ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri tichom Dunaji Pod tým čiernym hradom, Pasú sæ koníky Na šuvare mladom. Pod hradom, pod tými Vysokými braly, Pase tye koníky Jeden júnoš malý: Junoš ňeviniatko, Jako tá lælija, Čo tam v božom ráji Svoj púčok rozvíja. — Bujnô božedrievæ Tye bralá ovieva; Na ňom krásno vtáča Milo sebe spieva. Vidom nevídavat Vtáka tak krásnyho; Slychom ňeslýchavať Spevu tak milýho. Tak aždaj ňezňeje Len anielskô hrania, Rodinka ňebeská Keď sæ Bohu klania. Na tye zlatye hviezdy Keď úklækom padá, A duši hriešnici Prepáčenia žiada. Lietal vtáčok, lietal, Od kríka do kríka Jakoby bol sebou Volal junošíka; A junošík za ním Čez krovia, čez bralá, Kæďe ľudská noha Nikdy ňekráčala. Nad ním sæ vysoko Čierny hrad už dvíhá, Pod ním sæ hluboko Tichý Dunaj mihá. A ten krásny vtáčok Na vysokej væži V úzunkom okienku Sædol si do mreží. A nášho junoška, Len ho báda čosi: Hádam sæ to vtáča Za tou mrežou nosí. Lež on, malý junoš, Ňedobre on hádal, Čo hlædal, ňenašiel: Našiel čo nehlædal. V tom okienku mreže Idú hen vo troje; Za tými mrežami Væzenia strašnô je; Oj, strašnô væzenia: Nie múrom múranô, Aľe do živýho Brala vyrúbanô. Ozornye obruče Tyčia tam zo sťeny: O ňe retæzæmí Væzeň je lapený. Starý, starý væzeň, Vyčivený, lysý; Brada sňežnobiela Do pása mu visí; Ruky k ňebu spína A retæze zvonia, A zapadlye oči Horkye sluzy ronia. Plače; — dobre mu ta Žial srdce neskruší: Milosť, Bože, Milosť, Mojej hriešnej duši. Velæ, velæ rokov Ten væzeň preseďel, Ale okrem Boha Nik o ňom ňeveďel. Strážňici na hrade — Slýchavali oni, Že tam dolu čosi Retæzæmi zvoní; Slýchavali oni, Že z dakiaľ tam z dola Ku Bohu o milosť Kýsi hriešnik volá: Lež žiadna sæ duša O ňom ňedoznala, Lebo tæžká kliatba Na væzňu ľežala. — A ten malý junoš Jako ho zahliadol, Lenže ňebožiatko Lækom tam ňepadol; Ani nezavrátil Tye svoje koníky, Len na hrad utiekal Skaľnými chodníky. — A na Čiernom hraďe Slávne hody stoja: Černohradská junač Vrátila sæ z boja. Černohradská junač Vitæzný boj bila, Ňeznaboha Kupu O zem uďerila: Kupu, čo na králæ A na vieru svætú Zodvihol k odboju Zbroj svoju prekliatu. Pod Palotou, — tam on I jeho pohani Ležia slovenskými Mečí rozsekaní. — A junač na hraďe Dobrej si je vôľe; Jesť a piť, čo ľubo, Pred ními na stoľe. S vysokýho triemu Trúby pekňe hudú: Hučia milye piesne Slovenskýho ľudu. A čo starý vítæz, — Vínko si popíja: A čo mladý, tance S paniami vybíja. A čeliadka, župy Černohradskej krása, Na šírom priedhradí Veselo ihrá sæ. — Ňešiel sæ junoško S čeliadkou pobaviť, Aľe sæ on išiel Pred pánov postaviť. A biele si vlásky Začesal za væzy, A poklonil sæ on Pekňe pred vítæzy. „Boh vás pozdrav, páni!“ — „Pozdrav Boh i tebæ! — Ká-že tæ nesie k nám, Junoško, potreba?“ — „Malby ja slovo k vám, Páni moji milí; Lež bojsæ, by sté sæ Na mnæ pohoršili.“ — „Zlô slovo nepovieš, To, junoško, vieme: A pre dobrô my sæ Pohoršiť nesmieme.“ — „Nuž, počujťe, páni, Pozorom laskavým: Je to pravda pravá, Čo vám ja vyjavím. Tuná vám na hraďe Jedon væzeň sedí: Kto vie, ktorý rok už Vo væži on biedi! Starý, starý væzeň, Vyčivený, lysý; Brada sňežnobiela Do pása mu visí. Ruky k ňebu spína, A retæze zvonia, A zapadlye oči Horkye sluzy ronia. Plače; — dobre mu ta Žiaľ serdce neskruší: Milosť, Bože, milosť, Mojej hriešnej duši! Smilujťe sæ, páni, Nad dušou ztrápenou; Milostivý pán Boh Buďe vám odmenou.