ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sedí ďievčina na braľe vysokom, Po šírom mori mutným blúdi okom; Sluza za sluzou na tvár svædlú padá: A tam ďeň po dni ona preplakáva; Tam sæ s ňou víta slunko, keď už vstáva; Tam sæ s ňou lúči, keď za hory sædá. Belævye pary plazia sæ po voďe, Stæ s rozdutými vetrilami loďe: Klamnými ďevu obrazami mætú. Ňejďe; jaj nejďe ten tvoj premiľený: Či u Moslemov upí zavæzňený, Či tam už dušu dal za vieru svætú? — Kráľ ohlásil kríž, a trúby zahraly. Vítæznú mláďež na vojnu volaly, Za šíro more, až do svætej zemi: A junák ňeznal serdcu oddolati, By tam boj svætý ňešiel bojovati, Kďe kríž do prachu hodili Moslemi. „S Bohom, dievčino, sivá holúbočko! Lež preto jasnô ňezamúť si očko: Už mám križ i meč: viera zve do boja: Keď tá niva sæ znovu zazeľená, Zas sæ ti vrátim, duša premiľená: A potom večňe, večňe buďeš moja.“ A niva znovu sæ zazeľenala: Ale dievčina darmo uvíjala Do svatobnýho vesienku si venca: Už i krása lúk kosou padla krivou; Už ľen jesienka pustou kvitla nivou: A ješťe ňemá a ňemá miľenca. — A ona sedí na braľe vysokom: Po šírom mori mutným blúdi okom: Sluza za sluzou na tvár svædlú padá. Slunko už sædlo; večer mrazom dýše: A more pod ňou voľňe sæ kolíše; Do moræ lúna nazerá sæ mladá. A čo to pláva čez tye vody šerye? Či labúť ešťe na mori sæ perie. A pri maťeri jej rodinka milá? — Nie; to sæ labúť ňeperie na mori: Je tomu čas už, čo tam na podhorí Do hustýho sæ triestæ utúlila. Junák to bľedý tam po voďe tenie, Znak kríža sæ mu na plášti červenie: Vo hrudi strela: v pæsti meč zlomený: A jako ďeva junáka zahliadla, Bez duše s brala vysokýho padla: Oj, veď on to bol, ten jej premiľený.