Zlatý fond > Diela > Spevy Sama Chalúpky


E-mail (povinné):

Samo Chalupka:
Spevy Sama Chalúpky

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Eva Kovárová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 457 čitateľov

Starý væzeň

Pri tichom Dunaji Pod tým čiernym hradom, Pasú sæ koníky Na šuvare mladom. Pod hradom, pod tými Vysokými braly, Pase tye koníky Jeden júnoš malý: Junoš ňeviniatko, Jako tá lælija, Čo tam v božom ráji Svoj púčok rozvíja. — Bujnô božedrievæ Tye bralá ovieva; Na ňom krásno vtáča Milo sebe spieva. Vidom nevídavat Vtáka tak krásnyho; Slychom ňeslýchavať Spevu tak milýho. Tak aždaj ňezňeje Len anielskô hrania, Rodinka ňebeská Keď sæ Bohu klania. Na tye zlatye hviezdy Keď úklækom padá, A duši hriešnici Prepáčenia žiada. Lietal vtáčok, lietal, Od kríka do kríka Jakoby bol sebou Volal junošíka; A junošík za ním Čez krovia, čez bralá, Kæďe ľudská noha Nikdy ňekráčala. Nad ním sæ vysoko Čierny hrad už dvíhá, Pod ním sæ hluboko Tichý Dunaj mihá. A ten krásny vtáčok Na vysokej væži V úzunkom okienku Sædol si do mreží. A nášho junoška, Len ho báda čosi: Hádam sæ to vtáča Za tou mrežou nosí. Lež on, malý junoš, Ňedobre on hádal, Čo hlædal, ňenašiel: Našiel čo nehlædal. V tom okienku mreže Idú hen vo troje; Za tými mrežami Væzenia strašnô je; Oj, strašnô væzenia: Nie múrom múranô, Aľe do živýho Brala vyrúbanô. Ozornye obruče Tyčia tam zo sťeny: O ňe retæzæmí Væzeň je lapený. Starý, starý væzeň, Vyčivený, lysý; Brada sňežnobiela Do pása mu visí; Ruky k ňebu spína A retæze zvonia, A zapadlye oči Horkye sluzy ronia. Plače; — dobre mu ta Žial srdce neskruší: Milosť, Bože, Milosť, Mojej hriešnej duši. Velæ, velæ rokov Ten væzeň preseďel, Ale okrem Boha Nik o ňom ňeveďel. Strážňici na hrade — Slýchavali oni, Že tam dolu čosi Retæzæmi zvoní; Slýchavali oni, Že z dakiaľ tam z dola Ku Bohu o milosť Kýsi hriešnik volá: Lež žiadna sæ duša O ňom ňedoznala, Lebo tæžká kliatba Na væzňu ľežala. — A ten malý junoš Jako ho zahliadol, Lenže ňebožiatko Lækom tam ňepadol; Ani nezavrátil Tye svoje koníky, Len na hrad utiekal Skaľnými chodníky. — A na Čiernom hraďe Slávne hody stoja: Černohradská junač Vrátila sæ z boja. Černohradská junač Vitæzný boj bila, Ňeznaboha Kupu O zem uďerila: Kupu, čo na králæ A na vieru svætú Zodvihol k odboju Zbroj svoju prekliatu. Pod Palotou, — tam on I jeho pohani Ležia slovenskými Mečí rozsekaní. — A junač na hraďe Dobrej si je vôľe; Jesť a piť, čo ľubo, Pred ními na stoľe. S vysokýho triemu Trúby pekňe hudú: Hučia milye piesne Slovenskýho ľudu. A čo starý vítæz, — Vínko si popíja: A čo mladý, tance S paniami vybíja. A čeliadka, župy Černohradskej krása, Na šírom priedhradí Veselo ihrá sæ. — Ňešiel sæ junoško S čeliadkou pobaviť, Aľe sæ on išiel Pred pánov postaviť. A biele si vlásky Začesal za væzy, A poklonil sæ on Pekňe pred vítæzy. „Boh vás pozdrav, páni!“ — „Pozdrav Boh i tebæ! — Ká-že tæ nesie k nám, Junoško, potreba?“ — „Malby ja slovo k vám, Páni moji milí; Lež bojsæ, by sté sæ Na mnæ pohoršili.“ — „Zlô slovo nepovieš, To, junoško, vieme: A pre dobrô my sæ Pohoršiť nesmieme.“ — „Nuž, počujťe, páni, Pozorom laskavým: Je to pravda pravá, Čo vám ja vyjavím. Tuná vám na hraďe Jedon væzeň sedí: Kto vie, ktorý rok už Vo væži on biedi! Starý, starý væzeň, Vyčivený, lysý; Brada sňežnobiela Do pása mu visí. Ruky k ňebu spína, A retæze zvonia, A zapadlye oči Horkye sluzy ronia. Plače; — dobre mu ta Žiaľ serdce neskruší: Milosť, Bože, milosť, Mojej hriešnej duši! Smilujťe sæ, páni, Nad dušou ztrápenou; Milostivý pán Boh Buďe vám odmenou.