“ A páni skoro tam Divom zkæmeňeli: Oni o væzňovi Pranič ňeveďeli. A væža, v ktorej bol Væzeň zamúraný, Hňeď bola prebitá Ostrými čakany. Lež páni — ti si ľen Zastali z dæľeka: „Bože, či to človek, Či ľen tieň človeka?“ A svætým sæ krížom Triráz prežehnali, A starýho væznæ Pod otázku vzæli. „Povedz nám, væzeň náš, Povedz nám: kto si ty? A čo si tak tæžko K tej skaľe pribitý?“ — „Oj, páni; bol som ja Župan Černohradu; Teraz som væzeň v ňom Pre velikú zradu; Pre velikú zradu Na mojej rodiňe: Pre vætšiu ňeveru Oproti krajiňe.“ — „Oj, væzeň, nad ten hriech Ani byť ňemôže: Varuj každú dušu Pred ním, svætý Bože! Vyznaj nám, væzeň náš, Vyznaj v úprimnosti: Jak si sæ dopustil Takej ohavnosti.“ — „Oj, vyznám ja, páni, Vyznám svoju vinu: Pre zločin som sæ ja Dopustil zločinu. — Vykvetal kvietočok Na pustom polome: Dorastalo dievča V matky svojej dome. Na pustom polome Bielušká bimbonka: V matky svojej dome Nevinná Ilonka. Mať ju vychovala Biednym, vdovským chlebom, Roveň si ňemala Pod tým božím ňebom; Roveň si ňemala Len aždaj na ňebi, To svætô anielstvo Kďe Boha veľebí. Mňe kvitla bimbonka, To bieluškô kvietæ! Mňe rástla Ilonka To ňevinnô dietæ. Bimbonka uvædla; Červoč ju podryla: Ilonka umrela; Mojaď ju zmárnila: Mojaď ju zmárnila, A ľen pre to jedno: Zdalo sæ jej hanbou V roďe dievča biedno. — Zodvihla sæ bola Búrka od východu, Prihučala na zem Slovenskýho rodu. Madær, ten divý Čud, V ňepočetnom roji, Do šíryho sveta Pustil sæ po zboji. On ohňom i mečom Padol na Moravy; A nás kráľ Svætopluk Volal pod zástavy. Surmily surmíty V zlatom Velehraďe: A po slovæn-vlastiach Zbroj cendžala všaďe. Povstal môj dobrý ľud, I bratskye nám rody: Kďe Visla i Lába Mutnye ľeje vody; I kďe Tatry pyšno K ňebu sæ spínajú: Valily sæ vojská K tichýmu Dunaju. Nad Dunajom kráľ náš Zastal si táborom; Pri ňom župy, každá Pod svojím práporom. Tam rozšikovali Jasnye šiky svoje, Pod mojím prievodom Černohradskye voje. A môj rod — tí hadi — Spolu kæmeň duli, Na Ilonku moju Zlostnye rady kuli. Či dievčatko sraziť S tej skaly vysokej: A či ho zavæziť Do væže hlubokej: Kďe ani ľen slunko Na ňu nezasvieti, Kam ani ľen vietor Ku ňej ňedoletí. — Dluho rady stály, Tak sæ dokonaly: Srazili Ilonku S tej vysokej skaly; Srazili na Dunaj Na tye hlubočiny. Padol mojím rodom Aniel môj nievinný. — Lovili rybári Ryby na Dunaji; Viďeli Ilonku Ťenúť popri kraji. Tí dievča vyniesli Do zeľenej trávy; Ihlicu ai partu Vypæli jej z hlavy. Ihlicu ai partu Zo zlata čistýho, Zaniesli rybári Do chrámu svætýho. Na božom oltáre Tam ju povesili, Luďom pravovercom Smútok ohlásili: „Letorôstka suchá Už sæ ňerozvije, A ťelo bez ducha Nikdy neožije: Kto tú partu svojej Darom dal ňevesťe, Tomu, pravoverci, Takô hoslo ňesťe: Že už ňeklækňe s nou Nikdy jedným párom, Na ten svætý kæmeň Pred božím oltárom.