ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Letí orol šírym ňebom V zlatom svetľe zory: Duní pod ním vaľný Dunaj, Šumia Balkán-hory. Letí k moru, a nad morom Kolesá si točí: Div predivný zobáčili Jasnye jeho oči. Či to tu ten blažený ráj, Zeme božej krása? Bielo more, čierno more Okol ňeho hrá sæ. S výšin kvetoháje dýšu Lubými vónæmi: Pod ními sæ mesto væží Pyšnými væžami. Na mesto sæ vo dňe, v noci Mladý mesiac díva; A ten mesiac ňedorostá, Ani neubýva. — Sedí vila, vedomica, Na braľe vysokom; Do dæľeka-ňedæleka Veštím hlædí okom. Ňehlædí na hory, čo sæ Za morom mihajú: Aľe hlædí na tye časy, Ktorye prijíť majú. Ani ňehlædí na loďe, Čo po mori bežia: Lež na ďeje, ktorye v loňe Budúcnosti ľežia. — Zatočil sæ orol nad ňou Tri razy do kola, Vilu bohom sestruje si, A s vysoka volá: Biela vilo, bohom sestro, No-že ty mňe povedz: Čo to za hrad, čo to tam naň Svieti ten obnovec? — Biela vila, vedomica, Orlovi odvetí: Ten hrad, orľe, čo to tam naň Ten obnovec svieti: To Carohrad. — Oj, býval on Niekdy sveta hlavou; A Boh zvelædil ho mocou A ovenčil slávou. Ale on sæ Boha spustil, A tæžko previnil: Znal Carohrad pravdu Božiu, Aľe ju ňečinil; Znal Carohrad, človek Boží Že je syn svobody: Aľe on do pút otrockých Okúval národy. Preto Boh naň kliatbu hodil, A dal ho v moc ľudu, Ktorý pravdy Božej ňezná, Aľe slúži bludu. A ten mesiac zlô má svetlo: Bo kam ono padňe, Tam ti každý výkvet ducha Človečího vædňe. A čím ono padať buďe Na tye krásne kraje, S Carohradu žiadna moc tú Kliatbu ňeodklæje. — Jesto tomu rokov, jesto, Vo dva razy dvesto, Ako svieti ten obnovec Na ňeštæstnô mesto. Ale Boh sæ už zľutoval; Dni spásy sæ blíža: Už ho vidím — iďe vítæz Pod znamením Kríža: Vítæz ozbrojený Bohom, Dietæ toho rodu, Ktorý — byvši sám otrokom — Dá svetu svobodu. Bulo to, — chlieb krivdy i on Jedával za mladi: Buďe to, — na večný priestol On pravdu posadí; Pravdu tú, zaznanú svetom, Aľe pošlú z neba: Miluj Boha celou dušou, Blížnich ako sebæ. — Udri, orľe, bohom braťe, Krielami bystrými Zaleť ta, kďe stojí vítæz Čatami chrabrými. Tam sæď na kríž, čo sæ bliští Nad jeho práporom A volaj — a hlas tvoj šírym Ozvi sæ táborom; Volaj, volaj hlasom hromu: Vstaň, vítæze Boží! Boh ti vrahov tvojho rodu Pod nohy položí. Pred ťebou do prachu klæknú Væže Carohradu; Zablisňe sæ kríž, — a mesiac Skloní sæ k západu; Skloní sæ a zajďe za ten Kraj sveta dæľeký: — Zajďe — a nezíďe viacej Až na vekov veky.