Zlatý fond > Diela > Spevy Sama Chalúpky


E-mail (povinné):

Samo Chalupka:
Spevy Sama Chalúpky

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Eva Kovárová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 457 čitateľov

Mor ho!

Sľeťeli orly s Tatry, tiahnu na podolia, Ponad vysokye hory, ponad rovnye polia; Preľeťeli čez Dunaj, čez tú šíru vodu; Sædli tam za pomedzím slovenskyeho rodu. Duní Dunaj a luna za lunou sæ valí: Nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí. Pod tým hradom Rimæn-cár zastal si táborom: Belia sæ rædy šiatrov ďelækým priestorom. Pokraj táboru sedí car na zlatom stoľci; Okol ňeho cárska stráž, tuhí to pahoľci; A pred cárom družina ňeveliká stojí: Sú to cudzí vítæzi; každý v jasnej zbroji. Pobelævô kæďeria šije im otáča; Modrye ích oči bystro v okolo si páča. Rostom sú ako jedľe; pevní, ani skala: Zdaloby sæ ti, že ích jedna maťer mala. Krásna zem, — jej končiny vaľny Dunaj vlaží; A Tatra skaľnou hradbou okol ňej sæ væží: Tá zem, tye pyšnye hory, tye žírne moravy: To vlasť ích, to kolíska dávna synov slávy. Slovenský rod ích poslal, zo slávneho sňemu, Aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu. Oni čelom ňebijú, do nôh ňepadajú: Taká otroč ňeznáma slovenskyemu kraju; Lež božie dary ňesú, chlieb a soľ, cárovi; A smelými sæ jemu primlúvajú slovy: „Národ slovenský, knæzstvo i staršina naša Kroz nás ti, slavný cáre! svoj pozdrav prináša. — Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha, To je zem naša, daná Slovænom od Boha. Pozri: tu jej končiny vaľný Dunaj vlaží; Tam Tatra skaľnou hradbou okol ňej sæ væží. A zem to požehnaná! Chvala Bohu z ňeba, Máme pri vernej práci voždy svoj kus chľeba. Zvyk náš je nie, napadať cudzije vlasti zbojom: Slovæn na svojom seje, i žnie ľen na svojom; Cudzô ňežiada. Aľe keď na naše dvere Zaklope ruka cudzá v úprimnej dôvere: Kdo je, ten je; či je on z blíza, či z ďelæka: Vo dne, v noci na stoľe dar boží ho čaká. Pravda, Bohy vydaná káže nám Slovænom: Pána mať, je nepravosť: a vætšia, byť pánom. A človek nad človeka u nás nemá práva: Svætô naše hoslo je: Svoboda a sláva! — Ňeraz krásnu vlast našu vrah napadol divý: Na púšť obratily sæ bujnye naše nivy; Mestá læhly popolom: a ľud náš úbohý, Bitý biedami, cudzým dostal sæ pod nohy. Bláhal už vítæz pyšný, že si buďe pásti Vôľu svoju na veky po slovænskej vlasti, A žiť z naších mozolov: aľe bláhal darmo! Dal nám Boh zas dobrý ďeň; zlomili sme jarmo. A tí, krutým žeľezom čo nad nami vládli, Kďeže sú? — My stojíme; aľe oni padli. — Lebo — veky to svedčia — vo knihách osúdu Tak stojí napísanô o slovænskom ľudu: Zem, ktorú v úďel daly Slovænom ňebesá, — Tá zem hrobom každyemu vrahovi staňe sæ. — Nuž, povedz že nám, cáre! mocná ruka tvoja čože nám ňesie: či meč, či vetvu pokoja? S mečom ak iďeš: cáre! meče máme i my; A poznáš, že narábæť dobre vieme s ními; Ak s pokojom: pozdrav tæ pán ňeba i zeme Lepšie, ako tæ my tu pozdraviť umieme. — Tyeto dary božie sú priazni našej znaky; Z dæky ti ích dávame: ber ích aj ty z dæky.“ — Nevzal cár božie dary; s jeho mračnej tvári Urazená sæ pýcha liutym hňevom žiari. A so stoľca zlatyeho takovým sæ hoslom Ozvaly ústa jeho ku slovænským poslom: „Mocný pán, ktoryemu Boh celú zem podnožil, A osúdy národov v ruku jeho vložil: Ten pán velí: Slovænia! Pozriťe po sveťe: Medzi národy jeho či jeden najďeťe, Ktorýby putá minul abo ňezahynul, Akže oproti Rímu prápor svoj rozvinul. Skloníťe šije i vy. — Tye krásne roviny Túto zem vaších ďedov dostaňe ľud iný. A spurnye rody vaše pôjdu Rímu slúžiť; Strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť. A junač vašu mojím junákom pripojím, A z ňej krajinám rímskym obranu pristrojím. A kdo sæ proti mojím rozkæzom postaví, Beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví. Vedzťe, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu: To moja cárska vôlæ; to vám na odvetu.