ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

List 121. Jozefovi Kohútovi (Bánovce 5. I. 1906) ^[687]

Blahorodý pane! Počul som, že máte na predaj kópie Věšinovských obrazov „Čáp letí“ a „Ako sa tá naša dedina volá?“^[688] Prosím, ráčte mi udať, či je pravda a jestli áno cenu týchto obrazov.

S úctou

Dr. Ján Jesenský

List 122. Fedorovi Jesenskému (Bán. 23. I. 906) ^[689]

Pozdrav!

J. Jesenský

List 123. Oľge Kraftovej (Bánovce 10. II. 906) ^[690]

Drahá Oľga!

Posiaľ som chodil hore-dolu. Bol som v Mikuláši, v Ružomberku, v Prešove, v Košiciach, a len tri dni sú, čo som tu. I o smrti Tvojho p. otca^[691] som sa len neskoro dozvedel, i Tvoj list som len asi po týždni čítal. Prepáč mi, prosím Ťa úctive, že len teraz po nečase Ti kondolujem, prijmi moju najsrdečnejšiu sústrasť i Ty i ostatní Vaši. Ja som už prešiel cez ten zármutok,^[692] a ačkoľvek som bol 14-ročný chlapec, cítil som veľmi; inštinktívne chápal som, že mamke a nám trom chlapcom^[693] bude teraz zle. Chápal som, že dr. Vanovič, ktorého vzal otec do svojej kancelárie a ktorý pred smrťou otcovou zobral všetky písomnosti a zrovna ušiel od nás nerobil správne a keď mi 14-ročnému podával ruku, ja som ju neprijal, ale vyšiel [som] von na dvor a plakal. Teraz sa mi vidí, že skorej nad tým, že som videl Vanoviča, cítil ukrutnú nesprávnosť, otcovi a nám čo urobil a že otec a ani ja nemôžem proti tomu nič urobiť. Otec zomrel, spomínal a spomína sa ešte i teraz, a ešte i teraz, keď si na neho, na nás, na jeho kolegov spomeniem, keď mi prídu na um martinskí Slováci atď., je mi smutno. Nuž, viem ja dobre, aký je Tvoj žiaľ, nie je väčší, ako bol môj… Ja som prešiel cezeň a Ty prechádzaš. Nech Ti pánboh uľaví. Ja Ti, Oľa moja drahá, neuľavím týmito literami.

Iste sa na mňa veľmi hneváš, lebo si nepísala od toho času a Ty si zvykla bola prehliadnuť chyby a netečnosti ľudské, a menovite moje. Ale zaiste teraz si sa veľmi urazila, že necítil som sústrasť, vyjadrenú v liste hneď. Ako vravím, bol som na cestách a len asi po týždni som sa dozvedel o všetkom, potom som sa už hanbil písať a i teraz ledva som sa odhodlal k písaniu, lebo je oneskorené, veľmi oneskorené. I Igorove listy^[694] som pozde obdržal, v ktorých mi zdeľuje odumretie Tvojho p. otca. Item, Oľa, chcem napraviť, čo som zmeškal. Prepáč!

Som už konečne zariadený, len tlačiar Klimeš mi ešte neposlal oznámenie, že som kanceláriu otvoril. Povedal, za dva dni to mám a už minul týždeň a nič. Títo ľudia sú rovnakí aj so mnou, všetko sľúbia a hneď, a nič neurobia tak, ako sľúbia hneď. Ani tabuľky ešte nemám. Ani neviem, či ju mám vyvesiť, či nie. Protiví sa mi tabuľka, to je kupčícke.

Končím. Ak sa nehneváš — píš, a ak Ti to nebude proti vôli.

Tvoj Jano

List 124. Oľge Kraftovej (Slávne Bánovce 15. II. 906. 8 h. večer po čaji, sám) ^[695]

Drahá Oľga!

Tvoj list som dostal. Ja, ako Ty, nazdával som sa už, že mi neodpovieš. Až keď prišiel celý pakeľ, presvedčil som sa, že si tá, čo si bola. Ďakujem Ti za listy a ponáhľam sa Ti hneď odpovedať.

Nuž, ja som tu, tuším, od 4. februára, a môžem povedať, posiaľ nenudil som sa, aj keď kancelárskej práce je málo. Moje kauzy^[696] od 4. februára sú: jedna apelácia k ministerstvu, že tunajší slúžny akémusi Paľovi nevydal poľovnícku kartu, pretože nemá údajne dostatočného majetku (rátam 10 zl.); akási Morvajička hľadá svoje vdovské právo, ktoré jej údajne Vranovič zobral a ktorý nedovolí grundbuchy pozerať. Tento pes je tunajší fiškáľ, musí byť sprostý ako baran, ale tak sa zdá, že panuje nad ostatnými ešte sprostejšími. O ňom pozdejšie. Baba, videl som hneď, taká, čo chodí od fiškáľa k fiškáľovi, teda polobláznivá (kauza, čo nedonesie nič.) Tretia kauza, že zastupujem akúsi Miezgovčianku, proti ktorej pozdvihli repozíciu.^[697] Dnes bol termín. (Kauza, čo donesie aspoň 20. zl.) Štvrtá kauza: 1600 korunová pôžička. Kauza, čo donesie už zajtra 16 zl. čistého (i pri druhých rátam čistotu). Piata kauza: 4 merice jačmeňa = 20 korún, advokátsky list, čo už doniesol 2 koruny, jestli bude proces, viac. Toto som posiaľ zarobil. Šiesta kauza je, že iste budem brániť brata 5. marca. Kauza nedonesie nič, lebo bratovi predsa nerátam ani hotový výdavok. Siedma kauza: som ja, previnil som sa proti 111 § kbtk^[698] — vyskočil som na vlak, keď už išiel. Tá mi vyženie z vrecka pár korún! Ôsma kauza bude, že budem trestne žalovať (tak sa mi vidí) všetkých tunajších fiškálov, a síce: Vranoviča, Lakoša, Wagnera, Dohnányho, Jaskulu a adv. koncipientov: Haasa a dra Grünfelda.^[699] A toto je zaujímavé. Dnes ráno som dostal rekomandovaný list, že (píše Vranovič): „dozvedeli sme sa, že pán advokát sa s takými elementmi spojil, ktoré [po]dľa všeobecnej známosti, sú nepriatelia vlasti maďarskej, pre tú príčinu my, bánovskí advokáti — do tých čias, kým tento stav bude trvať — s Vami bársaké spojenie pretrhávame.

