ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak sa dostal dr. Landík k tete Kornélii Miklovej na jej pekný breznický majetok, kde bývala cez letné a jesenné roboty. Tu mal stráviť svoje trojtýždňové vakácie, či ako sa hovorí úradne „dovolenku na zotavenie“. Tu mal zabudnúť na Hanu. Tu sa mala vybiť jeho láska novou láskou, ako klin klinom, tu sa mal napiť šampanského, aby zabudol na pálenku.

Majetok bol krásny. Rovina. Hospodárstvo, ako sa Landíkovi videlo vzorné, poriadne, čisté. Za svojho komisárstva, najmä v časoch štrajkov, keď vyšetroval príčiny nespokojnosti robotníkov, vídal panské majetky, dávané do árendy židom. Tam ho vždy zarážalo rozpadávanie. Ploty zlé, do polovice rozváľané múriky, zvyšky niekdajších brán, obrýpané múry stajní, trčiaca surová tehla, blatom zastriekané steny, deravé strechy, nečisté dvory, zlé, rozbahnené cesty, povytínané stromy, lenivo sa klátiaci ľudia, zafúľané deti, zamračené tváre. Tu videl popri dobrých a tvrdých cestách orechové aleje, zametené dvory, zabielené domčeky, stajne, sypárne, kuríny, tabačiarne, brány a ploty v poriadku, múriky všade celé. Ľudia úctiví, pozdravujúci sa. Malý biely kaštielik s verandou a s oblokmi na všetky štyri strany uprostred rovných polí. Obtáčal ho ešte mladý parčík so šťúplymi stromami, ružovými krami, s kolesami a hriadkami kvetov. Všade biele, okrúhle stolíky, stoličky a lavičky. Za kaštielikom sad s ovocnými stromami a zeleninovou záhradou, na konci ktorej stál včelín s úľmi zafarbenými na bielo.

Tabliská už boli zožaté. Na strniskách šibala nová lucerna. Tabak s veľkými, vážnymi listami sa ešte zelenal. Na repe a kukurici bol už žltý nádych jesene. Práve mlátili a skoro všetko bolo v poli. Rozoberali kríže snopov, vykladali na rebrovce, odvážali k mláťačkám, hádzali ich do otvorených tlám mašín, slama mohutnými vlnami tiekla hore po elevátoroch, kde rástli nové stohy a dolu vrecia sa plnili zrnom. Do tíšky poľa neprestajne tupo hučali stroje. Šikmý dym motorových komínov zavŕtal sa do sinavého povetria. Kedy—tedy zatiahol smrad uhlia, oleja a benzínu.

Tetka Kornélia ho prijala s radosťou.

Bola vysoká, chudá osoba, úzkej počernej tváre s tmavými škvrnami na lícach, malinko fúzatá, s mechúrikmi pod veľkými čiernymi očami, okolo kútikov úst polokruhy záhybov, na hrdle hlboké vrásky. Mohla mať zo šesťdesiat rokov, ale pohyby, reč, chôdza boli mladistvé a náruživé. Zhovorčivá a zvedavá na všetko. Rada filozofovala a ešte radšej sa ponosovala.

Netrvalo dlho, kým Landík zbadal, čo má rada. Bola to náruživosť pre čistotu a novotu. Čudná vec, ale jej robilo radosť, keď mohla v dome, na dvoroch, na stavaniach alebo v záhrade niečo opravovať. Tu parkety celkom dobré sa pokazili, tu balustráda pred hlavným vchodom do kaštielika bola obrýpaná, vakovka odpadúvala kdesi na stene, puklina sa ukázala na dlažbe okolo domu, chumáčik trávy vyrástol v piesku na chodníku v záhrade, biela farba stolíkov a lavičiek sa ošúchala, kolíky pri mladých štepoch sa rozknísali. Vždy sa našlo čosi, čo pomáhalo, aby robotníci nevymizli z izieb a dvorov. Pravda, hnevala sa a hromžila na pracovníkov, že sa stále potĺkajú po dome, ale to bolo len naoko. Keď sa už zdalo, že je všetko v poriadku, tetka chodila svojím bystrým krokom, prezerala kúty, plafóny, obrýpala schválne odškerenú vakovku, štuchala slnečníkom do asfaltu, sprobúvala dvere, či sa dobre zatvárajú, a obloky, či priliehajú k rámom, či git zo sklených tabiel nepoodpadúval, kým sa zasa nenašla diera, puklina, vyblednutá farba a nová potreba na nejakú záplatu, mazanie, pílenie, hobľovanie, farbenie, kopanie, zatĺkanie. Preto bolo všetko také čisté, dobré, biele, ako nové, a práve preto bol vždy v tom poriadku akýsi väčší—menší neporiadok.

