ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Landík bol človek hrdý. Nechcel od nikoho pomoc a ako sme už videli, najradšej by bol „praštil“ celým svojím úradom. Ale známosť s Aničkou a odhodlanie, že sa s ňou ožení, hoci i dôchodky nedostačovali, prinútili ho, aby bol praktickejší a neodhadzoval od seba i to málo, čo má a čo je isté aspoň predbežne.

Mohol prestúpiť napríklad do advokátskej kancelárie, ale kancelárie boli už všade preplnené. Koncipienti pracovali zadarmo. Ujímal sa náhľad, že vlastne praktikanti majú platiť advokátom za to, že sa u nich učia, a nie advokáti praktizujúcim koncipientom, že im pomáhajú pri písacom stolíku obhrýzať rúčky, otvárať dvere a kričať do prázdnej predizby holým laviciam, ako čo by sa hrnuli stránky: „Len pekne jedno za druhým. Čo sa hrniete?… Prosím, prosím, až keď príde na vás rad.“

Miesta nikde nebolo, a i keď bolo, plat nebol. Úrady odmietali žiadosti so stereotypným: „Žiadosti nevyhovujeme pre nedostatok miesta.“ Najviac, keď chceli byť krajší, doložili: „Po čase opätujte svoju žiadosť,“ alebo: „Máme vás v patrnosti,“ čo znamenalo evidenciu podľa Slovenskej reči. Slovom, ako predtým, tak najmä teraz bolo veľmi časové porekadlo: „Lepší vrabec v hrsti, ako zajac v chrasti.“

Toto si pán doktor uvedomil. Uvedomil si i to, že zarečnenie tretieho verša z Hej Slováci, čo aké bolo krásne, nestačí, aby zmylo z neho biľag anarchistu a boľševika. Naopak, v tie časy táto hymna akosi konkurovala s úradnou hymnou Kde domov můj a Nad Tatrou sa blýska. Hej, Slováci spievali takzvaní autonomisti—opozičníci, niekedy s pápežskou hymnou, niekedy bez nej. Týmto činom stávala sa táto krásna pieseň demonštračnou piesňou proti vládnucim centralistom. Spievať ju neodporúčalo sa štátnemu úradníkovi, najmä takému nie, ktorý už bol podozrivý, že je povahy „psychoanalytickokritickej“, zaoberá sa myšlienkami vyrovnávania rozdielov medzi spoločenskými triedami, demonštruje za rovnosť, chce sa oženiť so slúžkou, nie je spokojný s platom, a ktorému nadal okresný náčelník, že je burič.

Spomenul si, čo mu nedávno Kvirín Čížik, správca daňového úradu a bývalý legionár, rozprával pri pive U barana. Tento vážny, asi päťdesiatročný človek sa v mimoúradných hodinách zapodieval okrem pestovania hydiny i zjednotením legionárov a písal články, veršíky do časopisu Legionárske sjednocení.

— Napísal som, — hovoril, — taký hlúpy verš — epigram.

Vyňal papierik a prečítal:

— Pražský cenzor to skonfiškoval… Povedzte mi, čo je v tom veršíku proti štátnej zvrchovanosti, samostatnosti, celistvosti, ústavnej jednotnosti alebo demokraticko—republikánskej štátnej forme našej republiky?… Veď je tam práve povedané: „Hundrite, papuľujte, ako chcete, svojimi jazykmi nezrútite našu republiku. Mýlite sa, že ste ju nabili, ako tá Anča, čo si myslela, že nabila pána, keď mu prášila kabát.“ Volali ma ad audiendum verbum. Sláva bohu, že nadriadený vládny radca porozumel tomu, čomu nerozumel pražský cenzor… Možno, že by ani nadriadený nebol porozumel veršu, ale na šťastie som organizovaným socialistom. Zakročila strana… Takí sme teraz citliví, pán môj!… I vy sa organizujte. Ja som sa vyhol kárnemu súdu len pomocou strany… Mimo strán ste sám a sám. Nič nezmôžete. Budete bodľačím pri ceste. Hocikto vám zotne červenú hlavičku paličkou, a ani nezbadajú, že rozťaté steblo — zabitý človek. Keď ste v strane, hľadia na vás ako na lúku s hodvábnou pažiťou, po ktorej neslobodno hoci komu šliapať…

Toto Landíka posmelilo. Odhodlal sa na druhý čin. Vstúpi do politickej strany. Otázka bola už len, do ktorej.