K tomuto aj bánovskí adv. koncipienti pristupujú.“ Dátum a horeoznačených vlastnoručné podpisy. — Ajhľa, naľakali sa Slováka z Martina, ktorý bol na tunajšom slovenskom predstavení,^[700] aj tancoval, ba aj štvorylku riadil. Ajhľa, bojkot! To ma teší. Odpovedal som im rovno, že kto sú nepriatelia vlasti — a pretože oni o mne také čosi tvrdia, čo v páde pravdy by malo trestné pokračovanie proti mne za následok, alebo všeobecné zanevrenie, ak toto tvrdenie o mne neodhodia, ich trestne oznámim všetkých. Potom povedal som im v liste, čo asi chceli vedieť (doslovne), že som sa za Slováka narodil, že teraz ačpráve mi zarástol zadný mozog (benőtt a fejem lágya),^[701] ačpráve nosím čierny kabát, ačpráve som zemanom, mám doktorský a advokátsky diplom — hovorím po slovensky a osvojil som [si] slovenský národný program, a jestli ma pre toto chcú bojkotovať, poznamenávam, že páni fiškáli bojkotujú moje politické krédo a prenasledujú vec svedomia, a pretože som ja o jej správnosti presvedčený, radšej strpím bojkot, ako by som si sám svoje presvedčenie bojkotoval.

Neviem, čo na toto odpovedia, ale vidíš, aký je toto hluchý kraj, akí hlúpi sú ľudia, od ktorých, keby neboli začali, zaiste by [som] bol ušiel, teraz len pre toto nejdem hneď, aby nemysleli, že pre nich idem. Oni ma prinútili, aby [som] tu zostal. Somári! Intrigu rozprestrú na súdy, a aké sú súdy? To sú súdy nemzetállamské,^[702] ale nie súdy. Voly, a nie sudcovia. Práca je to Vranovičova, ktorý sa bojí o svoj chlieb. Trpaslík! A práca tunajšieho slúžneho. Bašu, ktorému sa posiaľ nikto neopovážil protiviť. Apelácie tu ľudia nepoznali. Čo pán veľkomožný slúžny povedal, to bolo svätejšie ako Sväté písmo. Zohnúť krk a poslúchať! Otroci! Na slovenskom predstavení nedávno odkázal, aby počkali herci s hrou, kým príde, t. j. kým sa navečeria. Ja som prišiel o pol ôsmej, že už na slovenské prídem (lebo boli aj maďarské kusy), dvorana plná, trpezlivá, ľudia blažení, že p. slúžny príde. Čo je to reku, že sa nezačína, spýtal som sa aranžéra s páskou na čiernom kabáte. Slúžneho čakáme. A či sa reku nehanbíte? Preto, že p. slúžny večeria, dáte čakať dvesto ľuďom. A kde sme my? Na Madagaskare? A čo je slúžny? Kráľ? Či ký ďas? Začnite, lebo vás dám do novín. A aj začali.

Oľa, nemáš pochopu, čo sú tu za ľudia, sprostí a otrockí, tmaví, mašiny, služobníci. A mňa sem zvábili! Aby ich čert vzal! Ja sa tu mám otravovať, ja tu mám zakrpatieť na sprostého, hluchého, slepého, nemého, otrockého, odporného, špinavého, neogabaného Bánovčana? Ja ich mám budiť? Zo sna vytrhúvať sedmospáčov? Preto som im bol treba? Ja si musím dlhy platiť, pracovať na papieri perom a mozgom, vadiť sa, luhať a zarábať, nie budiť. Ja ich mám viesť? Koho? Lapára?^[703] Deväťdesiat mládencov bánovských? To by bolo ideálne, ale musel by ich najprv 100 rokov učiť, čo je to slovenčina, slovenská myšlienka a čo je to, aby nechceli polgárky.^[704] Že je to nie 30 000 korún a že je to moc mestečku, čo má dlhu 100 000 korún; ale že je to čosi iného, tie polgárky. — Do africkej tmy som zapadol, na dno priepasti akejsi temnej, smrdiacej! A keby nie tí smrdkári, bašibozuci,^[705] pijavice, vampíri, kuvici — o mesiac by som bol odišiel. Teraz som už zdvihol boj.

Čo robievam, sa spytuješ? Píšem, píšem, píšem. Ráno vstávam o siedmej. Navarím si bielej kávy a idem do susednej kancelárie, ktorú mi už stará babka Mäsiariková vypratala a očistila. Tam si zapálim cigaru a píšem, vždy sa trafí niečo. O desiatej idem do banky. Tam som za chvíľu a idem domov, alebo do grundbuchu, alebo k súdu, ako sa čo nájde. O jedenástej som doma a zas píšem. O dvanástej mi donesú obed. Zjem. Navarím si čiernej kávy a čítam asi za hodinu, potom idem do banky, lebo tam majú adresy a píšem ešte vždy adresy, že som sa tu osadil a otvoril kanceláriu. O piatej som doma. Čítam Pesti Hirlap,^[706] o siedmej idem na večeru, o ôsmej som doma. Navarím si čaju a čítam, alebo píšem. Hľa, teraz Tebe list píšem. Včera som čiernu kávu varil (aby prešiel čas, varím) a čítal som state z kodifikovať sa majúceho privátneho práva. Som sám a len niekedy ma zabolí srdce za spoločnosťou, veselou, veľkou dvoranou, dobre osvetlenou, muzikou a druhým, alebo za tichou, ale veselou domácnosťou pri čaji, diškurze. Predvčerom som bol u Lapára večer. Bol tam Dobrucký i so ženou, bola tam organistova dcéra (Oľga krstné meno, ale priezvisko neviem). Dlho, do jedenástej sme diškurovali, a pováž — o láske! Pritom sme si upíjali a ja som sa veľmi dobre cítil, tuším aj ostatní. Potom sme sa jeden druhého odprevadili a šli spať. Oj, solídny život bánovský! Kedyže som ja chodil o ôsmej domov? Vtedy som sa hýbal preč — do sveta, medzi svet, pre svet, za svet, o svete, s tým svetom. Ó, svet! Kedyže ja vhupnem do Teba opätovne? Či sú ešte schodíky pre mňa dostať sa do Teba? Zhora pozerať na úzkoprsosť, malichernosť hluchých miest ako Bánovce? A ja, špeciálne ja, či musím tu byť, akomodovať sa úzkemu obzoru vidiečana, zúžiť prsia, pľuť cez stolík na dlážku a do dlane? Chytiť do rúk karty, či fľašu, lebo tu nič druhého neexistuje? Otupno, ba viac, hnusne pomyslieť! Mlyn počne klepať za rána, klepe celý deň a na druhý deň zase klepe takisto. To isté klepanie, klepanie ustavične. Do zbláznenia a niet žijúcej duše, ktorej by človek povedal, že ten mlyn furt jednako klepe a že je strašné počúvať to jednaké klepanie.

Nuž, tak žijem, a čo bych žil! Krpatiem. Fuj!

Tvoj list 6. januára som dostal. Tesák^[707] mi povedal, že ho ktosi kupoval u neho, nie dáma, ale meno nepovedal. No že to nebolo staré a pakovalo sa u neho. To je oxidované, či aké, preto vyzerá tak, náprstok je nie oxidovaný, preto vyzerá belší. No že je to všetko striebro. Neodhadzuj to teda, alebo to pošli mne. Mne sa to zíde, nemám ani nožníc, ani náprstka. Tak si kamarátstvo nepopicháme. Pošli ho a pošli čím skôr list!

Tvoj Jano

NB. Druhý raz — menej — ponôs!

