ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Petrovičovci bývali pri Dunaji v modernom nájomnom dome. Súkromný byt bol na druhom poschodí, kancelária v prízemí.

Pokladali ich všeobecne za poprednú rodinu v Bratislave. Hlava rodiny JUDr. Petrovič nielenže advokatizoval, nielenže bol „krajinským poslancom“ a členom výboru, ale kde prezidentom, kde predsedom, kde iným funkcionárom, kde obyčajným členom všelijakých nacionalizovaných a nenacionalizovaných správnych rád finančných, obchodných, industriálnych a iných privátnych, pološtátnych, celoštátnych, krajinských a okresných podnikov.

Donáša nielen kancelária a výborníctvo, ale i rozličné prezidentstvá, predsedníctva, funkcionárstva a členstvá, ktoré nikdy nebývali „čestné“, čím nechceme povedať, že boli nečestné, lebo nie je nečestný, kto berie honoráre, tantiémy, odmeny, denné a cestovné za vykonanú ťažkú a zodpovednú prácu alebo namáhavú cestu. To je len človek šikovný.

Mal povesť bohatého človeka a bol zdravý. Mladá ešte žena a pekná dcéra Želka ozdobovali jeho domácnosť. Jednako býval vždy ustarostený. Starosť mu robili financi. Chcel byť pred nimi chudobný, bez príjmov, žobrák, čo nič nemá, a nešlo to. Nešťastní financi vynašli každý halier, darmo sa bránil rukami, nohami, zubmi a nechtami.

Neraz ho našla žena, ako balil písma a knihy, a spytovala sa ho:

— A ty kam cestuješ s takým ohromným kufrom?

— K financom.

— S kufrom?

— S kufrom. Daj mi niekoľko košieľ, lebo neviem, či tam nezostanem viacej dní.

— Ale veď je to neďaleko.

— Musím im dokázať, že keď sa i nájde aký—taký príjem, nie je ani stá čiastka toho, čo oni vykazujú.

Finančná správa sa vždy mýli. Vždy povie viac, ako tá baba, ktorej sa vždy to chcelo, čo sa jej snívalo. Niekedy sa síce zjedná, ale nikdy nedovolí, že plus a mínus sa vyrovná, nezostane nič. Pán advokát by bol to chcel.

— Tie stále obedy, večere, bankety, čo ustavične vo svojom mene dávate, — chytal ho finančný hlavný radca dr. Hvizdák.

Dr. Petrovič, sediac na svojom kufri a kníšuc prehodenou nohou cez koleno, skrivil tvár a povedal:

— To je len reprezentácia, ktorá sa zaokrýva z verejne zúčtovateľných peňazí.

— Tie ustavičné cesty.

— Z verejne zúčt…

— Tie kožušiny, toalety, skvosty, ten veľký byt, automobil, kone, lóža …

Financi sú na všetko zvedaví. Pán fiškál nemohol povedať, že i domácnosť vedie z verejne zúčtovateľných peňazí spoločnosti, len sa začal škriepiť, že sú na svete i úradné byty i spolkové bundy, skvosty, automobily, kone a lóže, ktoré sa dedia z reprezentanta na reprezentanta… Automobil, na ktorom sa vozieva, je nie jeho, ale patrí rafinérii Merkúr, kde je predsedom správy; lóža je nie jeho, ale patrí Ústrednému družstvu, kde je členom správy; byt je úradný, má ho ako prezident správy úč. spol. Apolla; kancelárske miestnosti mu platí banka Slovákia, kde je právnym radcom; skvosty, skvosty… Už mu bolo na ústach, že si ich požičiava pri rozličných reprezentačných príležitostiach z mestskej záložne Včielky, kde je členom správy, a to za dosť vysoký poplatok, ktorý sa mu odratúva z hodín, keď zasadá, ale nepovedal, len si položil ukazovací prst na pery.

— A kožušiny, — končil, — človek nemôže predsa chodiť ako žobrák, ale i to kupujem na splátky, lebo nemôžem inak.