Takýchto strán bolo vtedy na výber. Čím väčší výber, tým ťažšie vybrať. Boli strany „štátotvorné“ a „štátoborné“. Štátotvorné boli iba tie, čo boli vo vláde, štátoborné tie, čo boli v opozícii. Štátotvorné boli smeru centralistického, štátoborné autonomistického. Centralisti žiadali jeden národ, jeden snem, jednu vládu, jednotné súdnictvo, administratívu ,školy, poštu, vojsko, financie. Autonomisti tvrdili, že je národov viac s osobitnými rečami a chceli pre každú krajinu osobitný snem a aspoň osobitné súdnictvo, administratívu a školy. Centralistické strany mali epiteton „československý“, autonomistické epiteton „slovenský“.

Na tomto epitete ako na kuracej nôžke stáli dva nepriateľské zámky. Jeden s miešaným, ale zjednoteným „československým“ vojskom, druhý údajne s „čisto slovenskými“ vojakmi. Medzi týmito hradmi šli boje diplomatické, politické, novinárske, životné. Stalo sa, že sa autonomisti dostali medzi hradby československého zámku a už „medzi hradbami bojovali“, ale ich odtiaľ zasa vytisli. Boj zúril ďalej. Stalo sa i to, že centralisti autonomistov už celkom odzbrojili, pochytali, pozatvárali, ich krvavé ústa pozašívali, ale ich zas vypustili, zbraň vrátili a švíky povyberali. Boj sa obnovil ešte s väčšou silou.

Toto epiteton, táto kuracia nôžka drobila sily nielen v politike, ale i vo vede a v umení, v rodine i v spoločnosti. Utvorila sa nejaká učená spoločnosť slovenská, hneď pri nej vyrástla učená spoločnosť československá. Bolo slovenské národné múzeum. To nestačilo. Utvorilo sa československé múzeum a dostalo miestnosti v „zemedelskom“ múzeu. Bola akási osvetová spoločnosť slovenská, musela byť pri nej hneď iná, československá. Združili sa slovenskí spisovatelia alebo výtvarníci, už vbili klin medzi nich so združením československých spisovateľov a iných umelcov. Bol československý Sokol, musel lietať i Orol. Dostal kinolicenciu Sokol, musel ju mať i Orol i Telocvičná jednota. Tak to šlo rad—radom až po dedinské krčmy. Boli krčmy československé republikánske tu sa schádzal maloroľnícky ľud; boli krčmy ľudácke, tu pili straníci slovenskej ľudovej strany; boli krčmy socialistov a tak ďalej.

Ešte i sama slovenská literárna reč sa rozdvojila na úradnú, „československú“, centralistickú, a na čistú slovenskú, autonomistickú. Kto vravel „kružidlo“, „pravítko“, „inkúst“, „mluvnica“, „menovite“, „okienko“, „rýchle“, „určite“, „modrý“, „rôzne“, „nápadne“, „nemoc“ atď. bol centralista; kto hovoril „cirkeľ“, „linonár“, „atrament“, „gramatika“, „najmä“, „oblôčik“, „chytro“, „iste“, „belasý“, „rozlične“, „neobyčajne“, „choroba“, miesto „zase“, „zasa“, miesto „snáď“ „azda“, miesto „jednoducho“ „proste“, kto „oznamoval“, a nie „zdeľoval“, kto „hundral“ a „nebručal“, komu bol „niekto niečím“, a nie „voľakto voľačím“, kto prichádzal „nepríhodne“, a nie „nevhod“, kto sedel „popoludní“, a nie „poobede“, lebo veď poludnie je isté, a obed nie vždy, kto fajčil „tabak“, a nie „dohán“, kto používal „vreckovku“ a nie „nosovku“, kto bol „šedivý“, a nie „šedý“, kto „zauškoval“, a nie „fliaskal“, kto „sa našiel“ v nepríjemnej situácii, a „neoctol sa“ v nej, keď padol „horeznačky“, a nie „nazadok“, kto miesto toho, aby „robil“, „pracoval“, kto bol „somár“, a nie „osol“ atď., bol autonomista.