List 125. Vadimírovi Jesenskému (V Bánovciach 18. II. 1906) ^[708]

Motto: „Som ako v žalári. Nemôžem výjsť pre blato. Je to všade tak?“

Drahý brat!

Povedz Minárikovi nech sa postará o druhého fiškáľa,^[709] ja tu nezostanem ani za svet, ani za všetky ich groše, ani za tritisíc bánk ľudových, a čoby ma hneď hlavným slúžnym spravili a musel by tu bývať. Pred chvíľou som sa chcel ísť prejsť. Je nedeľa a sedieť doma sa mi už zunovalo. Ledva čo som vyšiel, už som bol po krk v blate a nemám raz kde ísť, ak nechcem ísť do Trenčína. Tunajší maďarsko-židovský svet a všetci fiškáli ma bojkotujú, dostal som prípis,^[710] že so mnou nechcú mať nič, to by ma síce nebantovalo, ba rajcovalo, ale aj dosavádni tunajší Slováci takzvaní prebudení spia ako medvedi, tým je jedno, môže ma aj otráviť samota, bol som u nich, u Dobruckého^[711] dva razy, u Lapára tiež dva razy, ale, žeby oni prišli pozrieť, či žijem, to nie, mohol by aj zhynúť pre nich. Nie, ja tu nemôžem zostať. Medzi týmito chrapúňmi, otrokmi, trpaslíkmi, mamľasmi v tomto blate a egyptskej tme nevydržím. Ja som zvykol na otvorenejšie hlavy, na tvrdších samostatnejších, taktickejších ľudí a ja sa divím už teraz Minárikovi, že ma zbalamutil, divím sa sebe, že som sa dal. Ja akurát ja som bol tou žertvou, ktorú sem dostali do tohto hluchého kúta, ako kanón, medzi týchto duševných žobrákov, aby aj ja bol hluchým ako kanón, moderným otrokom, strpaslíčil sa, zakrpatel, oblbol ako všetci tunajší Slováci a Maďari. Veď je tu stav taký, aký bol pred štyridsiatym ôsmym. Tu slúžny je vstave odkázať do divadla, že aby počkali s predstavením, lebo sa on nenavečeral a nik sa nepozastaví na tom, iba ak slečna organistova a ja. Nuž mám ja byť apoštolom tu? Nenašlo by sa pre mňa miesta? Zajtra počnem pakovať a pôjdem. Medzi blbcov nech si postavia blbca! Ja som tiež bol za chvíľu blbým — keď som sem prišiel. Aby to šľak pobral!

Kancelária sa ináče hýbe pomaly a snáď by aj šla. Ale čo ma po márnostiach tohto sveta. Dlhy platiť tiež je márnosť. Zabiť si dušu kvôli tomu, trápiť ju pre medený alebo zlatý peniaz — je somárstvo pre človeka, ktorý raz žije. Život si treba ceniť, žiť, aby bol cenným. Čo ja mám z neho v krypte, v smrade, tme, hluchote, otroctve, sprostote, medzi ľuďmi bojazlivými, ako zajace. Podrichtár sa bojí so mnou vína vypiť. Iba jeden rodený Maďar čierny, z berného úradu (Holary či Havary) sa nebojí mne dať pravdu. Fuj! Vlado! Ani dozorné povereníctvo neprijmi.^[712] Tunajší ľuft iba otravuje.

Servus

Tvoj Jano

List 126. Vladimírovi Jesenskému (Bánovce 1. 3. 1906) ^{[713] [714]}

Drahý brat! Dostal som Tvoj list.^[715] Nebozkal som ja z Vašich tanečníc ani jednu. Je to v Bytči, tak sa zdá, akýsi predsudok o mne, že ja na báloch bozkávam tanečnice. To isté bolo, keď som bol pomocníkom Mičurovým,^[716] vždy som bozkával tanečnice a nikdy mi ani nenapadlo. Jedným slovom to je nie pravda. Nech sa oznámi tá, o ktorej to vravia, tá to zaiste bude najlepšie vedieť. Toto Ti zdeľujem celkom úprimne, ako sám žiadaš. A tak celkom oprávnene môžeš vynadať tým, ktorí to rozširujú, aj v mojom mene. 261 § z trestného zákona sa môže aplikovať zo strany bozkaného dievčaťa proti rozširovateľom (meggyaláró cselekmény).^[717]

Servus! Tvoj brat

J. Jesenský

List 127. Oľge Kraftovej (Bánovce 17. III. 906) ^[718]

Drahá Oľga!

Tvoje listy, sa rozumie, som dostal. Ďakujem Ti srdečne za ne. Ja som ostatné časy blúdil hore-dolu. Mnoho ráz som bol v Trenčíne, asi 5 dní v Ružomberku, predvčerom zase v Martine. Vieš, ja tu nikdy nenavyknem. Už nie pre blato a mlákové nesnádze, pre nízke lokality, ale pre egyptskú tmu tunajších hláv. Nikdy toľko sprostoty, hlúpej svereposti, naničhodného podliehania akéhosi terorizmu. Mne sa zdá, a je to tuším aj tak, že ako človek vstúpi do Bánoviec, ipso facto^[719] oblbne, ale pri tom všetkom nazdá sa, že je múdrejší ako ostatní Bánovčania. Do neznesenia je šosácky šovinizmus súdu a úradov, ale to je preto, že ešte nevideli človeka, ktorý nepodľahne a nepostráda ich spoločnosť, pijúcu, kartujúcu, ožratú, ospalú, hnusnú, zapískanú, že nevideli človeka čiernokabátnika,^[720] ktorý demonštratívne vraví po slovensky. Mal som Ti pojednávanie, bránil som akéhosi Čecha, vplietli do toho, že sa tento Čech vyslovil proti maďarčine a rypli ho na 200 korún pokuty, len preto, viem iste, že som ho ja bránil. Sedria v Trenčíne je tiež sverepá a šovinistická a očakávať sa nedá veľa. Teraz chudák Čech druhý raz sotva príde ku mne, lebo mu páni nahúdli, že to len preto, že som ho ja zastupoval. Vidím z tohto, že ma aj súdy budú prenasledovať. Uvidíme. Vezmem len také pravoty, ktoré sú čisté a zauškovať zákony nebudú môcť.

V apelácii som všetkým nabrýzgal a od týchto čias stanem sa špiónom, kde aká nesprávnosť — odhalím ju a ja budem prenasledovať všetky úrady, od mestského počnúc. Ešte ma budú prosiť. Ako už aj počali páni fiškáli diškurovať so mnou, ale ja som chladný ako severná točňa. Len to ľutujem, že som vtedy tých pánov nevyvolal. Stalo sa to preto, že som nemal naporúdzi pomocníkov a telegraficky ich zháňať, šable kupovať sa mi zdalo veľmi nepríležitým. No to sotva vystane. Vyzvania ešte budú, lebo ja budem krakélerom,^[721] nestrpím pohľad na sebe. Ináče dosť o tomto. Neponosujem sa, len sa hnevám na ľudí, hnevám na všetkých, aj na tých, čo ma sem volali. Pisáreň síce ide. Každý deň nová kauza, niekedy dve, tri. Zarábam na papieri dosť. Včera napríklad asi 25 zl., dnes 14 zl. a keď je trh, to sa nahrnie toho kvantum satis,^[722] tak že mi je pisáreň primalá a boli chvíle, keď som pomýšľal aj na koncipienta. Pisára už mám, čo ma zastupuje, keď som nie doma. No pri tom všetkom zle mi je tu. Nemám spoločníka, pomýšľam na psa, ale za dobrého psa treba vysoliť aj 100 zlatých a mizerného nechcem.

