ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jaj že, Bože, strach veliký: Padli Turci na Poniky; Padli, padli o pol noci: Jajže, Bože, niet pomoci. Ludia Boží, uťekajťe; Zajať Turkom sæ ňedajťe: A čo mladô — zuťekalo; A čo starô — nevládalo. — Skočil Turčín bystrým skokom Do jelšiny nad potokom; Našiel on tam starú ženu, Medzi krovím učupenú. Takye jej on robí muky: Do žeľeza dal jej ruky; Povraz hodil jej na šiju, A o konæ pripial si ju. Vláči Turčín starkú, vláči, Po hrobliňe, po bodliači: Starkej krev sæ z nôžok ľeje, A Turčín sæ iba smeje. A keď ona už ustáva, Kančukou ju pošibáva; A keď ona na zem padá, Ostrohami v bok ju báda. — Hučia, hučia, Turkov čaty, Pohánæjú ľud zajatý: Triráz mesiac už omladol, A oni vždy tiahnu na dol. — Ten Turecký svet dæľeký: Prešli oni pres try rieky, Zašli oni za try hory, Zastali pri šírom mori. A nad morom mesto ľeží; Tyčí k ňebu tisíc væží: Jaj, Bože, ľen smutno je to: Na tých væžach kríža nieto. A keď blížili sæ k mestu, Turkynæ ím zašla cestu: A Turkynæ, jako ruža, Pekňe víta svojho muža: „Vitaj, mužu, vitaj-že mi, Z tej uhorskej krásnej zemi, Či sæ dobre vám vodilo? Či vám štæstia poslúžilo?“ — „Dobre, dobre sme chodili: Madærov sme si podbili, A slováci sæ ňedali; Preto sme ích zrabovali. A čože je tu novýho? Povedz, žienko, dač dobrýho:“ — „Dobrá, dobrá tu novinka: Požehnal ti pán Boh synka.“ — „A ja vediem otrokyňu, Nášmu synku varovkyňu. Keď ho buďe kolísavať, Pekňe buďe mu spievavať. Slovenka to, tam od Hrona; Velmi pekňe spieva ona: Bo spevu na božom sveťe Nad slovenský ňenajďeťe.“ — Turčín sedí, kávu pije, A Turkynæ zlatom šije: A starká si spieva tíše, A Turčiatko ím kolíše. „Hajaj, búvaj krásno dietæ! Doňesiem ti z hája kvietæ; Doňesiem ti z ruže púčok: Veď si ty môj milý vnúčok.“ Dopočul to Turčín mladý, Hňed so starkou stal do vady: „Jako ty smieš to spievati? Či si mu ty stará mati?“ — „Raz Poniky rabovali, Syna môjho sebou vzæli; Syna môjho v treťom roku: Mal on hviezdu, znak na boku.“ A Turčín a jeho žena Hodili sæ na koľená: „Odpusť, mati, svojmu synu Prevelikú jeho vinu. Ňebuďeš už otrokovať; S nami buďeš tu panovať, Chodiť, ako my, vo zlaťe, A spočívať na zamaťe.“ — — „Uďeľ vám Boh, ďeti moje, Svætô požehnania svoje: Aľe túžba moja ľetí Len ta, kďe kríž s væži svieti. Ta do vlasti mojej lona Na tye krásne brehy Hrona: Tam kvitol kvet mojej mladi Inďe sa mňe žiť ňesladí. Tam pod krížom starší mojí V tichých hroboch spia v pokoji Tam — keď bude vôlæ Božia — I mnæ ku ním nach uložia.“