Nuž takýto boj trval i vtedy, keď sa dr. Landík rozhodoval, do ktorej strany má vstúpiť.

Rozhodne by škodilo, keby vstúpil do „protištátnej“ čiže „štátobornej“ strany. Isté je, že i protištátne strany stali sa za noc vládnymi a štátotvornými. Možno, že by to bolo výhodné už zajtra. Ale žijeme dnešku. Musíme teda brať dnešnú politickú konšteláciu. Ono je pravda, že opozičné strany sú akési sympatickejšie. Nielen preto, že sú slabšie a odstavené od korýt, ale i preto, že sa človek v ich časopisoch skôr dočíta, aké sú chyby a nedostatky, kde smrdí, kde sa kadí a kde už horí, kde sú vredy a kde sa už otvorili. A keď sú to i klebety. Klebety sa tak príjemne počúvajú. Klebety, klebety! Bohvie, či sú to klebety? Ani tráva sa nepohne bez vetra… V tých oficiálnych je len samá chvála a sláva. Všetko v poriadku. Vždy to isté mlátenie „cupy—lupy, cupy—lupy“, ako v humne na dedine. Počúvaš. Akoby si dedinského pastiera počúval, vždy to isté „tuuú tuú, tuú“, alebo večer hlásnika, vždy len „Chváľ každý duch Hospodina“.

Landík dlho uvažoval, ktorá strana je najlepšia.

Ťažko bolo zistiť.

Každá strana bola dobrá, každá mala samé zásluhy o ľud, o národ, keď čítal časopis, a každá bola zlá, samý trúd, nehybnosť, klam, ziskuchtivosť, perfídne lži, keď čítal časopis inej strany. Vraví sa, že nepriateľ najlepšie pozná slabiny nepriateľa. Strieľa do nich, aby nepriateľa premohol.

Landík začal čítať rozličné noviny, aby sa orientoval.

Agrárnici písali a vraveli: „Socialisti? Tí by z nás zodrali kožu… Tie ich miliónové paláce, státisícové riaditeľské platy, to sú naše mozole, náš pot, naša krv… Vysoké platy. Určený čas práce. Sociálne vymoženosti. To všetko my platíme, lebo robíme od svitania do noci. Za týždenný plat nekúpime ani pár baťoviek… Dusia nás dane, hrdúsia sociálne ťarchy… Roľník by sa vyvalil keby nie náš zaslúžilý vodca, náš pán minister… Keď sa roľník vyvalí, nastane hladový mor…“

„Chudáci,“ myslel si Landík.

O hodinu neskoršie čítal Robotníka. Tam stálo o akýchsi bruchopasníkoch, nenažrancoch, ľudožrútoch, ktorí by chceli všetko pohltať, čo je na zemi a v zemi, drevo, uhlie, obilie, a nám aby zostalo kráľovstvo nebeské. Ďakujeme za takú lásku. My sme za „otčenáš“, ale s malým dodatkom: „Chléb náš vezdejší dej nám za facku dnes a hneď…“ Reflácia?… Figu… Zamedzenie dovozu obilnín z cudziny?… Figu!… Spájanie sa s tými čiernymi čertmi, černokňažníkmi, nočnými švábmi, aby nás mohli odstaviť?… Figu!… To sa vám nepodarí. Nebude zeleno—čierna diktatúra.

