ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo Zvoľeňe zvony zvonia; Za Zvoľenom Branka honia Honia, honia, durným honom Po doliňe hore Hronom. „Prečo že to, Branko, prečo: Či si jím zavinil niečo?“ — „Majú oni do mnæ vinu; Aľe ja mám do ních inú. Bulo dobre — aľe dávno: Žil na sveťe Slovák slávno; Oj, žil si on vo svoboďe Jako ryba v tichej voďe. Cudzý zbojom na nás padol, O vlasť našu nás okradol; Pošliapal nám naše práva; Zašla rodu nášho sláva. Idú roky zo sta do sta: Zem cudzinou nám zarostá; Kdo slovenskej pravďe žije, Pekelná ho krivda bije. A ja ňeraz v tæžkom bôli Stál som na vysokej holi: Stál som nad tým pekným krajom, Medzi Tatrou a Dunajom. To zem, dedom mojím vzætá; To vlasť a mať moja svætá: A ja sirotou tu stojím, A vo svojom nie som svojím. — I plakali moje oči Že môj ľud mi je v otroči: I čakal som — aľe darmo, Kdoby zlomil naše jarmo.“ — A v Bystrici zvony zvonia; Za Bystricou Branka honia Honia, honia durným honom Po doliňe hore Hronom. „Hojže, Branko! Nože ty mňe — Nože povedz mi úprimňe: Či sæ ti krev ňebúrila, Keď ti krivda pravdu bila?“ — „Hoj, búrila sæ krev moja, A hnala mæ ta do boja: Hnala ti mæ ona, hnala, — Ta na hory, ta na bralá. A od Matry až na Tatry Zasvietily moje vatry: Kto ích viďel, veďel čo je, A poberal sæ do zbroje. A s hôr a brál junač smelá Šabľu v pæsti v dol udrela. Ďeti Slovenskýho rodu Leťely v boj za svobodu. — Zkvetli dobrí, jako kvietæ, Keď ho jarnie dni osvietæ: Zlí padali omarení, Jako listæ v čas jeseni. Bulo dobre, — ľež za málo; — Ako Boh dal, tak sæ stalo: — Lud môj, junač moja padla, A náďeja tvoja zvædla. Zvædla, — aľe sæ zotaví, A vykvetňe kvetom slávy: Dozrú raz i tvoje časy, Prijde vítæz, čo tæ spasí. A na Brezňe zvony zvonia, A za Breznom Branka honia: Honia, honia, durným honom, Po doliňe hore Hronom. A tam hore vyše mesta Zarúbaná mocňe cesta: Buďe ti tam, Branko, beda; Tá záruba diaľ ti ňedá. — A zlí zlye si našli rady: Postávali poza klady, I padli naň s hora, s dola, Jako vrany na sokola. Strelami ho postrielæli, Šablæmi ho porúbali: Lež kým Branko hlavu sklonil, Dvanástym on hlavy sronil. — „Hojže, Bože! staň do súdu, Prislúž pravdu môjmu ľudu: Mnæ zabila podlá zrada; Slunko moje už zapadá. Pravďe žil som, krivdu bil som, Verňe národ môj liubil som: To jediná moja vina, A okrem tej žiadna iná. — A vy, bratia, tak urobte, Berťe šable, jamu kopťe: Jamu kopťe do hluboka, Hrob mi sypťe do vysoka. Na hrob kæmeň mi vyvýšťe; Moje meno doň mi vpíšťe: Nah vie, kto sæ naň podíva, Že tam Branko odpočíva.“