— To sú všetko hodnoty, — vysvetľoval finančný radca, — ktoré treba ceniť. Vy len na domácnosť vydáte stodvadsaťtisíc korún.

Dr. Petrovič prestal kývať nohou. Zdrevenel: — To je nemožné…

Večer v Zemedelskom klube sa rozzúril, že sa postará o interpeláciu v sneme na finančnú morálku, ktorá konečne dosiahne, že budú ľudia chodiť nahí.

Červený v tvári búchal na stolík a kričal na celú dvoranu, že je u nás „hospodárske otroctvo“, „núranie sa v domácich tajnostiach a sviatostiach“, „narušovanie úradných tajností“, „lúpež“, „vyfigurované vlastnícke právo“. Bohvie, čo by bol narozprával, keby ho nebol chytil ktorýsi jeho kolega za rukáv, druhý mu nepoložil dlaň na ústa a tretí nestúpil na nohu, aby nehovoril, že je predseda členom takej strany, ktorá nielen to chce, aby bola štátna kasa plná, ale ktorá ho môže ešte kandidovať za poslanca.

— Neruinuj sa, — presviedčali ho.

— Nemravnosť, nemravnosť! — vybuchovalo ešte i potom z neho.

Tak ho rozladili financi vždy, kedykoľvek sa vracal z jednačiek.

Doma sa tak nejednal so svojou „paňou“ a dcérkou Želkou. Vypĺňal im každú žiadosť, ak niečo od neho pýtali. Obyčajne sa ho nespytovali a robili tak, ako im dobre padlo. Ani nebolo treba. Pani Ľudmila bola skromná osoba a dobrá gazdiná. Vo vnútri domácnosti bola jej dlaň zovretá v päsť a otvárala sa, len keď išlo o vonok, o spoločenské postavenie, o módu a o Želkinu budúcnosť. Všetko navonok!

Len na zachovanie telesnej štíhlosti a pružnosti i matka i dcéra cvičievali ráno pri rádiu, pili čaj bez chleba a masla a vychádzali na vypožičaných koňoch do prírody. Vraveli, že kvôli nervom a dýchacím orgánom idú do lesov, kde zoskakujú z koní a dýchajú zhlboka podľa predpisov. Len kvôli neobťažovaniu žalúdka žujú každý kúsok mäsa pol hodiny prehadzujúc ho tridsaťdva ráz v ústach z pravých očných zubov na ľavé. Len kvôli kráse holili si obrvy, farbili ústa, pestovali ruky, maľovali nechty. Len kvôli očerneniu chodili k moru a vracali sa ako Cigánky. Len kvôli športu, okrem jazdenia, hrávali pingpong, tenis, volejbal, člnkovali sa, kúpali, viedli požičané auto, tancovali a chodili na rytmiku.

Aby sa nepovedalo, že kultúre nevenujú pozornosť, chodili i do divadla na každú premiéru do družstevnej lóže vo večerných toaletách, nikdy nie pešo, to radšej nešli, čítali Slovenku, zavše prezerali i Slovenské pohľady i Živenu. Dali vymaľovať i Želku ktorýmsi mladým umelcom. Istý sochár chcel lepiť i bustu pána fiškála, ako významného dejateľa, národovca a straníka, ale to sa nestalo. Dejateľ sa vyhovoril, že on už má sochu generála Štefánika. Keď mu majster vysvetľoval, že Štefánik je iné a on — výtečník a výborník — zasa iné, rozhovoril sa o stálych zbierkach, pre ktoré sa nemôže venovať svojej advokátskej praxi, a ak chce apelátu dokončiť, musí sa schovať do pivnice, aby mal pokoj na pol hodiny. Keď mu umelec povedal, že socha nie je zbierka, ale socha, ktorá bude mať význam nielen pre celú jeho rodinu, ale i pre celý národ, poukázal na to, že on už má svoj veľký portrét, ak ho chcú majster vidieť, ukáže mu ho, visí v osobitnej izbe. Platil zaň pätnásťtisíc korún. To pre jeho slávu stačí. Bude na to spomínať celý svoj život.