Táto pedantéria prilepila sa jej vraj od muža, ktorý, ako sme už povedali, bol fabrikantom na škrob. Škrob je totižto vždy biely, teda i múry, múriky, steny, stoličky, lavice, úle museli byť vždy čisté a najmä biele. I šaty nosievala najradšej biele, i klobúky i rukavičky, a z ruží sa jej najväčšmi páčili Frau Carl Druschky, lebo to boli ruže biele.

Landík pochodil celý majetok so správcom Skalitým, už starším, ale ráznym, tučným pánom s ohúrenými lícami, v bielej čiapke a žltých plátenných šatách. Titulovali ho v dome „pán vrchný“. Ochotne bral pána doktora na bričku a vysvetľoval, čo sa na majetku najlepšie darí, čo treba siať za pšenicou, za repou, za makom, ľadníkom, kukuricou. Dovolil, aby poháňal. Naučil ho, ako má opraty držať, narábať nimi a bičom.

Po týždni mladý pán už sám chodil k mláťačkám. Presypával nabraté zrno z hrsti do hrsti, fúkal a ustaľoval, aké je. Spytoval sa, ako to „pán vrchný“ robieval, koľko sa už vymlátilo a ako sype. Zastavoval sa pri sypárňach, kde vrecia vážili, rozväzovali a vysýpali zrno na suchú bielu dlážku. Poprechádzal maštale. Maznal sa s koníčatami celé polhodinky, potľapkával šije koňom, núkal im cukor, šteklil kravy medzi rohami, škrabal býka po čele a nechával si lízať ruku jeho dlhým drapľavým jazykom. Obzrel si partie sviň od ležiacich matiek po plaché biele prasiatka, odháňal paličkou muchy z ich tučných bokov a kúpaval sa denne aspoň dva razy. Očervenel od slnka a v jeden pekný deň našiel sa pri knižke. To bol začiatok nudy. Začal sa potulovať po izbách. Rozmýšľal, čo je na majetku ešte zaujímavé, a zas sa našiel pred knižnicou. Vyťahoval viazané zväzky, listoval v nich, bral si ich pod stromy na lavičku, prečítal niekoľko strán a zasa sa vracal po iné, zaujímavejšie. Ale nič také nenachádzal a šiel zas do záhrady, k riečke, do maštalí, k žriebätám. Donášal zvesti tetke o neporiadkoch a nečistote. Filozofoval s ňou a počúval jej ponosy.

— Tam zasa ktosi povyvaľoval žabice z kvetných kolies.

— Kde, kde? — spytovala sa živo tetka a šla bystrým krokom pozrieť, čo sa stalo.

— Na stene hlavnej sýpky je zasa celá moderná literatúra, — hovoril iný raz.

Tetka sa zasmiala.

— Moderná?

— Mohol by ju použiť Celine pre svoju Cestu do hlbín noci.

— Čo je to?

— Moderný román alebo kopa hnoja.

— Rada voniam hnoj v maštaliach a teším sa, keď ho je čím viac, ale v knihách ho nemôžem vystáť. Hnoj je na zakopanie, a nie aby ti ho podávali v knižke k poobedňajšej čiernej káve.

— A predsa ho chcú najdôstojnejšie tvory na zemi.

— Chcela som povedať prasce, ale to by bola urážka prasiec. Tie síce idú i nohami do pomyjí a váľajú sa v mláke, ale nečisté nežerú, v chlieve má byť ako v salóne… Musíme zabieliť tú modernú literatúru.

