ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Radosťou uveličovalo nás čítanie a počúvanie spevov epicko-lyrických slovenského spevca nášho, Sama Chalúpky. Trápilo nás videť ich rozmetané sem tam po časopisoch a s číslami týchto po kútoch a knižniciach. Tratia ony v tej rozmetanosti krásno žeravie svoje, a čierna studenosť umára jich a unáša v zabudnutie. Jakoby vylial vody čašu za čašou na zem vyschlú, — jakoby padla zásoba hojného dažďa na roľu zasmädnutú: tamto prvô danô v jednotlivých spevoch, — toto želáme v poklade sbierky.

Netreba nám hovoriť o cene Spevov Chalupkových. Výkriky nadchnutia národa, načúvajúceho ím, neutichujú; blesk očí, siskrených oduševnením, svieti neprestajne, a sotvy jesto skupštiny dvoch-troch z nás, kdeby pod hodinou neopätoval ohlas zvuky, plné mohútnej krásy. Slovom, spevy Chalupkove majú svedoctvo národa.

Preto sme si vymohli privolenie pôvodcovo k tomu, aby sme sobrané spevy jeho, ku ktorým on ešte aj tri do teraz neujavnené, a síce „Križiak“, „Sen“ a „Vojenská“ pripojil, tlačou vydať mohli.

Chceme podať svetu a sebe nový dôkaz toho, že národ slovenský vie i poznať i uznať i vyznať spevotvorstvo svoje. Radostne prijme Slovenstvo rozkošnú túto kyticu predivných kvetov hôlnych, o tom sme úplne presvedčení.

Pôvodca „spevov“ týchto dovolil sebe daktoré odchýlky od „reči spisovnej“ a verí si, že prave učinil.

Uznávajúc z jednej strany vážnosť verejnosti, z druhej strany ohľad úcty ku spisovatelovi, za slušnô držíme vysvetliť: prečo „Spevy“ tieto s jejich odchýlkami a zvláštnosťami mluvnickými javnosti podávame.

Pri všetkom uctení objektivnosti literárnej a pri všetkom šetrení discipliny spisovateľskej, nemohli sme neprijať výminku, ktorú poet náš položil medzi sebä a nás pri tomto podniknutí. Pristali sme na to hnutí i tým, že činom takýmto na svetlo sa dostanú tvary mluvy národnej, všetkého uváženia hodné; očerstvejú snahy jazykozpytné a príležitosť podá sa hlbokému znateľovi rídzej povahy národa, náhlady svoje pravopisné a pravorečné vystaviť nie v theorii vedy filologickej, ale v životnom upotrebení a pristojenstve jejich.

Tým, ktorí žiadajú vedeckô odôvodnenie spomenutých odchýlok, nemôžeme ináč poslúžiť, len tak, jestli tu umiestime sem vsťahujúci sa výťah súkromného listu pôvodcovho, ktorým nám na naše — môžbyť že dotieravé — dotazy, tykajúce sa odchýlok tých, odpovedal. Píše pak pôvodca doslovne toto:

„Litera a (rus. ?) potrebná je vo slovenčine, ako ktorákoľvek iná slovenská litera. Nižná Orava, Lubtov, Zvolen a t. d. hovorí nie ľen: holúba, tela, jahna, chlápa, ale ai: prasa, húsa, kura. Tam počuť nie len: trúba, blúda, túla, mama, kúpa, ale ai: búra, brúsa, jako to obdoba vyhladáva. My povedáme: kačka (Schopf), kameň, karovať — a to je etimologicky dobre. — Kto vie slovensky, bude vedieť kam to a má položiť: kto nevieš, uč sa; to ti usnadní poznania iných Slov. nárečí. Prijatím litery a na miesto do teraz užívanýho ä, odpadne velká čiasť tých mnohých čiar a bodov, ktorye písmo a zvlášťe tlač slovenskú tak náramňe obtažujú.

Dluhô é vo slovenčine niet; ktorí ho uviedli, uškodili ním určitosti reči; napr. To dobré dieta a tie dobré deti. Ja mluvím: To dobrô dieta a tye dobrye deti. Ktorô že je lepšie?

Pred krátkym e stojace spoluhlásky d, l, n, t, nie sú voždy makkye. Zanedbaním čiarkovania týchto písmen povstával v reči nesmysel a zapríčiňovalo sa chybnô čítania; na pr. Krásne. Čo je to? Či pulchrum (krásno), či pulchra (krásne), či pulchre (krásňe). Ja som tye písmeny, kde sú makkye, všaďe pred e čiarkami naznačil. Kto aľe naším spôsobom deklinuje (krásnyho, krásnymu), tomu nasledovnô pravidlo dostačí: ponevádž v koncových syllabách slôv konsony d, l, n, t, sú hňeď tvrdye, hňeď makkye, potrebnô je, aby sa tam makkye čiarami žnačily a tím od tvrdých odličovaly. Všade inde zmienenye konsony pred e makko vyslovovať náleží.

Perfecta masculinorum animatorum et inanimatorum u mna končia sa na i: chlapi a dubi stáli; foemininorum et neutrorum na y: ženy, kuratá stály. Či je tak nie logičnejšie?

Má-li sa reč vzdelávať a šlachtiť, nádobno vzjať do výroby nie len jej vútornú čiasť (mluvnicu a slovník) ale ai zútornú (blahozvučia): preto opatrujem hláskami syllaby nehláskovanye, aby umenšily sa v reči tye „ineffabilia“ pre ktorye ju už pred tisícletím cudzinci tupili. Činím to spôsobom, aký mi sám lud ukázuje. Na pr. na východňom Slovensku mluví sa serdce miesto srdce, slunko miesto slnko; v hornej Orave sluza miesto slza; v Gemeru krev, u nás kruv (srov. cru-or) miesto krv, a t. d.“

Končíme dôslov náš tou vrelou túžbou: aby litera neubíjala nás, ale aby hrdinský duch spevov týchto ovial čím skôr a preporodil celý národ náš.

Viacej ctiteľov

pôvodcových.

Tlač Ad. Holzhausen-a vo Viedni.