Tebe som už od ostatného času list napísal, ale som potom odcestoval a keď som sa vrátil — nebolo ho hodno poslať, zastaral sa. A veru, veru v ten štvrtok som ja pár razy prešiel popri Stanekovskom obchode,^[723] aj zazrel som tak zboku akési ženské postavy, ale nechcel som sa lepšie prizrieť. Možno akurát Ty si sa chystala na prechádzku, na vŕšky ponad Trenčín. Niekedy až pôjdeš — odpíš. Možno, že budem môcť prísť. Ačpráve pre reči by [som] sa mal vystríhať. I tu ma prekvapili, že som zasnúbený, aj jeden neznámy farár z H[orných] Ozoroviec (Vargha) ma oslovil, či som Jesenský a že mu Čulík vravel, že som zasnúbený. No reku fajn. A ja som veru nie. Ani nechcem byť. Ani sa ženiť. S myšlienkou touto, ako nikdy, ani teraz sa nemôžem spriateliť. To je pre mňa čosi strašného, nezvyčajného, antipatického, ačpráve z druhej strany zakaždým cítim potrebu kamaráta a ženy v domácnosti, doma.

Ja z mojej strany sa celkom pripojujem k mienke Týždenníka ohľadom Križana.^[724] Malinkú dišputu som aj mal s bankovým direktorom Štúrom.^[725] Veď nech ide chlap aj do druhej spoločnosti, nech sa usiluje vyhladiť ostrie mienok, ale svoje presvedčenie nech si pritom háji, t. j. nech ho neopúšťa preto, aby sa tým skrze to páčil.

Týždenník žalujú, Štúr to prijal, ani Štúr nie je taký, aký by mal byť. To sú nie radikáli, a my musíme radikálmi byť. Nech sa poučia, že existujú aj inej mienky ľudia, nech pochopia, že my hazafíci nemôžme byť ozajstní, nadchnutí a že je nám magyar állmeszme^[726] humbugom sprostým. Nech je každý Slovák taký — nuž sa privyknú nepohoršovať sa na tom — všetci, okrem skamenelých Bánovčanov, týchto krtov a potkanov. Hop! Zas som v starej téme.

Tunajšia banke sa troška podobajúca miestnosť a jej ľudia akosi neveria, že Hruš[ovský] sem príde^[727] a ak príde, to len preto, že nemal kam. Nuž, to sa vie, že len preto, povedal som im, bláznom by bol, keby mohol ísť do Brna a sem by sa driapal. Aká namyslenosť! Ináče banka by zaslúžila, i tunajší vidiek, aspoň troch inteligentov, aby ja mohol taísť.

Ale končím. Píš! Nemáš zaiste veľa práce, teda odlož tú lektúru radšej a napíš. Pozdravujúc Ťa, som Tvojím

Janom

List 128. Oľge Kraftovej (Bánovce 5. IV. 906) ^[728]

Drahá Oľga!

Bol by som Ti ešte do Trenčína písal, by keby nie dnešných termínov, bol by som sám zašiel do Trenčína ešte raz, ale, hľa, už vidím, život je taký drsný, že Ti tie najpevnejšie predsavzatia razom presekne ako ostrý topor tie najhrubšie povrazy. Píšem Ti do N[ového] Mesta. Všetko jedno — ta, kde si Ty. Keď som Ťa videl v Trenčíne, si mi napadla, vieš prečo? Schudla si akosi. Tak sa mi zdalo, ale už večer vyzerala si ako predtým, vtedy sa mi zase tak zdalo. A ako pri stretnutí zdala si sa mi bledou, tak pri večeri zdala si sa mi ako predtým, len tuším smutnejšou, stiesnenejšou, mĺkvejšou ako predtým. A hrozne smiešnym mi prichádzalo vykanie, ja skoro pre toto prichádzal som do konfúzie.^[729] Aj neznámejšou, aj veľmi blízkou si mi predišla, no nijako nie na vykanie. Aj to ma konfundovalo, že som sa nazdával o všetkých, že si myslia: hľa, dvaja, tuším zaľúbení snúbenci, či čo? Toto Ti ma nepokojilo, a vlastne pre toto som naschvál povedal, čo tam budeme robiť. A Ty potom taký smutný list, Oľga! Prečo? Prosím Ťa, nebuď smutnou; keď vidím v tých riadkoch Tvoj akýsi žiaľ, mne je tiež akosi smutne a vieš, bolí ma srdce tak, ani čo by tou plachtou svedomia dnuka ktosi pohýbal a tá plachta sa kýva, trasie, pobúri všetok mier duševný, ak je. Čože? Aké Ty myšlienky máš!? Nepostráda Ťa nikto! Také chvíle prichádzajú v smutnom duševnom naladení. Som sa Ti zdal chladným a cudzím, takým, čo hodil rukou na všetko? Či Ťa ja postrádam? Oľga, ja postrádam i Teba špeciálne, i dievčatá vôbec. Vieš, ako je to? Človek potrebuje spoločnosť dievčat, ich vôňu, dych, reči, spôsoby, slovom ich spoločnosť. Ako čo by morfium strekli pod kožku. Teraz keď vyjdem z tohto hniezda do nejakého mesta, kde sú súce dámy — v ich spoločnosti som zrovna ako očarovaný. Ako by [som] nebol rád, ako by nepostrádal Teba, drahá Oľga, kamaráta môjho jediného! Len jedna chyba je — som chabý. Život pomotal, zamotáva, a keď by [som] aj veril v jednu milujúcu ženu, neverím tomu, že by som ju vstave bol šťastnou urobiť, alebo aspoň spokojnou s osudom, neverím, že by sa dobre cítila a ja tiež dobre. Toto je to, čo ma robí rezervovaným, neodhodlaným, potom bezcharakterným, klamárom. Nieto odhodlanosti! Nieto viery v šťastie, pokoj, alebo nepokoj radosť robiacim. Takto ma ber, prosím Ťa a sama, prosím Ťa pekne, necíť sa viazanou v priateľstve, aby Ti to povinnosťou nepredchádzalo a nepovažuj mňa viazaným, že by mi to povinnosťou bolo — to priateľstvo. Rozumej ma, Oľa moja drahá! Ja sa sotvakedy odhodlám k tomu, aby [som] podpísal niekedy obligáciu^[730] vernosti, oddanosti, láske, čo som aj verným, oddaným, a čo aj rád mám. A nepožadujem to od nikoho, lebo ako hovorím, nemám k tomu odhodlanosti, bárs mám túžbu v srdci za ženou, čo by bola vždy blízko mňa, rada ma mala a ja ju. Teda pochopuješ.