I sociálnej starostlivosti venovala pani Ľudmila pozornosť. Často zbierala na nezamestnaných, na ošatenie chudobných. Zato bola súca vypovedať slúžky, keď šli na letovisko. Tým usporili dvojmesačný plat, stravu a nemocenskú pokladnicu. Žobrákom z princípu nedávala peniaze… To by prepili, alebo šli do kina. Nezamestnaných odbíjala päťhaliernikmi. Principiálne bola proti udeľovaniu podpôr. Tým sa ľudia len kazia. Keď sa niekedy voz z Merkura pokazil a museli ísť na električke, čo ich veľmi ponižovalo, zostupovali pred cieľom cesty, aby ušetrili osemdesiat halierov, čo pre troch znamenalo dve koruny štyridsať halierov. Toto najmä hnevalo Želku. Vyčítala rodičom skúposť.

— Však ťa život naučí, — hovorieval jej otec, — počkaj, kým budeš sama sebe paňou.

— Teraz ti je ľahko, — dokladala mať, — keď máš všetko od nás. Pre budúcnosť si pamätaj: „Nekupuj, čo potrebuješ, len bez čoho byť nemôžeš.“

Želka to už sto ráz počula. Hodila hlavou, vysunúc vzdorovite bradu dohora, ale nevydržala, zahrali jej v očiach slzy.

— Zato nemusíš hneď revať, — osopil sa na ňu otec.

— Neplač, dušička, — chlácholila ju mať.

— Vyčítate mi, že mám všetko od vás. Od koho mám mať?

Nakoniec ju i otec tešil. Skoro pýtal o odpustenie:

— No, no, Želka, nepripúšťaj si to k srdcu. Aby si si nemyslela, že sme takí skúpi, pridáme ti k mesačnej gáži dvesto korún.

To Želôčku upokojilo a usmiala sa cez slzy.

— Nefarbi si tvár, — okríkla ju raz mať.

— A ty?

— Ja si už musím, ale ty si farbou pokazíš svoju mladú hladučkú hodvábnu pleť. Na tvojom mieste by som si ani pery nefarbila. Máš ich dosť červené. Osinejú ti.

— A ty?

— Ja som už stará a mala by som ich belasé, keby som si ich nefarbila.

Matka vložila do reči celú svoju elokvenciu proti farbeniu tváre a úst. Želke bolo ľúto matky, ako sa namáha ju presvedčiť, a upustila od farbenia líc. Vyšiel kompromis, že ak jej kúpia krátky kožušinový kabátik, odstúpi i od maľovania úst, hoci je to moderné a každá si ich maľuje.

Bude ako dedinčanka.

Ako vidieť, v tejto nekonzekventnej domácnosti Želka rozkazovala. Ona vykonala i jazdenie na koňoch, i chodenie do kaviarne, člnkovanie, belasé, červené, tehlové farby, módny zimník, hoci lanský bol celkom dobrý, rytmiku, tance, holenie obŕv, zlepšenie hrbatého nosa, prefarbenie vlasov, zlaté alebo strieborné nechty. Len jej bolo možno ďakovať, že skúposť rodičov nebola taká viditeľná. Ona ju tlmila i v domácnosti. Želka bola tou perlou, ktorou sa i otec i mať honosili, a kvôli nej sa pripúšťalo všetko, čo ju mohlo vyzdvihnúť v očiach spoločnosti.

