ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z Lykavy, zo zámku, Junák væzeň hlædí: Či Tatra už kopnie? Či sæ háj už mladí? — Rozvíjaj sæ, háju, Ty moja hospoda: Zažiadala sæ mi Tá zlatá svoboda. Tu moja hospoda Na skaľe vysokej: Tu ja junák væzeň Vo væži hlubokej. Mocnye moje ruky O skalu prikutye; Bystrye moje nohy V žeľezách obutye. Rúčky moje, zvyklye Nad Turkom vítæzit: Hoj, ktože mi vás dal K tej skaľe privæziť? Nôžky moje zvýklye Zámky naskakovať: Hoj, ktože mi vás dal Tak tæžko okovať? Dali mi vás, dali, Zo troch stolíc páni, Keď nás postrielæli V Kráľo-hoľskej stráni. V tej zakliatej stráni Hoj, v tom krutom boji: Tam sťe vy mňe padli, Vy junáci mojí! Jední popadali Druhých zavæzili: Veru že sme, bratia, Ňeštæstný boj bili. — Hoj, vyľeťel vietor Zo zeľených hájov, Niesol zlú novinu Do slovenských krajov: Tye zeľenye háje Za námi uvædli; Tye slovenskye kraje V tæžký žial upadli. — Kraje naše, kraje! Veď sæ vám zazdalo, Že už tak iďe buť, Ako by buť malo. Zdalo sæ vám, zdalo, Aľe ňestalo sæ; Tye naše náďeje Ako rania rosa: Slunko ju prihreje Vietor ju oveje: Tak sťe vy nám zmizly, Vy naše náďeje! — A čoby tam zmizly? — Či sæ už vyžila, Jako bútla jedlæ, Tá slovenská sila? — Nezmizly! — Hoj, ňesmúť, Ty rodinko moja; A kto sæ nás báli, Nah sæ nás len boja. — Len sæ mňe ty rozvij, Háju môj zeľený: Ňebuďem ja dluho V zámku zavæzený. Hoj, nezavæzia mæ Tye hlubokye væže: Hoj, ňedostrežiu mæ Tye zámockye stráže. Tye hlubokye væže — Veď ich ja prelámem: Tye zámockye stráže — Veď ích ja oklamem. Hoj, počím sæ ony Za mnou v pohon dajú, Už mæ ty ukryješ, Zeľený môj háju. — Pomodz, Bože, pomodz, Na tú našu Tatru: Na Tatre vysoko Roznietim si vatru; V tej kosodreviňe Vatru si roznietim: Slovenskej rodiňe Svobodou zasvietim. A čo dobrý junák, Keď tú vatru zočí, Z údolí i s holí Ku mňe si priskočí. Kolo mnæ, junáci! Kolo na okolo: Hoj, buďe nám buďe, Jako nám ňebolo! Nah mi ľen valaška Zablisňe sæ v pæsti: Dá Boh, ľepšie dni nám Svitnú v našej vlasti; Nah ľen streľba naša Po horách zahučí: Dá Boh, že sæ ľepšej Pravďe svet naučí; Tej pravďe slovenskej: Mňe tak, ako ťebe; Ňezáviď inýmu, Čo præješ sám sebe! — Zavej, vetre, zavej, Čez hory, čez háje: Pozdravže mi, pozdrav, Tye slovenskye kraje; Pozdrav že mi, pozdrav, Tye slovenskye rody: Hoj, udre raz i nám Hodina svobody.