Raz zas prišiel, že videl moderný obraz „Matka a dieťa“ od povestného maliara Bánovského na stene stajne pre ťažké voly. Jeden väčší a druhý menší nafúkaný mechúr. Krásne. Fresko. Dobre by bolo upozorniť Pamiatkový úrad, aby obraz konzervoval a nedovolil ho vápnom zatrieť.

— Nerada Bánovského, — smiala sa tetka. — Počuješ, Janík, vzal by si si ty za ženu dievča, aké maľuje Bánovský? S hlavou v šatke, bez očí, bez úst, dlhý driek, krátke nohy, krátky driek, dlhé nohy, ruky na ríf a krpce na dva.

— Umelci nekopírujú. To je práca pisárov a fotografov, — bránil sa Landík.

Neraz sa rozvinul medzi nimi debatný večierok. Aby sa pred tetkou nezahanbil, poprečitoval niečo v knihách, ktoré našiel v knižnici, naučil sa niektoré odseky naspamäť a chrlil výrazy, ktorým nerozumel, teda ani tetka nemohla rozumieť. To bolo na to dobré, aby sa v očiach tetky povzniesol a prekvapil ju svojimi vedomosťami.

Stal si na stranu „modernistov“. Chválil „nové cesty“ a „prínosy“. Hovoril o akomsi „vitalistickom naturalizme, fenomenologickom realizme, dadaizme, nadrealizme, štruktúrnom realizme, o páde individualizmu, bankrote iluzionizmu, kolektivizme“, ako to z ktorejsi knihy vyčítal, čudujúc sa v duchu, čo všetko musia vedieť poeti.

Tetka sa nedala. Odbila ho:

— To všetko vymýšľajú profesori. Sami umelci o tom nevedia, len keď prestanú byť umelcami a stanú sa sami profesormi, literárnymi kritikmi… Modernosť! To tiež oni vynašli. Básnici a my vieme o modernosti toľko, že čo je moderné, nie je trvanlivé. Moderný je to isté, čo módny, novodobý, terajší, časový, a taký môže byť účes, klobúk, šaty, šláger — všetko bez trvanlivosti, najdlhšie na jednu sezónu. Každý spisovateľ by si mal vyprosiť, keď ho nazvú moderným. To znamená, že nie je a nebude nikdy veľký a trvanlivý.

— Tetuška, to je len triedenie na klasikov, romantikov, realistov, modernistov.

— Daj pokoj! Iní povedali, nie ja, že umenie je jedno, ale módne nesmie byť. Vlastne, poviem to tak, že umenie je večne moderné, ako národný kroj, čo žije stá rokov, a moderné umenie je módna toaleta, čo už na rok musím dať prešívať, aby som si ju mohla obliecť.

Sňala fotografiu zo steny.

— Pozri, tu sme fotografované pred dvadsiatimi rokmi. Niektoré v módnych šatách a klobúkoch, iné v kroji. Aké krásne sú kroje, lebo je v nich umenie; aké smiešne tieto chlebové pecne na hlavách, lebo to bola móda. Tak pominú i terajšie „komprdy“, čo dnes nosia. Tak zájde vaša modernosť a zostane iba umenie… Keď tak pozerám alebo počúvam tú modernosť, vidí sa mi, že tie „nové cesty“ vedú do detstva. Moderná hudba je búchanie decka do klaviatúry. Moderná maľba je čmárame chlapčiska na kus papiera, keď mu dajú prvý raz ceruzku do ruky. Moderná báseň je vykrikovanie zo sna, táranie chorého v horúčke, nesúvislé bľabotanie. Moderné sochárstvo: lepenie nezmyselných, fantastických figúr, nemožných skrúcanín. Všade akási detská neznalosť, neskúsenosť, chlapčenská maličkosť, učňovská počiatočnosť… No, ak to všetko má byť moderným umením, tak je to lož, faloš, klam, to je zakrývanie nahoty modernizmom. Plešina sa zakrýva klobúkom. Ľudia zabudli alebo nechcú vedieť, čo tu bolo už a je ešte obrovské a dokonalé. Sú moria, mohutné jazerá, ohromné rieky. Čo chcú tie drobné jarčeky? Prešumieť ich? Vŕšky chcú hľadieť zvysoka na nebotyčné štíty?… Nebuď moderný v náhľadoch, Janíčko, — poúčala ho, — to je malosť. Hľaď na moria a štíty.

