ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hučí jarok po doliňe, Popri jarku cesta: Á na jarku rybky loví Mladušká ňevesta. Rukávy si vysúkala, Upiala sukničku: Loví, loví drobnye rybky Na zlatú uďičku. — Popri jarku cestou idú Husárov dva rædy; A husárom predok vedie Vitæz pekný, mladý. A on, vítæz, vo zlatú je Oďetý koľcavu; Kolpak, orlom podperený, Zdobí jeho hlavu; Pardovo mu rúno visí S lævýho ramena; A parypa pod ním ihrá, Sriebrom zauzďená. — Zastal vítæz; — oči krásnu Zazrely rybárku: I odrazil sæ od vojska A zbočil ku jarku. Hupol s konæ; pri boku mu Šablæ zacendžala: A rybárke ňežná rumeň Bielu tvár poliala. „Boh požehnaj, rybolovko!“ — Mladý vítæz rekňe. Rybárka sæ pousmiala: — „Dækujem vám pekňe.“ — „A či sæ lov dobre darí?“ — „Ba ňedobre, veru; Rybky sæ ľen pohrávajú, A vnadu ňeberú.“ — „Ba mňe, tuším, dobrô ňebo Dňes dobrý ďeň dalo: Kďe som ani nepodúmal, Štæstia ma potkalo. — Moja česť vám, slavná pani Pevnýho Muránæ: Čelo moje pred vašnosťou Pokorňe sæ sklánæ. Lež Marienko krásna, na vás Tæžká vina padá: Ohavná sæ na Muráni Zahniezdila zrada. Prepáčíťe, — bo to káže Prísæha mi svætá: — V meňe králæ, nášho pána, Sťe moja zajatá.“ — — „Zajať ženu, čo pokojňe Rybky sebe loví: Ňeveliká česť vykvitňe Z toho vítæzovi. Lež ak istý je Vešelín O vítæzstve svojom, Nahže staňe si počestným Pred náš Muráň bojom. Sláva roztrubuje svetom, Že kďe on sæ zjaví, Padajú do prachu pred ním Tureckye zástavy: Lež nah proti nám si staňe: Potom sæ ukáže, Či sæ sklonia k jeho nohám Ai Muránske væže.“ — Poľetoval holub hájom, Vyľeťel na buka: Na tom buku ovdovelá Holúbka si húka. Prisædol k ňej holub mladý, Kolo ňej sæ točí: Volala ho — a pác, teraz Od ňeho ti bočí. Lež holúbky navadia sæ, Naprieča až mnoho: Aľe ja vám ľen to poviem, Že pár buďe z toho. — Vyviera tam stuďeň čistá Pod vysokou stráňou: Ku tej studni rukou v ruke Vedú sæ pán s paňou. A nad studňou stará lipa Šíre sæ prestiera: Pod tou lipou besedoval Náš pár do večera. Hučí voda, a s kæmenæ Na kæmeň sæ roní: Čo mladí tam hovorili, Zná ľen Boh a oňi. Šumí vetrík, poduchuje Pres vetvy lipovye: čo mladí tam hovorili, Nikto sæ ňedovie. — — Minul ďeň, za jedným druhý A za druhým tretí: Noc je a ľen jedna hviezda Do tej noci svieti. Oj, ňesvieti totá hviezda Na nebi vysokom: Svieti sæ to od Marienky S Muránæ oblokom. Už je pozďe; ňemôže byť Pólnoc už ďelæká: Na Marienku aľe darmo Biela loža čaká. Inokedy pohráva si So svetom veselo: Ale dnes jej dáky mráčok Zasædol na čelo. Tu na ruku hlavu kloní, A húta a húta: Tu sæ zase potuluje Od kúta do kúta. Ani jej je na sedenia, Ani nie na stania; Ani jej tye čierne oči Neidú na spania. — Čože si tak miesta ňevie Tá jej duša mladá? Iba jak ju — varuj Bože! Choróbka