Želka sama bola povrchná, ale dobrého srdca, sebavedomá, hlasná, veselá, ona viedla celú mladú chasu, keď bola medzi ňou. Rada sa zabávala a rodičia boli radi, najmä matka, keď mala okolo seba čím viacej ctiteľov. Lichotilo im to. I Želka bola šťastná, keď sa o ňu mládenci pretekali. Neraz s vervou rozprávala doma, že sa nemohla zvrtnúť s jedným ani tri razy v tanci, už prišiel druhý a „okálil“ tretí. Smiala sa na ich neohrabanosti i šikovnosti, na dobrých a zlých vtipoch. Rozdávala schôdzky, dopisovala si so známymi i neznámymi, zaujímala sa o nich, menovala ich krstným menom a vždy hrubo: Jurom, Mišom, Žigom, a nie Jurkom, Miškom, Žíguškom, juristom alebo doktorom. Všetci jej boli „chlapci“. Vravela o nich s posmechom a chladne, aby dala najavo, že ju nespája s niektorým nejaká sentimentálna známosť, nežný cit, nieto láska, čo, pravda, nevylučovalo opak, keď bola s niektorým osamote. Možno, že sa vtedy Juro premieňal na Juríčka a Žigo na Žiguška, smiech na šepot a výsmech na obdivovanie.

Videli sme, že dr. Jána Landíka menovala hneď Janíkom a vynútila si od neho bozky, ale to bola výnimka. Janíka pokladala za rodinu. S rodinou sa inak zachádza…

Tak teda tento Janík zastal pred bránou veľkého nájomného domu pri Dunaji a prečítal si tabuľky doktorov, agentov, staviteľov, ktoré sa skveli okolo vchodu, a našiel tam i meno dr. Petroviča, advokáta. Vošiel dnu a zastavil sa pri čiernej veľkej tabuli, kde boli uvedené mená nájomníkov. Tam bola vypísaná celá advokátova domácnosť s úplnými menami a dátami. Vyrátal, že je Petrovič len štyridsaťpäťročný, jeho „pani“ Ľudmila tridsaťsedem, Želka sedemnásť, kuchárka Zuzka štyridsaťosem a chyžná Mariška dvadsať. Ako pozeral a vyratúval, rozmýšľal i o tom, načo sú tieto dáta, a nerozlúštiac otázku, vybral sa hore schodmi. Blysla mu do očí ešte jedna tabuľka s nápisom: „Žobranie policajne zakázané.“ Potom druhá: „Podomový obchod prísne zakázaný.“ Tretia: „Zachovávajte čistotu.“ Štvrtá: „Pľujte do svojich vreckoviek.“ To je už nepotrebné, myslel si. V požiadavke zachovávania čistoty je predsa i to, aby sa nepľuvalo z druhého poschodia na prvé a z prvého dolu…

Musia tu bývať jednako jemní, elegantní ľudia, a i stránky sú vždy s vreckovkou. Nie tak ako pri Okresnom úrade v Starom Meste. Tam boli tiež tabuľky, a nič to neosožilo. V podateľni, keď nebol „starý“ doma a práca mohla zastať, ešte i úradníci sa cvičievali v pľuvaní do diaľky… Novotný to bol, čo sa stavil, že si ľahne na zem a opľuje povalu. I opľul. Proboval by to tu!

Po tejto krátkej úvahe, berúc po dvoch schodoch, prebehol mezanin, prvé poschodie a obzrúc sa napravo a naľavo, zastal zasa pred mosadznou tabuľkou s nápisom: „JUDr. Juraj Petrovič. Súkromný byt.“

Pred tým, ako zazvonil, pozrel na seba, či je na ňom všetko čisté, potriasol krídlami kabáta ako káčer, keď vyjde z vody, aby zmietol zo seba uličný prach, oprášil si dlaňami rukávy a zadné čiastky nohavíc, otrel topánky o štráfkované nohavice, dosť jasné na to, aby na nich nebolo vidieť prach, a len keď sa takto dal do poriadku, pritlačil gombík, nad ktorým bolo „Zvonec“. Nad druhým podobným gombíkom bolo napísané „Svetlo“.