Skoro pol druha roka tomu teda, čo si Ty bola v Trenčíne a čo si odtiaľ písavala. V apríli? Naše prechádzky boli v decembri. Decembrové cestovanie!^[731] Pešť! Gambrín! Kde je to svetlo, čo bolo vtedy okolo nás a v nás? Všetko aj nás osvecovalo, a my sme sa predsa neženírovali.^[732] Iba ak Ty, ako landp.^[733] Hop! Pardon! Nie je pravda. Ty si potom šla, a ja som šiel rovno do hotela a písal sonet. Celkom romantický. Pamätáš ešte naň?

Atď. Naspamäť som ho napísal ešte, ten sonet. A okolo Pešť so svojím svetlom, zábavami, znamenitým pivom a Rot de bosami.^[734] To bolo práve tak, ako to v novelách býva. Notandum^[735] na takú novelu povedia, že nie je moderná, a predsa je to život a pravda — teda vždy módne.

Ozaj, Ty sa v jednom liste spytuješ, kto je Janko Cigáň.^[736] Ja som to nie a ani neviem, kto to je. Jeho verše sa aj mne páčili. Ale nedozvedel som sa, kto je to? Teraz nemám kde Dennicu vziať,^[737] nuž ich nečítam.

Hrušovský písal Lapárovi, že príde okolo Veľkej noci. I byt mu našiel. Nebolo nikde, len v mojom susedstve. Budú bývať pri mne, a či ja vedľa (po bánovsky velľa) nich. Ty teda prídeš ich aj navštíviť! To musíš popri mojom kancelárskom okne a ja Ťa budem vidieť, ako kráčaš k nim na jedno 80 krokov. Vyzerá to takto:

U jedného (bánovský jenného) majiteľa domov bývame, lenže ja som už vypovedal a od júla prejdem inde.^[738] Ergo príď! Na návštevu. V lete tu môžu byť klasické výlety. Škoda, že si pošla z Trenčína. V sobotu možno zase pôjdem ta. Keby si Ty tam bola, prišiel by [som] ešte. I minule len kvôli tomu som zišiel.

Píš! Tvoj Jano

List 129. Oľge Kraftovej (Bánovce 3. V. 906) ^[739]

Drahá Oľga!

Ďakujem Ti za Tvoje dva, a či tri listy. Potvrdzujem, že som ich dostal a zároveň potvrdzujem aj Tvoj dôvtip, že som skutočne jazdil po okrese s drom. Minárikom^[740] celé dni, ako voľakedy s Markovičom, s tým rozdielom, že ma skala netrafila^[741] a s tým, že naše cesty neboli také pekné ako cesty s Markovičom, lebo sedliaci sa nie veľmi zaujímali, a v stred týždni si radšej išiel každý na svoju zemičku, ako počúvať o slovenčine, o progresívnych daniach,^[742] o existenčnom minime, volebnom práve etc. etc. Jeho zem je jeho kostolom, svätyňou, životom, jeho politické právo mu je Hekubou,^[743] či ho má, či nie, všetko jedno. A tak sme putovali. V Svinnej, v Teplej, v Tepliciach, v Uhrovci sme ani nedržali programové reči. Dr. Minárik nie je temperamentný, vehementný rečník, peňazí bolo málo a naša strana tiež malá. S ohromnou väčšinou sme prepadli. Ľud je tu ešte celkom zanedbaný, nevie nič pri tom všetkom, že je majúci. Treba ho najprv zburcovať. Otvoriť oči, do mozgu svetla naliať. Aby čítal, a tak potom sa do volieb pustil. Ináče to bola iba próba ľudí. Spravili sme dokonalú demonštráciu. Po voľbe boli tuhé reči, muzika, tanec, ako na veselí. Spievali Hej, Slováci, a Kto za pravdu horí. Z kňazov iba jediný Kompánek^[744] prišiel, všetci ostatní boli tam medzi havranmi.^[745]

Nebadáš Ty istú jednakosť medzi kňazmi a havranmi? Ja áno. Kde cítiť mŕtvolu, tam je havran, a tam je aj kňaz, aj havran aj kňaz je čierny. A tak je aj s duševnými mŕtvolami. Zatemniť, dušu vyhnať — na to sú tí páni.

Vo Vrbovom musela byť pekelná voľba.^[746] Posiaľ ju nevedeli skončiť. Iste sa svinstvo páchalo, ako predtým, keď sa zničili písma a búdy. Neverím, že z našej strany, ale zo strany Rudňanského;^[747] Z druhej strany ale nebol by div, ak by sa naši neboli oborili na tamtých a bola by tiekla krv. Ja som tu ďaleko od Vrbového, a keď som tie správy zo Senice a z Vrbového čítal, krv mi vrela. Ináče aj v N[ovom] Meste musela byť streľba. Tuším strieľal ten, čo aj na mňa niekedy. To je hrdina akýsi, a ak nie je, nuž ho iste spravia za neho. Chrapúňa akéhosi! Už tu židia vedeli povedať, že otca bránil, ale ten otec musel byť huncút, keď ho chytili medzi seba vojaci. A vojaka chudáka zastrelili, pre svoju povinnosť, keď ju vykonával. Dolu so židmi! Obesiť treba každého. — No, o voľbách dosť. Ty mi ich iste opíšeš, ak mi opíšeš!

Ja od tých čias som už bol zase v Trenčíne. Vlastne len precestoval som domov, a či sem z Teplíc, kde sme tie slávne programové reči držali. Na stanici som sa stretol aj s dievčatkami z našej tehdajšej spoločnosti. Čakali akurát slečnu Stanekovskú,^[748] ktorá, tuším, u Vás bola, v Novom Meste, ale neprišla a dievčatá odišli. Rozprávali mi ony o tej nešťastnej zaľúbenej dievčine. Pravda, to sa teraz všetko zvezie na ňom. Nemal ju balamutiť, nemal ju zavádzať, sľubovať etc. Ona ale v prvom rade nemala sa strieľať. Ak milovala, mohla milovať aj bez jeho lásky, však by jej to bolo prešlo, ako hlavy bôľ, alebo nádcha. Či nie? Či je zaľúbené srdce ako jabĺčko, do ktorého červ vliezol? Nebude to srdce už nikdy zdravé, čo sa raz zaľúbilo, nebude to jabĺčko nikdy viac bez dierky, ktorú prehlodal červ? Akože Ty zmýšľaš? Ja som pri prvej mienke. Ale je to tak. V prvom rozhorčení s pomstou v srdci strieľajú sa zaľúbení. Tá pomsta je mŕtvola zastreleného, lebo zastrelenej? Huch! Iste sa mu bude v noci predstavovať, tak ako píše tá starodávna česká balada:^[749]

A ten živý, ak za jej života prestal cítiť lásku, tá streľba nepomôže, nebude ten viac zaľúbený. Finiš. Svedomie vie vyhovoriť každý v týchto veciach. Konečne, čo môže človek zato, že už necíti? To nie je jeho chyba.