napadá! Ej, choroba — ňe choroba: Veď je ako ruža; Len keby sťe dakďe znali Hodnýho jej muža. — Pod Muráňom, pod tým hradom Dolina hluboká; Čas po čase do ňej nazre Marienka s obloka; Čas po čase ku tej strane Prituľuje ucho: — Lež v doliňe pod Muráňom Tmavo je a hlucho. Len tu i tu s brehov rieky Buch a kľep kovadál Prihučal už hore na hrad A on sæ rozpadal. — V tom na væži dvanásť razí Trúba zatúkala: Dvanásť razí kolo hradu Ozvaly sæ bralá. A tam dolu pod oblokom Lubý zvuk zaznieva: Jako keď u hniezda slávik Malým svojím spieva. A Marienka naša pekná Zblædla jako sťena: Biele ruky k ňebu spiala, Padla na koľená. I vstala zas a træsie sæ Ani tá osika: A po tíšku, po tichúnku Svoj oblok odmyká. A po tíšku, po tichúnku Vysokým oblokom Skočil vítæz mladý svižným Do svetlice skokom. Za ním druhý, — za tým tretí, — Šiesty — i ďesiaty: A každý je ozbrojený Od hlavy do pæty. A ten prední vo zlatú je Oďetý koľčavu; Kolpak, orlom podperený, Zdobí jeho hlavu; Pardovo mu rúno visí S lævýho ramena: To Vešelín, dobrý vítæz, A dobrýho mena. — „Daj Boh štæstia!“ šopnul vítæz; — „Daj Boh!“ šopla pani; A žeby dňes prápor kráľov Zavial na Murání. Zrada to vedzťe, vítæzi, Nie je moja vina: Prápor zbúry tu rozvila Zlá moja rodina; Ona vyviedla na Muráň Odbojníkov pluky, A vydala i hrad i mnæ V ích nevernye ruky. A kto mi mój pevný Muráň Vyrve z rúk odboju, Tomu pred oltárom božím Podám ruku moju.“ — „A my,“ — zvolal vítæz mladý: — „Abo tu padneme; Abo kráľovi tej noci Muráň dobyjeme.“ — Lež na bráňe zbadali už Strážci prelæknutí, Tam pod bralím na priedhradí Že sæ čosi kutí. A surmity zasurmily; A divým ích zvukom Hoslo do zbroje sæ dalo Odbojníkov plukom. Letia pluky, — muž za mužom — Vyplašenye zo sna, Ta kďe blíska už a durká Streľba zkázonosná. — Aľe akže neviďel si Ozornýho ľeva, V boj z pelæši svojej skalnej Keď on sæ rúťeva: Pozri tam: tak na odbojnič Vešelín naskočil, A na pravo a na lævo Šabľou si zatočil. A na pravo a na lævo Hlava s væzov padla: A kto poznal Vešelína, Tvár mu isťe zblædla. „Dolu zbroje!“ — zvolal hlasom Náš vítæz hromovým: — „Dolu zbroje, odbojníci, Rozkæzom kráľovým!“ — A odbojnič ani nevie Čo robí, od strachu A zástavu i zbroj svoju Skloňuje do prachu. — Rozjavila mocná brána Kutye svoje vráta; A do hradu králova sæ Vovalila čata. — Hoj zahraly s valov ďelá, A s væží surmity: Už ti je ten pevný Muráň Kráľovi dobytý; Hraly, hraly, prehrávaly, Do bielyho rána: „Na Murání veje prápor Králæ, nášho pána.“ — Ďen zasvietil, a na væži Sriebrohlasye zvonky Sosvánæli ľud okolný Do hradňej kaplonky. A v kaplonke starý mníško Ludu pekňe kázal, A Marienke s Vešelínom Štólou ruky sviazal. A ľud volal: „Požehnaj Boh Ten náš párik nový!“ A „Sláva tým, čo sú verní Vlasti i kráľovi!“