Pri takýchto traktátoch si Landík neraz myslel, že tetka všetko nové haní, lebo je už sama stará. Príznak staroby je, keď sa človek na každú novotu hnevá. Starému je každá mladá veselosť odporná.

Ale v tom sa mýlil.

Raz sa zasa pustila do našej malosti.

— U nás je všetko malé. Stavajú malé byty, malé obloky, malé kuchyne, malé komory. Poschodia sa scvrkli. Dnes je štvrté poschodie bývalé prvé. Miniatúrne náradie. Najmenšie svetelné hrušky. Málo šiat. Malé klobúky. Malé autá. Malé platy. Malé splátky. Malá istota. Všetko je malé.

— A ten krásny majetok dookola, čo má tetuška, — upozornil Janík, — ten je nie malý.

— Janík môj drahý! Nie je všetko zlato, čo sa blyští. Majetok by bol pekný. Zem, chudera, dá, čo môže, ako dobrá žena, ale toľkí otŕčajú ruky, že ti ledva zostane niečo… všetko je malé, len ťarchy sú veľké… To ti je tu samý eskamotér. Dáš mu zlatku medzi prsty, luskne ňou, a fuk! Už mu je v rukáve, aby si dával druhú, tretiu, a všetky miznú v rukáve. Vezme si zlatku z nosa, z uší, z vesty, kde sa ťa dotkne, zlatky sa sypú… Len si rátaj! Pozemková daň, lebo máš zem. Domová daň, lebo máš dom. Obratová daň, lebo predávaš, čo sa ti urodí. Dôchodková daň, lebo máš z predaja dôchodok. Zárobková daň lebo máš z toho zárobok. Potravná daň, lebo si odnesieš kilo masla do mesta. Porážková daň, lebo porážaš. Obecné prirážky, lebo žiješ v obci. Okresne prirážky, lebo žiješ v okrese. Krajinské prirážky, lebo žiješ v krajine

Cirkevná daň, lebo žiješ v cirkvi. Sociálne ťarchy, lebo sám nevládzeš obrobiť polia a tvoji sluhovia sa môžu stať invalidmi, starcami, pamätať treba na ich invalidné poistenie, starobné poistenie, úrazové poistenie. Strojové úrazové poistenie. Poistenie budov. Poistenie zásob. Poistenie strojov… Ach! Kto by to vyrátal!… Len si žiadaj vyrúbanie lesa! Kolok a žiadosť. Intervencie. Úradná komisia. Povolenie. Dávka za úradný úkon. Podmienka, že nesmieš zaťať do stromu, kým nezložíš vopred kauciu na zalesnenie. Druhá podmienka: 30% vopred drevárskemu syndikátu. A ty práve preto rúbeš, aby si prišiel ku grošu, lebo máš platiť anuitu alebo daň… Konečne začneš rúbať. Potrebuješ drevorubačov — starobné a invalidné. Potrebuješ furmanov, čo drevo zvezú — starobné a invalidné… Píliš a kálaš zvezené drevo. Potrebuješ robotníkov — starobné a invalidné… Popíliš, pokálaš, nakladáš — starobné a invalidné… Vezieš domov alebo na stanicu, zasa furmani — starobné a invalidné… Nakladáš do vagónov, potrebuješ nakladačov — starobné a invalidné… Predané drevo príde na adresáta, tu ho treba skladať, nakladať na vozy, odviezť. Zasa len skladači, nakladači, furmani, skladači a nakladači — starobné a invalidné… Fu!

Tetka si vydýchla, ovievajúc sa novinami.