Otvorilo mu mladé tenké dievča s veľkou bielou mašľou v tmavých vlasoch a v dlhej bielej fertuške s vreckom. V ruke držalo pracháč s perím. Keby nie pracháča, bol by sa jej predstavil, možno i ruku bozkal. Takto hneď videl, že je to chyžná, a sebavedome sa spýtal:

— Sú páni doma?

Dievča si ho premeralo od hlavy po päty, či je to nie vandrovník alebo žobrák, a keď videlo slušne oblečeného driečneho mladého človeka, ktorý sa usmieval, skrylo pracháč za chrbát a zašvitorilo:

— Páni odišli. Slečna len čo sa vrátila z „rajtovania“.

— Slečna Želka?

— Áno, slečna Želmíra.

— Oznámte ma, prosím, — potešil sa Landík, — práve slečnu hľadám.

Otrčil dievčaťu navštívenku a zdvorilo dodal:

— Prosím vás, slečna Mariška.

Mariška otvorila oči od začudovania. Nevedela si vysvetliť, odkiaľ vie tento pán jej meno.

— Odkiaľ ma poznáte, pán doktor?

— A vy odkiaľ viete, že som doktor?

— Mladí páni, čo k nám chodia, sú všetci doktori.

— Ja viem i vaše priezvisko… Ó, ja vás dobre poznám už dávno. Vy ste Mariška, pardon, slečna Mariška Nebehaj.

— Kedyže sme my boli spolu? Prvý raz vás vidím.

— Tam dolu ste na tabuľke, slečinôčka. I to viem, odkiaľ ste a koľko rokov máte.

— Koľko?

— Dvadsať.

— Svätá pravda.

Vošla s kartičkou a o chvíľu ho vpustila do prijímacej izby s červenými kobercami a fotelmi, širokým divánom, na ktorom boli samé vankúše, pajáci, jeden malý medveď a baranček, po kútoch fikusy a palmy, na stenách veľké obrazy. Z izby cez otvorené dvere bolo vidieť celý rad izieb s lesklými parketami, rámy a kraje obrazov, kde—tu vytŕčala pozlátená noha stoličky, strapce a rožky farebných tepichov a na samom konci veľký portrét neznámeho človeka s okrúhlou čiernou bradou a hrubými vykrútenými fúzmi, stojaceho a opierajúceho sa prstami o rokokový stolík pod tmavočerveným baldachýnom, ktorý bol previazaný šnúrami a kystkami. Na stolíku bola namaľovaná otvorená kniha.

„To je akiste domáci pán,“ myslel si Landík, „a tá kniha zákon. Tiež strážca pravdy a spravodlivosti.“

Ktosi zavolal zdnu:

— Pekne vítam. Nech sa páči sadnúť! Hlas bol chrapľavý, idúci z brucha.

„Nie je možné, aby to bol Želkin hlas,“ rozjímal Landík prekvapený. „Iste nejaká stará mať z rodiny.“

— Nech sa páči sadnúť! — škrečal hlas ďalej z ktorejsi izby.

— Ruky bozkávam, milostivá pani, — zavolal, — už sedím.

— Pekne vítam!

— Ďakujem, milostivá.

— Nech sa páči sadnúť!

Landík si sadol do fotela, skrížil nohy a položil si rukavičky na koleno. „Ký čert! Iste má podagru a nemôže sa hýbať, alebo je v spodnej sukni.“

— Gloglogloglo, — počúval.

Akoby niekto pil z fľaše.

„Čo si nenaleje do pohárika?“ — čudoval sa. „Kto to kedy slýchal z fľaše piť.“

— Tŕŕŕ… Puk!

Landík sa zahanbil.

„Iste nejaká chorá osoba, čo sa nemôže zdržať,“ pohoršoval sa, „ale prečo potom nezavrie dvere?“

— Ako sa máte?

— Ruky bozkávam za otázku, — kričal Landík, — len tak.

Vtom sa ktosi zachichotal za jeho chrbtom. Landík sa prudko obrátil. Videl dievča v čiernom tvrdom klobúčiku, v dlhom kabátiku, veste, nohaviciach a čižmách, s bičíkom v ruke. Udieralo sa ním po sárach a krčilo sa od smiechu.