“ A páni skoro tam Divom zkæmeňeli: Oni o væzňovi Pranič ňeveďeli. A væža, v ktorej bol Væzeň zamúraný, Hňeď bola prebitá Ostrými čakany. Lež páni — ti si ľen Zastali z dæľeka: „Bože, či to človek, Či ľen tieň človeka?“ A svætým sæ krížom Triráz prežehnali, A starýho væznæ Pod otázku vzæli. „Povedz nám, væzeň náš, Povedz nám: kto si ty? A čo si tak tæžko K tej skaľe pribitý?“ — „Oj, páni; bol som ja Župan Černohradu; Teraz som væzeň v ňom Pre velikú zradu; Pre velikú zradu Na mojej rodiňe: Pre vætšiu ňeveru Oproti krajiňe.“ — „Oj, væzeň, nad ten hriech Ani byť ňemôže: Varuj každú dušu Pred ním, svætý Bože! Vyznaj nám, væzeň náš, Vyznaj v úprimnosti: Jak si sæ dopustil Takej ohavnosti.“ — „Oj, vyznám ja, páni, Vyznám svoju vinu: Pre zločin som sæ ja Dopustil zločinu. — Vykvetal kvietočok Na pustom polome: Dorastalo dievča V matky svojej dome. Na pustom polome Bielušká bimbonka: V matky svojej dome Nevinná Ilonka. Mať ju vychovala Biednym, vdovským chlebom, Roveň si ňemala Pod tým božím ňebom; Roveň si ňemala Len aždaj na ňebi, To svætô anielstvo Kďe Boha veľebí. Mňe kvitla bimbonka, To bieluškô kvietæ! Mňe rástla Ilonka To ňevinnô dietæ. Bimbonka uvædla; Červoč ju podryla: Ilonka umrela; Mojaď ju zmárnila: Mojaď ju zmárnila, A ľen pre to jedno: Zdalo sæ jej hanbou V roďe dievča biedno. — Zodvihla sæ bola Búrka od východu, Prihučala na zem Slovenskýho rodu. Madær, ten divý Čud, V ňepočetnom roji, Do šíryho sveta Pustil sæ po zboji. On ohňom i mečom Padol na Moravy; A nás kráľ Svætopluk Volal pod zástavy. Surmily surmíty V zlatom Velehraďe: A po slovæn-vlastiach Zbroj cendžala všaďe. Povstal môj dobrý ľud, I bratskye nám rody: Kďe Visla i Lába Mutnye ľeje vody; I kďe Tatry pyšno K ňebu sæ spínajú: Valily sæ vojská K tichýmu Dunaju. Nad Dunajom kráľ náš Zastal si táborom; Pri ňom župy, každá Pod svojím práporom. Tam rozšikovali Jasnye šiky svoje, Pod mojím prievodom Černohradskye voje. A môj rod — tí hadi — Spolu kæmeň duli, Na Ilonku moju Zlostnye rady kuli. Či dievčatko sraziť S tej skaly vysokej: A či ho zavæziť Do væže hlubokej: Kďe ani ľen slunko Na ňu nezasvieti, Kam ani ľen vietor Ku ňej ňedoletí. — Dluho rady stály, Tak sæ dokonaly: Srazili Ilonku S tej vysokej skaly; Srazili na Dunaj Na tye hlubočiny. Padol mojím rodom Aniel môj nievinný. — Lovili rybári Ryby na Dunaji; Viďeli Ilonku Ťenúť popri kraji. Tí dievča vyniesli Do zeľenej trávy; Ihlicu ai partu Vypæli jej z hlavy. Ihlicu ai partu Zo zlata čistýho, Zaniesli rybári Do chrámu svætýho. Na božom oltáre Tam ju povesili, Luďom pravovercom Smútok ohlásili: „Letorôstka suchá Už sæ ňerozvije, A ťelo bez ducha Nikdy neožije: Kto tú partu svojej Darom dal ňevesťe, Tomu, pravoverci, Takô hoslo ňesťe: Že už ňeklækňe s nou Nikdy jedným párom, Na ten svætý kæmeň Pred božím oltárom.