U Hrušovských som už bol pár razy. Raz som bol citovaný aj na večeru, včera som bol tam na čaji. My s pani Hrušovskou^[750] brýzgame na Bánovce, len tak hučí povala a rinčia obloky, keby od nás záviselo, už by boli Bánovce kdesi pod zemou a my preč. Fajn paničku má to ten Igor. Konečne, čo je im. Oni jeden druhému nahradia, tak sa mi zdá, všetko. Nepotrebujú široké ulice, svetlo, spoločnosť. Stačia si so všetkým v dvoch izbách, pri jednom stolíku. Atď. — Na Turíce neviem ešte, či tu budem. Tak sa mi vidí, že áno. Hoci každú príležitosť používam, keď môžem odtiaľto zbrzgať.^[751]

Pá! Tvoj Jano

List 130. Oľge Kraftovej (Bánovce 20. VI. 906) ^[752]

Drahá Oľga!

Ďakujem Ti, drahá Oľga, že si sa proti mne tak držala v Trenčíne a Tepliciach, ako si sa. Naozaj pri tom všetkom, čo som ja zaiste v tom liste pohovoril, že si predsa neprestala byť prítulnou — pociťoval som ustavične svoju mizernosť a nízkosť a nabral som znova toho presvedčenia, že Teba, drahá Oľga, nebudem môcť opustiť — nikdy. A veď ja som to ani nepovedal. Ja som iba predbežnosť označil. Predbežne Ti nemôžem a sebe nie som v stave poskytnúť to veľa. Oľga! Na moj pravdu, i teraz sa hanbím, že som to bol vstave tak lapidárne predniesť, ale buď, prosím Ťa, ubezpečená, poťažne nestrácaj to povedomie, že si našla vo mne a máš vo mne takú dušu, ako spomínaš, ktorá by Ťa mala rada, tak veľmi rada, radšej ako čokoľvek na svete. A ak Ti to šťastie prinesie — tak ani neprestaneš byť šťastnou. Ale či je to nie zdanie, púhe zdanie na Tvojej strane? Ja zase keď povážim celý tento náš zväzok (nechcem to pomerom nazývať), keď tak pozerám na Teba, na tie pekné minúty, na Tvoje spôsoby, Tvoje jednanie, a popri tom hľadím to do súzvuku priviesť s vetami, ktoré som ja napísal, už ani sám seba nechápem, ako som mohol byť takým proti Tebe, ale chápem to, že som vstave byť podlým, nekorektným, hnusným, mizerným etc. Poznáš tie epitetá už. Spomínal som ich už v svojich listoch a teraz sa dokázali, ale Tvoje otázka, na ktorú som údajne neodpovedal, je len tá odpoveď, že ja naše kamarátstvo potrhať nechcem. Nie, neber môj list tak, akoby bol celý opačnou odpoveďou na to.

Jedno Ti, dovoľ, vytýkam. Ty si počula, že pre mňa hľadajú bohatú nevestu. Ja o tom neviem, ale možno, že je to pravda. I tu mi natískajú akési neznáme, mladé štyridsaťtisícové partie (v zlatých!). Môjmu budúcemu pánovi domovému^[753] som zrovna musel zakázať, aby mi viac také veci neprinášal. To je pravda, a keď ja pri tom podotknem, že čo po láske, keď nieto peňazí — Ty, menovite Ty, ktorá ma znáš — nesmieš konkludovať^[754] na to, že som ja o pravde tej poznámky presvedčený. Vidíš, ja sa na túto moju poznámku ani nepamätám. Keby [som] jej bol chcel dať dôraznosti — iste by sa na ňu pamätal. Ja, drahá Oľga, vskutku — bohatú nevestu nehľadám, lebo som ešte vždy pritvrdý na to, aby som prišiel s cudzou pomocu k niečomu a uver, že tej bohatej neveste — by som sa nebol vstave pozrieť do očú. Rozhodne si sa mýlila. Pohnútka je tá, ktorú som tak drzo vyslovil snáď aj z hnevu sám nad sebou a nad celým životom, že, áno, treba je človeku žena a tú človek musí z lásky brať a tú nesmie nešťastnou spraviť, musí ju preto vedieť aj udržať a škandál je, že toto, ešte teraz nie som vstave. Nemôžem Ti povedať: Ty, Oľga, poď za mňa. Buď mojou ženou a buď vždy pri mne. Zrovna mi to čudným prichádza, že by [som] ja takto mohol hovoriť, a keby mi to divným nebolo, ako by mohol Teba k boku takého ešte žobráka — pripútať. Nie! Ja nechcem potrhať priateľstvo, a sľubovať prajný výsledok nášho priateľstva (už čo my myslíme pod priateľstvom!) Ti nemôžem, lebo neviem ešte, čo donesie život a či vôbec prinesie voľačo.

Strašne znejú tie vety: „A čo by si zajtra išiel ku oltáru, nevieš s kým, nuž by si ináč nemohla, len s úprimným srdcom vzdychnúť: daj mu, Bože, šťastia v hojnej miere!“ Toto ma zrovna chvatlo za srdce, ako sa vraví. Za srdce, ktoré hneď protestovalo — to sa nesmie stať, a to sa nestane, lebo ak Ti to niekedy slečna Oľga Kraftovie povie — zradil si seba samého, vlastnú dušu, celý svoj život — a nebudeš môcť byť šťastným, ak ju zanecháš!

Ty aj to píšeš, že je úplne jasno medzi nami. Aj to mi teraz tak strašne zneje. Že by sme už naozaj boli kamarátstvo pochovali? Ale veď nadarmo som ja to písal, že je riešené. A darmo Ty píšeš, že je jasno medzi nami. Ja neviem, ako je? Ty nesmieš ochladnúť proti mne, nemôžeš sa inkomodovať^[755] v mojej spoločnosti. Ty buď takou, akou si bola a netrať dôveru vo mňa, lebo bez [Teba] cítim akúsi medzeru, prázdnotu v celom svete.

Vieš, Oľga, čo nám chybí? Schádzanie sa a častejšie svídanie sa. My nevieme, ako sa máme chovať jeden voči druhému. Žijeme akési dvojaké spoločné žitie. Žitie listovné, a to žitie, keď sa zídeme. Mne nejde na ústa tykanie, ja Ti neviem srdečného slova povedať, ja Ti často neviem slova povedať. A keď sme, hľa, minule boli v Trenčíne a v Tepliciach spolu, menovite neskoršie, už by Ti bol skoro znova lásku vyznával. Nebadáš to aj Ty? Ale ako by nie, veď vše napíšeš, že som sa divne choval, napríklad posledne v Bánovciach.