— Nech sa páči sadnúť, — krákalo z izby, — prídem hneď.

— Ruky bozkávam, — klaňal sa do izby Landík a zvedavo pozeral na slečnu v nohaviciach a s bičíkom.

— Kuš! — zakričala slečna smerom, ktorým Landík posielal svoje „ruky bozkávam“. — To ťa papagáj víta, — obrátila sa k hosťovi. — Vitaj, Janík! Nepoznávaš ma? — No! — a zošpúlila ústa k bozku.

— Želka!

Bozkali sa priateľsky. Landík bol zahanbený, že sa tak pustil s papagájom do rozhovoru, tituloval ho milostivou paňou a ruky bozkával. Bolo mu chvíľu trápne, ale premohol sa. Želka ho potešila:

— To u nás každý nový hosť cez to prejde.

„Že by to bolo taktné, nemôžem povedať,“ kritizoval v duchu. „Takto zahanbovať hneď pri príchode. Protivní ľudia i s papagájom.“

— Čo robíš v Bratislave? — spýtala sa Želka.

Landík rozpovedal, že v Bratislave i ostane. Sem ho preložili. Prišiel spraviť poklonu a hneď má i žiadosť. Vlastne nie on osobne, ale úrad, pán prezident, ministerstvo, vyslanectvo v Pešti a indický kráľ. Potrebujú desať—pätnásť dievčat—slečien v kroji na privítanie jeho výsosti Iftikara Ul—Mulk Bahadura.

— S nádejou a dôverou sa obraciame všetci práve k slečne Želke, to jest k tebe, že nám neodoprieš podať pomocnú ruku pri takej vážnej príležitosti, keď sa dotýka India bratislavských brehov a kráľovská noha vstúpi na zem našej republiky, — rečnil s pátosom.

Želka bola „ohromne“ rada, že Janík zostane v Bratislave. Bude o jedného dobrého kompána viacej v kaviarni, pri jazdení, pri hrách, člnkovaní, kúpaní, tancovačkách, vychádzkach. Pri otázke krojov sa zamyslela.

— Janík môj, — hovorila s nádychom smútku, — kto by teraz nosil kroj? To si každá radšej dve toalety kúpi. Kroj je ťažký, nepohodlný. Čižmy. Nemožno… Ale jednako by som ti rada pomohla…

Mám tirolský ešte z plesu… Toldička bude mať holandský… Vierka španielsky…

— Žiadal by sa národný, piešťanský, čičmiansky, moravský.

— Možno, že v divadle. Naša primadona iste bude mať. A v garderóbe azda tiež bude… V múzeu, v oddelení krojov… Počkaj! Zoženieme všetko.

— Ale do štvrtej popoludní. O šiestej príde kráľ. Budeme ti všetci veľmi povďační, milá Želka. — Pohladil jej ruku.

— A nehnevaj sa na mňa pre ten letný prekobrc, — zaprosil. — Náramne ma to vtedy mrzelo. Ešte i teraz, keď si spomeniem, ide mi krv do tváre od hanby.

— Ukáž! — chytila ho za bradu a zdvihla mu tvár. — Nevidieť… Naľakala som sa a mrzelo ma to pred Dubcom… A ty si sa prečo nahneval, že si tak odišiel bez rozlúčky?

— Zdalo sa mi, že som kúkoľ v žite, chudák medzi boháčmi…

— Zostaň tu na obed. Som sama. Rodičia sú na bankete. Podelím sa s tebou.

— Mám si prichystať reč, ďakujem ti.

— Ty ho vítaš? — začudovala sa.

— Ja.

Spľasla dlaňami od radosti.