Úrazové, nemocenské, starobné, invalidné, daň, prirážky, príspevky, dávky. Stály, opätujúci sa refrén, ako v nejakej škótskej balade. Vždy máš pod nosom prázdnu, nikdy nezatvárajúcu sa dlaň… A čo, keď ten robotník ochorie? Dostane aspirínový prášok, ale len vtedy, keď vidia, že už nevládze dýchať od behania z úradu do úradu, od doktora do lekárne, z lekárne k doktorovi… Veru, nie je to radosť hospodáriť, lebo hospodáriš pre iných… A v gazdovstve samom ťa tiež len rozkrádajú. Zlodejstvo, ľahkomyseľnosť, neopatera. Tu kôň si zlomí nohu, tu krava dostane slnečný úpal, prasce nežerú, lebo sa pokazili potuchnutou kukuricou, býk pritisol dozorcu o zábradlie, kravy nedoja, mlieko sa pokazilo, sliepky sa prechádzajú po válovoch v krme, holomráz vytiahol siatie na sto jutrách, vietor sfúkol oziminu na osemdesiatich jutrách, spodná voda, chrobáky žerú pšenicu, kurence, husi, kačky vyzobú i tri vagóny obilia. Večné spory… Ach bože! A tie ceny, ceny! Rútia sa dolu ako ohromný balvan a všetkých nás pozabíjajú. Ešte pôjdem na starosť s harfou vyspevovať po dvoroch do Bratislavy… Vám úradníkom je lepšie. Sedíte, nesedíte, čmárate, nečmárate, mlčíte, nemlčte, a prvého plat — za nič. Kým my tu bojujeme s prírodou…

Tetka sa usmiala, aby sa Janík neurazil. Ona vie, že úradník koná vážnu prácu. Zbadala, že zívol, hoci stisol zuby a položil si ruku na ústa.

— Nudíš sa, Janík?

— Ale nie, tetuška, to je človek od tých horúcich dní taký; otvára všetko, i ústa.

Tetka neverila a ešte v ten deň napísala pánu Petrovičovi, advokátovi v Bratislave, aby jej poslal svoju dcéru Želku.

O dva dni prišiel telegram: „Zajtra o desiatej doobeda čakajte Želku na stanici.“

— Pôjdeš oproti, — povedala tetka Janíkovi.

Potľapkala ho láskavo po pleci:

— Dievča je pekné. Daj si pozor!?

Janík si pomyslel, že je už dospelý a má rozumu dosť. Netreba ho upozorňovať. Čím viac rozumu — tým menej lásky. Zato ho tetkin rozkaz príjemne vzrušil a len tak očistom namietol:

— Ale ja Želku nepoznám.

— To je pravda, — uznala tetka, — pôjdeme teda spolu.

— Ostatne, vieš čo? Stanica je maličká. Vysadnú dvaja—traja. Ja ju už poznám. Nepotrebuješ sa unúvať. Len mi ju opíš.

— Vlani bola plavovlasá s rovnými obrvami, vysoká, štíhla, hrbatý noštek, tangový vlnistý krok, zlaté nechty, oči ako gaštany, malinko šikmé. Aká bude zajtra, neviem. Uvidíš. Hľaď na nos, či je hrbatý. Vlani mala na ňom maličkú okrúhlu škvrnku — materinské znamenie.

Janík si to zapamätal a odišiel na druhý deň sám na ľahkej perovej bričke. Z vlaku vystúpilo len jedno dievča; bolo síce tenké a vysoké, ale vlasy malo medenej farby. Nemalo rovné obrvy, ale okrúhle tenké čierne pásiky vysoko nad očami, maľované plné pery, trčiace dlhé, vykrútené riasnice, lilavé nechty k lilavému klobúčiku, položenému šikmo na hlavu tak, že zakrýval jedno oko. I šatočky, i črievičky, i pančušky boli lilavé. Čo Landíka najväčšmi zmiatlo, bolo to, že ani nos nebol hrbatý, ani čiernej škvrnky nebolo na ňom. Krok nebol tangový, vlnistý, ale drobný rumbový.

„To je predsa nie ona,“ myslel si.