“ — Ešťe ani slunko Ňesædlo za horu Už to smutnô hoslo Dobehlo k táboru. A ani biely ďeň Na mnæ ňezasvietil, Už som ja ten zločin Zločinom odvetil. — V noci čierne mraky Na ňebi zavísli: Oj, aľe čerňejšie Na tej mojej myslí. Po ňebi sæ bľesky Krížili ohňivye: A po mojej mysli Pomyšľenia divye. Bez sebæ som sæ vám Do sedla vyhodil; A ľeťel som v oslep, Až sæ kôň zachodil. Čez širokye polia, Čez hlubokye toky, Až ta, kďe obozom Stál Madær divoký. Ta mi tam pošopol Zlostník zlostný z pekla. Čo najhoršie znala Duša jeho vzťeklá. Ja sám som vyviedol Madærskye zástupy, V noci hromobitnej Na hrad mojej župy; Ja sám som rozrazil Bránu rukou mojou: Padol biedny môj rod Pod Madærskou zbrojou. Stal sæ hriech; — ľež zápæť Za ním prišla kára: Jako vichor kráľ náš Udrel na Madæra; A jak pľevy rozbil Divye jeho pluky: A mnæ vydal pán Boh Kráľovi do ruky. Smutno vyhrávali Zvony so zvonice; Plakaly Ilonku Jej vernye družice: Oj, a ja zajatý Mojím vlastným ľudom, Stál som okovaný Pred kráľovým súdom. Dvanásti mláďenci, A každý pod perom, Zaniesli Ilonku Do hrobu večerom: A mnæ ňeštastníka Tye králove stráže, Pod holými meči Zaviedly do væže. Ilonke čierny kríž Na hrob postavili. Jej nevinnú dušu Bohu poručili: A mnæ do tej væže Murom zamúrali, Na môj’ biednu hlavu Kliatbu mi nakliali: „Da tæ tu, zrádniče, Hrich tvoj večňe moril: Da tæ Boh z milosti Na veky vytvoril! Keď naň volať buďeš, Aby sæ nepohol; Žeby si tu hynul, A zhynúť ňemohol!“ Tak mi popi kliali, A ľud volal: „Amen!“ A ostatný zavrel Væžu túto kæmeň.“ — „Povedz nám, væzeň náš: Který-že rok beží, Jako tæ vsadili Do tej tmavej væži?“ — „Sto rokov i jeden Som ja, páni, væzeň: Dávny to čas; velæ Búrok išlo čezeň. Nie raz, ani nie dva Divý lomot surmy Zatriasol pevnými Černohradu múrmi. Čul som ohlas trúby Odo brál odbitý; Čul, jak zem duňela Koňom pod kopytý: A ja s plačom k Bohu Volával som vtedy; Nie, aby zakončil Tažkye moje biedy: Za synov národa Môjho som sæ modlil, By sæ žiadon Sloven, Jako ja nezpodlil. Žiť — aby verne žil Každý svojmu rodu: Mrieť — aby z dæky mrel Za jeho svobodu. Tak šiel vek za vekom V modlitbe a v plači: Lež veril som, že Boh Smilovať sæ ráči!“ „Oj, væzeň náš, væzeň! Hned máš byť rozkutý: Sto rokov a jeden Dosť bolo pokuty. A potom skloň u nás Biednu hlavu svoju, Až tæ Boh k večnýmu Povolá pokoju.“ — „Vašu vdæku, páni, Odplať vám Boh z ňeba: Lež mne na tom sveťe, Mňe ľen jedno treba; To jedno, viem, páni, Že mi dopræjeťe: Po pravovernýho Popa mi pošľeťe. Ten pravoverný pop Nah mæ ospovedá: Oj, rád by ja umrieť, Aľe hriech mi ňedá; Hriech, kliatbou prekliaty, Tu stojí na stráži: Ten aniel úmorník Sem sæ neováži.“ — A pop, slúha boží, Vstúpil do væzenia; V rukách jeho svætý Závdavok spasenia. A páč ľen na væznæ; Páč ľen, akô svetlo Po tej bľedej tvári Razom sæ rozlietlo: Ako z čiernych mrakov Keď sæ zaligotá Na sňehovye polia Ňebeská jasnota. Poznať, že duša už Boží raj zazrela; Že už lámať iďe Slabú væzbu ťela; A po dluhých mukách A po tæžkom boji, Na ten večný pokoj Preľetieť sæ strojí. A jako pop væznæ Od hriechov rozhrešil; Ako ho tou svætou Poťechou poťešil: Ako riekol: „Ostaň S ťebou pokoj boží: Nach podlæ milosti Boh s ťebou naloží:“ Páni na to hlædia A bľednú od strachu: Rozsypal sæ væzeň — Márny prach — do prachu. A z mreže do væže Čudný zvuk zaznieva: Na ňej krásno vtáča Milo sebe spieva. Vidom ňevídavať Vtáka tak krásnyho, Slychom ňeslýchavať Spevu tak milýho. Tak aždaj ňezňeje Len anielskô hrania: Dušička hriešnica Keď sæ Bohu klania; Dušička hriešnica, Čo po žiali mnohom Milosť už obsiahla, A v mier iďe s Bohom.