ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Breznianskej væži Trúby prehrávajú; Breznianskych junákov Do zbroje volajú: A junáci ľetia Na brány, na valy; Pri boku ím šabľe, V rukách samopaly. A veď sæ ím ono Tým Breznænom stalo, O čom sæ nikomu Ani ňepozdalo, Za Hronom, tam pod tým Vysokým pahorom, Prešlú noc Kuruci Læhli si táborom. A sotva ďen svitol Za nocou, za tmavou, Prišiel k mestu hlásač Pod bielou zástavou, A pred bránou, tam sæ Postavil na cestu, A takô posolstvo Ohlasoval mestu: „Vítæzný náš vojvod I brať naša celá Údatným Breznænom Svoj pozdrav posiela. My sme vojsko vlasti, A naša zástava Veje na obranu Svobody a práva. Kráľ náš, to je zlý kráľ; Robí, čo ňesluší; On nám naše práva Vierolomňe ruší; A ňeznosnye tæže Na vlasť našu válæ: Preto sme zodvihli Zbroj našu na králæ; Aniže my tú zbroj Skorej nesložíme, Čím jemu korunu S hlavy ňesroníme. Potom nám — len potom Lepšia doba svitňe; Len potom vlasť náša Svobodou zakvitňe: A preto, kto si syn Vlasti svojej pravý, Ber šablu, a staň si Pod naše zástavy. — Jemu rečník mestský Odpovedá s brány: — Pri ňom starší mesta I s radnými pány: — „Pozdrav si, hlásaču, Tých, čo tæ poslali; A žeby si s Breznom Svætý pokoj dali. Známe my vás, známe: Niet v kæmeni vody, Ani u Kuruca Pravdy a svobody. Brojíte na králæ: Oj, beda vám, beda! Boh si pravdu svoju Brať na posmech ňedá! Brojíťe na králæ: — A tými krivdami, Pre ktorye brojíťe, Krivďiťe nás sami. Tým sťe si sami súd Vyniesli na sebæ; A príjďe — príjsť musí Na vás kára z neba. Slovákovi svætá Je kráľova hlava: On z dæky krev svoju Zaň dával i dáva. Ani my, ľud verný, Ľud slovenskej zeme, Pod vaše zástavy Nikdy ňestaňeme, A bodaj to, bodaj, Dobrô ňebo dalo, By vás oko naše Nikdy ňevídalo.“ — „Pre to spurnô slovo — Hlásač pyšno rečie: — Pre to spurnô slovo Krev vaša poťečie. Volte si vítæza; Zvolíme si i my: A tí nach boj bijú Pred zraky našími, Ak nášho vítæzæ Váš premôže v boji, My hneď odrazíme Od mesta v pokoji. Jestli aľe vášho Náš vítæz pokorí, To zaraz nach Brezno Brány nám otvorí.“ — Staň sæ! zvolal rečník: — Nah Boh svojím súdom Súdi medzi vaším A slovenským ľudom! — Pred Breznianskou bránou Šíra lúka leží; Popri ňej šumný Hron Bystrým tokom beží. A na totej lúke Dva vítæzi stoja, S kopijami v pæsti, Hotoví do boja. Tam Madær, vo zbroji Sriebrom vykladanej, Pyšno si harcuje Na parype vranej. Syn to ďivej pusty; Pustýho pohlædu; Ku koňu, ku šabli Privyklý od mladu: A tu náš Bombura: Vítæz to od pluha; Biť aľe dobre vie Ruka jeho tuhá. Broň i šišiak na ňom Z pevnej sú oceľe; A sivko jaræbý Hrá pod ním veseľe. Na bráňe dvanásti Trubači zahrali: A naší vitæzi Do boja sæ dali. Sklonili kopije; Muž na muža vrazil: Kopije spraštæly; Žiadon nezvítæzil. — Na bráňe druhý raz Trubači zahrali: A vítæzi znovu Do boja sæ dali. Vytasili šabľe, Muž na muža vrazil; Šabľe sæ zlámaly; Žiadon ňezvítæzil. Na bráňe tretí raz Trubači zahrali: A vítæzi zase Do boja sæ dali. Hoj, teraz ľen bulo Oči na čom pásti, Keď junákom blisli Posekáňe v pæsti. A tye posekáňe — Tak oni durkali, Až sæ tye Breznianske Múry ozývali. — Borba dluho stála: Už i ďeň zapadal; A junák junáka Ešťe ňeovládal. Tye ích bujnye koňe Sú už samá pena; Tye ích jasnye broňe Brudí krev červená. Poddaj sæ, vítæze! — Madær pyšno volá: Slovák Madærovi Nikdy ňeoddolá. Buďe, jako Boh dá! — Slovák mu odvetí: A pýcha zlým dýcha, A do zlýho ľetí. — Hoj, ľen ti náš Slovák Sivka raz otočil; A ku Madærovi Od boku priskočil: A v tom buchlo, jako Keď strela ňebeská Stovekô dubisko Na horách roztrieska: A páčte! — Už Madær S parypy sæ valí; A čudská jeho krev Zem slovenskú kalí; A on, čo toď hanu Na Slováka kydal. Sám on krivú dušu Pred Slovákom vydal. Zatrúbily trúby Ozonom veselým; A sláva na slávu Znela Breznom celým. Aľe tam za Hronom, Čím prišiel ďeň nový, Ňeostal ani ľen Znak po Kurucovi. A tak to bývalo, I tak bude bývať: Budú sæ pokorní Na pád pyšných dívať. Ňepravých ňepravosť Uvalí do zkazy Lež pravda — hoj, pravda! — Tá isťe zvítæzí.