ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vysočiznô bralia, Hlubokye priepasťe: Lietalo ponad ňe Sokolov dvanásťe. Sokoly si hniezdo Uvili na bralí: Pod bralím junáci Vatrou si zastali. Okrúhly klobúčik, Košelæ zelienka, A s pôlpľeca burá Lengá ím halienka. Na drieku opasok, Zlatom vybíjaný; A v ňom dve pištoľe Vo dve svietæ strany. Valašky junáci Zatæli do tisy, A s každej valašky Jedna puška visí. Tye krásne valašky — Každá vyšťerbená: Tye krásňejšie pušky — Každá začaďená. — A vatra až hasňe, V popol sæ rozpadá; Smutná okolo ňej Læhla junač mladá: I ľeží, stæ drievæ, S vysokýho bralia Keď ho búrky divye Do dolín navalia. Veje vetrík, veje; Leda ľen že dýše: Na krivej jedlici Sokol sæ kolíše; Na jedlici, s brala Na priepasť visiacej; Volá na junákov: A kďe-že vás viacej? A kďe-že ten junák: — Tá tvár pekná, biela; To oko ohnivô, Jako božia strela: Čo v tej zlatej zbroji Po horách si chodil; A čo v každom boji Predok vám zavodil? — Čuší junač, čuší, Slova nepovedá: Ňečula sokola, Abo žiaľ jej ňedá. Iba sæ rukami Lapila pištolí; Iba okom švihla Po kráľovej holi. A pod tými bralý, V tej tmavej priepasti, Túľeval sæ junák, A pri ňom dvanásti: Dvanásti to bratia; A on medzi bratý, Stæ medzi hviezdami Ten mesiačok zlatý. On i tam vykvitol, Kďe ho ňezasiali; Aľe dobrí — tí sæ Junáka ňebáli: Beda aľe zlýmu; Beda jeho duši, Kdo dobrýmu ľudu Pravdu jeho ruší: Tu sæ junák vichrom S výšin hodil na dol: Ozvali sæ lesy A krivodník padol; Ozvali sæ lesy Od junáckej zbroji: Tak, ľud môj, nah hynú Ňepriazníci tvojí. Hoj, vyľeťel sokol Z tisovýho ľesa; Letí vozvýš, ľetí, Vytáča koľesá. Vytočil sæ hore K tým bielym oblakom, Bystrô jeho oko Sliedi za junákom, Čez tmavye priepasťe Na vysokye bralá, Kæďe dobrá jeho Vôlæ bľúďevala. — Darmo, sokol, darmo, Sliedi tvoje oko: Ten náš dobrý junák — Spí on už hluboko! Spí on už hluboko; — Oj, a z toho spania Ňeprebudí ho už Zlatá zora rannia. — Na kráľovej holi — Bol tam boj zatætý: Dvanásti junáci; Proti ním try čaty; Proti ním zo troch strán Try mocnye stolice: Oj, svædlo tam jedno Peknô, mladô líce: Svædlo, jako ruža, Keď ju mráz okytí; Liala sæ mladá krev Po drobnej pažiti; — Mladá krev sæ liala; Čierna zem ju pila; A tá dobrá duša S ťelom sæ lúčila. Na Kráľovej holi — Stoja tam try skaly, A medzi skalami Jeden kopeň malý. Poniže sæ riava Do priepasti rúti, A povyše chodník Sihlinou sæ krúti. A kdo tým chodníkom Hore-dolu chodí, Každý za žmeň zeme Na ten kopeň hodí. Rastie kopeň, rastie, Z níza do výsosti: Pod ním spočívajú Junákove kosti. — A mlaď kráľohoľská, Keď ovečky pása, Rada ona, rada, Pri kopienku hrá sæ, A švárne dievenky Vijú z lipy vienky, A o junákovi Nótæ si piesenky; A bystrí šuhaji Na surmity hudú: Buli časy, buli: Dá Boh, ešťe budú.