“ Hriema pyšný cár, hriema, so stoľca zlatyeho Len že Slovæn nejďe sæ lækať pýchy jeho. — Hoj, rozovrela tá kruv slovænská divoko; A junák ti cároví pozrel okom v oko; A z oka ti mu božia zablisla sæ strela; Ruka sæ napružila a na zbroj udrela; A jedným veľkým citom serdcia ím zahraly; A jeden strašný ohlas ústa jím vydaly: „Mor ho!“ krikla družina slovænská od razu; A meč zasvietil v pæsti každyemu vítæzu: „Mor ho!“ krikla a razom na cára sæ metá: To ti na rímsku pýchu Slovænská odveta. — No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči, Koľko pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. — Aľe ten nie! — zbroje sæ bojí podlá duša: A tu ti o svobodu dobrý ľud pokúša. — Skočil medzi stráž svoju cár bľedý od strachu: A zlatý jeho stoľec už sæ válæ v prachu; A mečom za ním Slovæn cestu si preráža, A junák za junákom padá cárska stráža. — Zasurmily surmity, volajú do zbroje: Povstal tábor; do šíkov svíjajú sæ voje; A voj za vojom divým útokom ta ľetí, Kďe boj na cára bijú tye slovænskye ďeti. Hustye prachu kúdoly po poli valia sæ; Zem dupotom a nebo rykom sa otriasæ. — A tá naša rodinka, tá slovænská čata, Už vám je zúkol-vúkol od vrahov obstatá. — Sto mečov sæ každyemu nado hlavou bliští, Lež Slovæn nečítava vrahov na bojišti, Aľe morí. — Hoj, mor ho! ďetvo mojho rodu; Kto kradnou rukou siahňe na tvoju svobodu: A čo i tam dušu dáš, v tom boji divokom: Mor ty ľen, a voľ ňebyť, ako byť otrokom. — Zúri boj a našina stala si do kola: To vie, že premoc rímsku jej moc ňepredolá: Lež, brať moja, ak už ľen padnúť mi máš v boji. To že mi padni, jako vítæzom pristojí. — A môj Slovæn ešťe raz bystrye hodil zraky Ponad tye šíre rovňe na kraj svoj ďelæký. Tam na tých horách sivye mihajú sæ væže, Čo strežiu slovænskyeho národa čiertæže. Svætoháj, stovekými zeľený lipami, V tajnô tam lono túli bohov jeho chrámy. A nad riekou biely dom, v ňom jeho rod milý; A v čistom poli ďedov posvætnye mohyly: Dedov, ktorých niekdy ľud riaďevaly rady, Ktorých meč divých vrahov odrážal nápady. Jích popoly dávno už čierna zem tam kryje, Aľe jích meno posiaľ v piesni ľudu žije. A sláva zašlych vekov junáka oviala; A duša jeho svætým ohňom zplápolala; A meč v jeho pravici strašňejšie sæ zvíja; Bľeskom blíska na vraha, hromom ho zabíja. Praštia zlomenye raty; bitye štity zvonia; A pyšnye príliby rímske do prachu sæ ronia. Hynú i naší, hynú, ale stæ vítæzi! Žiadna rana zvuk bôľu z úst im ňevyrazí; Vdæčňe ľejú vernú kruv po osúdnom poli: Oj, veď padnúť za národ — oj, veď to nebolí! A boj pomálu tichňe: strašná búry sila Divým svojím zúrením sama sæ zničila. A kďe naší, čo bili ten Rím svetovládny, Lebo koval úmysel na Slovænstvo zrádny: — Kďe naší? — Hojže, Tatro, jasných orlov mati! Nikdy sæ ti tá tvoja ďetva už ňevráti. Páč! Nad vaľným Dunajom kruvavô pobrežia: Tam ti tvojí synovia povražďení ľežia. Neostal, ani ktoby tú vesť niesol bratom: Bratia vám za česť rodu padli v boji svætom. Lež každý na junáckej spočíva posťeli, Na kope vrahov, zbitých od jeho oceli. Už ňežije, a ešťe hrozí tá tvár bľedá; Ta ruka zmeravená meč odjať si ňedá. A cár okom sklopeným na bojišti stojí: A čo? — Aždaj tých padlých Slovænov sæ bojí? — Nie, ľež bezdušnye svojích hromady tam vidí, A zo svojho vítæzstva radovať sæ stýdí. No zahyň, studom večným zahyň, podlá duša, Čo o svobodu dobrý ľud moj mi pokúša. Lež večná meno toho nah ovenčí sláva, Kto sebæ v obeť svætú za svoj národ dáva. A ty, mor ho! — hoj, mor ho! ďetvo môjho rodu. Kto kradnou rukou siahňe na tvoju svobodu; A čo ai tam dušu dáš v tom boji divokom: Mor ty ľen, a voľ ňebyť, ako byť otrokom.




Samo Chalupka

— básnik, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.