„Veď to oni o agrárnikoch,“ myslel si Landík. „Chudáci socialisti!“

Podarilo sa mu vypočuť politickú mienku Bonifáca Mederského, tajomníka Československej lidovej strany. Tento hovoril:

— Deti sa hrajú na politikov. Koľkože bude tých autonómií? — Čítal ich na prstoch: — Česká, moravská, sliezska, slovenská, podkarpatskoruská, maďarská, nemecká. To je sedem. Sedem snemov. Sedemkrát šestnásť „kvasiministerstiev“, sedem „kvasivlád“, sedmoraké zákonodarstvo, súdnictvo, administratíva. Sedem záplat na novučičkej novej republike, a to ešte takej malej, ako je naša. Bolo by vidieť iba záplaty. Potrebujeme jedny pevné šaty, a nie vytrhnutú nohavicu alebo rukáv. Deti.

„To on o slovenských ľudákoch a národniaroch,“ myslel si Landík a prisvedčil Bonifácovi.

Nevieme, či rátal na gombičkách, ale napokon sa rozhodol pre agrárnu stranu.

Nie, neboli to gombičky. V duchu si odôvodňoval, že nemá síce ani piaď zeme, ale chodí po nej a do nej ho zahrabú. Nad jeho rakvou bude hovoriť kňaz: „Prach si a v prach sa obrátiš. Pokoj prachu jeho! Nech mu je zem ľahká!“ Po smrti prispeje svojím rozkladom na masť oráčiny, na tučnotu klasu, na zeleň trávy, na farbu kvetov. Prečo by neprispel roľníctvu za živa? Lesy, háje, polia, rieky, potoky sú síce cudzie, ale ho vždy láskavo prijmú ako svojho. Vtáctvo, zvery, ryby môžu byť jeho, ak chce — za malý groš… I táto ceruzka má svoj pôvod v zemi. Grafit. Drevo. I tento linonár. I tento papier. I toto pero sa vyrobí pomocou ohňa, sýteného čiernym horiacim kameňom, vydolovaným z ňadier zeme… Tento kabát, košeľa, golier, manžety, kravata, klobúk, všetko vyrastá zo zeme, aby poslúžilo a vrátilo sa naspäť do zeme… Nie div, že keď sa Krištof Kolumbus plavil do terajšej Ameriky a videl jej brehy, všetci, čo boli na lodi, s oduševnením volali: „Zem, zem, zem!“

Pomyslel si i na to, ako roľník lipne na kúskoch svojich rolí, ako ľudia bažia za zemou, ako sa ňou opájajú, keď jej je viac, hrdnú a prepíjajú po kúsku, odurmanení jej čiernymi hrudami, z ktorých ako čo by vyrastalo zlaté víno v miliardách zlatých tenučkých kalíškov. Neviditeľná ruka kolembá kalíštekmi, neviditeľné ústa šumia a privolávajú gazdovi: „Na zdravie, náš gazda, pi gazda, pi, zabav sa, zakartuj si, tancuj, podmaňuj, rozhadzuj!“ A gazda pije, zabaví sa, kartuje, tancuje, podmaňuje, rozhadzuje… Tak prechádzajú majetky z rúk do rúk… Iste tak pošiel i otcovský majetok… Tak pôjde i tetkin majetok, keď príde na to čas. Zem je ako peniaz, odkotúľa sa práve tak, ako sa prikotúľala.

Vyhľadal agrárneho tajomníka Ďurka Mikesku, mladého tridsaťpäťročného človiečika s veľkou vyholenou tvárou, úzkym čelom, tuho pričesanými svetlými vlasmi, ktoré sa na vŕšku hlavy odškerovali, s rovnými, širokými, vypchatými plecami, objemnými bokmi a zadkom, v gamašiach, v malom zelenom klobúčiku s tučným umelým pšeničným klasom za pletenou šnúročkou, veľkou ďatelinou na prsiach a plniacim perom v bočnom vrecku. Spýtal sa ho:

— Čo stojí jedno organizovanie?

— Dvadsaťpäť korún, — povedal politik.

— Tu sú.