Ešte jedno Čo si Ty pri tom stolíku v Tepliciach tak pozerala na mňa? Čo si si myslela? Odpíš mi, prosím Ťa. Ja som tento Tvoj pohľad nemohol vtedy, a ani teraz pochopiť. Zdalo sa mi, že bola v ňom výčitka, ale to mi iste iba svedomie diktovalo. A potom popri tom nechápal som, čo si myslela pod tým, že odídeš — bohvie kam ďaleko. Nechcela si mi to povedať. I ten pohľad i táto enunciácia^[756] ma, aby som sa sentimentálne, ale pravdivo vyslovil — dojala, ale keď som videl, že si pri tom veselá, prestali obavy. To si zaiste iba tak pre slovo povedala. Ale ten pohľad mi vysvetli, prosím Ťa, Oľa, ak vieš o ňom, lebo možno, že som ho iba ja videl.

Žijeme zle. Menovite preto zle, že pijeme a — v noci. Človek sa tu musí zlumpačiť od nudy. Posledné časy — nedajbože z krčmy pred jednou o pol noci, a predtým už o deviatej som býval doma. Najnovšie je proti tomuto ako obrana — to, že si kúpime trúbu, čo hrá, aby sme cigánovi nemuseli platiť a načneme domáce víno požívať, ktoré leží v komore už teraz dolu hlavou, aby neplesnelo. Takto sa bránime proti hre cigánskej a proti nočnému lumpovaniu. A hľa, zase prichádza myšlienka — treba sa oženiť. Pravda je, treba sa oženiť.

Končím, lebo ktosi ide. Pozdravujem Ťa srdečne. Píš! Tvoj

Jano

List 131. Oľge Kraftovej (Bánovce 6. VII. 906) ^[757]

Drahá Oľga!

Už sa ja nepolepším, myslím si ja, a myslíš si aj Ty. Dvadsiatehošiesteho minulého mesiaca som dostal Tvoj dlhý list, a až teraz Ti píšem, teda 12 dní som mlčal a berúc do povahy poštu, celé dva týždne si odo mňa hlasu nepočula. Celkom je teda na mieste to presvedčenie obapolné, že sa ohľadom písania listov nepolepším. Ale, keby si vedela, koľko ráz som myslel na to, že Ti mám písať, že len toto a toto odbavím, napíšem Ti dlhý list — vzala by si do povahy aspoň túto obľahčujúcu okolnosť. Lenže Ty si myslíš, čerta si sa chystal — a pretože o opaku tejto domnienky presvedčiť nemožno, spokojný som s obvinením a so súdom — bez poľahčujúcich okolností.

V prvom rade, prosím Ťa, spáľ ten list,^[758] ktorý si aspoň 20 razy prečítala a ktorý vieš skoro naspamäť. Rozhodne a bezodkladne ho spáľ, tým skôr, ako sama píšeš, že skorej veríš mŕtvej litere, ako živému slovu, a tým skôr, lebo scripta manent, verba volant (písma zostávajú a slová odlietnu) — a ja nechcem, aby také písmo po mne zostalo. Malá výčitka mi ale pritom ide na jazyk, že takéto listy, ovšem, prečítaš 20 razy, ale tie listy, v ktorých som sa láskou rozplýval, city rozlieval, tie si sotva prečítala 20 razy a tie sotva vieš naspamäť. A k tomu slzy! Oľa! Nebolo pekne od Teba, že si Ty v Trenčíne slzy prelievala. To je škandál — pre mňa. Keby som to bol vedel, nebol by [som] vydržal. To by každá slza žeravou kvapkou nejakého roztopeného olova bola bývala, čo padá jedna za druhou na srdce. Odpusť za porovnanie. Každé kríva, toto zrovna ani ísť nemôže.

Teší ma, že si sa v Tepliciach rozveselila — celkom prirodzeným spôsobom. Ja, bohvie, v Tepliciach som sa znova zaľúbil do Teba, a či už ako to mám povedať, akéhosi raždia nakládli na ten plamienok a ten sa chytil, ale ak budeš dlho preč a ďaleko, na moj pravdu, treba bude nového raždia. Človek je neverný od prírody. Nevera = ustavičné chladnutie.

Ďakujem Ti a gratulujem sebe, že som bol srdečnejším ako v Bánovciach. Čo Ťa ale nahnevalo, čo ma nesrdečným robilo v Bánovciach — neviem pochopiť. Veď ja som bol po celý čas dobrej vôle. Iba ak tá kočová prechádzka naspäť zo Slatiny. Či to, keď sme samotnými zostali, a ja som sa ponáhľal za druhými? Človek býva všelijako rozpoložený a niekedy príde taká ťažoba, že ani tie najpríjemnejšie veci a osoby ju nerozptýlia. Možno, že to bol akýsi zlý duševný stav.

A ten teplický pohľad som predsa chápal — tak zďaleka, troška. Tá, „lapidárnosť“ sa ale nezračila v ňom. Ja som si myslel, pohľad Tvoj vraví: „škoda konca“ a chcel som Ti hneď aj povedať: never koncu. Niet ho. Lebo keby som bol tušil, že Ťa trápim tým, t. j. že sa Ty trápiš, keď mi neveríš, že je ešte nie koniec — bol by [som] Ti aj povedal, netráp sa, prosím Ťa, veď Ťa rád tak ako predtým.

A ja čertvie o čom som vravel — teda vidíš, asi pochopili sme sa v duchu, aj ja som chápal pohľad, ale netrúfal som si, že dobre trúfam a hovorili sme o múčnom cukre, či o čom.

Od tých čias som už bol aj v Trenčíne, aj v Tepliciach. V Tepliciach tri dni, ale zima bola a sám som bol, odpálil som a sotva ta pôjdem viacej. — Tuším pri tom istom stolíku som sám pil chladnú kávu, kde predtým spolu s Tebou, lenže iba chvíľu, zbadal som potom dra Katreňáka a po tombole sme šli do divadla. Dosť mizerná nemecká spoločnosť. Tie dve staré primadony — škandál počúvať. Ešte tá tučnejšia je viac hodná, tá vie aspoň zahrať, ale tá chudá — patrí za kulisne.

Samota ma ešte vždy odoháňa odtiaľto preč. Solídny som zase. Nelumpujem a škoda groší za gramofón. To sa zunuje. Neustále pociťujem, že dobre by bolo odísť zase preč, do Trenčína lebo kde, domov, do Pešti, do N[ového] Mesta. Ale sa už hanbím toľko cvŕľať.^[759] Najbližšie pri tom všetkom pôjdem domov na dva týždne — na Pešť. V Pešti mám prácu a iste v pondelok rýchlovlakom pôjdem popri N[ovom] Meste. No všetko sa môže preináčiť. Jeden termín zabije plány. To je to určenie. Človek si nie [je] pánom, nemožno jednať [po]dľa vôle. Otroctvo povolania. A ja som strašne nerád otrokom. Otrokom ničoho, nikomu, nikoho, ničomu. Pravda, to môžu iba veľkí páni. Ale keď niekedy aj v žobráčikoch sú také veľkopanské chúťky. Popri tomto musím priznať svoju najväčšiu chybu, že som v istom ohľade „hochštapler“^[760], väčším pánom chcem byť, ako som skutočne, vlastne skutočne som ani nie pánom (v zlom zmysle slova). To mi matka neraz povedala a toto ma aj ničí. Vieš, ten vonkajší lesk, akési sprosté gavalierstvo práve tam, kde ho netreba. Toto ma prenasleduje ustavične, ačkoľvek sa bránim proti nemu — a pre toto budem vždy žobráčikom s gavalierskymi chúťkami. Táto moja chyba mi diktuje voľnosť, absolútnu slobodu vôle a konania, nezávisieť od nikoho na svete, a predsa visím na tisíc nitkách, a ačpráve viem, že som toto chápanie, či chybu privčas nadobudol, nemôžem ju striasť a robiť [po]dľa toho rozumného presvedčenia, že uskromni sa najprv a nebudeš otrokom. Ja naopak. Remedium?^[761] Čo? Po hlave sa udrieť a žiť podľa mozgu. Mozog, chýrny mozog, on aj vždy protestuje, ale hneď vie aj vyhovoriť: na starosť je ľahšie byť otrokom, lebo potom ani tisíc vôlí nieto. Teda, Oľa, Ty ma musíš poučiť o tomto.

