:

Potom mu prišli na um: najprv Brigantík, ako chladne sa odhlasoval, že ide do Bratislavy („Ten to pocítil,“ myslel si), a potom Tolkoš… „Hnusný národ,“ nadával, „chvalabohu, že ich viac neuvidím!“