Tak sa stal Landík členom Republikánskej strany maloroľníckeho ľudu. O niekoľko dní dostal i legitimáciu.

Tým prestal byť ojedinelým človekom, opusteným komisárikom v štátnej službe. Stal sa celou, mohutnou a vplyvnou stranou, ktorá v tie časy hrala politický prím. Na rozdiel už poukázal Kvirín Čížik. My za ním opakujeme, že je to taký rozdiel, ako byť odtrhnutým lístkom, čo nevie, kam ho vietor odnesie, a byť stromkom vo veľkej, múrmi obohnanej, stráženej záhrade, ktorý urodí, boh dá, šľachetné ovocie. Veľký rozdiel.

Tento rozdiel chcel hneď i vyprobovať. Zveril sa so svojou „aférou“ agrárnemu tajomníkovi, nie naschvál, len tak mimochodom, aby sa nevidelo, že chce využiť svoje postavenie nového, slabého ešte a skromného, ale zato oddaného straníka.

— Hja, pán doktor, — usmial sa tajomník, — vy ste len sedmičkou v hre, a tu hrá i deviatka — Tolkoš s dolníkom—náčelníkom, ktorí sú tiež v našej strane. Tí vás prebijú.

Landík odišiel sklamaný.

Teda ani pažiť, po ktorej nesmie hocikto šliapať, ani mladý stromček v chránenej záhrade, ale sedmička.

„Darmo je, niet rovnosti na svete nikde,“ myslel si, kráčajúc po chodníku a oceňujúc chodcov. „Tento nebude viacej ako osmička; henten s pinčom a paličkou s kostenou rukoväťou — veď je to advokát Winterstein — ten bude azda horník; ten žobráčik tam sotva patrí do hry, odhodená, ošúchaná, nalomená karta.“

O niekoľko dní v isté predpoludnie navštívil Landíka sám pán agrárny tajomník Ďurko Mikeska.

— Túz sa zaujíma o vás, pán doktor, — povedal mu.

— Aký túz?

— Zelený. Sám pán minister vnútra. Predseda našej strany… Tu mi píše jeho osobný tajomník, odborový radca Dorazil.

Vytiahol list z bielej hrubej obálky a hľadiac doň, pokračoval:

— Akýsi Dubec, hlava obilného syndikátu, veľký pán, — poklonil sa tajomník neviditeľnému pánovi, — žiada, aby ste hneď boli preložený z okresu niekam na východ, na miesto, kde slnko nesvieti, — tak píše, — kde slnko nesvieti, ako nesúci, arogantný úradník… Čo ste porobili?

„Dubec, Dubec,“ rozmýšľal Landík omráčený. „Aký je to poloboh?“ Dávno nemyslel na Želku a na Dubca skoro celkom zabudol. Len po chvíli sa mu vynorila v pamäti prekotená brička s omdletou Želkou a Dubcom, ktorý prišiel pomáhať. Rozpovedal všetko tajomníkovi, i to, ako sa jeden druhému predstavili: „Vy neviete poháňať!“ predstavil sa mu Dubec. „Vy neviete jazdiť!“ predstavil sa Dubcovi on. Cez celý čas rozprávky mu húdlo v myšlienkach: „Tak som stratený… Som stratený.“

— Iba ak pre moju ráznu odpoveď, — vysvetľoval. — Inú vinu nemám.

— Vinu nemáte, ale pech, — zvesil hlavu tajomník.

Mal akúsi nejasnú sústrasť s mladým doktorom, hoci sa v duchu skoro čudoval, že Landík stojí ako svieca a ani sa len o múr neoprel.

— A čo chce zelený túz? — spýtal sa tajomníka.

— Informáciu… Zle je ťahať sa za prsty s takými veľkými pánmi, — vrtel hlavou tajomník.

„Môj stav je beznádejný,“ letelo komisárovou hlavou, „poletím… poletím … Čože zmôže zelená sedmička proti zelenému túzovi?… Škoda bolo dávať dvadsaťpäť korún do kasy.“