“ — Ešťe ani slunko Ňesædlo za horu Už to smutnô hoslo Dobehlo k táboru. A ani biely ďeň Na mnæ ňezasvietil, Už som ja ten zločin Zločinom odvetil. — V noci čierne mraky Na ňebi zavísli: Oj, aľe čerňejšie Na tej mojej myslí. Po ňebi sæ bľesky Krížili ohňivye: A po mojej mysli Pomyšľenia divye. Bez sebæ som sæ vám Do sedla vyhodil; A ľeťel som v oslep, Až sæ kôň zachodil. Čez širokye polia, Čez hlubokye toky, Až ta, kďe obozom Stál Madær divoký. Ta mi tam pošopol Zlostník zlostný z pekla. Čo najhoršie znala Duša jeho vzťeklá. Ja sám som vyviedol Madærskye zástupy, V noci hromobitnej Na hrad mojej župy; Ja sám som rozrazil Bránu rukou mojou: Padol biedny môj rod Pod Madærskou zbrojou. Stal sæ hriech; — ľež zápæť Za ním prišla kára: Jako vichor kráľ náš Udrel na Madæra; A jak pľevy rozbil Divye jeho pluky: A mnæ vydal pán Boh Kráľovi do ruky. Smutno vyhrávali Zvony so zvonice; Plakaly Ilonku Jej vernye družice: Oj, a ja zajatý Mojím vlastným ľudom, Stál som okovaný Pred kráľovým súdom. Dvanásti mláďenci, A každý pod perom, Zaniesli Ilonku Do hrobu večerom: A mnæ ňeštastníka Tye králove stráže, Pod holými meči Zaviedly do væže. Ilonke čierny kríž Na hrob postavili. Jej nevinnú dušu Bohu poručili: A mnæ do tej væže Murom zamúrali, Na môj’ biednu hlavu Kliatbu mi nakliali: „Da tæ tu, zrádniče, Hrich tvoj večňe moril: Da tæ Boh z milosti Na veky vytvoril! Keď naň volať buďeš, Aby sæ nepohol; Žeby si tu hynul, A zhynúť ňemohol!“ Tak mi popi kliali, A ľud volal: „Amen!“ A ostatný zavrel Væžu túto kæmeň.“ — „Povedz nám, væzeň náš: Který-že rok beží, Jako tæ vsadili Do tej tmavej væži?“ — „Sto rokov i jeden Som ja, páni, væzeň: Dávny to čas; velæ Búrok išlo čezeň. Nie raz, ani nie dva Divý lomot surmy Zatriasol pevnými Černohradu múrmi. Čul som ohlas trúby Odo brál odbitý; Čul, jak zem duňela Koňom pod kopytý: A ja s plačom k Bohu Volával som vtedy; Nie, aby zakončil Tažkye moje biedy: Za synov národa Môjho som sæ modlil, By sæ žiadon Sloven, Jako ja nezpodlil. Žiť — aby verne žil Každý svojmu rodu: Mrieť — aby z dæky mrel Za jeho svobodu. Tak šiel vek za vekom V modlitbe a v plači: Lež veril som, že Boh Smilovať sæ ráči!“ „Oj, væzeň náš, væzeň! Hned máš byť rozkutý: Sto rokov a jeden Dosť bolo pokuty. A potom skloň u nás Biednu hlavu svoju, Až tæ Boh k večnýmu Povolá pokoju.“ — „Vašu vdæku, páni, Odplať vám Boh z ňeba: Lež mne na tom sveťe, Mňe ľen jedno treba; To jedno, viem, páni, Že mi dopræjeťe: Po pravovernýho Popa mi pošľeťe. Ten pravoverný pop Nah mæ ospovedá: Oj, rád by ja umrieť, Aľe hriech mi ňedá; Hriech, kliatbou prekliaty, Tu stojí na stráži: Ten aniel úmorník Sem sæ neováži.“ — A pop, slúha boží, Vstúpil do væzenia; V rukách jeho svætý Závdavok spasenia. A páč ľen na væznæ; Páč ľen, akô svetlo Po tej bľedej tvári Razom sæ rozlietlo: Ako z čiernych mrakov Keď sæ zaligotá Na sňehovye polia Ňebeská jasnota. Poznať, že duša už Boží raj zazrela; Že už lámať iďe Slabú væzbu ťela; A po dluhých mukách A po tæžkom boji, Na ten večný pokoj Preľetieť sæ strojí. A jako pop væznæ Od hriechov rozhrešil; Ako ho tou svætou Poťechou poťešil: Ako riekol: „Ostaň S ťebou pokoj boží: Nach podlæ milosti Boh s ťebou naloží:“ Páni na to hlædia A bľednú od strachu: Rozsypal sæ væzeň — Márny prach — do prachu. A z mreže do væže Čudný zvuk zaznieva: Na ňej krásno vtáča Milo sebe spieva. Vidom ňevídavať Vtáka tak krásnyho, Slychom ňeslýchavať Spevu tak milýho. Tak aždaj ňezňeje Len anielskô hrania: Dušička hriešnica Keď sæ Bohu klania; Dušička hriešnica, Čo po žiali mnohom Milosť už obsiahla, A v mier iďe s Bohom.




Samo Chalupka

— básnik, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.