Môj palác sa chystá.^[762] Od septembra obývam štyri prázdne izby. Gramofón bude hučať a ja budem počúvať a prechádzať sa po nich, ako kráľ — bez kráľovnej, bez poddaných, s mizerným každodenným chlebíkom. I toto je gavalierčenie. Hlúposť. Čo robiť, čo robiť? Proti tejto zdedenej chybe?

Ak vieš, odpíš. Tvoj Jano

List 132. Oľge Kraftovej (Trenčín, stanica 23. VII. 906) ^[763]

Pozdravujem Vás na ceste do Bytče a Martina. Cestujem s Minárikom a druhými. Nijako nemohol som prejsť.^[764]

Dr. J. Jesenský

List 133. Oľge Kraftovej (Bánovce 10. XII. 906) ^[765]

Drahá Oľga!

Na tvoj posledný list Ti odpovedám, ačpráve som Ti iste aspoň na 5 listov dlžen odpoveď a iste nielen [na] listy, ale aj na všelijaké ústne otázky.

Predovšetkým odpovedám, aby sa niť nepretrhla celkom, totižto niť skoro padnutá, a či celkom padnutá, zodvihla a nepošliapala, a potom aby si vedela, že ja Tvoje listy, a menovite fotografie, nepálim. To by bola blasfémia.^[766] Také listy a fotografie sa nepália, najviac naspäť dávajú, ale ja Ti ich ani naspäť nedám, čo by si si hneď aj pýtala. A aká si Ty múdra! O mojich ani nehovoríš. Ak chceš — ja Ti povoľujem, aby si Ty moje listy spálila, nemusíš mi ich vrátiť, ale spáliť môžeš.^[767]

Prečo nepíšem? Jedine preto, lebo mám mnoho písačky a po hodinách kancelárskych sa mi nechce ani na pero pozrieť, niežeby [som] načieral ním, ako sa vraví, do svojho srdca a vynášal odtiaľ perličky citu. Dôkaz máš v tom, že nevidíš odo mňa nič vytlačeného, ani noveletôčky, besedničky, veršíčka, a ešte predlanským čo som prichádzal domov, už som písal nejaký sonet o Tebe, pre Teba, či na Teba. Teraz nič, ani rukou nepohnem, okrem žaloby alebo nejakého aktu. Takto zdrepenie človek. Zdrepenie a zdrevenie. Nijakých emócií duševných, nijakej fluktuácie myšlienkovej — nuž stane sa človek pandravom, filistrom, nečlovekom mimovoľne. — Teraz, drahá Oľga, po kancelárii robím čokoládu alebo snehové puserlíky, čaj a také hlúposti, ale na ľúbezný lístok nepomyslím. Teda mi odpusť, že Ti nepíšem, ak chceš, tak najbližšie, jestli ma niečo nadchne a oduševní — tú lýru pošlem Tebe, a čo priam by nebola o Tebe.

Ešte jedno. Z vejára aby som Ťa dal preč.^[768] Už si nie tam. Ináče ani jednej niet už tam. Neboli tam moje vypáchnuté lásky, lebo boli ony tam ako dekórum, ako pekné obrážteky, ku ktorým ma pojilo čosi spoločného, keď nie inšie — jedna pekná chvíľa. Ja moje lásky si ctím a vážim a rád mám, tak ako všetko pekné, čo bolo v minulosti; tie svetlé body minulého života ako by [som] si necenil, ako by [som] ich nerád mal vždy pred očami. — Nuž, ani Ty si tam vtedy nebola ako vypáchnutá láska. Bože! Protivné slovo, urážajúce, a moje vlastné! Ty si bola tam ako moja láska ešte nevypáchnutá. Svetlý bod pred očami — bod svetlých a radostných chvíľ, ktorých niet, a rád by [som] bol, keby boli.

Teda, Oľga! Nepadaj vo viere. Odpíš, čo veríš a v čo, čo žiadaš? A kým niet konca, neupadaj v jasných myšlienkach a v presvedčení, že je život pekný. My sme ešte vždy a máme byť kamaráti, len tú métu^[769] nespomínaj! Tej méty sa bojím, keď počneš o nej písať. Métu nechajme tak a koniec nespomínajme. Či keď som proti nej, som proti láske? Chcem koniec, keď si nežiadam toho Tebou spomenutého chotára? Je manželstvo bez lásky? Je. Môže byť láska bez manželstva? Môže, ale nedá sa morálne uplatniť. Musí sa časom zvrhnúť, alebo prestane časom, alebo vpláva do prístavu manželstva. Nože premysli všetko, Oľa moja drahá! Chladnokrvne. Či naše kamarástvo musí prestať, keď jedna strana nechce manželstvo, či ženbu? Či môže potrvať bez toho, zotrvať v tom, v čom — tou — čím bol? Chcem koniec, keď si nežiadam toho Tebou spomenutého chotára? Nespomínaj métu, neprivolávaj koniec. Tak myslíš? Ako?

Ja, drahá moja Oľga, sa nežením, lebo nedôverujem v seba, že budem dobrým manželom, ale teraz Ťa rád a nechcem ešte koniec. Teda rozmýšľaj, Oľa, tak ako som ja rozmýšľal, keď nás osud rozdvojil a ochládalo srdce a ukázal sa roh mozgu. Mám k tomu tisíc príčin, prečo sa nechcem ženiť a Teba prípadne nešťastnou urobiť. Buďme matematici. To je materiálna otázka. Láska je duševná otázka, a ak Ti nezodpoviem ani v tom. Netajím, potreboval by [som] ženu, ale vyznať treba, ja sa svojej ženy bojím, bojím pre ňu samu, pre jej a môj život. Punktum. Ako Ty myslíš, ako rátaš? Čo voláš na métu a pripravuješ koniec?

Ale Teba nezahodím nikdy medzi vypáchnuté lásky, Tvoje listy nespálim, Tvoju fotografiu si navždy zachovám!

Píš a píš! Tvoj Jano

List 134. Miline Kraftovej (Martin 26. XII. 1906) ^[770]

Šťastlivý Nový rok!

Dr. Jesenský