— Prichystáme ju pri obede. Ja ti ju poviem: „Vaša výsosť!“ — stala si do pózy a priložila si ruku na srdce. — „Sme hlboko poctení, že vaša výsosť ráčila sa uponížiť k nám, do sídelného mesta Slovenska…“

— Želka, loď nestojí. Pravdepodobne sa blíži ku Komárnu, — upozornil Landík ako predtým Škvrnitého. — A ani čas nestojí.

— Hneď sa preoblečiem a po obede zájdem k priateľkám. Teraz by som ich sotva našla. Do jednej času dosť.

Odišla a o chvíľu sa vrátila v červenom kimone s ustarostenou tvárou:

— Ty, a vie ten Bahadur po slovensky? Reč by bolo treba povedať po anglicky alebo po francúzsky. Vie?

— Neviem.

— Povieš ju po francúzsky.

— Neviem.

— Naučím ťa.

— Nenaučím sa.

— Horší by si bol ako náš papagáj?

Ešte kým doniesli obed, reč bola hotová. Landík ju diktoval, Želka písala.

— Vaša výsosť, milostivý kráľ …

— Mü? — opýtala sa.

— Nie, „mi“, mäkké „i“.

— Milosti…vü?

— Vü… Milostivü kráľ. Vü, ypsilon… Keď krútime glóbus, nájdeme na ňom veľkú Indiu…

— Indiu, — písala Želka.

— Ale ťažko.

— So „š“?

— So „ž“.

— Ťažko naše malé Slovensko…

— Janík, najlepšie bude, keď to hneď preložím do francúzštiny.

Súhlasil. Vyšla reč krátka, ale pekná. Hovorilo sa v nej, ako sme už začali písať, o veľkej Indii, o malom Slovensku, o veľkom človeku a malom človeku, o veľkej pocte, ktorú tento veľký človek dáva malému. Návšteva táto je veľkým darom, za ktorý malý kraj ďakuje iba slabými, ale vrelými slovami. Tieto slabé a vrelé slová sú našou veľkou vďačnosťou za veľký dar a poctu, ktorá sa nám dostala. Želáme atď.

Želka pomocou malého slovníčka preložila celú reč, ako Janík hovoril:

„Votre majesté le grand roi des Indes! Quand nous tournons le globe, nous trouvons le grand pays des Indes et en continuant a tourner, nous apercevons ensuite, bien loin d'eux la petite Slovaquie. A ce petit pays c'est abaissé le représentant des grands Indes. Nous voyons en cette visite un présent de vous, pour lequel nous vous remercions. Soyez bienvenu chez nous et portez vous bien dans la petite capitale de la Slovaquie. Nous vous souhaitons bon voyage!“

Želka túto reč napísala i podľa výslovnosti a Janík pri čiernej káve s papierikom v ruke vedel z nej už dve vety. Nebolo to všetko tak preložené, ako on diktoval, ale bolo to dobré, ibaže hneď pri privítaní, za „soyez bienvenu“, stálo „bon voyage“. To znelo tak: „Vítame ťa. Čert ťa ber.“ Poslednú vetu teda vynechali. Dievča sa smialo pri výslovnosti a vyčítalo:

— Nesmieš tak veľmi fufnať… „R“ nie tak tvrdo… Nie „prrezant“, ale „pvezá“… Nekrč nosom!… Nie „pourr“, ale „púv“… Nie „rremerrsion“, ale „vemevsion“. Nie „porrté“, ale mäkko „povté“.

— Pvezá… púv… vemevsion, — napodobňoval. — Tak?

— Dobre.

Hneď po čiernej káve sa Landík odporúčal. Želka sa šla zasa preobliecť, že pôjde k priateľkám za krojmi.

— A ty príď, Janík, — zvala ho.

„Milé ochotné dievča“, myslel si Landík, idúc dolu schodmi. „Len papagáj bol sprostý… Gván voa dezend… Nú voajon an set vizit ön pvezan de vú, púv lekel nú vú vemevsion… Nú vú pú… memoroval si. — „Šé nú… povté vú… Do šiestej sa to naučím… Ako ten papagáj…“