Odišiel z peróna k bričke, aby sa vrátil naprázdno, ale slečna ho chytila za kabát a spýtala sa ho:

— Nie sú to kone pani Miklovej?

— Ba áno.

— Nečakáte mňa?

— Čakáme slečnu Petrovičovú.

— To som ja.

Predstavil sa jej.

— Boli by ste šli bezo mňa, krásny rytier!

— Moja princezná je plavovlasá.

— Teraz sa i vlasy menia, nielen toalety.

— Nech sa páči.

Tetka tiež na chvíľku pochybovala.

— Si to ty, Želmírka?

— Ja, tetuška.

— Kde je tvoj orlí nos?

— Dala som si hrb vypíliť.

— Prekristapána! A materinské znamenie?

— Vypáliť.

— A obrvy?

— Oholiť.

— Ste vy krásne! Akože ťa vybozkávam, keď nemáš vlastné ústa? Priložila iba líca k jej lícam a objala ju.

— Samu ťa pustili? To ťa nemali. Nič sa ti nestalo?

— Skoro. Akýsi mladý človek v kupé ma skoro prehltol.

— To je reč. Si priveľmi do očí bijúca. Vidíš, Janík, — obrátila sa k Landíkovi, — tu máš svoje moderné umenie. Krikľavá lož, vyvrátenie prírody. Nepravé vlasy, obrvy, riasnice, ústa, nechty, póza, krok… Prosím ťa, Želka, poumývaj sa, — rozkázala dievčaťu. — Vlani si bola krajšia. Škoda tvojho hrbu na nose. Veď to bol znak petrovičovskej rodiny.

Želka poslúchla tetušku a Landíkovi sa hneď zdala bližšia. Porovnával ju s Hanou. Hana bola predsa len krajšia, jemnejšia, ženskejšia. Želka i po umytí jazdila na koni obkročmo, v mužských nohaviciach, rada poháňala kone, praskala bičíkom nad ich hlavami, chodila po dome v pyžame alebo triku, hádzala sa dolu hlavou do vody, veslovala, viedla auto, fajčila z dlhej čútorky, hltala dym a vyfukovala z obidvoch nozdier tenkými prúdmi, s Landíkom si hneď potykala ako s rodinou a na dúšok vypila veľký pohár vína. Keď ju po potykaní Landík nepobozkal, otrčila pery a povedala:

— No!

Landík jej pozrel na pery. Uhádla, čo myslí.

— Nemám ich zafarbené. No! Landík ju bozkal.

— Len raz? No! Pri potykaní treba aspoň tri razy, a nie tak chladno ako ty. Chladný bozk je, ako čo by žaba skočila na ústa.

— I tvoje ústa sú studené.

— Chladná žaba do studenej vody. Podkúr pod ten srdcový kotlíček a zohreje sa mu i pyštek.

Takýto vyzývavý flirt sa Landíkovi spočiatku nepáčil a opičenie sa po mužských mu bolo odporné, ale spoločné člnkovanie, kúpanie, vypekanie sa na slnku, tenis ich zbližovali zo dňa na deň. Intímnosť medzi nimi rástla ako klince v hriadkách a rozvoniavala sa. Želke sa páčil vysoký, plecitý mladý pán s dobrým, mäkkým pohľadom, zvučným basom, hladkou rečou a smelým správaním. Landíkovi sa zasa Želka videla akási mäkšia, prirodzenejšia.

— Dnes mám sedemnásť rokov, — povedala mu raz pod verandou kaštielika, keď prišli z kúpania.

— Nech ťa pánboh živí, Želka!

Pritiahol ju k sebe a bozkal.

To už nebola studená žaba, čo čľupla do studenej vody. V srdcovom hrnčeku už vrelo a pyštek bol teplý. Nie natoľko, že by bol Landík odchytil ústa, ba naopak, ako čo by si ich bol chcel prihriať. Bozk sa nevedome predĺžil. Láska sa bozkami meria, a kto je žičlivý, pridá.

Tetka zbadala, čo sa medzi mladými ľuďmi robí, ale nevidela nič. Písala sestre, že sa začína vybíjať láska láskou ako klin klinom.